V apríli 2024 prišlo vo svete k dvom zásadným útokom na diplomatické zastupiteľstvá cudzích krajín, ktoré môžu viesť k vážnym politickým následkom: útok Izraela na iránske veľvyslanectvo v sýrskom Damašku z 1. apríla a vpád ekvádorskej polície na mexickú ambasádu z 5. apríla. Konanie Izraela sa už stalo predmetom globálnych sporov, pretože vyvolalo obavu z rozšírenia konfliktu na Blízkom Východe. Vpád ekvádorskej polície na ambasádu Mexika v Quite však môže mať rovnako nepredvídateľné následky. Polícia odtiaľ totiž vyvliekla bývalého ekvádorského viceprezidenta Jorge Glasa, ktorému Mexiko krátko predtým udelilo azyl. Daný útok výrazne zvýšil napätie na americkom kontinente a zrejme povedie k ďalšiemu úpadku ťažko skúšaného medzinárodného práva.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Útok na ambasádu ako útok na štátne územie
Referendum a trestno-právny populizmus
Politický a ekonomický úpadok Ekvádoru
Lawfare a demontáž medzinárodného práva
Útok na ambasádu ako útok na územie štátu
Pokiaľ ide o útok Izraela na iránsky konzulát, ten vyvolal veľké rozhorčenie na Blízkom Východe a viedol k viacerým nepriateľským krokom medzi Izraelom a Iránom. O daných udalostiach sa hovorilo aj v Európe. Jednotlivé krajiny sveta zaujali k udalosti rôzne postoje, často podľa toho, aké sú ich vzťahy s Izraelom a USA. Naopak, v Latinskej Amerike zaujala väčšina vlád k izraelskému útoku oveľa kritickejší postoj, hoci aj tu boli niektoré štáty opatrnejšie. Z hľadiska útoku na iránske veľvyslanectvo sa prejavil zaujímavý vývoj v Argentíne, ktorej nový prezident Javier Milei všemožne podporuje Izrael. Dňa 11. apríla tam zaujal II. Senát Najvyššieho kasačného súdu svojím výrokom o krvavých teroristických útokoch na židovské ciele v Argentíne, na izraelskú ambasádu z roku 1992 a na židovské centrum AMIA z roku 1994. Oba útoky treba jasne odsúdiť ako teroristické zločiny, sú však už dlho predmetom rôznych vnútropolitických sporov v krajine a dominuje téza, že za útokmi stojí Teherán. Krátko po izraelskom nálete na iránsky konzulát, 11. apríla, sa však k tejto verzii priklonil aj Najvyšší kasačný súd. Načasovanie rozhodnutia desať dní po útoku na iránsku ambasádu v Damašku vyvolalo viacero otáznikov, zvlášť, keď trojčlenný senát rozhodol tesným pomerom 2:1. Za zmienku stojí aj reakcia argentínskej vlády, ktorá sa práve teraz dožaduje zatknutia konkrétnych iránskych politikov.
V Latinskej Amerike záujem o izraelsko-iránsky spor krátko nato prekryl ďalší útok na ambasádu, a to útok na veľvyslanectvo Mexika v ekvádorskom Quite z 5. apríla. Na ambasáde sa skrýval Jorge Glas, bývalý viceprezident Ekvádoru (2012 – 2017). Ten bol po politických zmenách v roku 2017 odsúdený kvôli svedectvu „kajúcnikov“ z brazílskeho stavebného koncernu Odebrecht. Brazílska protikorupčná kauza sa však neskôr v podstate rozsypala a svedectvá „kajúcnikov“ sa začali znedôveryhodňovať. Jorge Glas bol napokon v roku 2022 podmienečne prepustený kvôli zdravotným dôvodom. V roku 2023 mu podmienečné prepustenie zrušili a objavila sa informácia o nových obvineniach. Keďže však Jorge Glas obvinenia trvalo odmietal a označoval sa za politicky prenasledovaného, v decembri 2023 ušiel na mexickú ambasádu, kde požiadal o politický azyl. Ekvádor na Mexiko vytváral nátlak, aby Glasovi azyl neudelil, Mexiko však nátlaku odolávalo. Prezident Lopez Obrador totiž patrí medzi kritikov tzv. lawfare, hybridnej vojny prostredníctvom práva, ktorá sa stala častým javom v regióne a Jorge Glas je jednou z jej najznámejších obetí. Mexiko nakoniec Glasovi azyl udelilo, a to pre ekvádorského prezidenta Daniela Nobou znamenalo porážku, keďže odsúdenie vysokého funkcionára štátu je symbolom politických úspechov v „boji proti korupcii“. Prezident ako odvetu nariadil útok na mexickú ambasádu. Dňa 5. apríla ekvádorskí policajti preliezli cez plot ambasády, vstúpili do budovy, namierili zbrane na zamestnancov i diplomatov a následne odvliekli Jorge Glasa z budovy.
