Podobne ako v zahraničí, aj na Slovensku silnejú argumenty tých, ktorí sa stavajú skepticky voči možnosti globálneho otepľovania zapríčineného aktivitami človeka. Internetové diskusie a médiá sú doslova zaplavené príspevkami rôzneho druhu, ktoré vyzdvihujú funkciu prirodzených zmien a premenlivosti klímy a spochybňujú úlohu človeka pri ovplyvňovaní klimatického systému Zeme. Je to v príkrom protiklade s vedeckými príspevkami na významnejších konferenciách alebo vo významnejších odborných časopisoch, kde je dobre dokladovaných skeptických názorov skutočne poskromne. Príčinou uvedeného rozporu bude najskôr fakt, že v médiách sa darí umiestniť aj informácie s nepresnou alebo spornou odbornou argumentáciou, kým vo vedeckých časopisoch, kde články podliehajú dôkladnejšej oponentúre, to nie je možné. Osobitnú záľubu v písaní skeptických článkov o globálnom otepľovaní majú niektorí politici alebo iní významnejší ľudia, ktorí majú k teoretickým poznatkom o fungovaní klimatického systému Zeme dosť ďaleko. Od tohto bodu sa rozvíja aj debata a polemika okolo možných dôsledkov klimatickej zmeny. Pod pojmom klimatická zmena rozumieme iba tú časť zo všetkých zmien klímy, ktorú dokázateľne zapríčinili aktivity človeka predovšetkým zosilnením skleníkového efektu atmosféry, alebo na ktorej sa aktivity človeka aspoň veľmi významne podieľajú. Slabšou stránkou jednoznačnej identifikácie klimatickej zmeny je pomerne veľká prirodzená premenlivosť klímy. Ako príklad môžeme uviesť fakt, že očakávaná zmena klímy sa na Slovensku prejaví rastom priemerov teploty vzduchu iba o 0,2 až 0,4 °C za desať rokov v dlhodobom priemere, čo sú dva až štyri stupne Celzia za 100 rokov. Takúto zmenu laik nemôže vôbec postrehnúť, pretože prirodzená premenlivosť mesačných priemerov teploty vzduchu vyjadrená smerodajnou odchýlkou je u nás od jedného stupňa Celzia v letných mesiacoch po tri stupne v zimných mesiacoch a okolo 0,7 stupňa pri ročných priemeroch. Suchá Podstata problému otepľovania klímy a aj celého komplexu klimatickej zmeny však spočíva niekde inde. Normálny rozdiel v ročnom priemere teploty vzduchu medzi Komárnom a Trenčínom alebo medzi Lučencom a Banskou Bystricou je asi jeden stupeň Celzia, pričom každému je jasné, že tieto lokality sú klimaticky veľmi odlišné. Môžeme sa o tom ľahko presvedčiť napríklad podľa času kvitnutia alebo dozrievania čerešní. Do roku 2100 sa však môže klíma u nás otepliť až o štyri stupne, čo je rozdiel medzi Komárnom a Popradom. Prirodzené ekosystémy aj aktivity človeka sú nastavené na existujúce klimatické pomery oveľa komplexnejšie. Vo svojej „pamäti“ majú nielen priemery teploty vzduchu, ale aj iné klimatické prvky vrátane ich časovej premenlivosti a extrémov. So zmenou klímy bude súvisieť aj jej celková „prestavba“. Taká, že o niekoľko desiatok rokov tu budeme mať úplne odlišnú klímu, ktorá bude nevhodná pre doterajšie ekosystémy a problémy vzniknú aj pre väčšinu ľudských socio-ekonomických aktivít. Uveďme príklad. Dá sa pomerne ľahko dokázať, že ak je priemer teploty vzduchu vo vegetačnom období (počas niekoľkých rokov) dlhodobejšie vyšší o jeden stupeň Celzia, sú na zabezpečenie rovnakej vlhkosti pôdy v nižších polohách strednej Európy potrebné o 100 mm vyššie ročné úhrny zrážok. Nijaký klimatický model však takéto veľké zvýšenie úhrnov zrážok nepredpokladá. Dokonca sa očakáva mierny pokles úhrnov zrážok v lete a častejšie tekuté zrážky v zime, čo v tomto ročnom období zvýši odtok vody. Je logické, že dôsledkom takéhoto vývoja bude nielen rast teploty vzduchu, ale aj rast rizika sucha a nízkych prietokov riek, najmä na juhu Slovenska. Povodne Iným príkladom môže byť analýza občasných prípadov cyklonálneho počasia v lete s vysokými úhrnmi zrážok. Takmer každý rok sa od začiatku júna do polovice septembra niekde v strednej Európe vyskytne cyklonálna situácia s niekoľkodennými takmer súvislými dažďami a lejakmi