Mexiko (129 mil. ob.) patrí nesporne – podobne ako Brazília (203 mil. ob.), Kolumbia (52 mil. ob.) a Argentína (46 mil. ob.) – z hľadiska počtu obyvateľov k najvýznamnejším krajinám Latinskej Ameriky. Jeho politická reprezentácia sa v súčasnosti považuje za serióznu oporu umierneného krídla ľavicovej alternatívy kontinentu. Osobne k tomu veľmi prispel po nástupe do úradu pred šiestimi rokmi prezident Andrés Manuel López Obrador mediálne známy aj pod akronymom AMLO. Voľby v roku 2018 vyhral s impozantným ziskom 53,19 percent hlasov, ktorý by mu v mnohých iných štátoch stačil aj na víťazstvo hneď v prvom kole dvojkolových volieb. Pri mexickom volebnom systéme to pritom ani nepotreboval. Podobne ako vo viacerých ďalších latinskoamerických krajinách sa totiž v Mexiku víťazom automaticky stáva kandidát, ktorý skončil na prvom mieste – aj keď len o jediný hlas. Táto situácia sa po šiestich rokoch znovu zopakovala i v nedeľných voľbách 2. 6. 2024, a tak bolo možné už v nasledujúci pondelok potvrdiť, že prvou ženou na čele krajiny a prezidentkou Spojených štátov mexických sa stala Claudia Sheinbaumová. Konečné výsledky parlamentných volieb boli síce s ohľadom na rozlohu krajiny a počet obyvateľov známe až o vyše týždňa neskôr, 10. 6. 2024, ale to nič nemení na fakte, že víťazná koalícia potvrdila ľavicovú alternatívu Mexika ukážkovým spôsobom.
Prvá prezidentka Mexika Claudia Sheinbaumová, 2. júna 2024. Foto: Wikimedia.org
Potvrdené a zrátané je, že Claudia Sheinbaumová Pardová v boji o prezidentské kreslo za koalíciu SHH (Sigamos Haciendo História – Pokračujme v robení histórie) celkovo získala 59,75 percent hlasov, čím jednoznačne predbehla svojich vyzývateľov. Víťazná koalícia sa okrem strany MORENA skladá i zo Strany práce (Partido del Trabajo, PT) a ďalšieho subjektu Ekologická strana zelených Mexika (Partido Verde Ecologista de México, PVEM).
Ako druhá skončila Bertha Xóchitl Gálvezová Ruizová za koalíciu s poetickým názvom Fuerza y Corazón por México (Sila a srdce pre Mexiko) so ziskom 27,45 percent. Aj keď túto koalíciu tvorili historicky vplyvné strany, na víťazstvo to nestačilo a Gálvezová hneď v prvý deň uznala svoju prehru. Na treťom mieste sa ocitol Jorge Álvarez Máynez s 10,37 percentami za Občianske hnutie (Movimiento Ciudadano).
Do podobného trendu sa vyvinuli aj výsledky parlamentných volieb. Vládna koalícia SHH získala v Poslaneckej snemovni 373 z celkovo 500 kresiel, čiže takmer tri štvrtiny mandátov, čo jej garantuje komfortnú väčšinu pri presadzovaní zákonov. SHH bola úspešná i vo voľbách do Senátu, kde bude mať 82 kresiel z celkových 128, čo zodpovedá takmer dvom tretinám a je blízko ústavnej väčšiny, ktorú by pri úspešnej taktike bolo možné v prípade potreby dosiahnuť.
Vďaka politike predchodcu
Nová mexická prezidentka vyhrala celkom jednoznačne, ako to predpokladala väčšina predvolebných prieskumov, najmä vďaka politike jej terajšieho predchodcu, ktorý završuje svoje šesťročné obdobie s mimoriadne vysokou úrovňou popularity. Prezidentka pochádza totiž z radov tej istej strany MORENA (Movimiento de Regeneración Nacional – Hnutie národnej obnovy), ktorú AMLO ako občianske združenie založil v roku 2011 a oficiálne zaregistroval ako politickú stranu v roku 2014. Strana sa zo skromných začiatkov postupne sformovala do silného politického subjektu, čo zohral rozhodujúcu úlohu vo voľbách v roku 2018 a stal sa víťazom v čase keď sa rozbiehal v Latinskej Amerike obrovský manipulačný tlak vlády prezidenta Trumpa voči ďalšej významnej krajine kontinentu – Venezuele, ktorý vyvrcholil tzv. „uznaním za jej prezidenta“ nevoleného Juana Guaidóa namiesto riadne zvoleného Nicolása Madura. O tejto téme sme podrobnejšie písali v článku Venezuela a labutí efekt. Mexiko sa vtedy pod vedením Lópeza Obradora zaradilo k menšiemu počtu krajín Latinskej Ameriky, ktoré túto frašku odmietlo a naďalej uznávalo zákonne zvolenú venezuelskú vládu a prezidenta. Poskytovalo tiež azyl prenasledovaným ľavicovým politikom z Bolívie v období po prevrate voči prezidentovi Evovi Moralesovi v roku 2019 (Viac v našej analýze Po prezidentských a parlamentných voľbách ožíva v Bolívii modrý príliv).