Samozrejme, konanie Ekvádora vyvolalo negatívnu reakciu v celej Latinskej Amerike. Mexiko prerušilo s Ekvádorom diplomatické styky a požiadalo o jeho vylúčenie z OSN. Kritikou nešetrili ani ďalšie štáty, najmä Brazília, či regionálne organizácie štátov (OAS, CELAC). Konanie odsúdili dokonca aj USA a Kanada, hoci až po určitom váhaní. Ekvádor s ostrou kritikou určite počítal, zrejme však predpokladal, že to nepovedie k významnejším hospodárskym sankciám. Zdá sa, že tento predpoklad sa naplnil, pretože hlavní ekonomickí partneri Quita zareagovali opatrne: USA útok odsúdili len formálne a hoci sa Čína vyjadrila tvrdšie, ani ona ekonomické sankcie nezaviedla. Bez ohľadu na to však útok na ambasádu iného štátu nie je žiadna maličkosť, pretože veľvyslanectvo je podľa práva územím vysielajúceho štátu, a teda ide teda o útok na jeho územie. Niečo také si nedovolila ani britská polícia voči Julianovi Assangeovi na ambasáde Ekvádora v Londýne. Preto vzniká otázka, prečo k takému útoku prišlo práve tu a teraz. Je jasné, že USA ani Veľká Británia nechcú spochybňovať nedotknuteľnosť diplomatických misií, pretože si neželajú, aby ich ambasády začali prehľadávať prijímajúce štáty, napr. pri rôznych farebných revolúciách. Diplomatické výsady však porušil Ekvádor, významný spojenec Západu v Južnej Amerike, ktorý o. i. nedávno uzavrel s USA aj problematickú dohodu o obrannej spolupráci. Konanie ekvádorského prezidenta Nobou však môže Washingtonu čiastočne aj vyhovovať: keď ambasádu iného štátu napadol práve Ekvádor, tak sa oslabuje kritická rétorika o nátlaku na vydanie Assangea… Taktiež sa vytvoril precedens, ktorý sa dá obrátiť práve proti Latinskej Amerike, napr. pri sporoch o vydávanie „budúcich Assangeov“.
Referendum a trestno-právny populizmus
Pri hľadaní odpovede pre ekvádorské konanie si okrem vzťahov s USA musíme uvedomiť aj to, v akej vnútropolitickej situácii sa prezident Daniel Noboa nachádza. Proti ex-viceprezidentovi Glasovi potreboval preukázať tvrdosť i preto, aby si posilnil svoju moc. Dňa 21. apríla sa totiž v krajine uskutočnilo referendum, ktoré malo viesť k zostreniu trestno-právnej represie a vláda v tejto situácii nemohla ukázať slabosť voči „korupcii“.
Referendum z 21. apríla malo 11 otázok, pričom pri piatich z nich sa menila aj ústava:
– pri otázke č. 1 išlo o súhlas s podporou ozbrojených síl pre políciu v boji proti organizovanému zločinu, vrátane súvisiacej zmeny ústavy;
– pri otázke č. 2 išlo o súhlas s povolením vydávania Ekvádorčanov do zahraničia, pretože ústava vydávanie občanov doteraz neumožňovala;
– otázka č. 3 sa týkala špecializovaných súdov tak na prvom, ako aj na druhom stupni;
– pri otázke č. 4 išlo o súhlas s medzinárodnou arbitrážou ako metódou riešenia investičných alebo obchodných sporov;
– otázka č. 5 sa týkala „flexibilizácie“ pracovných vzťahov, najmä pri pracovnej zmluve na dobu určitú;
– pri otázke č. 6 išlo o to, aby ozbrojené sily zapojili sa do kontroly zbraní v okolí väzníc a cestách k nim;
– otázka č. 7 sa týkala zvýšenia trestov za vybrané trestné činy, od terorizmu po pranie špinavých peňazí;
– pri otázke č. 8 sa hlasovalo o tom, aby sa tresty za určité trestné činy vykonávali v celom rozsahu vo väzniciach bez možnosti podmienečného prepustenia a bez využitia otvoreného či polootvoreného režimu;
– otázka č. 9 sa týkala kriminalizácie držby alebo nosenia zbraní, ktoré sú určené výlučne pre ozbrojené sily alebo políciu;
– pri otázke č. 10 išlo o to, aby sa zbrane, ktoré boli nástrojmi trestného činu, povolili na okamžité použitie políciou alebo ozbrojenými silami;
– otázka č. 11 vytvárala možnosť, aby sa štát stal vlastníkom tovaru nezákonného pôvodu.
