V. I. Lenin a pád socializmu

V nedeľu 21. januára 1924 si (azda nielen) komunisti pripomenuli 100. výročie úmrtia najvýznamnejšieho revolucionára 20. storočia, V. I. Lenina. Ako vodca prvej úspešnej proletárskej revolúcie sa zapísal nezmazateľne nielen do dejín proletárskeho revolučného hnutia, ale aj do svetovej histórie. Žiaľ, úspech proletárskej revolúcie neprešiel testom histórie a v roku 1991, spolu s pádom socializmu v ostatných krajinách socialistického bloku, zanikol aj Sovietsky zväz, jadro socialistického bloku.  

História tak nedala za pravdu Leninovi, ktorý v jednom z posledných príspevkov, s názvom „Naša revolúcia“, napísanom 16. januára 1923, vo vzťahu k pochybovačom o úspešnosti revolúcie uskutočnenej nie podľa platnej teórie, ale predčasne, takpovediac „od konca“ konštatoval: „A teraz nemôže byť pochýb o tom, že sme zvíťazili“.[1]

Lenin pri prejave 5. mája 1920 v Moskve

Z hľadiska vtedajšieho aktuálneho stavu mal Lenin nesporne pravdu, ale história ukázala, že strana boľševikov, premenovaná na komunistickú stranu, nedosiahla ani po 74 rokoch svojej vlády definitívne víťazstvo nad domácimi nepriateľmi socializmu a nakoniec im podľahla.

Komunistická strana Sovietskeho zväzu – napriek všetkým veľkým prekážkam a obetiam – dokázala svojou politikou priviesť pôvodne zaostalú krajinu na úroveň svetovej mocnosti s rozvinutou ekonomickou, vojenskou, sociálnou a kultúrnou sférou života. Komunisti dokázali počiatočný ekonomicko-civilizačný hendikep ruskej spoločnosti voči rozvinutým západným krajinám nielen dobehnúť, ale nesporne v mnohých smeroch aj predbehnúť. Napriek tomu socialistický systém po 74 rokoch zanikol a bol nahradený kapitalizmom.

Paradoxom zániku socializmu je fakt, že to nebola masová nespokojnosť obyvateľstva a štrajky robotníkov, ktoré spôsobili pád socializmu. Lenin by bol asi mimoriadne prekvapený tým, že hlavnou silou likvidácie socializmu bola samotná strana komunistov, nástupcov boľševikov, ktorá v roku 1985 postavila do čela strany M. S. Gorbačova. Ten svojou politikou „perestrojky“ a „glasnosti“ priviedol socializmus nielen v ZSSR, ale aj v celom bývalom východnom bloku, k zániku.

Uvedený fakt odzrkadľuje jednu dôležitú okolnosť. Komunisti vo svojom boji proti buržoázii, ako aj v boji za novú spoločnosť prehliadli, že politický nástroj, prostredníctvom ktorého viedli svoj boj, t. j. „štát robotníkov“ je v jednom významnom aspekte v hlbokom rozpore s Marxovou tézou o diktatúre proletariátu a súčasne je v tom istom aspekte zhodný s buržoáznym štátom.Podľa Marxa jadrom diktatúry proletariátu nie je vláda politickej strany proletariátu, ale samotná trieda proletárov pozdvihnutá na vládnucu triedu.[2]

Boľševici na čele s Leninom vo svojej politike postupne zamenili diktatúru triedy proletariátu za diktatúru komunistickej strany. Viedlo to k tomu, že štát robotníkov sa premenil na štát, ktorý sa zhodoval s buržoáznym štátom práve v tom, že tak ako v buržoáznom štáte bola politická moc v rukách menšiny, tak aj v socialistickom štáte sa moc dostala do rúk komunistickej strany, menšiny spoločnosti.

Fakt, že komunistická strana v zásade realizovala politiku v záujme väčšiny, v záujme pracujúcich, a to najmä v oblasti sociálnej a kultúrnej, nemení nič na tom, že to nebola vláda triedy, ale vláda strany. Podľa starých Aristotelových kritérií tak socialistický štát predstavoval vládu aristokracie, kde vládne menšina v prospech celku.

Na uvedenú skutočnosť upozorňovala Lenina veľmi zanietene najmä R. Luxemburgová, ktorá v prácach „Ruská revolúcia“ a „Marxizmus alebo leninizmus“, na rozpor vo forme vlády boľševikov s Marxovým chápaním diktatúry proletariátu dôrazne upozorňovala. Uvedený rozpor spôsobil, že politika komunistov pozdvihla viaceré sféry života spoločnosti na socialistickú úroveň, okrem tej jedinej, ale podstatnej, t. j. politickej formy života spoločnosti, štátu.

Je potrebné si uvedomiť, že uchovaná forma štátu nebola len obyčajným „materským znamienkom“ kapitalizmu, ktoré komunisti kde-kade v spoločnosti potierali, ale to bola politickoorganizačná forma celej spoločnosti. Výmena jednej štátnej moci za druhú, výmena jednej byrokracie za druhú, bez podstatnej zmeny politickej formy štátu, nebola rozbitím buržoázneho štátu, ako sa domnieval Lenin a boľševici.

Lenin v máji 1919 v Moskve

Nielen radoví komunisti a občania, ale nesporne predovšetkým komunisti na najvyšších mocenských pozíciách museli nutne pociťovať alebo reflektovať rozpor medzi ideológiou strany, zdôrazňujúcou moc pracujúceho ľudu v štáte a politickou realitou, v ktorej boli pracujúci len zamestnanci štátu, vedeného komunistickou stranou. Rozmanité pokusy komunistických strán o trvalé zapojenie širokých más pracujúcich do riadenia štátu neboli úspešné, čo podľa môjho názoru viedlo v časti predstaviteľov KSSZ k formovaniu presvedčenia, že existujúci socializmus nie je zlučiteľný s masovou politickou aktivitou občanov, t. j. s demokraciou. Jediné východisko z tejto dilemy našli v prijatí politiky západnej sociálnej demokracie, ktorá v danom období, na kapitalistickom základe, na základe vykorisťovania a ekonomicko-sociálnej nerovnosti občanov, zlučovala demokraciu s tzv. welfare state, s udržateľnou spoločenskou úrovňou sociálneho života značnej časti občanov.

Inak je ťažko vysvetliteľné, ako sa mohol bez podpory rovnako zmýšľajúcich komunistov dostať do čela Komunistickej strany Sovietskeho zväzu M. S. Gorbačov, ktorý vo svojej knihe „Život a reformy“ hovorí o tom, že dávno pred nástupom do funkcie generálneho tajomníka KSSZ pochopil, že rozpor, ktorý on v spoločnosti reflektoval, má svoje korene v historickom rozpore medzi boľševikmi, ktorí uprednostnili revolúciu a diktatúru a menševikmi, ktorí uprednostňovali reformy a demokraciu. Tento rozpor chcel prekonať, a preto sa začal zaujímať o filozofiu, politické presvedčenie, a mravné pozície ľudí spojených so sociálnou demokraciou, v ktorej videl nástroj prekonania uvedeného rozporu.[3] Výsledkom „prekonania“ protirečenia bola likvidácia socializmu.

Sociálnodemokratické názory neboli ničím výnimočným ani v ostatných komunistických stranách. V našich podmienkach to dokumentujú napríklad úvahy Z. Mlynářa, tajomníka ÚV KSČ a osobného priateľa Gorbačova, o zavedení pluralitného politického systému počas Pražskej jari,[4] ako aj fakt, že hneď po roku 1989 časť slovenských komunistov pod vedením bývalého vedeckého tajomníka Ústavu marxizmu leninizmu pri ÚV KSS, P. Weissa, založili Stranu demokratickej ľavice.

Nesprávne uplatnená diktatúra proletariátu sa na základe vyššie uvedených skutočností javí hlavnou, systémovou príčinou pádu socializmu. Je zrejmé, že nesprávne uplatnená diktatúra proletariátu má viacero, ako objektívnych, tak aj subjektívnych príčin. Ja sa v nasledujúcej časti príspevku z prirodzených dôvodov obmedzím len na postoj V. I. Lenina k danej otázke.

Lenin vo svojej práci „Štát a revolúcia“, ktorej hlavným predmetom boli diktatúra proletariátu, štát a demokracia v období budovania socializmu, po preskúmaní rozmanitých aspektov diktatúry proletariátu prichádza k záveru, že diktatúra proletariátu je „organizácia predvoja utláčaných, ako vládnucej triedy na potláčanie utláčateľov“.[5]

Ak uvedenú definíciu preložíme do jasnejšej a zrozumiteľnejšej formy, tak prídeme k definícii, podľa ktorej je komunistická strana ako predvoj utláčaných diktatúrou proletariátu, prostredníctvom ktorej „utláčaní“ (ako vládnuca trieda) potláčajú utláčateľov. Uvedená premena definície je v súlade s Leninovým názor, že predvojom proletariátu, utláčaných, je komunistická strana. A pokiaľ sa „utláčaní“ dostanú do pozície „vládnucej triedy“, tak trieda realizuje diktatúru prostredníctvom strany.

Uvedená idea diktatúry proletariátu redukovaná na diktatúru strany sa následne preniesla aj do praktickej politiky boľševikov. Lenin jej podstatu po dvoch rokoch vládnutia v práci „K histórii otázky o diktatúre“ (1920) objasňuje tak, že medzi ľudom sú rôzne skupiny, ktoré sa na diktatúre z rôznych príčin nezúčastňujú. Niektorí sa na diktatúre nezúčastňujú preto, lebo sú fyzicky zastrašení, niektorí sa držia hesla, že zlu sa nemá odporovať, iní majú predsudky, ďalší sú ľahostajní, malomeštiaci sa vyhýbajú intenzívnym bojom alebo sa dokonca zo strachu skrývajú. „Preto diktatúru nevykonáva všetok ľud, ale revolučný ľud, ktorý však neignoruje všetok ľud a podrobne mu vysvetľuje motívy svojho konania a ochotne ho zapája nielen do „správy“ štátu, ale aj do jeho riadenia a vlastne aj do organizovania štátu.“[6]

V danom vysvetlení Lenin fakticky potvrdzuje, že moc je v rukách len časti ľudu – „revolučného ľudu“. Príčiny neúčasti určitej časti ľudu na diktatúre proletariátu videl predovšetkým v rôznych subjektívnych dôvodoch na strane „ľudu“. História vývoja socializmu však ukázala, že masová neúčasť ľudu na diktatúre „proletariátu“, teda strany, ostala podstatným znakom socializmu až do jeho pádu. Z toho ale plynie, že dôvody neúčasti ľudu na správe štátu nemali len subjektívnu povahu, ale bol tu aj nejaký iný, objektívny dôvod, ktorý však Lenin neuviedol.

Podstatnou súčasťou revolúcie prvého obdobia boli okrem komunistickej strany aj revolučné soviety, ktoré sa po prvýkrát objavili v priebehu revolúcie 1905 ako živelné formy boja pracujúcich proti cárovi. Lenin ich v práci „Taktická platforma pre jednotu Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany“ (1906) nazval „embryonálnymi formami novej revolučnej moci“.[7]

V „Aprílových tézach“ (1917) sa už objavuje téza č. 4, kde sa požaduje „nutný prechod štátnej moci na soviety robotníckych zástupcov“ napriek tomu, že v tom čase v sovietoch dominovali menševici a revoluční socialisti. Lenin bol presvedčený, že pri správnej politike komunistov „ľudia môžu prekonať svoje chyby na základe vlastnej skúsenosti“.[8] Môžu prekonať chybnú vieru v menševikov a revolučných socialistov a nadobudnúť vieru v komunistov.

Ako je všeobecne známe, na Druhom všeruskom zjazde zástupcov sovietov, ktorý sa uskutočnil dňoch 25. – 27. októbra 1917, už mali boľševici prevahu, čo im umožnilo prijať známe dekréty o mieri, o pôde a zvoliť aj dočasnú revolučnú vládu na čele s V. I. Leninom, a tak nastúpiť cestu budovania socialistickej spoločnosti.

Z hľadiska počiatočného vzťahu strany a sovietov je dôležité upozorniť na to, že boľševici nezískali dominantné postavenie v sovietoch nejakým politicko-mocenským spôsobom. Dominantné postavenie získali práve tým, že hlavné idey ich politického programu: mier, pôda roľníkom a zvrhnutie buržoázie, neboli len abstraktné idey. Povedané spolu s Marxom to boli idey, o ktoré sa súčasne usilovala aj samotná realita, rozhodujúca časť spoločnosti, a preto tieto idey nadobudli formu materiálnej sily revolučných más.  

