Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu (vyznávajú osoby vojny)

Vojna sa stala témou. Chcem porozumieť, kde sa to v spoločnosti vzalo. A ako je možné, že to nie je téma odporná, ale žiaduca.

Pred vyše rokom čierne kúdoly dymu z pneumatík zahaľovali kyjevský Majdan a oheň z Molotovových kokteilov zapaľoval ľudí. Ohne horeli aj v hlavách. Vtedy sa na slová nehľadí.

Po tom, čo traja ministri zahraničných vecí v Kyjeve garantovali dohodu s legitímne zvoleným prezidentom, aby sa uskutočnili predčasné prezidentské voľby, sa zdalo, že je riešenie krízy na dosah. Ale z večera do rána sa stalo niečo iné. Na Majdane sa začalo kruté  krviprelievanie, zabitá bola „nebeská sotňa“. Ukrajinský prezident Janukovyč zmizol, po niekoľkých dňoch sa objavil na televíznych obrazovkách, ale už nič nemal v rukách, hoci stále bol legitímne zvolenou hlavou štátu. Bez vplyvu a bez podpory. Vzbúrenci z Majdanu prevzali nelegitímne moc. (Podrobnosti tu.)  

Západ – teda EÚ a USA netrvali na zmluve, ktorú garantovali, ale podporili vzbúrencov z Majdanu.

Ruský prezident požiadal parlament Ruskej federácie o splnomocnenie použiť v prípade nutnosti vojenskú silu na Ukrajine. Ruské vojská začali kontrolovať Krym. Povedané otvorene, išlo o porušenie medzinárodného práva. V posledných rokoch sa k použitiu sily proti „neposlušným“ uchýlili mnohé krajiny – a vždy to prinieslo nešťastie ľudu krajiny, do ktorej vtrhli ich vojská. Pri týchto porušeniach medzinárodného práva sa Ruská federácia nahlas v Bezpečnostnej rade OSN vždy ozvala. Sama odrazu toto medzinárodné právo porušila.

V tom čase prezident Vladimir Putin na tlačovej konferencii vyhlásil, že Rusko nechce Krym, chce iba chrániť svojich obyvateľov. O tri dni už všetko bolo inak – krymský parlament sa obrátil na Rusko so žiadosťou o pričlenenie. A Ruská federácia prijala zákon, ktorý to umožnil… Bolo vtedy ešte iné riešenie, prijateľné pre všetky strany, ako pričlenenie (anexia) Krymu?

Plynová princezná Tymošenková v Kyjeve hromžila, žiadala použiť jadrové zbrane a Rusov dobyť.

Mnohým situácia na Kryme pripomínala Kosovo. Ján Čarnogurský na Valdajskom klube položil prezidentovi Putinovi otázku: ak by problém samostatnosti Kosova prišiel do Bezpečnostnej rady OSN, použije Rusko právo veta? Putin vtedy pripustil, že áno. Potom to ani nešlo do Bezpečnostnej rady, lebo vedeli, že Rusko by samostatnosť Kosova vetovalo. No a teraz tu máme problém Krym a nikto, kto meria rovnakým metrom, nemôže uprieť, že je to problém otvorený. Hranice sa nemôžu meniť bez garancie všetkých zúčastnených, lebo medzinárodný poriadok sa ocitne v troskách. A potom je už len vojna…

Na oheň sa prikladalo z oboch strán. Aj ekonomicky – ešte pred sankciami. Ruský premiér Medvedev v súvislosti s prisľúbenou pôžičkou Ukrajine povedal, že Ruská federácia je pripravená svoje záväzky plniť, len nemá s kým rokovať, keďže súčasnú vládu na Ukrajine neuznáva. Ale Ukrajina vládu mala  – prečo by suverénnej krajine mal iný štát určovať, či je alebo nie je legitímna? A ak to tak je, že Ukrajina svoju vládu mala, ale Rusko ju nechcelo uznať, nemal byť už vtedy prizvaný na riešenie sporu „tretí“ – nezúčastnený? Ako sa inak dá nájsť riešenie patovej situácie?

