Britský denník Guardian uverejnil názory niekoľkých analytikov a komentátorov na otázku ako/či dostať Spojené štáty z Iraku. Dva vybrané príspevky predstavujú celkom opačné prístupy k problematike a zdanlivo podobné závery, ktoré sa však podstatne odlišujú v jednom bode – Noam Chomsky žiada bezpodmienečné stiahnutie sa z Iraku, zatiaľ čo John Brady Kiesling uvažuje o takej alternatíve, ktorá čo najlepšie zabezpečí mocenské záujmy Spojených štátov. Otázkou ostáva, ktorý z týchto scenárov je udržateľnejší… Prehltnite svoju pýchu Prezident Bush sľúbil Iračanom a medzinárodnému spoločenstvu, že naše vojenské víťazstvo urobí z Iraku pokojnú, demokratickú krajinu, model pre jeho susedov a baštu proti terorizmu. Bol to náš vojnový cieľ a naše víťazstvo ho nedosiahlo. Hnutie odporu označilo našich vojakov a kontraktorov za nepriateľských okupantov. Ak sa jednotky stiahnu, prepukne občianska vojna medzi niekoľkými súperiacimi frakciami. Ak naše jednotky ostanú, v dvojnásobnom množstve, aby tak zabránili násiliu, ich prítomnosť odsúdi každú budúcu irackú vládu na nelegitimitu a zlyhanie. Uvažujme preto o alternatívach k víťazstvu. Koniec koncov, rozbitý Irak bude môcť udržať pokope len niekto ako George Washington či Ho-Či Min, kto odvodí svoju legitimitu z úspechu ozbrojeného boja. Treba si povšimnúť, s akou ľahkosťou dokázal otrhaný mladý klerik zjednotiť šiítov a sunnitov v boji proti americkej prítomnosti. Víťazný Donald Rumsfeld nemôže vyradiť Ahmada Chalabiho. Ustupujúca americká armáda však môže menovať osloboditeľa Iraku. Musíme vybrať kompetentného irackého vlastenca, ktorému prenecháme moc, zatiaľ čo jeho protivníkov necháme vykrvácať. Bez ohľadu na to, ako brilantne svoj odchod pripravíme, budú nasledovať obete a nestabilita. No veľká väčšina Iračanov sa zjednotí okolo kohokoľvek, kto bude tvrdiť, že nás vyhnal. A voľby potvrdia jeho relatívne nekrvavé víťazstvo. Tento „víťaz na bielom koni“ môže priviesť späť do krajiny OSN – už nie ako našich nenávidených náhradníkov, ale ako hostí. Jeho polícia zabezpečí právo aj tam, kde naša namôže. Jeho dlhy budú odpustené aj vtedy, keď by naše neboli. Amerika musí prehltnúť svoju neochotu a udržiavať si určitú mieru kontroly poskytovaním peňazí na fungovanie irackého štátu. Desať miliárd dolárov ročne nám kúpi viac spolupráce v boji proti terorizmu, než by mohla vojenská okupácia za desaťkrát viac peňazí. A robotu za nás urobia Iračania. Najlepší zo zamestnancov firmy Haliburton je desaťkrát nákladnejší, ako najskorumpovanejší Iračan. Príchod demokracie a ľudských práv bude možno trvať ešte jednu generáciu, no naša porážka presvedčí rozhorčenú a fatalistickú populáciu Blízkeho východu, že zmena je možná. Je jasné, že Kurdi budú protestovať proti akejkoľvek slabosti ich amerického spojenca. Našim darčekom na rozlúčku preto bude južná hranica autonómneho kurdského útvaru. Cenou bude spolupráca s Tureckom, aby sa vynútil aspoň zdanlivý rešpekt Kurdov voči centrálnej irackej vláde a právam arabskej a turkménskej menšiny. Už sme raz boli porazení – vo Vietname – a domino nepadalo. Ostali sme lídrom slobodného sveta – smutnejším, no múdrejším. Ignorantstvo a megalománia, ktoré nás do Iraku dostali, sú pre americkú bezpečnosť a prosperitu omnoho väčším rizikom, než zdanlivá vojenská porážka, ktorá nás odtiaľ dostane.
