Ostatné príspevky sa niesli v domácej réžii. Podrobnejšie sa o nich dozviete na webovej stránke oslovma.hu. Za najdôležitejšie a najvýstižnejšie popísanie stavu Slovákov v Maďarsku považujem vystúpenie Mateja Šipického, predsedu Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku: „Národnosti v štáte Maďarov – Kde je naše miesto?“ Odporúčam každému čitateľovi aby sa podrobne zoznámil s názormi Slováka, ktorý nie je len pri tom, ale on je v tom! Tu je odkaz.
Na konferencii som sa zúčastnil aj ja a pripravil som si reč s podtitulom Slovo dobrovoľníka angažujúceho sa pre Slovákov v Maďarsku pre vlastné potešenie. Dnešnú situáciu Slovákov v Maďarsku podľa mňa zásadne charakterizujú nasledujúce skutočnosti:
Slováci sú pôvodní obyvatelia dnešného Maďarska. Slováci v Maďarsku sa ocitli v roku 1918 v etnicky cudzom štáte, presne tak isto ako Maďari v Česko-Slovensku. Neboli žiadni prisťahovalci z cudziny a pod. Aj v predchádzajúcej štátoprávnej jednotke, v Uhorsku boli pôvodným obyvateľstvom. Maďari sa s týmto záverom nie celkom stotožňujú.
Maďarizácia. Súčasný stav „slovenskej kvality“ v Maďarsku zásadne a rozhodujúco formuje dlhodobá a systematická politika maďarských politických elít voči nemaďarským obyvateľom, u nás známa pod pojmom maďarizácia. Táto politika je viac ako rigidne nacionalistická, netolerantná a bezvýhradná. Do roku 1918 rovnako „postihovala“ Slovákov na celom území Uhorska. Napriek tomu a napriek repatriácii z roku 1947 Slováci odolávali maďarskému neprirodzenému asimilačnému tlaku ešte asi 50 rokov od vzniku Maďarska. Hlavný klinec do slovenskej rakve je zrušenie slovenského školstva v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Bohužiaľ, politika maďarizácie, aj keď v novom modernom šate, je neustále určujúca pre prístup Maďarska k menšinám a okolitým národom.
Slováci sú vraj národ bez histórie. Významným odnárodňovacím prvkom v prípade Slovákov v Maďarsku a predtým v Uhorsku je aj maďarské vyvlastňovanie spoločných dejín. Od začiatku 19. storočia sa systémovo vytváral názor, že Uhorsko je od počiatku len maďarský štát. Takýmto spôsobom sa Slovákom vo všeobecnosti a po roku 1918 Slovákom v Maďarsku odoberala historická postať, ostávali ako národ v historickom vákuu. Hrdosť a sebavedomie si mali zachovávať len prijatím maďarstva. Aj túto otázku oficiálna maďarská politika a historiografia nemá záujem posunúť do objektívnej roviny.
Ako zmeniť tento stav? Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?
Len zmenou paradigmy maďarského pohľadu na miesto Slovákov v histórii a súčasnosti vzájomných vzťahov a každodennou prácou zainteresovaných strán. To znamená: pozitívna diskriminácia Slovákov v Maďarsku – opak maďarizácie. Predpokladom k tomu je zmena spoločenskej atmosféry. Avšak dnešná ústavná existencia Krajiny Maďara (môj preklad pojmu Magyarország) tomu nepraje! Zásadnú zmenu postavenia Slovákov môže priniesť len ich dôsledná pozitívna diskriminácia zo strany maďarského štátu. Prehnane by som to definoval ako maďarské mocenské donucovanie hlásenia sa k slovenskej identite. Dnešnými očami sa to javí ako sci-fi, ale nádej zomiera posledná.
Z našej slovenskej strany, u nich i u nás, nosným postupom zostáva drobná práca v prospech vytvárania a rozvoja slovenského prostredia. V prvom rade si musia pomôcť sami Slováci. Bez nároku na úplnosť postupov treba sa sústrediť predovšetkým na:
Výučbu slovenského jazyka. Kvantitatívne a kvalitatívne zvyšovať vzdelávanie a výchovu v slovenčine a nielen v školskom systéme. Spracovať koncepciu výučby slovenčiny od materskej školy po univerzity a ako celoživotné vzdelávanie. Na naše slovenské náklady posielať hosťujúcich učiteľov.
Zvyšovať prítomnosť slovenského slova a slovenskosti na verejnosti, samozrejme, v Maďarsku. To si vyžaduje spracovať koncepciu slovenskej kultúry a uchovávania slovenských hodnôt, ktorá by mala obsahovať aj podmienky pre existenciu každodenného spoločenského života v slovenčine (štátna a verejná správa, cirkev, obec, rodina), zároveň umožniť trvalé, kvalitné a cenovo dostupné sledovanie slovenských médií. Je skoro dvadsať rokov od vzniku Slovenskej republiky a Slováci v Maďarsku dodnes nemajú možnosť bezproblémovo a jednoducho sledovať slovenské médiá.
Dovážať a prezentovať slovenskú kultúru z materskej krajiny. Využiť festivaly, letné scény a iné príležitosti. Osobitne podporovať hudobné, spevácke a dramatické súbory Slovákov v Maďarsku. Systematicky dokumentovať (všetkými typmi nosičov) kultúru Slovákov a slovenskosť v Maďarsku.