Pripusťme, že krízu na Kryme chcelo Rusko riešiť preto, lebo tam žije nadpolovičná väčšina etnických Rusov. Ale neotvorila sa tým Pandorina skrinka? V mnohých krajinách, ktorých hranice nakreslili stratégovia po vojnách, je obyvateľstvo zmiešané – to teraz budú väčšie krajiny dávať „svojim“ pasy, aby ich potom mohli ísť ochrániť? Samozrejme, vieme, že Krym má svoju ruskú históriu a schematicky porovnávať nemožno, ale predsa…

Dodnes Západ obviňuje Rusko, že sa na „ukrajinský“ konflikt dlhodobo pripravovalo. Alebo žeby to bolo vzájomné? V archíve Slova máme rozhovor s vtedajším ruským veľvyslancom na Ukrajine V. Černomyrdinom (tu), ktorý v roku 2009 povedal: Jedno viem bezpečne: Ukrajinu Spojené štáty americké nepustia…“ Boli aj skúsení opatrní harcovníci. Henry Kissinger sa vyjadril, že zaobchádzať s Ukrajinou ako súčasťou konfrontácie medzi Východom a Západom zničí na desiatky rokov dopredu akékoľvek nádeje, že by sa Rusko a Západ – predovšetkým Rusko a Európa – mohli stať súčasťou kooperatívneho medzinárodného systému… Komu by to mohlo vyhovovať, Rusku, Európe? Prečo Európska únia nezohrala v spore, ktorý hrozil vojenským konfliktom už od začiatku, aktívnu úlohu?
Napriek ohlásenému „koncu dejín“ sme svedkami rozmrazenia starých sporov. A veľmocenských ambícií. Zbygniew Brzezinski vo svojej strategickej štúdii Veľká šachovnica pomenoval príčinu konfliktu, ktorého sme práve svedkami: Ukrajina je v centre strategického záujmu ako USA, tak Ruska. Vzhľadom na súčasnú situáciu sa natíska priama otázka: bude o túto „korisť“ vojna? A kto na nej vykrváca? A kde má stáť Slovenská republika?

Po roku sa zdá, že spoločenský diskurz sa už nad pripravovanou vojnou ani nepozastavuje. Propagandisti žiadajú jasné deliace čiary a pevné šíky, kde niet času na filozofické otázky. Chcú mier, ale až po tom, ako porazíme nepriateľa. Západná liberálna demokracia musí zvíťaziť. A kto o tom pochybuje, je zradca a treba sa s ním vysporiadať.

Áno – pripúšťajú osoby vojny – všetky veľmoci robia aj chyby, všetky majú svoj záujem, čo si budeme hovoriť, nie vždy sa hrá s čistými rukami alebo v rukavičkách. Ale keď ide o „západné hodnoty“, pochybnosti musia bokom. Potom, keď vyhráme, keď v krvi vykúpeme nepriateľa, bude čas na  filozofické otázky.  

Pri týchto rečiach sa mi vždy vybaví obrázok demonštrácií na východe Ukrajiny. Bol mier, iba v Kyjeve Majdan.  Pred kamerami a do mikrofónov hovorili ľudia v Donecku a Luhansku, že si neželajú ten chaos z Kyjeva. Nechcú nič iné, iba pokoj, prácu a svoj rodný jazyk. (Sledovala som to na Telekanale Rossia, ľudia hovorili po rusky.) Keď im ho Kyjev chcel zákonom zrušiť, pokúsili sa nasledovať príklad Krymu. Vyhlásili referendum, po ňom štatút samostatných republík. A po tom na nich z Kyjeva vyslali tanky. Vzbúrencov, ktorí porušili po vzore Majdanu ústavu, nazvali teroristami. Tanky najprv zmätene blúdili a ľudia sa im smiali. Vytvárali živé reťaze, že ich do svojich domovov nepustia. Jednu pani si obzvlášť pamätám. Pred kamerou odhodlane tvrdila: „My zdes budem stajať do kanca!“ Ktovie, kde je dnes…

Deti na východe Ukrajiny žijú bez denného slnka a stále ich prezident Porošenko cynicky vyhlási, že tak východ porazia – ich deti budú žiť v pivniciach…

V mnohých hlavách, ktoré pripúšťajú mier až po víťaznej vojne, je toto vzdialená predstava. Veď sme už neraz videli vojnu – je to taká kybernetická hra.

Mali by čítať Svet včerajška Stefana Zweiga, možno by sa im rozjasnilo.

A ľudia, ktorí si neželajú mier až po víťaznej vojne, by nemali mlčať. 

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter