„Jacobin is a leading voice of the American left, offering socialist perspectives on politics, economics, and culture.“
(Jacobin je popredným hlasom americkej ľavice, ktorý ponúka socialistické pohľady na politiku, ekonomiku a kultúru.)
Po rokoch varovaní, že by sa vojna na Ukrajine mohla zmeniť na plnohodnotný konflikt medzi Ruskom a Európou, dosiahol tento stret bod, kedy je to reálna možnosť. Je to hrozba nielen pre európske životy, ale pre celý svet.
V Európe vo vzduchu cítiť vojnu. Počas viac ako štyroch rokov bola vojna na Ukrajine často prirovnávaná k dvom svetovým vojnám – je najväčšou pozemnou operáciou na kontinente od druhej z nich a tento rok v júni svojou dĺžkou prekonala tú prvú. Na rozdiel od minulých katastrofálnych konfliktov sa boje na Ukrajine nestali skutočnou celokontinentálnou záležitosťou, ktorá by do boja vtiahla zvyšok európskych mocností – až doteraz.
Je čoraz neistejšie, ako dlho tento stav ešte vydrží. Rusko aj európske členské štáty NATO sa už takmer päť rokov snažia vyhnúť tomu, aby boli vtiahnuté do vzájomnej priamej vojny. No keďže ukrajinské vojnové úsilie začína viaznuť, pribúdajú náznaky, že konflikt prerastá do vojny v širšom meradle. Nikdy doteraz nebolo také vysoké riziko, že sa pre eskalácie, nehody a hustú hmlu účelových dezinformácií konflikt zmení z ďalšieho európskeho krviprelievania na niečo ešte katastrofálnejšie než kedykoľvek predtým.
Je to trpká satisfakcia pre tých, ktorí vystupovali proti vojne a roky varovali, že členské štáty NATO námesačne kráčajú do rozsiahlejšej a nebezpečnejšej konfrontácie s Ruskom. Otázkou teraz je, čo možno urobiť, aby sa predišlo naplneniu ich najčiernejších predpovedí.
Hrozby a nehody
Stávky v priamej rusko-európskej vojne sú vysoké. Odborníci už dlho tvrdia, že akýkoľvek takýto konflikt by sa rýchlo zmenil na jadrový, a to práve preto – ako uvádza štúdia Brownovej univerzity z roku 2022 – že konvenčná vojenská slabosť Ruska voči NATO zvyšuje pravdepodobnosť, že siahne po jadrovej možnosti.
„Myslím si, že hlavné médiá tieto riziká zľahčovali, pretože by to výrazne podkopalo podporu Ukrajine,“ hovorí Lyle Goldstein, senior výskumník z Watsonovho inštitútu pre medzinárodné a verejné záležitosti na Brownovej univerzite a autor spomínanej správy.
Vzhľadom na to, že Rusko a neamerické členské štáty NATO majú dohromady takmer päťtisíc aktívnych jadrových hlavíc, akákoľvek jadrová výmena medzi nimi by si pravdepodobne nevyžiadala len milióny životov, ale ohrozila by samotnú budúcnosť ľudstva. Preto svetoví lídri po desaťročia starostlivo krotili akýkoľvek konflikt medzi Alianciou a vtedajším Sovietskym zväzom, a to aj vo svojej verejnej rétorike.
A napriek tomu dnes sotva prejde mesiac bez toho, aby sa európski a ruskí predstavitelia navzájom otvorene nevyhrážali.
Tento rok v apríli prívrženec Vladimíra Putina Dmitrij Medvedev, bývalý ruský prezident, v súčasnosti podpredseda Bezpečnostnej rady RF, označil verejne európske závody na výrobu dronov ako „potenciálne legitímne ciele“; o mesiac neskôr varoval občanov EÚ, že ich „pokojný spánok sa skončil“ a že ich lídri jednostranne vstúpili do vojny s Ruskom“. Veliteľ nemeckých vzdušných síl sa medzitým zaviazal, že v prípade vojny podnikne rýchle bombardovanie Ruska, zatiaľ čo poľský minister zahraničných vecí Radosław Sikorski sa vystatoval, že Európa by dokázala zničiť ruské rafinérie palív za „šesť dní“ a poraziť Rusko vo vojne „veľmi rýchlo“.
Tieto slovné výpady dosiahli minulý týždeň znepokojivý vrchol po tom, čo Moskva – ktorá pred dvoma rokmi oficiálne znížila prah pre použitie jadrových zbraní – formálne varovala NATO, že je pripravená tieto zbrane proti aliancii použiť. Obvinila ju totiž z krokov, ktoré by mohli viesť k „prepuknutiu priameho ozbrojeného konfliktu“. Stalo sa tak v nadväznosti na vyhlásenia a uniknuté plány, ktoré označovali Kaliningrad – ruskú exklávu medzi Litvou a Poľskom, slúžiacu ako kľúčová ruská vojenská základňa – za jeden z prvých a hlavných cieľov v prípade vojny medzi Ruskom a NATO.
Popri tom sa už mesiace ozýva bubnovanie varovaní od predstaviteľov štátov NATO a spravodajských služieb, že vojna s Ruskom môže byť hneď za rohom alebo už prebieha. Pobaltské štáty zaviedli hromadné evakuačné plány, nemecké nemocnice sa pripravujú na budúce masové straty a britská vláda chce, aby si občania začali robiť zásoby potravín a vody. V európskych hlavných mestách sa hovorí o vojenskej odvodovej povinnosti s cieľom čeliť konfliktu, ktorý sa zdá takmer nevyhnutný.
Táto slovná vojna je dôsledkom toho, čo čoraz viac pripomína skutočnú vojnu.
Európski predstavitelia obviňujú Rusko zo série diverzných incidentov v zariadeniach obranného priemyslu a na iných miestach po celej Európe (ktoré označil v apríli Medvedev ako legitímne ciele). Najznámejším bol prípad výbušninami naplnených dronov objavených na letisku v Lipsku a v jeho okolí, ktoré je logistickým uzlom pre dodávky NATO na Ukrajinu. Jeden nemecký komentátor dokonca opísal tento incident ako nemeckú verziu 11. septembra – čo je síce prirovnanie sporné, keďže v Lipsku nikto nezomrel, ale hrozivé vzhľadom na rozhodnutia USA v zahraničnej politike, ktoré po tých útokoch nasledovali.
Pridáva sa to k rastúcemu zoznamu náhodných narušení hraníc. Počas už mesiace trvajúceho ruského leteckého útoku na Ukrajinu ruská munícia, drony a iné lietadlá desiaty krát preťali vzdušný priestor alebo dopadli na pôdu štátov NATO. Ruské drony vraj tento rok porušili vzdušný priestor Rumunska (člena NATO) dvadsaťtri krát: čo je viac ako všetky takéto incidenty za predchádzajúce tri roky dohromady.
Doteraz žiadny nedosiahol nebezpečenstvo z novembra 2022, keď zablúdená dvojica rakiet, nesprávne pripísaná Rusku, zabila dvoch poľnohospodárov na poľskej strane hranice. Vyvolalo to výzvy na vojnu a naliehavé stretnutie NATO s cieľom prerokovať reakciu – túto núdzovú situáciu sa podarilo upokojiť až vtedy, keď sa ukázalo, že za omyl bola zodpovedná Ukrajina.
„Ak by sa ktorýkoľvek z incidentov, ktoré sme videli za posledné štyri mesiace, stal v roku 2023, bol by zásadný a všetci by z toho šaleli,“ hovorí Emma Ashfordová, senior výskumníčka programu Reimagining US Grand Strategy v Stimson Center. „Tak sme si na prebiehajúci konflikt zvykli, že na žiaden z nich nebola výrazná reakcia.“
Možno je to však len otázka času: pri inom incidente z minulého mesiaca vystrelila ruská vojnová loď dve núdzové svetlice na dánsku helikoptéru vykonávajúcu prieskum a len tesne ju minula.
