S aktivizáciou pravicových radikálov, narastaním podpory a vplyvu radikálov najrozličnejšieho zafarbenia až po neofašistov sa zákonite vyťahujú do spoločenského diskurzu aj udalosti, ktoré by mali ich „aktivity“ ideologicky podporiť a odôvodniť! Tak je to aj v súvislosti so 14. marcom 1939, dňom vzniku Slovenského štátu), ktorý z milosti a rúk Hitlera vyhlásil katolícky kňaz monsignor Jozef Tiso.
Dominik Tatarka: Farská republika.
Československý spisovatel, Praha 1949.
Fotozdroj: Antikvariát Jitky Čížkové
V besedách, ktoré som mal možnosť v našich médiách v týchto dňoch zaregistrovať a vypočuť si, boli nadhodené a na základe dokumentov s väčšou či menšou vierohodnosťou aj objasnené mnohé faktory, ktoré z hľadiska medzinárodného a aj vnútroštátneho vznik „Slovakštátu“ umožnili. No stále mi v tej diskusii a argumentácii niečo chýbalo a chýba. A to je účasť kléru, osobitne katolíckeho, na týchto udalostiach a následne aj pri spravovaní štátu. Významný slovenský spisovateľ, ku ktorému sa mnohí súčasníci dnes s úctou vracajú, dokonca jeho meno nesie aj jedna z literárnych cien, Slovenský štát pomenoval ako Farská republika. Mal na to Dominik Tatarka dôvod?
Počas existencie Slovenského štátu sa oficiálni činitelia, politické organizácie a celý propagačný aparát sústredili na to, aby sa v širokých vrstvách národa čo najskôr zakorenila myšlienka vlastného štátu ako dar od Boha! Hlavné slovo pri tom mal, samozrejme, klérus, ktorý už počas prvej ČSR podporoval a všestranne napomáhal budovať Hlinkovu ľudovú stranu. Tento „stranícky zástoj“ kléru sa dočkal odmeny pri voľbe poslancov do Slovenského snemu, v ktorom takmer jednu štvrtinu predstavovali katolícki kňazi. Mnohí kňazi zastávali významné „stranícke“ funkcie aj v nižších štruktúrach HSĽS. Napríklad dvaja boli župnými predsedami HSĽS (zo šiestich), zo šesťdesiatich okresných predsedov sa ušlo predsedníctvo 16 kňazom, a to už nespomíname mnohých kňazov, ktorí zastávali funkcie predsedov a tajomníkov nižších organizácií po celom vtedajšom Slovensku. Niektorým sa ušli úlohy a funkcie aj v takých organizáciách HSĽS, akými bola Hlinkova garda (HG) alebo Hlinkova mládež (HM). Niet dokumentov, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sa vzpierali takejto súčinnosti, že sabotovali Tisov režim. Skôr sú k dispozícii iné druhy dokumentov. Napríklad jeden z 24. 10. 1939, kedy biskupi vydali svoje „dobrozdanie“ k voľbe Dr. J. Tisa za prezidenta, ale vydali aj nadšený pastiersky list, v ktorom „udelili svoje arcibiskupské požehnanie celému štátu Slovenskému, i jeho prezidentovi, ministrom, zákonodarcom, všetkým ustanovizniam...“
Podporu tisovskému režimu preukazovali nielen pri jeho vzniku, kedy vládla, dá sa povedať, všeobecná eufória, ale aj v časoch, kedy sa tento režim dopúšťal zločinov.
Svedectvo o zástoji „katolíckych kňazov“ vydali sami biskupi, keď v Katolíckych novinách 7.11. 1940 vydala Katolícka tlačová kancelária úradnú správu, v ktorej sa okrem iného oceňuje 13 skutkov slovenských katolíckych kňazov. (Teda nejde o nejaký novinársky kompilát, ale o stanovisko najpovolanejších! ) O aké skutky išlo? Tu sú:
1.Slovenskí katolícki kňazi boli skoro výhradne vždy v prvých bojových šíkoch Hlinkových.
2.Slovenskí katolícki kňazi zo svojich peňazí z veľkej čiastky udržovali Hlinkove časopisy: Slovák a Slovenskú pravdu.
