Sú slová, ktoré si to jednoducho pýtajú – najprv privlastniť, a potom zneužiť, pošliapať a znásilniť. Boh, národ a sloboda tým prechádzajú dennodenne. Najskôr sú tu ohnivé výkriky: „Za Boha a za národ!“ – a potom zvyčajne zúfalstvo: „Preboha… čo sme to za sprostý národ…“ Dalo by sa povedať, že predchádzajúca veta krátko a cynicky vyjadruje aj obsah ďalšieho slova s podobným osudom – revolúcie. Jedna z najvýznamnejších sa odohrala pred deväťdesiatimi rokmi. Takzvaná Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorú sme na Slovensku štyridsať rokov oslavovali v novembri. Čo sa to vlastne vtedy stalo, a aký odkaz po sebe zanechala? Čierno-biely. Ten biely, alebo skôr jagavý, vznešený, pompézny a trblietavý, hovorí o víťazstve pracujúceho ľudu, o hrdinských činoch a hrdinoch, najmä o súdruhovi Leninovi, „čo mal deti rád“, ako sa spievalo v jednej piesni. Dej revolúcie a jej odkaz boli evidentné, až rukolapné. Obyčajní ľudia vzali spravodlivosť do vlastných rúk, zakopali oficiálne Boha i národ a vytvorili spoločnosť, v ktorej sa im žilo dobre. Iste, vyskytli sa chyby a nepriateľ nespal, ale všetko smerovalo k lepšiemu. Asi najlepšie to formulovala iná detská pieseň, „my sme deti slobodného kraja, pod červenou hviezdou zrodené“. Čierna kniha komunizmu je dielo, ktoré prináša opačný obraz, vedecky precízny, usporiadaný a temný. Príbehy ľudí, ktorých zomlela revolučná mašinéria. Zničil ich stroj zložený z „revolucionárov-profíkov“, z vykorenených indivíduí bez škrupúľ a akejkoľvek elementárnej ľudskosti. A na čele stál obmedzený syfilitik Lenin. Slovami českého historika V. Vebera, bol to nevynachádzavý intelektuál, priemerný rečník bez tvorivého talentu, skrátka stelesnenie všetkých najhorších vlastností. Takže: súdruh Lenin nemal rád nič a nikoho, a ak by mal mať rád deti, muselo by ísť o pedofíliu. Obyčajní ľudia prišli o všetko a ich ruky boli prinútené pracovať pre chimérické ciele. Ružová budúcnosť sa mala narodiť v atmosfére strachu a hrôzy. Namiesto nej však prišla ďalšia revolúcia a s ňou liberálna demokracia. A oslavné chorály Francisa Fukuyamu: Koniec dejín a posledný človek. Kde je teda pravda o ruskej revolúcii? Zatiaľ je zrejmé len toľko, že sa k nej nevieme ani priblížiť. Dejiny píšu víťazi, povedali mnohí. Aj Fukuyama ich písal ako víťaz. Aj preto nabral vzorec dejín pred jeho zrakom jasné kontúry a vypočítať výsledok už nebol problém. Sociálne turbulencie sa rozpúšťajú v hospodárskom mechanizme voľného trhu a liberálnodemokratických inštitúcií. V tomto prostredí sa môže narodiť už len neprekonateľný vrchol človečenstva, slobodné a rozumné liberálne indivíduum. Akákoľvek ďalšia revolúcia je zbytočná, ba priam kontraproduktívna. A čo Boh a národ? Nikto ich nemusí zakopávať. Zapotrošia sa niekde v úzadí ako topánky, ktoré vyšli z módy. Možno ich chvíľu budú nosiť bezdomovci a chudobní, ale ani oni tu nebudú dlho. Trh a demokracia sú nezdolateľný pár a skôr či neskôr porazia aj chudobu. Dnes, po takmer dvadsiatich rokoch od „konca dejín“, sa všetko už také jasné nezdá. Mýlil