Prehĺbiť poznanie a prezentovať históriu Slovákov v Maďarsku. Na najvyššej úrovni zriadiť štátne múzeum kultúry Slovákov v Maďarsku. Náš štát už dlhé roky „prevádzkuje“ na úrovni Slovenského národného múzea Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku v Bratislave a na vidieku. Orientovať profesionálnu vedeckú činnosť slovenských inštitúcií na zdokumentovanie „príchodu Slovákov“ do dnešných sídiel. (V oblasti Pilíša sa venuje slabá pozornosť poznaniu pôvodu jej dnešných slovenských obyvateľov.) Zlepšovať a rozširovať vydavateľskú a publicistickú činnosť. Publikácie o slovenských osadách a slovenských postavách vydávať aj po maďarsky a tak šíriť slovenský pohľad na spoločné dejiny. Určite dozrel čas na spracovanie a vydanie reprezentačnej a vyčerpávajúcej encyklopédie Slovákov v Maďarsku. Pokračovať vo vzniku a skvalitňovaní práce slovenských národopisných domov. Rozšíriť laickú vlastivednú činnosť Slovákov. Príkladom sú práce mládeže pri objavovaní svojich koreňov.
Zviditeľňovať pôvodnú slovenskosť v dnešnom Maďarsku. Stavať pomníky, pamätné tabule s dvojjazyčnými textami, budovať vlastivedné chodníky. Osobitne sa zamerať na dôslednú dvojjazyčnosť v miestopise. Z chotárov miznú pôvodné slovenské označenia, názvy ulíc hoci dvojjazyčné nie sú v maďarčine prepisom pôvodného slovenské významu.
Orientovať cestovný ruch aj na materskú krajinu. Prilákať návštevníkov zo Slovenska s dvojakým predpokladaným úžitkom: prílev financií a príchod slovenského slova.
Z vlastnej skúsenosti na slovenskej roli dedičnej v Pilíši
Možno sa spýtate, má to zmysel? Dá sa to? Stačí len chcieť? Z vlastnej skúsenosti z drobnej práce na slovenskej roli dedičnej v Pilíši môžem povedať, že dá. Už päť a pol roka sa vyhlasujem za Pilíšana, to je kraj medzi Ostrihomom a Budapešťou, kde žijú Slováci. Môj nevyhranený záujem o slovenský život v Maďarsku a o poznávanie bývalej uhorskej vlasti usmernil a uzemnil do Pilíša bývalý šéfredaktor týždenníka Slovákov v Maďarsku, novinár Imro Fuhl. Skontaktoval ma so skoro renesančnou osobnosťou tamojších Slovákov Rudom Fraňom, ktorý žije v obci Senváclav nad Vyšehradom.
Rudo Fraňo už pár rokov predtým začal napĺňať svoju túžbu po poznaní miesta Senváclavčanov a všetkých Pilíšanov vo svetovom spoločenstve. Začal tým, čo mu bolo dôverne známe, rodnou obcou a ľudovým staviteľstvom. Napísal a vydal o nich knihy. V lete 2006 som zablúdil do Jánošíkovej krčmy, pomohol s kontaktom na spisovateľa Milana Ferka a v októbri toho roku v Spolku slovenských spisovateľov sme uvádzali do života jeho preklad Jánošíka do maďarčiny. Odvtedy Rudo napísal či preložil a vydal na vlastné náklady zo dvadsať kníh a skromnou mierou som im pomáhal na svet. V dvoch prípadoch Sprievodcu slovenským Pilíšom som bol spoluautorom. Všetky jeho knihy boli úzko zviazané s výrazným slovenským či pilíšskym podielom na behu života v minulosti a súčasnosti.
Nielen knihami je Slovák v Pilíši živý. Na slovenskej postati v Pilíši som asistoval Rudovi pri návštevách podpredsedu minulej slovenskej vlády či súčasného predsedu Matice slovenskej. Možno tieto návštevy mali skôr symbolický ako praktický význam, ale určite trochu pomohli dostať slovenský Pilíš do povedomia médií a verejnosti. Rudo, napriek miestnej i zahraničnej nepriazni, spravil na vlastné náklady dvojjazyčnú tabuľu na mieste stretnutia Matúša Čáka a vyslanca kráľa Karola Róberta pred 700 rokmi. Pravidelne vystupujeme na vrch Pilíš (to je taký Kriváň Slovákov v Maďarsku) a snažím sa o reklamu výstupu na Slovensku.
Tohto roku sa nám podarilo zorganizovať slovenský večer v Senváclave s hudbou zo Slovenska a spevom domácich, a nielen Slovákov. Moja objektívna neschopnosť naučiť sa cudzie jazyky má pozitívny ohlas, v Jánošíkovej krčme znie slovenčina nielen z mojich úst, ale aj zo strany domácich. Ak sa chcú so mnou porozprávať, čo im zostáva! Moje popíjanie piva chápem ako nástroj zvyšovania slovenskosti Senváclavu. Samozrejme, pripravujeme množstvo ďalších drobných počinov. A to sme len dvaja. Aj našou zásluhou o Slovákoch v Pilíši počuť a ak sa pridajú viacerí z jednej i z druhej strany Dunaja, prirodzené právo na plnohodnotný slovenský život tunajších Slovákov vypočujú a možno umožnia aj zodpovední!
Pozývam všetkých čo majú záujem o tento krásny kút a Slovákov tam žijúcich, aby prispeli svojou troškou do mlyna slovenskosti v Maďarsku.
Foto: Jozef Schwarz
Úvodné foto: Na konferencii v Mlynkoch.
Ostatné foto: Názvy ulíc hoci dvojjazyčné nie sú v maďarčine prepisom pôvodného slovenského významu.