Podobná situácia bola aj vo vzťahu k Ekvádoru, presnejšie povedané v posledných rokoch po odklone politického kyvadla tejto krajiny doprava spojenej s politikou bývalého ľavičiara Lenina Morena a pravicových prezidentov Guillerma Lassa a terajšieho Daniela Nobou. Politické represie v Ekvádore donútili viacerých predstaviteľov opozície hľadať azyl na mexickom zastupiteľskom úrade. Niektorým sa podarilo dostať do zahraničia a uniknúť prenasledovaniu. Vyvrcholilo to koncom minulého roka, keď o možnosť uchýliť sa na pôdu veľvyslanectva požiadal bývalý viceprezident (vo vláde Rafaela Correu) Jorge Glas, ktorý bol formálne obvinený, ako je to bežné v praktikách dôverne známych aj u nás, kvôli údajnej korupcii. Ekvádor si dovolil bezprecedentný krok a porušil Viedenský dohovor o diplomatických stykoch. Jeho bezpečnostné zložky vtrhli na pôdu mexického veľvyslanectva, ktoré je podľa medzinárodného práva územím Mexika a podľa doložených záberov z kamier fyzicky napadli pracovníkov ambasády, prehľadali ju, pochopiteľne našli a násilne odvliekli ekvádorského politika. Mexiko následne prerušilo diplomatické styky s Ekvádorom a obrátilo sa na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, aby toto porušenie práva riešil, pričom by bolo pozastavené členstvo Ekvádora v OSN. K jeho krokom sa pripojili aj Nikaragua a Honduras a ďalšie krajiny.
Podpora integračným procesom na kontinente
Andrés Manuel López Obrador, AMLO. Foto: Wikipedia.org
Všeobecne možno o Mexiku povedať, že počas celého obdobia mandátu prezidenta Lópeza Obradora bolo garantom línie pozitívnych a korektných vzťahov vo všetkých smeroch. V rokoch 2020 – 2022 bolo na čele Spoločenstva štátov Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAC), značným spôsobom prispelo k stabilizácii pomerov v rozbúrených vodách Trumpovej politiky a posilnilo integračné procesy na kontinente. AMLO takisto viedol vyváženú medzinárodnú politiku voči USA, krajinám Západu a rozvojového sveta, ako aj voči Číne a Rusku. Za zmienku stojí, že ako predstaviteľ ľavice pomerne solídne vychádzal s republikánskym prezidentom Trumpom, dá sa dokonca povedať, že o niečo lepšie ako s jeho nástupcom vo funkcii demokratom Bidenom, ktorého kabinet uprednostňoval podporu mexickej opozície a živil cez svoje propagandistické siete o AMLO naratív, že ho v začiatkoch jeho politickej kariéry podporovali drogové kartely. To je ďalšia zabehnutá schéma, keď treba v Latinskej Amerike zlikvidovať nepohodlného politika alebo aspoň varovať, čo ho čaká, ak nebude „sekať dobrotu“. Prednosťou Lópeza Obradora, našťastie, bolo, že svojou rozvážnosťou a taktom vedel presadzovať aj nepohodlné témy. V prípade USA napríklad dlhodobo zachovával integritu pokiaľ išlo o kritiku desaťročia trvajúcej blokády Kuby. A hoci nerád cestoval, v jeseni roku 2022 Kubu aj navštívil na záver svojej okružnej cesty po vybraných krajinách Strednej Ameriky a Karibiku do Guatemaly, Belize, Salvadoru a Hondurasu.
Vyvážené postoje AMLO prejavoval i v oblasti vnútornej politiky, v ktorej dominovali ľavicové postoje so silným sociálnym akcentom. On osobne ju označoval ako štvrtú transformáciu (Cuarta Transformación). Tou prvou bola podľa neho víťazná etapa boja za nezávislosť Mexika pri rozpade španielskeho koloniálneho impéria. Druhou transformáciou bolo obdobie vlády indiánskeho prezidenta Benita Juareza, ktorý bol pri moci v druhej polovici 19. storočia. Za tretiu transformáciu považoval mexickú revolúciu v rokoch 1910 – 1917, keď sa vytvorili základy pre smerovanie Mexika doľava a sformovanie modernej ústavy, ktorá platí po viac ako storočí s menšími úpravami prakticky doteraz. Ľavicové tendencie prezidentov ako Lázaro Cárdenas, Luis Echeverría, José López Portillo a ďalších s menšími odchýlkami vydržali zhruba do 80. rokov minulého storočia, keď sa počas vlády Miguela de la Madrid ujala iniciatívy pravicovo orientovaná časť Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI-Partido de Revolución Institucional). Bolo to obdobie silnejúceho neoliberálneho prúdu, ktoré starší z dvojice autorov tejto analýzy ako spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku mohol v druhej polovici tejto dekády osobne sledovať počas viacerých reportážnych ciest do Mexika. Ústretovú politiku voči vplyvným finančným a priemyselným kruhom ešte viac posilnila vláda nasledujúceho prezidenta Salinasa de Gortariho, kandidáta PRI.
