Na rozdiel od roku 2004 globálne médiá tentoraz nerobia rozruch okolo afganských prezidentských volieb plánovaných na 20. august. Aj tých málo správ je plných pesimizmu. Hamid Karzai, pravdepodobný víťaz spomedzi 41 kandidátov, si totiž nedokázal získať sympatie médií tak, ako naposledy.
Veci ešte zhoršil jeho výber viceprezidenta, tadžického vojenského autokrata Kásima Faheema. Dokonca aj šéf misie OSN v Afganistane Kai Edie ho požiadal, aby si vybral niekoho iného. Podľa Brada Adamsa z Human Rights Watch je Faheem „jedným z najnotorickejších vojenských autokratov v krajine, s krvou mnohých Afgancov (na rukách)“. Podobnú povesť má Karzaiov súputník a kandidát na miesto druhého viceprezidenta Karim Chalili. Je etnický Chazar, kedysi mal blízko k Talibanu, potom sa však od neho odklonil. Odmenou mu bol súčasný post viceprezidenta.
Karzai si zabezpečuje víťazstvo dohodami s vojenskými autokratmi z každej etnickej skupiny v krajine. V uzbeckej časti sa spolieha na Rašida Dostuma. V Helmade mu má víťazstvo zabezpečiť drogový barón Sher Mohammad Akhundzada. Kandahár zabezpečuje paštúnsky vojenský veliteľ Gul Agha Sherzai. Podporuje ho aj Rasul Sayyaf. Vinu však nemožno hádzať na Karzaia. Washington sa spoliehal na rovnakých ľudí, keď sa po páde Talibanu snažil priniesť „stabilitu a demokraciu“.
Hlavný Karzaiov rival, bývalý minister zahraničných vecí Abdullah Abdullah môže byť ťažko „demokratickou alternatívou“, napriek volebnému heslu „zmena“. Bol hlavnou tvárou brutality Severnej aliancie. Ich hovorcom. Ako kedysi Karzai. Nečudo, že americký The New York Times hľadá záchranu v „technokratovi“ Ashrafovi Ghanim, ktorý vraj „prináša do afganskej kampane zásadnú zmenu“. „Bývalý minister financií, so skúsenosťami z amerického univerzitného prostredia a Svetovej banky Ghani (60) tvrdí, že sa pokúša zmeniť politiku v Afganistane. Používa televíziu, rádio, internetové donácie a študentských dobrovoľníkov, ako aj tradičné siete – náboženské rady, a snaží sa osloviť mladých ľudí, ženy a chudobných, a urobiť niečo nečkané: poraziť prezidenta Hamida Karzaia.“
Ak by sme sa riadili prieskumami verejnej mienky, nečakané ostane nečakaným. Hlasovali by za neho tri až štyri percentá Afgancov. Viac šancí dávajú prieskumy Ramzanovi Bashardostovi. Je etnický Chazar a asi jediný kandidát, ktorého Afganci rešpektujú pre jeho integritu. Ako bývalý minister kritizoval korupciu Karzaiovej vlády. No bez zbraní a peňazí z predaja drog má malé šance. Sila jeho charakteru navyše neutralizuje jeho intelektuálna slabosť. Jeho hrozby či sľuby pakistanskému prezidentovi na Ariana TV, že anektuje a asimiluje Mashad (časť Iránu), Panjdeh v Turkmenistane a celý Durand, hraničný pás medzi Afganistanom a Pakistanom, mu veľmi dobrú službu neurobili.
Medzi zvyšnými kandidátmi (traja zo 41 sa medzičasom vzdali v prospech Karzaia, jeden v prospech Abdullaha) možno nájsť rôznych surreálnych zloduchov a nezábavných klaunov. Shahnawaz Tanai, ktorý sa v roku 1992 spojil s mudžahedínmi, bol predtým podporovateľom sovietskej intervencie, a teraz tvrdí, že niet rozdielu medzi NATO a Červenou armádou. Habib Mangal, bývalý člen parchamskej frakcie a veľvyslanec v Moskve počas sovietskej éry. Bývalý veliteľ Talibanu a poslanec Mullah Rocketi (túto prezývku si vyslúžil počas bojov proti Sovietom kvôli láske k raketám), pre ktorého už demokracia neprotirečí islamu…
Kandidujú aj dve ženy. Obe prehlasujú úzke vzťahy s Talibanom. Hoci ostatní kandidáti takí otvorení neboli, každý sľúbil, že s ním bude rokovať. Dokonca aj Hamid Karzai.
Paradoxne, všetci tí, čo nadbiehajú Talibanu, sú ticho, pokiaľ ide o americkú okupáciu. Hoci Latif Pedram, Ramzan Bashardost, Shanawaz Tanai a aj Ašraf Ghani sľubovali, že zavrú Bagram (afganská verzia Abu Ghraib), americká okupácia nie je volebnou otázkou. Diskutuje sa hlavne o korupcii a bezpečnosti (resp. jej nedostatku). Nedostatok bezpečnosti nespôsobuje len rastúca moc Talibanu. Bezbranní Afganci sa boja viac vládnucich vojenských barónov. Hoci je talibanské povstanie bezpochyby bezpečnostnou nočnou morou, excesy (vraždy, znásilnenia, únosy) páchané jednotkami vojenských veliteľov podporovaných NATO prispievajú k zhoršovaniu situácie rovnako. Okrem porušovania ľudských práv Afganistan doslova ekonomicky ničia.
Pred piatimi rokmi sa Afganci tiesnili pred volebnými miestnosťami s vierou v bezpečnejšiu budúcnosť. Ich nádeje boli zradené. Kmeňové a etnické spojenectvá a rivality, peniaze a zbrane môžu 20. augusta ponúknuť niekoľko neželaných fotografických príležitostí. Účasť ostane nízka a ak sa naplnia predvolebné prieskumy, Karzai bude musieť bojovať aj v druhom kole. Ešte stále sa však môže stať, že sa pokúsi zopakovať taktiku staronového iránskeho prezidenta a „zvíťaziť“ hneď na prvýkrát. Oponenti ako Ašraf Ghani si už vybrali zelenú za svoju volebnú farbu. Len pre prípad.
Článok bol uverejnený na stránkach Z-net, www.zmag.org/net
Redakčne upravené a krátené