„S tým, ako sa tieto hybridné incidenty stávajú častejšími, narastá aj ich kinetická povaha,“ hovorí Jennifer Kavanaghová, riaditeľka pre vojenské analýzy v organizácii Defense Priorities. „Bez komunikačného kanála vždy existuje riziko, že Rusko neúmyselne prekročí hranicu a vyvolá eskaláciu.“
Oko za oko, zub za zub
Toto riziko sa stalo bytostne reálnym minulý mesiac, keď ruský dron zničil časť vlaku neďaleko ukrajinsko-poľských hraníc len niekoľko minút po tom, čo odtiaľ odišla skupina amerických a európskych predstaviteľov. Útok, ktorý bol zjavne nastavený tak, aby cieľ tesne minul, mohol ľahko spustiť to, čo jeden bývalý predstaviteľ CIA opísal ako „eskalačnú reťaz“ vedúcu k vojne, ak by bol len o niečo presnejší.
„Ruskou motiváciou je tu spôsobiť Európe škody v odvete za škody, ktoré Ukrajina spôsobuje Rusku,“ hovorí Kavanaghová. „Rusi vedia, že európske peniaze financujú vojnové úsilie Ukrajiny a že Európa jej dodáva drony.“
Podľa Putina drony spôsobili Rusku škody vo výške 1 % jeho HDP, podľa Kyjeva vyradili polovicu jeho kapacít na rafináciu ropy. Štáty NATO nie len že poskytli zbrane na tento účel, ale prostredníctvom vlád USA a Francúzska poskytli aj spravodajské informácie, ktoré Ukrajina použila na výber cieľov a pomoc pri riadení dronov, aby sa vyhli ruskej protivzdušnej obrane.
Hoci to môže byť pre ukrajinské vojnové úsilie povzbudzujúce, prináša to so sebou aj reálne riziko, keďže sa stiera hranica medzi poskytovaním čisto vojenskej podpory – čo je úloha, ktorú si podľa vlastného vnímania plnia štáty NATO – a prechodom do pozície priameho účastníka konfliktu. Pre predstavu o tom, aké pobúrenie by takáto podpora mohla vyvolať v Moskve, stačí pripomenúť rozhorčenie vo Washingtone a Bruseli, keď sa začiatkom roka ukázalo, že Rusko poskytuje Iránu podporu podobného druhu, akú teraz štáty NATO poskytujú Ukrajine.
Za povšimnutie stojí, že táto podpora výrazne prekračuje hranice, ktoré si samotní západní predstavitelia stanovili na začiatku vojny, aby obmedzili riziko eskalácie. Dávno sú preč časy, keď si predstavitelia USA a Európy mysleli, že už len pomoc Ukrajine pri získavaní stíhačiek je príliš riskantná, nieto ešte schvaľovanie útokov na veľké vzdialenosti na ruskom území. útokov na veľké vzdialenosti na ruskom území. Namiesto toho, v presvedčení, že absencia ruskej odvety za tieto kroky v priebehu rokov znamená, že „Putinove červené línie sú len blafom, ktorého cieľom je vystrašiť Západ“, ako to vyjadrila jastrabia Atlantická rada, západní lídri akoby na opatrnosť zabudli.
„Je pozoruhodné, ako ďaleko eskalácia pokročila bez skutočnej ruskej reakcie,“ hovorí Kavanaghová.
„V západných bezpečnostných kruhoch definitívne existuje názorový prúd, podľa ktorého je Rusko len ‚papierovým tigrom‘, a preto môžeme prekračovať akékoľvek červené línie podľa ľubovôle,“ hovorí Leonid Ragozin, ruský novinár a kritik Putina žijúci v exile. „Zastávajú názor, že Rusko možno donekonečna provokovať a že v určitom okamihu dosiahnu bod zlomu. Ak však počúvame signály prichádzajúce z Moskvy, tie sú podľa mňa celkom jednoznačné: Rusko pristúpi k odvete.“
Inými slovami, sabotážna kampaň Moskvy, ktorá v súčasnosti hrozí zatiahnutím Európy priamo do konfliktu, môže byť ruským pokusom o dodatočné obnovenie odstrašovania.
„V Moskve jednoznačne zastávajú názor, že bolo potrebné ukázať, že Európa nemôže beztrestne pokračovať v tom, čo robila,“ hovorí Ashfordová.
Skutočnosť, že Moskva teraz napĺňa varovania, ktoré vyslovovala celé roky, by mala pôsobiť ako vytriezvenie – najmä vzhľadom na to, ako často a dôsledne upozorňovala na svoju ochotu siahnuť po jadrovej možnosti, a ako často boli tieto varovania na Západe bagatelizované. Gideon Rachman z Financial Times nedávno poznamenal, že Putinovo nezrealizovanie minulých jadrových hrozieb paradoxne znamená, že už ako odstrašujúci prostriedok „nefungujú“.
Bývalý riaditeľ CIA Bill Burns aj bývalý námestník ministra obrany pre politické záležitosti Colin Kahl však tvrdia, že ruskí predstavitelia to na jeseň 2022 mysleli s možným použitím jadrových zbraní úplne vážne – v čase, keď vtedajší prezident Joe Biden skupine darcov povedal, že svet sa rúti k možnému „Armagedonu“. Ruskí vojenskí stratégovia odvtedy neustále hovoria o potrebe ponechať si možnosť jadrového úderu proti príliš sebavedomému Západu a v záujme toho vykonávajú príslušné skúšky i vojenské cvičenia.
„Už mnoho rokov sa obávam, že ruskí admiráli predkladajú Kremľu argument: ,Západ naozaj stratil rozum, musíme zničiť francúzsku fregatu, aby sme im dali lekciu o tom, čo sa stane, keď si začínate s Rusmi,‘“ hovorí Goldstein. „Naozaj mám pocit, že sme blízko k tomuto momentu.“
Hmla v špirále
Toto všetko by bolo dostatočne nebezpečné aj v prostredí s dokonalými informáciami. Kombinácia vojnovej hmly a úmyselných dezinformácií však mimoriadne sťažila rozlišovanie toho, čo je pravda a čo nie.
„Vieme, že obe strany pomerne systematicky skresľujú pravdu,“ hovorí Goldstein.
Spravodajské služby a lídri Fínska, Dánska, Estónska a Litvy, ako aj generálny tajomník NATO a eurokomisár pre obranu, sa v uplynulom týždni vyjadrili, že zo strany Ruska nehrozí žiadna bezprostredná hrozba a neexistujú ani žiadne spravodajské poznatky, ktoré by naznačovali jej existenciu. Pritom mnohí z tých istých ľudí celé mesiace tvrdili presný opak a šírili medzi verejnosťou strach.
„Keď hovorím so zdrojmi najmä na Ukrajine, tento rozruch spájajús prijatím dlhodobého rozpočtu EÚ na obdobie 2028 – 2034,“ hovorí Ragozin. „Veria, že sa to redukuje na boj o financovanie na nasledujúcich šesť rokov.“ „Podľa nich ide v konečnom dôsledku o boj o financie na nasledujúcich šesť rokov.“
„Niektoré vyjadrenia prichádzajúce z Nemecka a Spojeného kráľovstva podľa mňa pramenia najmä zo snahy vyvolať politický záujem o financovanie obrany,“ hovorí Kavanaghová.
Zdá sa, že niektoré európske vlády skutočne využívajú hrozbu vojny s Ruskom na prípravu pôdy pre politiku vojenského keynesianizmu zameranú na naštartovanie ekonomiky. V Británii nový kancelár prisľúbil „novú éru industrializácie“ sústredenú na obnovu námornej infraštruktúry. V Poľsku medzitým vysokopostavený predstaviteľ prezidentskej kancelárie obvinil Sikorského a premiéra Donalda Tuska zo zneužívania obáv z Ruska na vlastné politické ciele.
Odborníci sú skeptickí, pokiaľ ide o ochotu ktorejkoľvek zo strán skutočne prejsť od svojej najtvrdšej rétoriky k činom.
„Myslím si, že kdesi v podvedomí vedia, aké zničujúce by to bolo,“ hovorí Goldstein.
Niektorí európski predstavitelia v podstate otvorene priznali, že na konfrontáciu s Ruskom ešte nie sú pripravení. Pre Rusko, ktoré verí, že víťazí v zdĺhavej opotrebovávacej vojne, by pritom zapojenie Európy mohlo predstavovať komplikáciu, ktorú si nemôže dovoliť.
Predsa však, ako ukázali nespočetné vojenské krízy, na úmysloch nie vždy záleží. Jedným z dôvodov je spôsob, akým majú protivníci tendenciu nesprávne chápať kroky toho druhého, ako aj to, ako sa ich vlastné kroky javia druhej strane.
Ak bola sabotážna kampaň Moskvy zamýšľaná ako odstrašujúci signál pre NATO, európski a americkí predstavitelia ju namiesto toho čítajú ako úmyselný „test“ alebo pokus o oslabenie solidarity Aliancie. Podľa ich názoru toto správanie potvrdzuje, že „sila“ je jediný jazyk“, ktorému Putin rozumie. Za týmto účelom EÚ v súčasnosti skúma spôsob reakcie podobný NATO s vlastnou formou „hybridnej vojny“, ktorá sa rovnako ako ruská teoreticky vyhne plnoformátovému útoku, ale ukáže sa ako „podobne bolestivá“.
„Rusi si myslia, že vysielajú signál, že Európa sa príliš upokojila v presvedčení, že môže pomáhať Ukrajine, zatiaľ čo Európa to vníma ako ruský pokus o eskaláciu konfliktu s ňou,“ hovorí Ashfordová.
„Európa chce veriť, že nie je bojujúcou stranou, že to, čo robí, je normálne a nepredstavuje hrozbu,“ hovorí Kavanagh.
„Rusi to však, samozrejme, takto nevnímajú a chcú to dať jasne najavo. Európa to vidí všetku eskaláciu zo strany Ruska, no zdá sa, že si neuvedomuje, ako k tejto eskalačnej špirále prispieva svojím vlastným správaním.“
Druhým dôvodom je miera, v akej európske vedenie stavilo svoju vlastnú prestíž na čoraz nepravdepodobnejší výsledok: vojenské víťazstvo Ukrajiny.
Najlepší výsledok pre všetkých
Bez ohľadu na úroveň škôd spôsobených Rusku sa dronová kampaň Ukrajiny z tohto leta ukázala ako najnovší nákladný vojenský hazard, ktorému sa nepodarilo dosiahnuť svoje ciele: keď sa prach usadil, neuspeli vo vytvorení tlaku na Putina na ukončenie vojny ani vo vyvolaní politických nepokojov v Rusku. A hoci Ukrajina odvtedy získala späť časť územia, celkový stav na bojisku sa v jej prospech zásadne nezmenil.
„Bolo tu hmatateľný úspech, ale na taktickej, nie strategickej úrovni,“ hovorí Ragozin. „Ukrajina ukazuje odolnosť na bojisku, ale neprichádza žiadny prielom. Obraz pre Rusov nie je ružový, ale pre Ukrajincov je úplne temný.“
Ukrajinská vláda sa teraz utápa vo vlastnej narastajúcej politickej kríze, trpí vážnymi (a niekedy doslovnými) politickými bojmi a čelí masívnemu rozpočtovému schodku – to všetko v čase, keď znáša najbrutálnejšiu ruskú bombardovaciu kampaň s malou schopnosťou sa brániť, pričom vojna USA s Iránom vyčerpala globálne zásoby protiraketových systémov. Po rokoch, kedy európski lídri trvali nie len na tom, že Ukrajina vojnu vyhrá, ale že musí vyhrať, lebo inak hrozí temná budúcnosť pre celú Európu, ak sa tak nestane, začínajú ukrajinskí predstavitelia otvorene hovoriť, že ich krajina prehráva.