Odprava doľava – úspechy poslednej mexickej vlády
Inštitucionálna revolučná strana (PRI) bola dominantným prvkom politickej scény Mexika celé desaťročia. Z jej radov pochádza väčšina prezidentov. Tento prúd do istej miery nečakane prerušil v rokoch 2000 – 2006 ešte pravicovejší Vicente Fox Quesada zo Strany národnej akcie (Partido de Acción Nacional), ktorý praktizoval vyslovene proamerickú politiku a preslávil sa nanajvýš svojou takmer dvojmetrovou výškou a texaským klobúkom. A práve v období, keď kulminovalo pravicové smerovanie krajiny, začal sa v roku 2006 rodiť nový ľavicový fenomén Andrés Manuel López Obrador. Postupne sa vyprofiloval na osobnosť, ktorá smerovala k víťazstvu a nenechala sa vo svojom úsilí odradiť, ani keď skvelé výsledky dvakrát zmarili volebné manipulácie. Do tretice to vyšlo v roku 2018 a mexická ľavica mohla začať realizovať svoje volebné sľuby. AMLO začal presadzovať svoje sociálne programy. Venoval sa predovšetkým odstraňovaniu chudoby, vďaka čomu sa podarilo z kolotoča núdze a biedy vymaniť celkovému počtu 4,1 milióna ľudí. Samotný prezident to považuje za jeden z najväčších úspechov poslednej mexickej vlády, ktorý možno takmer prirovnať ku skvelým číslam likvidácie chudoby dosiahnutým svojho času v Čínskej ľudovej republike. Ukážkové čísla dosiahlo Mexiko aj v oblasti nezamestnanosti, kde mu patrí tretie najnižšie miesto v tomto ukazovateli medzi krajinami OECD. Úspešne sa vláda pokúšala vyrovnávať i s večným problémom väčšiny krajín vo svete – s korupciou, ako aj obmedzovaním vládnych výdavkov. Napríklad došlo k odpredaniu vládnych špeciálov a prezident samotný pri svojich cestách do zahraničia dával prednosť namiesto luxusu štátnika skromnému absolvovaniu letov komerčnými linkami. Vláda sa musela takisto vyrovnať s pandémiou covidu a problémami v oblasti zdravotníctva. Pochváliť sa môže aj výsledkami v oblasti budovania infraštruktúry. Konkrétnym projektom v tejto oblasti bol Mayský vlak (Tren Maya) v južnej časti krajiny, ktorý sa počas volebného obdobia podarilo slávnostne inaugurovať a uviesť do prevádzky. Ide o Yucatan – región so značným turistickým potenciálom a svetoznámymi mayským pamiatkami. Okrem tohto aspektu nová železničná trasa významne prispela k celkovému zlepšeniu vnútroštátnej dopravy Mexika.
Na snímke autor, vľavo, s československým konzulom v Mexiku.
V pozadí sopka Popocatépetl. Foto: Archív autora
Jediná oblasť, ktorá sa vymyká z úspechov a pozitívnych trendov vlády prezidenta Lópeza Obradora, bola kriminalita. Ani jemu sa nepodarilo vyrovnať s bezpečnostnou krízou, čo sužuje krajinu už celé desaťročia. Samotný autor týchto riadkov sa stretol pri jednej z reportážnych ciest do Mexika so situáciou, ktorú riešil koncom 80. rokov česko-slovenský konzul, keď musel poskytnúť pomoc prepadnutému a fyzicky ohrozenému českému turistovi. Vo viacerých mexických mestách sú nebezpečné štvrte, kde vám miestni obyvatelia vonkoncom neodporúčajú sa pohybovať. A to hovoríme iba o kriminalite menej významného rozsahu. Skutočné problémy krajine spôsobujú najmä drogové gangy a mafiou organizované násilné zločiny vrátane politických vrážd. Pritom to, čo sa u nás považuje aj v jednom jednotlivom prípade vraždy novinára, či útoku na politika za dramatické ohrozenie poriadku v štáte, je čosi, čo sa v Mexiku takmer chápe ako bežná záležitosť. Takýchto udalostí sa v krajine počas roka udejú desiatky. Bolo to tak i v poslednej predvolebnej kampani. Problémy drogovej scény v Latinskej Amerike sú takého rozsahu, že by si to možno vyžiadalo osobitný článok, čo by sa venoval iba tejto problematike.