Občania v referende nakoniec podporili 9 z 11 otázok, pričom odmietli len „flexibilizáciu“ pracovného práva a ústavné zakotvenie systému medzinárodnej arbitráže – dohody o ochrane investícií, ktoré obsahujú ustanovenia o arbitráži, však zostávajú napriek výsledku referenda zachované. Čo je však najzaujímavejšie, je to, že osem z jedenástich otázok sa týkalo bezpečnosti – a tie boli všetky prijaté s veľkou podporou. Treba vidieť, že referendum ústavne zakotvilo participáciu armády pri plnení policajných úloh, hoci už v minulosti Ústavný súd podobnú reformu zrušil. Tentokrát však získala militarizácia verejnej bezpečnosti ústavný rozmer. Ďalšia dôležitá zmena ústavy súvisí s vydávaním Ekvádorčanov do zahraničia. Ide o naplnenie požiadavky USA pri ich „vojne proti drogám“. Téma extradície už opakovane spôsobovala problémy vo vzťahu medzi Ekvádorom a veľmocami, napr. pri spomínanom vydaní Juliana Assangea, ktorého vtedajší prezident Lenin Moreno doslova „predal“ Britom. Na vydanie mu však museli najprv odňať občianstvo Ekvádoru, čo sa tiež uskutočnilo ústavne sporným spôsobom. Značné obavy vzbudzuje aj riziko, že na základe otázok z apríla 2024 sa vytvára priestor pre rôzne provládne polovojenské jednotky. Tie by pritom mohli v mene boja proti „organizovanému zločinu“ potláčať sociálne hnutia vidieckeho obyvateľstva.
Politický a ekonomický úpadok Ekvádoru
Ako bolo uvedené, referendum z apríla 2024 malo jasný politický účel. Prostredníctvom militarizácie verejnej bezpečnosti sa má posilniť vládnuci neoliberálny režim prezidenta Daniela Nobou. Treba uviesť, že do roku 2017 v Ekvádore dominoval ľavicový prezident Rafael Correa (2007 – 2017) zo strany Alianza País (AP), ktorý si udržoval dlhodobú popularitu, pričom krajina mala hospodárske i politické úspechy a vo svete získala rešpekt najmä udelením azylu Julianovi Assangeovi. Vďaka Correovej podpore zvíťazil v prezidentských voľbách 2017 aj Lenin Moreno, ktorý však následne urobil nečakaný obrat a z ľavičiara sa stal liberálom. Počas jeho vlády sa spustilo lawfare, prenasledovanie oponentov prostredníctvom trestného práva: ex-prezident Correa síce včas utiekol z krajiny, avšak ex-viceprezident Glas bol odsúdený na osem rokov. Lenin Moreno (2017 – 2021) tiež začal spolupracovať s MMF a USA, obnovil systém investičných arbitráží a vydal Juliana Assangea britským orgánom. Týmito krokmi stratil doma popularitu a v roku 2021 vyhral prezidentské voľby Guillermo Lasso (2021 – 2023), vlastník veľkej banky. Jeho neoliberálne reformy vyvolali mnoho problémov a vzrástla najmä kriminalita. V roku 2023 však už tiež nemal žiadnu podporu a začal sa proti nemu impeachment. Preto rozpustil parlament, čo malo za následok ďalšie prezidentské i parlamentné voľby. Tie nakoniec vyhral ďalší neoliberálny kandidát Daniel Noboa, ktorý presvedčoval voličov najmä prísľubom tvrdého boja proti kriminalite. K zvoleniu mu mohla pomôcť aj vražda Fernanda Villacencia, jedného z kandidátov na prezidenta, a to tesne pred voľbami.
