25. summit NATO – jednostrannosť a zastaranosť pohľadu

Pred týždňom sa skončil najväčší summit NATO v jeho histórii. Na summite sa zúčastnili hlavy štátov a vlád 28 členských štátov a 13 štátov označených za partnerské (Austrália, Fínsko, Gruzínsko, Japonsko, Jordánsko, Južná Kórea, Katar, Maroko, Nový Zéland, Rakúsko, Spojené arabské emiráty, Švédsko a Švajčiarsko). Okrem nich boli zastúpené na rôznej úrovni aj ďalšie štáty a niektoré medzinárodné organizácie.

Formálne išlo o jubilejný 25. summit. Po rozpade bipolarity dochádza k častejšiemu uskutočňovaniu summitov NATO. Od roku 1990 to bol v poradí už pätnásty summit. Do konca roku 1989 ich bolo za predchádzajúcu 40 ročnú existenciu paktu len desať, pričom až štyri z nich sa uskutočnili v rokoch 1985 – 1989. K riešeniu bezpečnostných problémov súčasného sveta NATO však ani v tejto hustnúcej sérii svojich summitov ničím zásadným neprispelo.

Predovšetkým relikt studenej vojny

Podľa názorov prezentovaných niektorými „pronatovskými“ multiplikátormi v slovenských (najmä v súvislosti s konaním GLOBSEC-u 2012 v Bratislave), ale aj zahraničných médiách pred stretnutím sa mohlo zdať, že pôjde o udalosť prelomového charakteru, po ktorej sa svetová bezpečnosť viditeľne zlepší. Výsledok summitu je však daný jednostrannosťou a zastaranosťou pohľadu, ktorý sa na ňom sofistikovane a sugestívne prezentoval.

NATO znovu dokázalo, že zostalo predovšetkým reliktom studenej vojny a  pridržiava sa obrazu svojej idealizovanej minulosti, ktorý sa snaží udržať za každú cenu. Aj za cenu toho, že potom už nemá invenciu ani skutočnú silu na to, aby sa zaoberalo tým, čo súčasnosť od minulosti zásadne odlišuje a čo je skutočne potrebné urobiť v záujme stability globálnej bezpečnosti.

Nič nového sa teda nepovedalo, ale notorické opakovanie „nezmeniteľného“ malo znieť veľmi presvedčivo a chyba je len v tých, ktorí nechápu nenahraditeľnosť tohto vojenského paktu, čo sa pomaly premieňa na posvätnú kravu súčasného Západu a na jeho osoh prebiehajúcej globalizácie, prepadajúcej sa do čoraz väčšej krízy. Akoby bezpečnostná mantra NATO sa summitom prelínalo – najmä v mediálno-politických podobách – že bezpečnosť NATO (zrejme podľa vzoru vytvoreného v USA a ako uznanie ich vedúceho postavenia v pakte) je spojená so všetkým, čo sa deje na planéte.

Štyri perličky diplomatického charakteru

Dodáme štyri perličky diplomatického charakteru, ktoré akoby naznačovali, že nie celý svet považuje NATO za globálneho bezpečnostného aktéra. Na summit napriek veľkej snahe židovskej loby v USA nebol pozvaný Izrael – blízky, ale aj veľmi nákladný spojenec Washingtonu. S jeho účasťou nesúhlasilo kvôli zabitiu deviatich svojich štátnych príslušníkov pri zásahu Izraela proti Flotile slobody v roku 2010 údajne Turecko (v dobrej rodine sa však nevynáša, kto sa postavil proti patriarchovi).

Pozvanie však dostal ukrajinský prezident V. Janukovyč. Možno ide o svojráznu odmenu za účasť Ukrajiny na ISAF. A tak sa v rámci potreby presadzovania globálneho charakteru NATO na summite prehliadlo aj väznenie opozičnej političky a expremiérky J. Tymošenkovej, ktoré je ináč jeho členskými krajinami ako aj v EÚ masívne kritizované hlava-nehlava.

Neúspechom sa skončilo aj pozvanie na poslednú chvíľu pre pakistanského prezidenta A. Zardárího. Napriek pozvaniu totiž nebol taký povoľný, aby súhlasil so skorým obnovením zásobovacích ciest pre vojská ISAF vo vojne v Afganistane a avizované bilaterálne stretnutia sa neuskutočnili. Cesty sa uzavreli v novembri 2011, keď po nálete bezpilotných lietadiel USA bolo zabitých 24 pakistanských vojakov. Momentálne je kameňom úrazu, ktorý bráni uzavretiu dohody cena, požadovaná Pakistanom za prejazd každého zásobovacieho vozidla, čo predtým bolo zadarmo. Z ďalšieho vývoja pripomeňme, že v Pakistane odsúdili na dlhoročné väzenie lekára, ktorý sa podieľal na odhalení úkrytu Usámu bin Ládina, čo vzbudilo ďalšiu nevôľu neokonzervatívcov.

Staronový ruský prezident V. Putin, ktorý sa na summite z titulu existujúcej spolupráce Rady Rusko – NATO mohol (vlastne mal) zúčastniť, to neurobil (podobne ako predtým na summite G8). Časť „pronatovských“ médií to hodnotila ako nevhodný krok z jeho strany. Netreba mať príliš bujnú fantáziu na to, aby sme to videli ako otvorený až varovný prejav nespokojnosti Moskvy s budovaním nových komponentov protiraketovej obrany v jej blízkosti.

Najväčšie protesty v histórii NATO

Ďalšie nóvum je to, že pred summitom i počas neho sa konali protesty proti jeho uskutočneniu, najväčšie v celej doterajšej histórii NATO. Škála protestov bola veľmi pestrá vrátane zvýrazňovania nepotrebnosti až nebezpečenstva paktu v súčasnosti. Vojnoví veteráni z Iraku a Afganistanu pri protestoch zahadzovali vyznamenania, podobne ako počas protestov proti vojne vo Vietname na konci 60. a na začiatku 70. rokov. Nedá sa ukazovať preto len na výtržnícky charakter niektorých skupiniek, ktoré sa tam tiež objavili.

Postup polície proti protestujúcim bol – ako to je zvykom od čias boja o Seattle – mimoriadne tvrdý. Pribudla k nemu aj rastúca nervozita politických a hospodárskych elít USA z pokračujúcej aktivity hnutí „Occupy“, ktoré sa z New Yorku rozšírilo do ďalších veľkých miest. Policajti na koňoch s maskami proti slznému plynu pri zákrokoch proti protestujúcim pripomínali apokalyptických jazdcov.

Reálna situácia je teda iná ako to vyznievalo v optimistickej mediálno-politickej kampani. Vlastne už pred summitom sa objavovali v tábore NATO viaceré pesimistické pohľady. Rétorika na summite bola síce silná a prezentovala sa tam jednota, ktorá začína byť „pevnejšia“ ako na konferenciách medzinárodného komunistického a robotníckeho hnutia v 60. rokoch. V jednom z vyhlásení summitu sa uvádza, že najväčšia sila NATO je v jeho jednote.

„Natovské“ chápanie bezpečnosti

Ako sa očakávalo, hlavnou témou summitu bol odchod z prehranej vojny v Afganistane, ktorý sa vydáva za strategické konsenzuálne rozhodnutie. Druhou v poradí, čo do významu i rozsahu bola otázka protiraketovej obrany. Okrem toho sa summit zaoberal ďalšími problémami, z ktorých považujeme za vhodné zvýrazniť úsilie o prezentáciu globálneho charakteru NATO a variácie na tému obľúbeného pojmu „natovského“ chápania bezpečnosti – širokej škály bezpečnostných, politických a ekonomických javov a procesov, ktoré sa označujú za výzvy.

Krutým paradoxom je však to, že činnosť paktu vyvoláva viac problémov, než ich sám dokáže vyriešiť. A tak výzvou pre svet sa stáva aj to, ako sa postaviť v budúcnosti k pôsobeniu NATO.

Len okrajová pozornosť sa venovala téme tzv. rozumnej obrany. Tá je však len akýmsi núdzovým konceptom, ktorý je vytvorený v podmienkach globálnej krízy začiatku 21. storočia a má udržať najmä malé a menej bohaté štáty v područí Washingtonom riadeného paktu.

Bezpochyby tzv. rozumná obrana môže prispieť k efektívnejšiemu nakladaniu s peniazmi na vojenské účely. Čo však bude s bezpečnosťou malých, slabších a menej bohatých štátov a s ich zvrchovanosťou v prípade vytvorenia akýchsi špecializovaných a oklieštených ozbrojených síl, ktoré budú mať za cieľ pôsobiť najmä  „out of area“ NATO? Ako nám pomôže v prípade potreby riešenia nevojenských problémov bezpečnosti priorizácia, špecializácia a spolupráca obrany a ozbrojených síl? Na jednej strane možno ušetríme, ale v prípade komplikácií môžeme za využitie „pomoci“ síl a prostriedkov, ktoré už nebudeme mať, zaplatiť oveľa viac.

Celkom ináč by koncepcia tejto obrany vyzerala, ak by bola vytvorená a riadená prednostne v rámci EÚ. Čoraz viac je zrejmé, že napriek vehementne proklamovanej spolupráci EÚ a NATO zostáva EÚ v bezpečnostnej oblasti mladším bratom, o ktorého sa v jeho vlastnom záujme treba starať. Veď EÚ ako politický aktér je ešte o niekoľko mesiacov mladšia ako SR (ak berieme do úvahy vstup do platnosti Maastrichtskej zmluvy).

Takmer 150 bodov rôznych dokumentov

Na summite boli prijaté viaceré deklarácie a vyhlásenia. Neskrývane ukazujú na rozširovanie globálnych plánov NATO, pričom sa ostatnú časť sveta snažia bezostyšne  poučovať o bezpečnosti, ktorá mu vyhovuje.

Ide predovšetkým o Deklaráciu chicagského summitu (prijatú hlavami štátov a vlád, ktoré sa zúčastnili na schôdzi Severoatlantického výboru v Chicagu 20. mája 2012) – v informačnej nomenklatúre NATO Press Release (2012) 062 – obsahuje 65 bodov.

Ďalej sú to

Deklarácia chicagského summitu o Afganistane (prijatá hlavami štátov a vlád Afganistanu a národov, ktoré sa podieľajú na činnosti Medzinárodných bezpečnostných asistenčných síl
vedených NATO) z 21. mája – obsahuje 22 bodov.

Deklarácia summitu o obranných spôsobilostiach: smerom k Silám NATO 2020 – vydaná 21. mája 2012 – v informačnej nomenklatúre NATO Press Release (2012) 064 – obsahuje 13 bodov.

Posúdenie odstrašovacej a obrannej pozície z 20. mája – v informačnej nomenklatúre NATO

Press Release (2012) 063 – obsahuje 6 častí a 34 bodov.

Zásady kontra-teroristickej politiky NATO (Vnímanie, spôsobilosti a zapojenie sa do bezpečnej budúcnosti) z 21. mája – obsahuje 14 bodov v 5 častiach.

Predstáv, úloh a cieľov v takmer 150 bodoch týchto dokumentov je teda požehnane. Atmosféra po summite sa však stáva čoraz viac ponurejšou. Oslavné texty v nej akosi chýbajú.

Napriek jednote sú mnohí nespokojní. A nejde len o predstaviteľov kritického myslenia v súčasnom svete, ktorých čoraz viac znepokojuje narastajúca agresívnosť paktu. Konzervatívci sa obávajú toho, že NATO nie je schopné svojou silou riešiť problémy, ktoré pred ním stoja. Liberáli sa zas boja toho, že príliš zviazané NATO prestane byť dostatočne pružným pri riešení zložitostí dnešného sveta. Široký konsenzus síce vytvára zdanie veľkej jednoty, ale skutočné fungovanie paktu si môžu najmä jeho veľkí a silní členovia vysvetľovať rôzne. Možno predpokladať, že disonancia názorov na pôsobenie organizácie sa bude zväčšovať.

Čoraz viac sa preto objavujú otázky, načo a ako vlastne NATO v súčasnej, resp. v budúcej podobe má pôsobiť? Vznikajú nielen v „nenatovskej“ či „protinatovskej“ časti sveta, ale aj v členských štátoch paktu. Neraz sa poukazuje na to, že po rozpade bipolarity a najmä v podmienkach globálnej krízy začiatku 21. storočia sú politické a ekonomické náklady členstva v organizácii vyššie ako výhody z neho, čo sa prejavuje najmä v súvislosti s Afganistanom. Za príklad možno označiť úsilie Kanady a Francúzska čo najskôr odtiaľ odsunúť svoje vojská.

Nešťastná aj neštandardná afganská vojna

Bezpečnostný problém Afganistan spočíva totiž tak ako vždy v kapitalizme v peniazoch. Jeho prezident H. Karzaj požadoval od medzinárodného spoločenstva sumu 4,1 miliardy USD (podľa kurzu v predchádzajúcom týždni necelých 3,3 miliardy eura) na zabezpečenie fungovania Afganských národných bezpečnostných síl. Pre porovnanie s vojenskými výdavkami SR to je približne súhrn našich vojenských výdavkov za posledné štyri roky.

