Netreba hádam pripomínať, že spoty sú krátke šoty v televíznom vysielaní, ktorými chce politická strana presvedčiť voličov, aby dali hlas práve jej. Je to možno paradox, ale najlepšie boli spoty počas prvých slobodných volieb roku 1990. Pôsobila síce možno okolnosť, že televízny divák čosi podobné videl po prvý raz, ale bola tu nepopierateľné úsilie autorov, aby ho účinne a často aj vtipne oslovili.
Za bývalého režimu existoval reklamný slogan, ktorý sa oprávnene často parodoval: NAKUPUJTE U ODBORNÍKOV. Bol vari predavač v obchode s neveľmi bohatým sortimentom tovaru práve tým odborníkom, ktorý nám mal dobre poradiť? Rada bola vlastne jednoduchá: zohnať si bony a kúpiť vytúžený tovar v Tuzexe. Ten nijakú reklamu ani tú „odbornícku“ nepotreboval. Už samotné meno firmy zaručovalo kvalitu.
Ak si niekto zohnal slovenský či český preklad Hitlerovho diela Mein Kampf, mohol sa dočítať, že „fírer“ stotožňoval politickú propagandu s reklamou na nejaký tovar. Možno v oných časoch neboli Nemci takí presýtení inzerciou ako dnes každý Európan, či je to na východe alebo západe nášho svetadielu.
Roku 1992 bolo vidno na televíznych volebných spotoch, že lídri politických strán sa začali riadiť heslom socialistickej reklamy a celú záležitosť zadali odborníkom, teda reklamným agentúram. Nezabudlo sa na rozmanité propagačné triky, ktoré použil vtedajší víťaz volieb. Musím však pripomenúť jeden účinný v súvislosti s televíznymi spotmi – HZDS namiesto politickej reklamy použilo nápis, že peniaze určené na výrobu spotov dá radšej na dobročinné účely. Teda nijaká reklama môže byť tou najúčinnejšou. Tento trik sa použil i v ďalších kampaniach. O týchto trikoch platí to isté, čo aj o vtipoch, opakovaním strácajú na účinnosti.
Keď som pozeral spoty v nedávnych voľbách u našich susedov, ukázalo sa, že aspoň niektorí majú zmyslu pre paródiu. V minulom storočí český humorista Jaroslav Hašek bol nielen vynikajúcim spisovateľom, ale aj pôvodcom toho, čo sa neskôr nazvalo happeningom. Jednou z takýchto akcií bolo založenie Strany mierneho pokroku v medziach zákona. Kto si prečíta jej letopisy, dozvie sa o voľbách všetko. Napokon všetko o voľbách sa dozvie i čitateľ Jesenského románu Demokrati. Vtedy ešte neexistovala televízia a rozhlas bol takpovediac v plienkach. Dnes sa však otvorila možnosť parodovať politiku vytváraním recesistických strán, ako sa to stalo v Česku. My Slováci to všetko berieme priveľmi vážne.
Keď pozeráme predvolebné spoty zistíme, že všetky majú spoločné to, že im absolútne chýba zmysel pre humor. Hádam pokusom o humor je to, že spomínaný trik HZDS z roku 1992 prebral jeho najväčší ideový protivník. Inak aj v reklame na hocaký tovar pôsobí sentimentalita trápne. Rovnako trápna je i vo volebných spotoch. Apely na národný sentiment, lásku k rodine, vernosť trvalým hodnotám, to všetko je tragikomické. Veľmi zaujímavo pôsobia čiernobiele zábery v spotoch istej politickej strany z minulosti, paradoxná je tu okolnosť, že práve čiernobiele videnie je pre túto stranu nebezpečné.
Takže, reklamu v televíznom vysielaní väčšina divákov berie ako nevyhnutné zlo, vyhnúť sa však pozeraniu aspoň na jej časť nie je možné, pretože politickým stranám na ich spoty vyhradila televízia fixný čas. Väčšina divákov asi vedela, na čo sa v tomto čase oplatí nepozerať. Hádam by takýto spot dokonca i odradil niekoho, kto už bol rozhodnutý voliť dajakú stranu. Vkus ešte nevymrel…