„Európske vedenie je do naratívu o ukrajinskom víťazstve natoľko zaangažované, že od neho čo i len trochu ustúpiť a priznať, že ‚všetko, čo sme posledných päť rokov tvrdili, bolo prehnané‘ – to jednoducho neurobí,“ hovorí Goldstein.
Alternatívami sú ďalšia eskalácia – so všetkými rizikami, ktoré s ňou súvisia – v nádeji na nejaký budúci prielom, alebo možnosť, ktorú európski predstavitelia zvykli rámcovať ako rovnako neprijateľnú ako porážku: urobiť bolestivé ústupky v mierových rozhovoroch.
„Už roky je jasné, čo Rusko chce, aké sú jeho podmienky,“ hovorí Ragozin. Tieto podmienky zahŕňajú formálne vzdanie sa kandidatúry Ukrajiny na vstup do NATO a najspornejšie vzdanie sa Krymu, Donbasu a ďalších území, ktoré ruské sily od roku 2022 nelegálne okupujú. Hoci Zelenskyj verejne priznal, že Ukrajine chýbajú prostriedky na opätovné vojenské získanie Donbasu a najmä Krymu, myšlienka formálneho vzdania sa týchto území pri vyjednávaniach zostáva v Kyjeve nemysliteľná.
„Problém s Ruskom spočíva v tom, že je v týchto pozíciách absolútne zakopané a nepohne sa ani o piaď,“ hovorí Ragozin. „Rusko je pripravené rokovať, ale nie je pripravené na kompromis.“
Avšak čím dlhšie vojna trvá v nádeji na vyhnutie sa tomuto nespravodlivému výsledku, tým temnejšie vyzerá budúcnosť Ukrajiny.
Podľa poľského premiéra Tuska dosahujú ukrajinské straty ohromujúcich 27 000 zabitých alebo zranených mesačne, čo vyvoláva diskusie o odvodoch žien a vedie k agresívnym a nepopulárnym náborovým taktikám, ktoré sa stretávajú s čoraz násilnejším odporom zo strany Ukrajincov. Spolu s masovým exodom s cieľom vyhnúť sa vojne aj vyhliadke na boj v nej sa populácia krajiny dramaticky zmenšila a jej pôrodnosť dnes výrazne zaostáva za úmrtnosťou, čo veští budúce demografické, dôchodkové a pracovné krízy. Pod leteckými útokmi, ktoré už dokáže len ťažko odrážať, sa železiarsky a oceliarsky priemysel krajiny – ktorý minulý rok tvoril asi 5,5 % jej HDP – fakticky zastavil.
Inými slovami, úsilie o vyjednaný koniec vojny, akokoľvek nespravodlivé by boli podmienky, by mohlo nie len pomôcť zastaviť súčasnú eskalačnú špirálu a vyhnúť sa celoeurópskej katastrofe, ale z dlhodobého hľadiska by mohlo pomôcť aj samotnej Ukrajine.
„Mali by sme si uvedomiť, že akýkoľvek mier bude zlý. Nikomu sa nebude páčiť. Stále je to však lepšie ako pokračovať vo vojne,“ hovorí Kavanaghová.
Článok bol publikovaný v angličtine 10. októbra 2026 pod názvom The War in Ukraine Is Spiraling Out of Control na webstránke časopisu Jacobin.
Branko Marcetic je stálym autorom časopisu Jacobin a autorom knihy Yesterday’s Man: The Case Against Joe Biden (Muž včerajška: Prečo nie Joe Biden).
Preklad: AI
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008