Nejdem ponúkať návod, ako sa skryť pred veriteľmi, iba skromne sa podeliť o skúsenosť, akú môže získať každý, kto sa okolo mesačného splnu, a ním spôsobenej nespavosti, obráti na televíznu obrazovku. Donedávna takmer bezkonkurenčný poskytovateľ káblovej televízie, spoločnosť UPC, ktorá nekorektným správaním vyvolala pred časom u nás nevídané „káblové povstanie“ časti svojich zákazníkov, odpovedala teraz na nástup konkurencie svojráznym, hojne popularizovaným „pozitívnym“ krokom. Menovite zaradením piatich nových televíznych programov, ktoré majú prinášať „zábavu, komunikácie, informácie.“ Po tom, čo UPC postupne vyradila nemeckú verziu európskej dvojjazyčnej Arte ( aj keď na Slovensku je rozšírená znalosť nemčiny a nie francúzštiny a každý, asi okrem UPC, to vie) a ďalšie v nemčine vysielajúce stanice, ktorých programy predstavovali šancu nášho kontaktu s európskou kultúrou, obdarovala v júni viacnásobne sklamaných zákazníkov až pätorakým danajským darom. Nikým nevyžiadaný program Reality TV avizuje v propagačnom letáčiku zábery skutočných životných udalostí, zaznamenaných „bezpečnostnými a domácimi kamerami“. Sľubuje „šokujúce dokumenty“, zrážky áut, záchranné akcie a prírodné katastrofy, to všetko čiastočne vyvedené v českom jazyku. Akoby sme nemali vlastných, autentických pohrôm vo všetkých domácich televíznych spravodajstvách vrchovato. Od politikov po salmonely. Už po prvých záberoch tejto reality šou musí aj dieťaťu prísť na um otázka, kde sa odrazu, tak pohotovo, vzali tie vrtuľníky s kamerami nad katastrofou. Program Romantica s novelami „o láske, zrade a intrigách“ je údajne určený najmä „ženskému publiku“. Byť feministkou, napochodujem protestovať pred prezidentský palác. Hallmarkovská estetika je v porovnaní s týmto urážajúco neumelým romantickým paškvilom skoro umeleckým klenotom. Kórejská Arirang TV, o ktorej sa v propagačnom letáčiku otvorene priznáva súvislosť s príchodom zahraničných investorov na Slovensko, mi pripomína zápalky zadarmo čoby bonus ku kúpe predraženého počítača. No studnicou poučenia a zábavy je pre mňa program Private blue: dozvedela som sa, čo je to „najlepšia ľahko erotická stanica pre dospelých, poskytujúca množstvo erotických filmov“: Kedykoľvek som tam zablúdila, našla som tvrdo realistické, kontinuálne pokračovanie jedného a toho istého obscénneho výjavu bez začiatku a konca. Tento kultúrny odpad je navyše erotický asi ako príklepová vŕtačka. Odpoveď, že programy, ktoré mi nekonvenujú, si nemusím na vlastnú obrazovku „vytiahnuť“, je pre mňa zavádzajúca. Problém neslobody výberu spočíva práve v tom, že spotrebiteľ nie je v praxi chránený pred prevádzkovateľmi káblovej služby a nimi nanucovanými „balíkmi“, v ktorých sa „ponuka“ služieb viaže na kúpu toho, o čo nemáte záujem, čo nechcete, čo sa vám bridí. Prečo má spotrebiteľ platiť štyridsať staníc, keď z nich potrebuje osem? Pánom, paradoxne, nie je u nás ten, kto službu kupuje a draho platí, ale obchodník, ktorý vstupuje spotrebiteľovi do súkromia a tým ho poškodzuje. Zákony, ktoré tomu nedokážu zabrániť, nepatria do Európskej únie.
