Benjamín Tinák, lekár v Liptove, rodák z Mane, vstúpil do slovenskej literatúry v roku 1962 knižkou veršov Špirála. Okrem toho vydal zbierku Na čisté dná prameňov, knihy prózy zo svojich skúseností v Afrike – V zelenom plameni Etiópie, Lev z Ereru, Gurumsa – Búrlivák, Znepokojená krv, novelu z pobytu v USA Anjel v Michigane, román o svojom rodisku Žitava, poviedky Vlci na Žitave a báseň Byť kráľom. Lekárskym prostredím sa inšpirovali knihy Diagnóza, Šok a eseje o probléme eutanázie Nechaj žiť, nechaj umierať.
Pri príležitosti nedávnej jubilejnej sedemdesiatky mu vyšla kniha esejí a memoárov Nechcel som byť kráľom, ktorá zastrešuje Tinákovu doterajšiu tvorbu a čerpá z troch žriediel spomienok – z rodnej Mane, Etiópie a Mongolska, kde niekoľko rokov pôsobil ako lekár. V esejách voľne preletuje zo zážitkov z rodiska, Afriky a strednej Ázie, zachytáva zvyky ľudí, legendy a prírodu. Pohrávajúc sa s myšlienkou, čo by robil, keby bol kráľom, poskytuje rozumné rady, no zároveň konštatuje: „Bezmocný som proti ľuďom ujarmeným tradíciou, čo im zanechali predkovia.“
Zaujímavé sú ostré polemiky mongolského lámu, čo sa zachránil útekom z kláštora, ktorý zrovnali so zemou stúpenci Čojbalsana, s pisárom a predstaviteľom revolúcie. Láma, poučený Buddhovou múdrosťou štyroch právd, podobne ako mongolský básnik Bdgzin Javuchulan, vyhlasuje, že stavať nový svet na zhorenisku starého, sa s násilím a nenávisťou úspešne nedá. Veď nové vyrastá zo starého. Ľudia majú byť, ako učil aj Buddha, priateľmi všetkých a majú spolucítiť so všetkými tvormi a nikomu neubližovať. V polemikách obaja konfrontujú Džingischána s Buddhom.
Studňou neopakovateľného poznania ľudí, ich biedy a múk ostávajú autorove roky prežité v etiópskej nemocnici, do ktorej prichádzali hladní úbožiaci s vredmi na nohách, aby dostali za misku makarónov. Po ošetrení si znovu dodriapali rany a vystavili ich bezočivým muchám, len aby znovu mohli utíšiť svoj hlad v nemocnici. Darmo sa autor usiloval naučiť pacientov robiť, držali sa ďalej žobráckej krošne.
Pacient mohamedán Ali si sťažuje lekárovi: „Hakim, zaplatil si mi obedy v jedálni kresťana. Ja nesmiem jesť z mäsa zvieraťa, ktoré zabil kresťan. Také mäso je nečisté.“ Koptický kresťan Tekle sa ho zase spýta, čo bude, keď vstane z hrobu a predstúpi pred svojho Boha na pravej nohe kresťanskej a ľavej mohamedánskej?
Oblúk troch zemepisných bodov autorových zážitkov bohato dopĺňa starý učiteľ z Mane svojím humanistickým postojom k životu, ako aj spisovateľova matka.
I pri odvolávaní sa na vyššiu moc Tinák píše: „Keď sa vžijem do roly hlupáka, bláznov ignorujem… vidí sa mi, že blázon je škodivejší ako hlupák najmä preto, že často máva vrtký jazyk a démonský šarm, ktorý ho vynesie do vladárskeho kresla. A blázon s vladárskym žezlom má za hlupákov všetkých, čo mu poskytli svoj chrbát, aby mal po čom vyjsť do kresla.“
Tieto slová neplatia iba pre ďaleké krajiny, no i pre Európu a našu krajinu. Tinákova knižka je prínosom nielen dôvernými zábermi z neznámych prostredí, ale aj svojou literárnou úrovňou.