Čím sa odvďačí Afganistan za tieto veľké sumy, ktorých časová hranica nebola zatiaľ stanovená, sa však nevie. Chýba tu iracká i líbyjská ropa. Preto od samého začiatku je táto vojna nielen nešťastná, ale aj neštandardná a jej skutočné ukončenie v nedohľadne. Na jej vysvetlenie však máme naporúdzi konšpiračnú teóriu o „organizovanom chaose“ vytváranom v posledných desaťročiach USA. Je to ďaleko od USA, ale blízko k Rusku, Číne a Indii, …

Na jednej strane je, pravda, afganským prezidentom požadovaná suma len menšou časťou toho, čo stojí súčasná vojna USA a ďalšie členské štáty. Aj v slovenských pomeroch by iste mnoho ľudí zaujímalo, koľko vlastne stála a ešte bude stáť naša účasť na tejto vojne, kde sa nič nevyrieši. Na druhej strane ukončenie vojny ani podľa summitu neznamená, že sa ukončí prítomnosť cudzích vojsk na jeho území. A to stále budú ďalšie (často nepredvídateľné a neželané) výdavky, ktoré chýbajú  pri riešení iných bezpečnostných problémov aj inde ako v Afganistane – demografických, infraštruktúrnych, surovinových, environmentálnych a pod.

Nebezpečenstvo šírenia terorizmu z Afganistanu do regiónu a sveta sa primeranými argumentmi nedá dokázať. Na zamyslenie však je, že vojna USA v Afganistane, ktorá vznikla na „potrestanie“ Talibanu, priviedla po viac ako 10 rokoch k tomu, že čím dlhšie bojuje, tým je, zdá sa, zdatnejší. Momentálne ovláda väčšinu štátu – bežne sa v médiách uvádza 75 % územia, ale najhoršie hodnotenia tvrdia, že je to v podstate celé územie – s výnimkou Kábulu a okolia základní ISAF.

Zdôrazníme, že hoci Taliban sa nevytvoril priamo za asistencie USA, bez toho, aby sa Washington neangažoval proti vojne ZSSR v Afganistane, by tiež nevznikol. A ďalej bez pôsobenia mudžaheddínov spočiatku silne podporovaných USA by sa Taliban k moci nedostal. Až keď začal skutočne vládnuť, USA zistili, čo spôsobili, ale už bolo, ako k tomu bežne dochádza v zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu, neskoro. 

Najväčšie nadšenie z fráz v centrále NATO

Členské štáty NATO čím ďalej tým viac doplácajú na jeho príliš veľkú previazanosť s USA. Mimoriadne komplikácie zapríčinil G. Bush ml. svojou stratégiou „demokratizácie“ veľkého Blízkeho východu, ktorý poznačil aj vojnu v Afganistane. Dnes je už jednoznačné, že výsledkom tejto stratégie bude opačný efekt. Krutým sa stal osud Iraku, kde vnútroštátny terorizmus vznikol po invázii USA a dodnes tam zabíja príliš veľa ľudí.

V rade štátov regiónu Blízkeho východu moc získavajú islamistické vlády a to aj cestou relatívne štandardných volieb. Prečo sa teda proti imaginárnej islamistickej vláde má bojovať len v Afganistane a inde sa tento problém nevšíma alebo dokonca sa priamo podporujú extrémistické a teroristické skupiny ako v prípade Líbye a Sýrie?

Rastúce množstvo členov paktu a aj ohlásené ciele jeho ďalšieho rozširovania, vedú k tomu, že jasné a jednoznačné určenie cieľov NATO bude čoraz zložitejšie. Neúspech v Afganistane síce ešte neznamená koniec paktu, ale je vážnym mementom do budúcnosti. Na dôveryhodnosti paktu nepridáva ani kríza, ktorú spôsobil vojnou proti Líbyi. Za neželaný dôsledok tejto vojny možno považovať aj vojenský prevrat v Mali a úsilie o vytvorenie nového štátu – Azawadu, ku ktorému sa okrem Tuaregov hlásia aj islamisti.

Pustiť sa do ďalšieho vojenského dobrodružstva a dosiahnuť pri tom navonok požadovaný konsenzus bude čím ďalej tým ťažšie. A tak ani vojenský zásah proti Sýrii alebo dokonca proti Iránu sa na program dňa už tak ľahko nedostane. Individuálne alebo skupinové akcie štátov NATO vo vojenskej oblasti, samozrejme, v súčasnej konštelácii nikdy nie sú vylúčené, ale znamenali by oslabenie „Aliancie“ a ďalšie spochybňovanie jej „trvalých hodnôt“.