Za posledné roky možno v Ekvádore naozaj cítiť nárast kriminality a organizovaného zločinu. Zatiaľ čo v roku 2016 bol počet vrážd asi 5,69 na 100 000 obyv., do roku 2022 vzrástol na 15,48 na 100 000 obyv. a ďalej rastie. Tento nárast ovplyvnilo mnoho medzinárodných i vnútroštátnych faktorov. Išlo o zhoršenie spoločensko-ekonomického vývoja, ako aj o pandémiu COVID-19. Značná časť obyvateľstva, najmä mládeže, stratila perspektívu a preto sa stala ľahším terčom pre organizovaný zločin. Súčasne však prišlo k posilneniu zločineckých skupín, najmä vďaka migrácii ich členov z Kolumbie do Ekvádoru. Úlohu zohrali aj ďalšie faktory, napr. nové možnosti „dolarizácie“ obchodu v Ekvádore. K nárastu kriminality prispelo i „zoštíhlenie“ štátu, ktoré viedlo k zrušeniu mnohých inštitúcií so zameraním na problematiku drog alebo starostlivosti o mládež. V mene „zoštíhlenia štátu“ sa odstránilo ministerstvo pre koordináciu bezpečnosti, Rada pre kontrolu návykových látok a ich agenda sa dostala pod ministerstvo vnútra. To vsadilo na zostrovanie represie…
Okrem reálneho boja proti kriminalite sa však problémom stalo i zneužívanie boja proti „organizovanému zločinu“ na boj proti skupinám obyvateľstva s nepohodlnými názormi. Politika našla vnútorného nepriateľa, a tým sú okrem skutočných skupín organizovaného zločinu aj rôzne roľnícke a sociálne hnutia. Nie je ťažké obviniť ich, že sa zapojili do obchodu s narkotikami… Sociálne hnutia predstavujú pre vládu problém i preto, lebo ekonomická situácia sa v Ekvádore v posledných rokoch zhoršila, a to nielen kvôli pandémii. V roku 2024 sa nahromadené problémy prejavili najmä energetickou krízou. Problémy v energetike zhoršilo veľké sucho, ktoré viedlo k zníženiu výroby vodnej energie. Zvlášť vážnym problémom v energetike, i keď nie jediným, bol nedostatok vody vo obrovskej vodnej nádrži Mazar: tá zásobuje tri vodné elektrárne, ktoré pokrývajú až 38 % dopytu v krajine. Došlo to až tak ďaleko, že vláda vyhlásila na 18. a 19. apríla „energetické voľno“ pre verejný a súkromný sektor. Aktuálny nedostatok elektriny ohrozil viaceré sektory ekonomiky, zhoršil sociálnu situáciu a viedol k veľkej nespokojnosti. Prezident však i v tejto zložitej situácii „identifikoval vinníka“. Prišlo vraj k sabotáži štátu a do prípadu mali byť zapojení úradníci z administratívy bývalého prezidenta Rafaela Correu. Podobne zapojené mali byť aj skupiny organizovaného zločinu či vlády iných štátov… Zaujímavé však je, že práve rýchla „identifikácia vinníkov“ pomohla voličov presvedčiť, aby v referende 21. apríla hlasovali za zostrenie trestno-právnej represie podľa vládnych predstáv.
Lawfare a demontáž medzinárodného práva
Žiaľ, represia zameraná proti korupcii a organizovanému zločinu sa v posledných rokoch stala dôvodom na odstraňovanie základných právnych princípov. Často pritom ide o zneužitie témy korupcie a kriminality na boj proti politickým odporcom. Tieto nástroje lawfare tiež viedli k novým paradigmám v oblasti trestného práva, kde sa prostredníctvom spolupráce médií, súdnictva a prokuratúry podarilo viacerých politických oponentov zlikvidovať. Téme som sa opakovane venoval (napr. tu a tu). Ide o veľmi efektívny nástroj politického populizmu, lebo namiesto riešenia reálnych problémov štátu môže vláda zaslepiť občanov ilúziou vykonávania spravodlivosti a odsúdenie verejne známych osôb vždy uspokojí nízke inštinkty más. Pochopiteľne, lawfare má nebezpečný presah aj do problematiky ústavného práva, najmä ochrany základných práv, od osobnej slobody cez prezumpciu neviny až po osobnú česť a dobrú povesť. Novým javom v roku 2024 je však to, že bojom proti korupcii sa odôvodňuje aj vpád na ambasádu, teda územie cudzieho štátu, a to v rozpore s Viedenským dohovorom. V rámci boja proti drogovej kriminalite už k určitému porušovaniu medzinárodného práva prichádzalo aj predtým, ale vpád ekvádorskej polície na mexickú ambasádu je v mnohom odlišný. Nejde o reakciu na cezhraničné pôsobenie zločineckých skupín, ale o reakciu na udelenie politického azylu. Boj proti korupcii sa stal dôvodom pre precedens pri nerešpektovaní medzinárodného práva, čo je trend, ktorý otvára Pandorinu skrinku vo vzťahoch medzi štátmi.