pri teplote vzduchu iba nepatrne pod dlhodobým priemerom. Úhrny zrážok sú síce priestorovo dosť rozdielne, pretože závisia od výskytu búrok a náveterných efektov, no v územnom priemere dosahujú také vysoké hodnoty, že sa môžu rozvinúť ničivé povodne menšieho alebo až regionálneho rozsahu. Veľký rozsah mali povodne v lete 1997 a 2002 (Poľsko a Česko). Je známe, že ak vzrastie teplota vzduchu o štyri stupne Celzia, tak sa v ňom pri rovnakej relatívnej vlhkosti vzduchu nachádza o dvadsaťpäť až tridsať percent viac vodnej pary (väčší pomer je pri nižšej teplote). To však znamená, že za rovnakých podmienok môžu vzniknúť aj najmenej o dvadsaťpäť percent vyššie úhrny zrážok. Pretože merná vlhkosť vzduchu závisí od teploty vzduchu exponenciálne a exponenciálne rastú s teplotou vzduchu aj výstupné pohyby v konvektívnej oblačnosti, v skutočnosti dosahujú úhrny zrážok pri rastúcej teplote vzduchu v lete ešte vyššie hodnoty. Veľmi mierny a dobre fyzikálne zdôvodnený odhad naznačuje, že v porovnaní s podobnými situáciami v minulosti, môžeme pri raste teploty vzduchu o štyri stupne Celzia očakávať v budúcnosti na Slovensku v letných obdobiach až o štyridsať percent vyššie úhrny zrážok počas intenzívnych búrok alebo počas výrazných cyklonálnych situácií. Príkladov a analógov z teplejších oblastí Zeme potvrdzujúcich uvádzané skutočnosti máme viac ako dosť. Na druhej strane, takýto vývoj sa dá dokázať aj aplikáciou elementárnych fyzikálnych výpočtov. Odborníkom je dobre známy fakt, že zmena pravdepodobnosti výskytu rovnakých mimoriadnych úhrnov zrážok z prekročenia raz za sto rokov (teraz okolo 100 mm za deň) na raz za dvadsať rokov je pre vodohospodárske objekty doslova zničujúca. Takmer nijaké vodohospodárske objekty, hrádze ani kanalizácia nie sú na takýto nárast dimenzované. Skleníkový efekt nie je záhada Až na tomto mieste sa vráťme k podstate globálneho otepľovania – k účinku rastúcej koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére. Je až na počudovanie, že na začiatku 21. storočia pochybujú niektorí politici a aj významnejší odborníci z iných odvetví o fyzikálnom mechanizme skleníkového efektu atmosféry a o dôsledkoch emisie skleníkových plynov do atmosféry. Skleníkový efekt atmosféry bol dosť detailne opísaný už v devätnástom storočí, pričom podstatou je rozdielny účinok jednotlivých plynov na prenikajúce krátkovlnné žiarenie (prevažne 100 až 1000 nm vlnovej dĺžky) a dlhovlnné žiarenie (prevažne 1000 až 100000 nm vlnovej dĺžky). Také plyny ako H2O, CO2, O3, N2O, CH4, freóny a halóny prepúšťajú takmer úplne podstatnú časť krátkovlnného slnečného žiarenia (najmä viditeľného) až na zemský povrch, no pohlcujú podstatnú časť dlhovlnného žiarenia vyžarovaného zemským povrchom pri teplote od –50 do +50 °C. Atmosféra sa tým zohrieva a vyžaruje dlhovlnné tepelné žiarenie v súlade so známym fyzikálnym zákonom smerom k zemskému povrchu. Čím je v atmosfére skleníkových plynov viac (prípadne, čím je ich sumárny účinok väčší), tým sa pri zemskom povrchu stabilizuje vyššia teplota. Tento mechanizmus je čiastočne modifikovaný aerosólmi a oblačnosťou, no nikde na Zemi nie sú iné vplyvy v priemere také významné, že by sa pri rastúcej koncentrácii skleníkových plynov v atmosfére dosiahol pri zemskom povrchu ochladzujúci účinok. Objavujú sa aj pochybnosti skeptikov o súvislosti medzi emisiami skleníkových plynov vyvolanými ľudskou činnosťou a ich koncentráciou v atmosfére. Na túto tému existuje veľa vedeckých prác a ani jedna túto súvislosť nespochybňuje. Existuje však ešte doplnková možnosť následného rastu koncentrácie oxidu uhličitého (CO2) a metánu (CH4) v atmosfére v dôsledku globálneho otepľovania. S rastúcou teplotou oceánov klesá ich schopnosť viazať atmosferický oxid uhličitý, čo môže v budúcnosti zapríčiniť rýchlejší rast jeho koncentrácie v atmosfére. Oteplenie polárnych oblastí spôsobí navyše aj roztopenie večne zmrznutej pôdy (permafrost), pod ktorou je uväznené obrovské množstvo CO2 a CH4. Doplnková emisia týchto plynov po rozmrznutí permafrostu a niektorých polárnych ľadovcov značne prispeje k rastu koncentrácie týchto plynov v atmosfére, a tým aj k doplnkovému otepleniu. Medzi laikmi sa dosť diskutuje aj o možnosti rýchlej adaptácie biosféry na zvýšenie záchytu oxidu uhličitého z atmosféry fotosyntézou a aj o možnosti rýchlejšieho ukladania biomasy do fosílií ako doteraz. Biológovia sú v týchto odhadoch opatrní a skôr sa prikláňajú k názorom, že takýto adaptačný proces potrvá stovky až tisíce rokov. V najbližšom storočí sa teda nemôže zvrátiť rýchlorastúca koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére v dôsledku rýchlej adaptácie biosféry. Inventarizácia zdrojov CO2 je na celej Zemi pomerne presná a ešte presnejšie je meranie jeho koncentrácie v atmosfére na neovplyvnených pozaďových staniciach. Inventarizácia emisie ostatných skleníkových plynov je menej spoľahlivá ako pri oxide uhličitom, no keďže meranie ich koncentrácie v atmosfére je tiež veľmi presné, majú vedci dostatočné podklady na modelové výpočty. Pravdepodobne už v roku 2009 prekročí antropogénne podmienená emisia uhlíka do atmosféry 10 miliárd ton za rok, z čoho najmenej štyridsať percent zostane v atmosfére počas viacerých desaťročí. Najmä preto rastie množstvo uhlíka v atmosfére o 0,5 až 1 percento ročne. Tri možnosti riešenia Vráťme sa ešte raz k možným dôsledkom zmeny klímy na Slovensku. Máme niekoľko možností, ako na klimatickú zmenu odpovedať. Po prvé, tváriť sa, že sa nič mimoriadne nedeje a čakať na presvedčivejšie vedecké dôkazy (všetky opatrenia tým presúvame na budúce generácie). Po druhé, pokúsiť sa spomaliť klimatickú zmenu redukciou emisie skleníkových plynov. Po tretie, pokúsiť sa klimatickej zmene prispôsobiť, teda začať s prípravou a realizáciou adaptačných opatrení. Každá z týchto možností má svojich zástancov a odporcov. Zle je, ak do hry vstupujú politici s cieľom vytĺkať z toho politický kapitál a takisto, ak aktívne vystupujú rôzne záujmové skupiny s cieľom znemožniť iné riešenie ako to, ktoré je výhodné pre ne. Politici majú všeobecne tendenciu prijímať nesystémové populistické kroky, ktoré zvyšujú ich preferencie v najbližších voľbách. Dotýka sa to aj tlaku na znižovanie ceny zdrojov energie, najmä zemného plynu, elektrickej energie a pohonných hmôt. Nízka cena týchto komodít vedie k neúmernému plytvaniu a spomaľuje rozvoj alternatívnych moderných technológií. Ukazuje sa, že iba rozumnými úsporami a dostupnými novými technológiami by sme bez akýchkoľvek významnejších doplnkových investícií na Slovensku pomerne ľahko ušetrili najmenej dvadsať percent spotreby energie, teda v podstate aj emisie CO2. Argumentovať tým, že Slovensko je malá krajina a náš príspevok k redukcii emisie skleníkových plynov je nepatrný, je už dnes nenáležité. Adaptačné opatrenia sa musia, pochopiteľne, dobre zvážiť, lebo ide o pomerne vysoké náklady. Niektoré z nich, ako protipovodňová ochrana, zmiernenie rizika sucha, príprava na nové biologické organizmy, patogény a choroby z teplejších krajín, inštalovanie klimatizácie, presun lyžiarskych stredísk do vyšších polôh, šľachtenie nových odrôd poľnohospodárskych plodín a premyslenejšie obhospodarovanie lesnej pôdy, sa už v súčasnosti považujú za samozrejmosť. Inou otázkou je, že či na realizáciu takýchto opatrení máme aj dosť zdrojov. Spokojných stratégov možno rozhýbe až najbližšie katastrofálne sucho alebo ničivá letná povodeň. Je isté, že pokiaľ ide o letné povodne, mali sme v posledných trinástich rokoch neuveriteľné šťastie, lebo sa nám v podstate vyhli a zasiahli predovšetkým susedné krajiny. Škody v Česku a Poľsku sa pritom počítali v sumách nad sto miliárd slovenských korún. Autor (Prof. RNDr., CSc.) pracuje na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave Titulok a medzititulky Slovo