Reconquista
Podobne by sa to žiadalo hovoriť i o migrácii. Mexiko je totiž poslednou etapou trasy, kde smeruje prúd migrantov z regiónu Strednej Ameriky – krajín ako Honduras, Guatemala a ďalších do USA. Ide doslova o karavanu utečencov meniacu pomery počtu obyvateľstva na juhozápade a juhovýchode Spojených štátov amerických. Dá sa hovoriť o pokračujúcom posilňovaní hispánskych prvkov v demografickom zložení týchto regiónov, napríklad v Kalifornii, Texase a na Floride, dokonca aj v iných častiach USA vrátane takých veľkomiest, ako sú New York a Washington. V podstate to možno označiť až za akýsi protipohyb, ktorý možno porovnávať s udalosťami na mexicko-amerických hraniciach v 40. rokoch 19. storočia, keď USA obrali Mexiko o takmer dve pätiny jeho rozlohy. Podľa niektorých analytikov je to svojská forma reconquisty, čo síce nemá násilný charakter ako americká rozpínavosť v uvedenom období, ale môže zvýšiť počty hispánskeho obyvateľstva do takej miery, že to v budúcich desaťročiach rozhodujúcim spôsobom ovplyvni vnútropolitické pomery v USA. Už teraz to zohráva istú úlohu v nadchádzajúcom volebnom dueli medzi Trumpom a Bidenom. Vplyvná časť republikánov, ktorá podporuje Trumpa, napríklad blokovala niekoľko mesiacov balík podpory Ukrajine vo výške 60 mld. USD s odôvodnením, že treba uprednostniť prostriedky z amerického rozpočtu skôr na ochranu južnej hranice z Mexikom pred prúdom migrantov. Mexická karta, nepochybne, prejaví svoj vplyv aj v samotných amerických prezidentských voľbách v novembri tohto roku.
Panna Mária Guadalupská. Foto: Wikipedia.org
A ešte jedna kuriozita spojená so založením strany MORENA. Predtým bol AMLO totiž spojený s činnosťou Strany demokratickej revolúcie (Partido de la Revolución Democrática – PRD), ktorá sa postupne odklonila od svojej stredo-ľavej orientácie smerom k spolupráci s pravou časťou politického spektra, čo viedlo až k tomu, že v posledných dvoch voľbách sa stala súčasťou stredo-pravej koalície. AMLO s vývojom v strane nesúhlasil a odišiel z jej radov. Následne založil nový politický subjekt Hnutie národnej obnovy (Movimiento de Regeneración Nacional – Mo-re-na). V súvislosti s tým sa na anglickej Wikipédii nie náhodou uvádza, že v radoch mexických veriacich sa pomenovanie Morena zvykne používať v spojení s Pannou Máriou Guadalupskou, ktorá sa v 16. storočí zjavila mexickému roľníkovi indiánskeho pôvodu Juanovi Diegovi. Mala tiež indiánske črty a tmavú pleť. Na vysvetlenie azda toľko, že adjektívum tmavá sa po španielsky povie morena.
Záver
Nie je cieľom tejto analýzy overovať, do akej miery tento kuriózny fakt ovplyvnil politické nálady v Mexiku, pravdou však je, že strana s rovnakým názvom MORENA ako súčasť koalície Spolu urobíme históriu (Juntos Haremos História) vyhrala v roku 2018 voľby a AMLO sa stal prezidentom. Neskôr koalícia zmenila tento názov na Spolu robíme históriu (Juntos Hacemos História) a v posledných voľbách pod vedením novej líderky Claudie Sheinbaumovej koalícia upravila terajší slogan na Pokračujme v robení histórie (Sigamos Haciendo História-SHH). Je to aj ďalší inotaj volebnej kampane, pretože skratka SHH začína na rovnaké písmená ako priezvisko novej prezidentky. Claudia Sheinbaumová Pardová je skúsená politička v optimálnom veku. Narodila sa v roku 1962 podobne ako venezuelský prezident Maduro. Pochádza z rodiny, ktorá má bulharské a litovské korene. Jej charizmu pomohla vytvárať kariéra úspešnej guvernérky v Ciudad de México, čo ako dištrikt hlavného mesta má v administratívnom členení krajiny postavenie na úrovni samostatného federálneho štátu. Bola prvou ženou v histórii Mexika zvolenou do tejto funkcie a rovnako úspešnou ako bol jej predchodca AMLO. Všeobecne možno toto víťazstvo v prezidentských a parlamentných voľbách označiť ako impozantné a potvrdzujúce ľavicovú alternatívu krajiny.
Ing. Ján Puchovský, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., Encyklopedický ústav SAV