3. Slovenské katolícke fary boli vždy útulkom Hlinkových poslancov a obvodových tajomníkov.
4. Slovenskí katolícki kňazi boli dušou miestnych organizácií HSĽS po obciach ako predsedovia, alebo aktívni členovia.
5. Slovenskí katolícki kňazi za HSĽS rečnili a písali články.
6. Slovenskí katolícki kňazi za HSĽS trpeli.
7. Slovenskí katolícki kňazi u nás prví bojovali proti židomarxizmu a červenému komunizmu.
8. Slovenskí katolícki kňazi viedli baštu HSĽS „Katolícku jednotu žien a Orla“.
9. Slovenskí katolícki kňazi viedli ľud mravne a bránili ho pred každým zhubným cudzím vplyvom.
10. Slovenskí katolícki kňazi s najväčšou radosťou slovenský štát uvítali a prví sa do jeho budovania zapojili.
11. Slovenskí katolícki kňazi obetovali aspoň v rovnakej miere ako druhí na hospodársku obrodu štátu.
12. Slovenskí katolícki kňazi sú i v novom štáte prvými pracovníkmi HSĽS.
13. Slovenskí katolícki kňazi stoja otvorene na strane vlády.
Najvyšší klérus priložil svoje polienko aj pokiaľ ide o riešenie tzv. židovskej otázky. Svedčí o tom aj pastiersky list z júna 1942 pod názvom „Nech je jasno v židovskej otázke“. Biskupi, aby upokojili najmä katolícku verejnosť, ktorá bola konfrontovaná s protižidovskou propagandou a činmi vlády, ponúkli stanovisko, ktorý by si mal osvojiť katolík „pri riešení tejto otázky“.
Išlo o vymenovanie „hriechov Židov“, ktorými sa od staroveku opätovne spreneverili Bohu a ich „učenie Talmudu“ zatlačilo do úzadia vznešené nároky Starého zákona a otrávilo mentalitu národa židovského“. Pravda, na presvedčenie obyčajného smrteľného katolíka by to zrejme nestačilo, preto bolo potrebné podhodiť mu niečo zrozumiteľnejšie a tým bolo slobodomurárstvo, pomocou ktorého sa snažili ovládať celý svet. Ale najmä išlo o otázku sociálnu. Biskupi písali: „I slovenský ľud pocítil skazonosný vplyv židovskej krčmy, židovskej úžery a židovských novín. Naše mestá podľa firemných tabúľ mali židovský ráz. Fabriky, banky, obchody boli takmer výlučne v židovských rukách.“
Biskupi si zrejme uvedomili, že jasné protižidovské zameranie by mohlo vyvolávať aj opačné reakcie, preto sa snažili v nasledujúcom odseku predchádzajúce tvrdenie zaobaliť: „Poukazujeme na tieto zjavy židovstva nie s tým úmyslom, aby sme vyvolali proti Židom rozhorčenie a pomstu, ale aby každý videl psychologické (duševné) príčiny a dôvody občasných, neraz aj krutých zásahov, ktorými sa národy proti Židom obrátili a bránili. Nedá sa tajiť, že bolo na čase aj v našej dobe riešiť židovskú otázku“ (zvýraznil autor).
Namiesto toho, aby páchané zločiny, o ktorých určite tušili (pretože písali: „… keď vláda začala odvážať Židov, šírili sa o tom neuveriteľné zvesti...“) a uvalili na páchateľov „boží trest“, tak ho v skutočnosti „posväcovali“.
Iste, nemožno opomenúť, že mnohí z radov „sluhov božích“ sami trpeli v nacistických väzniciach a koncentrákoch. No, žiaľ, bolo by možné prinášať ďalšie doklady a príklady, ako značná časť kléru prisluhovala zlu. Do toho zapadá aj Manifest mladej slovenskej generácie v Piešťanoch zo 14. januára 1945. Manifest, ktorý tam prijali, je zrejme katechizmom aj pre „obrodzujúcich sa novoľuďákov“, ktorí sa v súčasnosti producírujú po niektorých našich obciach a mestách. Lebo ako sa vtedy zaprisahávali: „Idey ľudáckeho hnutia musia ostať navždy bojovým a pracovným programom celého národa a Strana trvalým zdrojom obrodných síl slovenského života. Členmi strany môžu byť len vybraní, národu nepochybne oddaní jednotlivci.“
Je obdivuhodná vytrvalosť, s akou až do ničivých koncov tisovského režimu ho obhajovali a podporovali. Ba čo viac, pripravovali politické a organizačné opatrenia, ako ho presadzovať aj v nových podmienkach po porážke hitlerovského Nemecka a zániku Slovenského štátu. Sám Tiso vo svojej Kremsmünsterskej reči v Rakúsku vyhlásil: „… Išli sme s ideami slovenskej štátnosti do cudziny, aby sme ju tam chránili pred tlamou českého imperializmu.“ Jediné slovko ľútosti, jediné slovko ospravedlnenia, skôr naopak, lebo, ako zdôraznil: „Preto neváham vyhlásiť, že keby sme dnes znova začať mali svoju politickú prácu, znova by sme ju len tak konali, ako za uplynulých šesť rokov„! (zvýraznil autor)
No povedzte, mal Dominik Tatarka pravdu, keď nazval Slovenský štát, zrodený 14. marca 1939, farskou republikou?