sa Fukuyama? Pravdivý je celok, povedal na rozdiel od fukuyamovcov Friedrich Hegel. Preto nech nás nemýli do oči bijúca podobnosť revolučných predvojov víťazov a porazených. Stalin a Hitler, neokonzervatívci a islamskí fundamentalisti majú veľa spoločného, dokonca sa navzájom potrebovali a potrebujú, napriek tomu sú to však protikladné výpovede o svete: čierna a biela, téza a antitéza. Až z ich zrážky vzniká syntéza. Čo to znamená? Potrebujeme azda ďalšiu revolúciu, aby sme pochopili tie pred nami? Nepochybne – aspoň tak to tvrdí napríklad Egon Bondy a mnoho ďalších. A nielen preto, ale predovšetkým preto, aby sme vôbec zachránili ľudstvo. Každú chvíľu zomierajú ľudia z banálnych dôvodov: nemajú dostatok jedla, pitnej vody. Alebo ich niekto zavraždí. A ešte viac ich síce prežije, ale v podstate nežije, iba živorí. Súčasný systém musí byť nahradený. Kapitalizmus už dávno nechce len pracovnú silu, chce celú osobnosť človeka. Ako hovorí Bondy, ak sa s človekom zaobchádza ako s hovädom, aj z najkvalitnejších ľudí sa stanú opäť len hovädá. V hre je človek ako druh, jeho prirodzenosť, ale aj budúcnosť civilizácie a života. Takže ešte (tisíci) raz, potrebujeme ďalšiu revolúciu? Božeuchovaj, len to nie! Veď nevytvára revolúcia, a je jedno či ruská, francúzska alebo anglická, len ovzdušie teroru? Nevyrastajú v ňom len – bondyovsky povedané – hovädá? A sme späť pri krátkej a cynickej definícii revolúcie: najprv veľké slová a ideály, a potom činy, ktoré sa končia „nevyhnutnými“ obeťami. Zajtra svetlá budúcnosť a dnes krutý teror. Dejiny nás učia, že revolúcie sú dieťaťom matky pýchy. Bezhraničnej spupnosti spočívajúcej v presvedčení, že niekto pozná dejiny, alebo aspoň presne vie, čo je dobré. Čerpá z prameňa poznania – Boh, národ, ľudská prirodzenosť alebo veda. Toto poznanie udeľuje právo či skôr privilégium cielene zasahovať. A zároveň, žiaľ, aj vytvárať nezamýšľané dôsledky, ktoré zväčša prinášajú pravý opak želaných cieľov. Sociálne vedy nám tu nepomôžu (a už ani náhodou Boh či národ), pretože ich úlohou môže byť nanajvýš odhaľovanie nezamýšľaných dôsledkov našich činov. Jediná cesta k zlepšeniu spoločenských podmienok je pomalá, postupná a rozvážna. Krok za krokom. Kto toto nechápe, je arogantný nepriateľ otvorenej spoločnosti, a teda v konečnom dôsledku aj slobody a človeka. Revolúcia, tú ruskú nevynímajúc, je vždy omyl, za ktorý sa tvrdo platí. – asi toľko K. Popper. Dejiny nám predkladajú množstvo príbehov, príkladov, ba dokonca aj poučení. Žiaľ, ich odkaz má v sebe všetko, len nie descartovskú jasnosť a zreteľnosť. V niečom mal Hegel asi predsa len pravdu. Príbehy o dejinách i súčasnosti, ktoré píšu víťazi a porazení sú nezlučiteľné. Aspoň nie na tej istej úrovni, na ktorej boli písané. Ak chceme pochopiť význam a odkaz ruskej revolúcie, je nevyhnutné prestať sa na ne spoliehať. Syntézou by mal vzniknúť nový obraz. Nebude zmesou čiernej a bielej, teda fádny a sivý. Nebude ani vyvážene zlatý, ako povestná stredná cesta medzi dvoma okrajmi. Pretože syntéza je vždy skok. Priam… Revolučný.