V ďalšom vývoji soviety stratili svoj samostatný revolučný charakter, prestali byť výrazom samostatnej revolučnej aktivity pracujúcich a postupne sa stali akoby podriadenou zložkou komunistickej strany. Je nesporné, že jedným z dôvodov úpadku revolučnosti sovietov bolo to, že názory širokých más a predovšetkým roľníkov sa prestali zhodovať s názormi komunistov na budovanie novej spoločnosti. V momente, keď vláda sovietov vybojovala v občianskej vojne víťazstvo, nastolila mier a pôdu dala do rúk roľníkov, zjednocujúci element sovietov robotníkov, roľníkov, vojakov a strany komunistov sa naplnil, ale súčasne so svojím naplnením stratil svoju zjednocujúcu silu.

Proces budovania socialistickej spoločnosti sa tak presunul temer úplne na plecia komunistov, a to viedlo k tomu, že mocenský nástroj štátu, opierajúci sa o soviety podriadené kontrole strany, sa postupne stal hlavnou formou budovania socializmu. Pôvodný pokus o diktatúru proletariátu, opierajúcu sa o správnu politiku strany, spojenú s podporou pracujúcich prostredníctvom revolučných sovietov, sa stále viac menil na formalitu a spolu s tým sa diktatúra menila na diktatúru strany.

Ako ukazuje jeden z posledných Leninových príspevkov s názvom „O družstevníctve“, tak Lenin sa otázkou aktívnej účasti más pracujúcich na budovaní socializmu neprestal zaoberať až do konca svojho života. Príspevok s názvom „O družstevníctve“ bol napísaný 4. januára 1923 a z hľadiska našej témy vnáša do otázky diktatúry proletariátu zásadne nový pohľad.  

V závere príspevku Lenin vyjadruje názor, že družstevné hnutie je potrebné podporovať, pretože socialistický štát musí „podporovať nový princíp, na základe ktorého musí byť populácia organizovaná. Ale toto je len všeobecný náčrt úlohy; nedefinuje a nevyzdvihuje v detailoch plný obsah praktickej úlohy, t. j. musíme nájsť formu „výhody“ pre vytváranie družstiev, formu výhody, prostredníctvom ktorej budeme družstvám účinne pomáhať, formu výhody, ktorá bude vychovávať civilizovaných družstevníkov. Vzhľadom na spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, vzhľadom na triedne víťazstvo proletariátu nad buržoáziou, systém civilizovaných družstevníkov je systémom socializmu.“[9]

Leninova idea, organizovať všetkých pracujúcich do družstiev či kooperatívov, ako aj  idea, že pri spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov je systém civilizovaných družstevníkov systémom socializmu, boli nesporne idey, naznačujúce nový a podľa môjho názoru aj správny smer budovania novej spoločnosti. Z textu jasne plynie, že Lenin v otázke organizácie výroby zmenil podstatne svoj názor, ktorý prezentoval v práci „Štát a revolúcia“. V nej ešte tvrdil, že v socializme sa všetci občania stávajú „námezdnými zamestnancami štátu, ktorým sú ozbrojení robotníci. Všetci občania sa stávajú zamestnancami a robotníkmi jedného celonárodného, štátneho syndikátu.“[10]

Na prvý pohľad sa to možno nezdá, ale Lenin sa prostredníctvom princípu družstevníctva opätovne vrátil k revolučným sovietom. Veď čo iné sú z hľadiska organizačného socialistické kooperatívy či družstvá, ako soviety uplatnené v ekonomike? Ak si spomenieme na naše socialistické družstvá, tak tie sa zhodovali s revolučnými sovietmi najmä v tom, že členovia družstva si boli vo svojich právach a povinnostiach rovní, najvyšším orgánom družstva bola členská schôdza, na ktorej volili a odvolávali svoje predstavenstvo, hodnotili jeho činnosť a rozhodovali o ďalšom smerovaní družstva. Každý družstevník tak vystupoval v dvojakej funkcii. Vystupoval vo forme špecifickej pracovnej sily pôsobiacej na určitom pracovnom úseku, ale súčasne vystupoval aj ako „politik“, pretože sa podieľal na „vláde“ družstva rovnako, ako všetci ostatní členovia družstva. Hlavným organizačným princípom tu bol princíp demokracie.

V prípade organizácie celého hospodárstva na základe princípu družstevníctva by všetci pracujúci nadobudli okrem formy pracovnej sily aj formu „politikov“, rovných spoluvládcov nad svojim spoločným vlastníctvom, t. j. výrobnými prostriedkami. Politika by stratila formu vonkajšej, len formálnej jednoty spoločnosti, prestala by byť doménou úzkej skupiny volených ľudí a spoločnosť by nebola riadená zvonku zákonmi štátu. Politika reprezentovaná štátom ako zvláštnou skutočnosťou stojacou nad spoločnosťou by bola nahradená politikou vyvierajúcou z vnútra spoločnosti. Formálna jednota by bola nahradená vnútornou jednotou, opierajúcou sa demokratický princíp organizácie a riadenia spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov, a tým by sa princíp demokracie stal aj základom organizácie celej spoločnosti.

V uvedenej súvislosti nemôžem nespomenúť fakt, že podobná predstava zániku politického štátu, ako vonkajšej, odcudzenej formy jednoty spoločnosti, sa tiahne ako červená niť prácou K. Marxa „Ku kritike Heglovej filozofie práva“, publikovanej v Nemecko-francúzskej ročenke v roku 1844, ktorú však Lenin zjavne nemal k dispozícii.

Budovanie socialistickej spoločnosti sa však po Leninovej smrti neuberalo smerom premeny princípu družstevníctva na hlavný princíp organizácie spoločnosti, ako to Lenin navrhoval. Socializmus zotrval na princípe štátneho vlastníctva, kde boli všetci len zamestnancami „štátneho syndikátu“, s výnimkou družstevníkov, ktorí boli za socializmu spájaní s existenciou nižšej formy spoločenského vlastníctva, skupinového vlastníctva. Pritom sa ale prehliadalo, že z hľadiska organizácie riadenia boli družstvá na vyššej úrovni ako štátne podniky, pretože sa opierali o princíp demokracie.

Marx a Engels v Manifeste komunistickej strany zdôraznili potrebu pozdvihnúť triedu proletariátu na úroveň vládnucej triedy. Je paradoxom, že ich nasledovníci, ktorí budovali reálny socializmu, pochopili danú tézu len tak, že robotnícku triedu je potrebné pozdvihnúť k účasti na politike bez toho, aby ich súčasne premenili aj na skutočných vlastníkov výrobných prostriedkov.

Tým prehliadli základnú poučku historického materializmu o tom, že základom politickej moci nie sú voľby, alebo subjektívne podmienená osobná aktivita más pracujúcich, jej základom je ekonomická moc. Ergo, bez pozdvihnutia triedy proletariátu na úroveň vlastníkov výrobných prostriedkov nie je možné danú triedu premeniť ani na reálny subjekt politickej moci.

Leninov odkaz spred 100 rokov o potrebe budovať ekonomickú sféru na základe princípu družstevníctva a nájsť konkrétne formy rozvoja „civilizovaných družstevníkov“ komunisti nerealizovali, a tým umožnili, aby sa v strane a v spoločnosti postupne sformovali sily, ktoré prestali veriť v socializmus, ako aj sily nepriateľské socializmu, čo nakoniec vyústilo do pádu socializmu.

Snímky: www.wikimedia.commons

Poznámky:

[1] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 33, p. 480
[2] Marx, K. & Engels, F.: Collected Works, Vo. 6., p. 498
[3] Gorbačov, M.: Život a reformy, kniha druhá, 1995, s. 604
[4] Mlynář, Z.: Československý pokus o reformu 1968, 1975, s. 62-65
[5] Lenin, V. I,: Collected Works, Vol. 25, p. 466
[6] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 31, pp.353-354
[7] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 10, p.155
[8] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 24, pp.22-23
[9] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 33, pp.470-471
[10] Lenin, V. I.: Collected Works, Vol. 25, p.478

(Celkovo 263 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter