Ilustrácie Hana Chovancová-Ondreičková a Jakub DvořákBudmerice 2007 V novej poviedkovej knižke Plaché rozkoše ostáva Helena Dvořáková, známa prozaička a publicistka (z jej prozaickej tvorby spomeňme aspoň prvotinu Fúkni do púpavy a ďalšie knihy Zimné búrky, Kankán nad Kremľom, Nový Dekameron či Z denníka zrelej ženy), verná svojmu rukopisu a rozvíja – azda ešte v jemnejších nuansách ako dosiaľ – jeho typické vlastnosti. Trinásť poviedok prináša obrazy „záhadných“ situácií v živote človeka. Nejde však o nijaké detektívne záhady, ale skôr o prekvapujúce zvraty, zlomy, útlmy či vzrušenia vyvolané nečakanou ľudskou alebo vecnou konšteláciou; o zvláštne okamihy, v ktorých si človek náhle, často nezámerne prebudenou senzibilitou, hlbšie uvedomuje akoby nové, resp. dosiaľ nepoznané dimenzie vlastného života, zákutia vlastnej osobnosti. Dvořáková v poviedkach vytvorila viaceré takmer modelové situácie, sprevádzajúce utkávanie, upevňovanie, rozpadávanie, odumieranie a kriesenie spravidla partnerských vzťahov, ale aj vzťahov človeka k sebe, k okoliu. V týchto situáciách sa protagonisti, ešte častejšie protagonistky, ocitnú pred nezvyčajne nastaveným zrkadlom a zažívajú údiv nad vlastnými reakciami, nad sebou. Konfrontujú sa s niečím nepredvídateľným, objavujú v novom svetle seba, svoje osobné histórie. A stačí na to takmer nevysvetliteľný, niekedy celkom iracionálny záchvev, ktorý môže vzniknúť v dôsledku náhodného pohľadu, letmého dotyku s cudzím telom, stisku ruky alebo rezonanciou náhodne vyplávaných spomienok či nezvyčajného, nesmierne intenzívne preciťovaného záberu na zdanlivo nepodstatný detail. Sú to príbehy-nepríbehy zaznamenávajúce najrôznejšie podoby lásky či nalaďovania sa na ňu, obrazy uchvátenia istým typom eroticky podfarbenej zážitkovosti, nech sa už táto týka ľudí alebo vecí. Pôvabná a vtipná je poviedka o citovom vzťahu mladej ženy k prekrásnej kabelke, vďaka ktorej protagonistka rieši – aspoň dočasne – problém svojej dvojlásky, humorné kolorovanie nájdeme vo viacerých poviedkach, napríklad vo „vegetariánskej“ či „filozofickej“. K najpôsobivejším a psychologicky najprepracovanejším v knižke patrí podľa mňa poviedka o daždi ako o mysterióznom fenoméne, ktorý z nás zmýva masky a prepožičiava nám novú citlivosť. V skutočnosti bezdejová poviedka je plná napätia, dynamiky a silného emocionálneho vypätia, hoci celú „udalosť“ v poviedke predstavuje protagonistkina prechádzka nočným mestom v daždi… Dvořákovej poviedky hovoria aj o tom, ako z človeka v istých situáciách nečakane padajú jeho „umelé tváre“ (narážka na dnes tak propagovanú tvorbu imidžu) a ako sa tento musí nanovo rozhodovať, formulovať postoje – či jednoducho v týchto situáciách začína novým spôsobom vnímať svoj mikrosvet a vlastné miesto v ňom. Tradičnou charakteristickou črtou autorkiných próz je ich bratislavská situovanosť, aj z týchto poviedok priam dýcha naše hlavné mesto, videné z rôznych uhlov, v rôznych kontextoch a aj v rôznych náladách. Atmosféra dnešnej Bratislavy sa tu ľahko premiešava s nostalgiou za jej dávnejšími podobami, prostredníctvom textov cítime vôňu Dunaja na nábreží, tušíme obrysy hradu či kostolných veží, farby rozkvitnutých parkov. Predovšetkým však zachytávame pulz mesta so živými postavami, ktoré ho obývajú – a spoločne s autorkou – prechovávajú k nemu pocity spolupatričnosti. V predstavách kráčame po známych a menej známych uliciach našej metropoly spolu s literárnymi postavami, no ešte viac ako vernosť topografii je v poviedkach prítomný pocit, že tu, v tomto starobylom meste, sú Dvořákovej protagonistky a protagonisti doma, že Bratislava je pre nich nielen pozadím na odohrávanie privátnych príbehov, ale že je ich domovom, miestom, kde sa už „stalo všetko a všetko sa ešte môže stať“. V súčasnej slovenskej literatúre nemáme priveľa takejto bratislavskej situovanosti, takej emocionálnej pripútanosti k nášmu hlavnému mestu, ako je to v prípade Dvořákovej próz. Ďalší, už naznačený charakteristický znak jej tvorby súvisí s tým, že autorkine postavy nie sú nikdy abstraktné bytosti, ale ženy a muži z mäsa a krvi, telesnosť (vrátane sexuality) je pre nich taká dôležitá ako aj duchovnosť, naplnenie života hľadajú v oboch týchto sférach, oba atribúty ľudskosti sú pre ne rovnako dôležité. Ak však Dvořáková tematizuje sex a sexualitu, na rozdiel od viacerých súčasníkov nikdy ani len v náznaku nezabŕdne do vulgárnosti, sex a sexualitu skôr poetizuje. Jej nové poviedky majú – ako to bolo aj v predchádzajúcich prózach – jemný, mierne dráždivý erotický nádych, ich protagonistky sa vznášajú v ľúbostnom opojení, pohojdávajú sa v sieťach rozkoší, hoci plachých, krehkých, alebo sa kolíšu len v snoch o nich. A aj keď sa z nich občas prebúdzajú a vracajú späť do „obyčajnosti“ každodenného prežívania viac alebo menej rozčarované, spomienka na chuť reálne zažitých či imaginárnych rozkoší pretrváva, presvetľuje, skrášľuje sféru všednosti. Ilúzie sa prepletajú s dezilúziami, očarenia s vytriezveniami, no ľudské príbehy sa tu nikdy nezbiehajú do kontrastov výlučnej bieloby a černe, cnosti a necnosti, ale zachovávajú si pestrofarebnosť, ktorá nachádza živiny aj v jemnej erotike. Poviedky Heleny Dvořákovej mi pripomínajú s profesionálnou zručnosťou riasené čipkové záhyby: čosi z intímnych oblastí ľudského prežívania odhaľujú, no čosi z nich zatajujú, prenechávajúc väčšiu dôležitosť imaginácii ako deskripcii (tento dojem zosilňuje v knižke aj charakter ilustrácií). Aj preto má táto zbierka krehkých, zľahka skicovaných, umne vypointovaných príbehov o rôznych podobách lásky a láskania predpoklad zaujať aj širší okruh čitateľov, azda najmä čitateliek. Etela Farkašová Autorka je filozofka, vysokoškolská učiteľka a spisovateľka