A tak najväčšie nadšenie z opakovaných fráz vládne zrejme medzi dôstojníkmi, úradníkmi a ďalšími zamestnancami v centrále NATO. Podobné pocity má aj široká sieť rôznych inštitúcií, agentúr a „mimovládnych“ organizácií v členských i partnerských štátoch, popr. outsourcingových firmách, ktoré sa tešia peniazom pre svoje prežitie v krušných časoch globálnej krízy, ktorá organizáciu ťažko zasiahla.

Najlepší pakt, keďže jediný svojho druhu

Bude sa pokračovať aj v stavbe nového sídla centrály v Bruseli, ktoré by malo fungovať od roku 2016. Náklady na jeho výstavbu sa odhadujú zatiaľ zhruba na 1 miliardu eur, pričom táto suma je oproti pôvodne predpokladanej už dvojnásobná. Prvé predpoklady však počítali s tým, že sídlo bude ukončené v roku 2012. A tak zrejme narastie aj táto suma.

NATO však musí šetriť a šetriť bude a to prináša najväčšie starosti vojensko-priemyselnému komplexu USA i bankárom z newyorského Wall Streetu a londýnskeho  City. Veľké nádeje tieto subjekty vkladajú do projektu protiraketovej obrany, uvedenie prvej fázy ktorého akoby bolo načasované k chicagskému summitu (tým, čo si viac pamätajú z histórie, to môže tiež niečo pripomínať – nehľadiac na mládežnícky summit NATO a akciu so šarkanmi pre deti) bude stáť veľa peňazí. Každý megalomanský vojensko-technický projekt v podmienkach NATO vytvorený v USA stál nakoniec oveľa viac peňazí, ako sa na začiatku požadovalo, hoci spravidla nikdy nebol úplne dokončený.

Ďalšie prostriedky vydané na tento projekt iste pustia žilou štátom NATO a okysličia krv ekonomiky USA. Radosť je na strane vojensko-priemyselného komplexu USA, ktorý je hlavným ak nie výlučným dodávateľom technológií. Z vojensko-technického hľadiska by mal projekt – jeho štvrtá fáza – skončiť v roku 2020, čo je však vo hviezdach (tak ako skončila aj reaganovská vízia „hviezdnych“ vojen), lebo už prvá fáza mala byť hotová o rok skôr. Komplikácie môžu vzniknúť v súvislosti s pochopiteľnou neprívetivou reakciou Ruska. Už v časoch Sovietskeho zväzu bola časť jeho raketovej techniky lepšia ako z USA a tento stav sa Washingtonu nepodarilo prelomiť. Moskva bez udania detailov zverejnila, že tesne po konaní summitu NATO vyskúšala novú raketu, ktorá môže byť pozemným ekvivalentom Bulavy určenej pre ponorky alebo zdokonalením RS-24 Jars. Nevôľu nad realizáciou projektu protiraketovej obrany NATO však vyjadrila už aj Čína. 

Proti akému nepriateľovi, proti akým hrozbám sa zdokonaľuje táto mašinéria? Súhlasíme s tvrdením, že NATO je dnes najlepším vojenským paktom na svete. Je ním však len a len preto, že je jediný svojho druhu. Žiaden iný porovnateľný vojenský pakt neexistuje. Snahy vydávať Šanghajskú organizáciu spolupráce alebo ešte častejšie Organizáciu dohody o kolektívnej bezpečnosti za takúto silu, sú len zbožným želaním stratégov, analytikov a ďalších bezpečnostných i iných expertov, novinárov a pod., ktorí sa krútia okolo peňazí z NATO. V hlavnom dokumente summitu – deklarácii – ktorá má okolo 30 „normostrán“ ani jedna z týchto organizácií spomenutá nebola.

Trochu z vojensko-politického zemepisu

Záverom uvedieme niečo z vojensko-politického zemepisu v tejto deklarácii. Najčastejšie boli spomínané asi Afganistan a Rusko (v súvislosti s protiraketovou obranou, ale aj rada Rusko – NATO) a po nich Líbya, pričom akcia voči nej sa charakterizovala ako úspešná. Podobne bolo kvitované aj ukončenie výcvikovej misie v Iraku. Uvidíme, ako sa bude zvyšovať bezpečnostná stabilita týchto dvoch obetí západnej invázie – či už jednotlivých štátov alebo NATO.

Ako adepti na členstvo sa uvádzali Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Gruzínsko a Macedónsko (s dodatkom, že Grécko trvá na jeho označení za Bývalú juhoslovanskú republiku Macedónsko), čo je opäť známe už dlhšie. Ministerka zahraničných vecí USA H. Clintonová považovala za potrebné zdôrazniť, že to bol posledný summit, na ktorom nedošlo k prijatiu nových členov paktu.

Zaujímavé je spomenutie ďalších štátov, ktoré ak medzi ne nezahrnieme tie, ktoré sa na summite zúčastnili ako partnerské má spravidla viac či menej negatívne konotácie. Išlo o Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Kosovo, Moldavsko, Pakistan, Severnú Kóreu, Somálsko, Srbsko a Ukrajinu.

Podobne je zaujímavé poukázanie na regióny, ktoré sú spojené s medzinárodnou bezpečnosťou à la NATO. Okrem severoatlantického regiónu to boli Africký roh, Balkán či špecificky západný Balkán, Blízky východ či aj širší Blízky východ, čiernomorský región, južný Kaukaz, Pobaltie a Stredomorie. Novým podnetom pre rozvoj geopolitiky je pojem „srdce Ázie“ – možno výzva pre NATO v 21. storočí – storočí Ázie. Vôbec sa teda nespomínajú dva veľké regióny svetovej politiky, kde sa zrejme NATO zatiaľ necíti byť také silné, aby sa tam angažovalo – Latinská Amerika a najmä veľké priestory na východe Ázie.

Zo širokej škály medzinárodných organizácií sa v deklarácii najväčšia pozornosť venuje EÚ, ktorá však predstavuje aktéra medzinárodnej bezpečnosti – najbližšieho spojenca NATO. O jeho  bezpečnosť NATO aj v podmienkach najbližšieho partnerstva však považuje za potrebné až paternalisticky sa starať. Ďalej to je OSN, v ktorej by NATO chcelo hrať významnejšiu úlohu a potom regionálne organizácie ako Africká únia, Liga arabských štátov, OBSE, Rada spolupráce arabských štátov v Perzskom zálive, Organizácia spolupráce krajín Perzského zálivu, či špecializovaná Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.

Nič nové z hľadiska svetovej bezpečnosti

Bezpochyby 25. summit NATO v Chicagu bol významnou udalosťou. Dá sa o ňom veľa hovoriť z rôznych aspektov. Hoci nevieme futurologicky predpovedať, čo sa po ňom alebo v jeho dôsledku stane, prvá reakcia aj po dôkladnejšom oboznámení sa s jeho priebehom a závermi nás oprávňuje povedať – nič nové sa z hľadiska svetovej bezpečnosti a riešenia jej problémov nepovedalo.

Môžeme síce splietať rôzne scenáre či modely vývoja najmä vo vzťahu k hlavným témam – organizovanému ústupu z Afganistanu či presviedčaniu o potrebe vytvorenia mohutného (a najmä drahého) systému protiraketovej obrany proti niekoľkým raketám z Iránu a možno zo Severnej Kórey (kde tu je ekonomická efektívnosť?). Skutočný vývoj však pôjde viac či menej ináč ako to bolo načrtnuté v dokumentoch summitu, či to prezentovali na základe pripravených podkladov hlavy štátov a vlád jednotlivých členov NATO, či nám to budú tvrdiť ostrieľaní multiplikátori „pronatovského“ obrazu sveta a jeho bezpečnosti na Slovensku či v zahraničí.

Vo svete, ktorý je viac „nenatovský“ ako „natovský“, je totiž viac predstáv o tom, ako riešiť problémy svetovej bezpečnosti. A držať sa len konceptu, ktorý vznikol pred viac ako 60 rokmi, vo svete s celkom iným usporiadaním a problémami, je prejavom zaťatosti a tvrdohlavosti. Iste je mnohým ľuďom blízky a prijateľný aj v našich končinách a boja sa iných konceptov, ale to neznamená, že sa týmto „natovským“ niečo aj skutočne dosiahne.

Celkom na koniec na ilustráciu uvedieme záver popredného predstaviteľa súčasnej teórie medzinárodných vzťahov v USA S. M. Walta, ktorý vo Foreign Politics 23. mája v článku Nie príliš vznešený summit NATO parafrázoval výrok W. Churchilla, že ešte nikdy toľko vedúcich predstaviteľov štátov sveta neprekonalo také veľké vzdialenosti, aby urobilo tak málo.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Foto: vonderauvisualss

 

 

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter