Súvislosti prevratu v Nigeri s globálnym chaosom

Afrika, najmä subsaharská, patrí k oblastiam, kde ešte stále dochádza k zmenám štátnej moci cestou vojenských prevratov (pučov). V tomto storočí tam bolo v ôsmich štátoch 11 úspešných vojenských prevratov: v Burkine-Faso (v januári 2022 a septembri 2022, podľa niektorých britských zdrojov údajne aj za podpory ruských vagnerovcov), v Guinei (v december 2008 a septembri 2021), v Guinei-Bissau (v septembri 2003), v Malgašsku (počas politickej krízy od januára do novembra 2009), v Mali (v marci – apríli 2012 a v máji 2021), v Nigeri (vo februári 2010), v Stredoafrickej republike (v marci 2003) a v Zimbabwe (v novembri 2017). Počet neúspešných pokusov o vojenské prevraty, vzhľadom na nejasnosti pri ich politicko-mediálnej interpretácii nemožno presne určiť.

Vojenské prevraty sú spravidla jednorazovou akciou, ale môžu byť spojené aj so širšími spoločenskými procesmi – násilnými nepokojmi, politickými krízami, občianskymi vojnami a pod. Môžu ich spustiť, ale byť aj ich výsledkom. Vzhľadom na to rôzne zdroje neuvádzajú počty úspešných vojenských prevratov rovnako.

Pri charakteristike vojenských prevratov sa poukazuje aj na to, že ich väčšina má vnútropolitický charakter. Nie vždy však ide o „izolované“ udalosti, lebo v rôznej miere  majú aj medzinárodné súvislosti, prípadne v nich dochádza aj k zasahovaniu zo zahraničia. Mediálne sa prevraty rozdeľujú aj podľa toho, či boli „pokojné“, teda bez  obetí na životoch, alebo krvavé.

Nový rozruch prenieslo vyhlásenie nigerských ozbrojených síl (prezidentskej stráže), že 26. júla zatkli Mohameda Bazouma (*1960), ktorý bol vo funkcii prezidenta od apríla 2021. Oznámili aj pozastavenie činnosti všetkých inštitúcií v krajine, zatvorenie hraníc a nočný zákaz vychádzania. Moci sa ujal generál Abdourahamane (niekedy Omar) Tchiani (*1960/1961?), ktorý je od roku 2015 veliteľom prezidentskej gardy. Pod jeho vedením sa vytvorila Národná rada pre ochranu vlasti, ktorá pozostáva z generálov všetkých významných zložiek ozbrojených síl ako aj dočasná vláda. Za základnú príčinu odstránenia M. Bazouma od moci sa označila jeho skorumpovanosť spojená s napojením na Francúzsko. Podľa niektorých mediálnych zdrojov novej moci vyjadruje podporu aj časť obyvateľstva.

V Nigeri sa uskutočnili od získania nezávislosti v roku 1960 štyri úspešné vojenské prevraty. Okrem už spomenutého v roku 2010, to bolo v rokoch 1974, 1996 a 1999. Došlo aj k viacerým pokusom o prevrat. Naposledy to bolo tesne pred nástupom M. Bazouma. Bola to však len skôr akcia typu pouličnej streľby, ktorá došla až do prezidentského paláca, kde bola ochrankou rýchlo „spacifikovaná“.

Na prvý pohľad by sa v Nigeri v súvislosti s piatym vojenským prevratom v poradí nič historicky zvláštne nestalo. V súčasnom „polykrízovom“ svete však získal neočakávaný prevrat širšie súvislosti tým, že má protizápadný, najmä protifrancúzsky charakter. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa zlostí na špionáž, že nič mu ani nenaznačila. Nová moc zrušila dohody o vojenskej spolupráci s Francúzskom a právomoci veľvyslancov v Paríži a vo Washingtone. Zakázalo sa aj vysielanie francúzskych tv kanálov.

Vzhľadom na to, že Niger je v našich podmienkach málo známym štátom, podáme jeho stručnú charakteristiku, ktorá naznačuje základné aspekty komplikovanosti vývoja v ňom aj v kontexte jeho regionálneho pôsobenia. Ide o vnútrozemský štát v západnej Afrike. Z geografického i ekonomického hľadiska je významné, že jeho územie sa nachádza čiastočne na Sahare a v jej južnej časti Sahel, kde sú trávnaté pastviny (savana) a oddeľuje ju od tropickej Afriky. Je tam horúce a suché podnebie. V posledných rokoch sa v regióne sociálno-ekonomická situácia zhoršuje nielen dezertifikáciou (rozširovaním púštnych území), ale aj v dôsledku vysokej pôrodnosti. Niger sa považuje za jeden zo štátov s najvyššou pôrodnosťou na svete.

Niger (hlavné mesto Niamey) má asi 1 267 000 km2, kde žije podľa odhadov viac ako 25 mil. obyvateľov. Národnostne má obyvateľstvo pestré zloženie. Viac ako polovica z neho patrí k Hausom (jedna z najväčších etnických skupín v regióne). O niečo viac ako 20 % patrí ku skupine Džermov (Zarmov) a Sangwajov. Vyše 10 % obyvateľstva tvoria Tuaregovia. Ďalšie národnosti sú v oveľa menších počtoch. Z náboženského hľadiska je štát homogénny, lebo takmer celé obyvateľstvo je islamského vierovyznania.

História súčasného Nigeru sa odvodzuje od roku 1960, keď 3. augusta vyhlásil nezávislosť na Francúzsku. Väčšina susediacich štátov (Alžírsko, Benin /predtým Dahomé/, Burkina Faso /predtým Horná Volta/, Čad a Mali) bola francúzskymi kolóniami. Výnimkami je len susedný štát s podobným názvom Nigéria, ktorá bola britskou kolóniou, a Líbya, ktorá bola v rokoch 1911 – 1942 talianskou kolóniou a potom až do získania samostatnosti v nej vládli Briti a Francúzi.

Vývoj štátu, ktorý zostal jedným z kľúčových partnerov Francúzska v regióne, bol zložitý. Politologické pramene uvádzajú, že sa v ňom ústavne vytvorilo postupne až 7 republík. Zatiaľ posledná vznikla na základe ústavného referenda v októbri 2010. Do vývoja v Nigeri zasiahli okrem viacerých politických kríz, štátnych (vojenských) prevratov aj nepokoje a  regionálne konflikty. Išlo najmä o povstania Tuaregov (najmä v rokoch 1990 – 1995 a 2007 – 2009).  

Podľa zoznamu OSN Niger ekonomicky patrí medzi 46 najmenej rozvinutých štátov vo svete (spolu so susednými Beninom, Burkina-Faso, Čadom a Mali /teda všetko bývalými francúzskymi kolóniami/). Štát má relatívne veľké zásoby uránovej rudy. Podľa údajov na webovej stránke Statista je najväčším dovozcom tejto suroviny do EÚ, najmä Francúzska. Ťažba uránu bola dlho francúzskym monopolom, ale začala sa na nej podieľať aj Čína. Ťaží sa aj zlato, kamenné uhlie, fosfáty, medené a železné rudy a soli.

V regióne pôsobí Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (anglicky Economic Community of West African States – ďalej len ECOWAS), ktoré bolo vytvorené v roku 1975. V súčasnosti má 15 členov rozdelených do dvoch zón. V zóne A sú Gambia, Guinea, Guinea-Bissau, Kapverdy, Libéria, Mali, Senegal a Sierra Leone. V zóne B sú: Benin, Burkinu-Faso, Ghana, Mauritánia, Niger, Nigéria, Pobrežie Slonoviny a Togo. Po vojenských prevratoch majú zastavené členstvo v spoločenstve od roku 2021 Mali a Guinea a od roku 2022 aj Burkina-Faso.

Vznik ECOWASU ako regionálneho spoločenstva bol svojho času spojený s rozpadávaním africkej jednoty a vytváraním organizácií napojených na bývalé koloniálne metropoly. Nový impulz k zjednocovaniu Afriky sa vytvoril v 90. rokoch minulého storočia, keď ju politicky i finančne podporil bývalý líbyjský vodca Muammar al-Kaddáfí. ECOWAS pôsobí aj po vzniku Africkej únie v roku 2002, pričom je prozápadne orientovaný. Novým fenoménom sa v západnej Afrike sa stala Sahelská päťka (Burkina-Faso, Čad, Mali, Mauritánia a Niger), ktorá vznikla v roku 2014 a v poslednom čase sa z pôsobenia ECOWASU začala vymykať.

Jednou z komplikácií, ktorá sa môže v podmienkach narastajúcej nestability v regióne stať, je oslabenie boja proti islamistickým teroristom. V Saheli prebieha islamistické (džihádistické)  povstanie, do ktorého sú zapojené najmä Islamský štát a Boko Haram (predovšetkým v Nigérii). Niekedy sa označuje aj za vojnu v Saheli. Militanti v regióne sa aktivizovali po tzv. arabskej jari. Do Nigeru sa ich pôsobenie rozšírilo v roku 2015 z Mali a v súčasnosti je intenzívne v hraničnej oblasti medzi Nigerom, Mali a Burkinou-Faso.

Ešte v roku 2013 v rámci operácie Juniper Shield boli do Nigeru vyslané jednotky špeciálnych síl USA s dronmi, ktoré mali pomáhať vláde a francúzskym vojakom pri protiteroristických operáciách. Ich pôsobenie zahŕňa aj výcvik ozbrojených síl hostiteľskej krajiny. USA vytvorili v Nigeri vojenskú základňu (majú ju tam aj Francúzi) a ich vojaci sa zúčastňovali na „prestrelkách“ s militantmi. Doteraz Washington „investoval do bezpečnosti“ Nigeru asi pol miliardy USD. Po rokoch sa čoraz viac ukazuje, že „boj proti terorizmu v podaní USA“ je len dôvodom na rozmiestňovanie ich vojakov po svete. Slúži totiž viac na presadzovanie záujmov Washingtonu, ako na skutočný boj s terorizmom, ktorý malé vojenské kontingenty nie sú schopné viesť.  

Vedenie EÚ, ktoré má v poslednom čase najmä vo vzťahu k ukrajinskej kríze a Číne silácke reči, sa zároveň stáva veľmi alarmistickým a obáva sa narastajúceho množstva hrozieb. Strápňuje sa aj v súvislosti s nigerským prevratom. Za možné dôsledky prevratu v Nigeri považuje nielen problémy s dovozom uránovej rudy, ale aj nárast migrácie. Obáva sa aj o osud Transsaharského plynovodu, o výstavbe ktorého sa v roku 2009 dohodli Alžírsko, Niger a Nigéria. Mal fungovať od roku 2015, ale dosiaľ k tomu nedošlo najmä kvôli rastu islamistických teroristických aktivít. EÚ zhodne s USA reagovalo na prevrat len spupne prerušením rozvojovej pomoci Nigeru, čo môže mať znovu kontroverzné následky.

Africká únia vyzvala novú moc v Nigeri, aby do 15 dní obnovila ústavný poriadok a aby sa vojaci okamžite vrátili do kasární. ECOWAS bol ešte dôraznejší a minulú nedeľu vyzval na okamžité obnovenie ústavného poriadku. Junte dal ultimátum do 6. augusta a v prípade nesplnenia požiadaviek pohrozil vojenskou intervenciou. Zatiaľ Nigéria vyhlásila nad Nigerom bezletovú zónu. Uvidíme, čo sa v napätej situácii udeje v najbližších dňoch.

Symptomatické je, že zvrhnutá prozápadná vláda prezidenta M. Bazouma súhlasila s tým, aby Francúzsko vojensky intervenovalo v Nigeri v záujme oslobodenia jeho osoby a „obnovenia demokracie“. Zaujímavé je, koľko neoliberálnych stúpencov má maoistická zásada „puška plodí moc“. Paríž sa však zachoval chladnokrvne a v súčasnej zložitej vnútropolitickej i medzinárodnopolitickej situácie zostal zdržanlivý.

Nestabilita sa môže rozšíriť aj regionálne. Alžírsko, ktoré má v Afrike druhé najväčšie ozbrojené sily a nedávno dalo nové veľké „zbohom“ Francúzsku, vyjadrilo podporu novej nigerskej moci. Pučistov politicky podporili aj tri suspendované štáty ECOWAS, pričom Burkina Faso a Mali vyhlásili, že pomôžu aj vojensky, ak by spoločenstvo zaútočilo. Podľa neoverených správ Niger požiadal o pomoc aj ruských vagnerovcov (ktorí sú vraj v Mali).

Širšie neželané následky udalostí v Nigeri sú vyvolané pôsobením neoliberálneho neokolonializmu v regióne. Niektoré kruhy ho vidia aj ako určité varovanie pre USA. Bojovať s Ruskom, tlačiť na Čínu a snažiť sa udržať slabnúce pozície v Latinskej Amerike a Afrike, sa stáva nestráviteľným sústom pre nenásytnú, ale upadajúcu zahraničnú a bezpečnostnú politiku Washingtonu. Počuť sa nechal aj turecký prezident „neoosmanista“ Recep Erdoğan, ktorý (škodoradostne?) povedal, že zastavenie dodávok uránovej rudy a zlata do Francúzska je výsledkom jeho politiky v Afrike v posledných desaťročiach.

USA sa síce obávajú, že po prevrate v Nigeri sa ďalej posilní vplyv Ruska v západnej Afrike. Napriek všetkým protirečeniam sa však objavujú náznaky zištnej výhodnosti vznikajúcej situácie pre Washington.

Po prvé, ak sa situácia v regióne zhorší a dôjde k ozbrojeným zrážkam medzi štátmi, môže to čiastočne odpútať pozornosť od neúspechu ukrajinského protiútoku podporovaného USA. Po druhé, kríza oslabuje v prvom rade Francúzsko, ktorého prezident E. Macron stále prichádza s rôznymi návrhmi, hoci len parciálnymi, na zvýšenie samostatnosti svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale vyzýva k tomu aj EÚ, čo upadajúci Washington veľmi irituje.

Zakončíme tým, že udalosti v Nigeri sú do určitej miery výsledkom náhodnej súhry procesov. Majú však aj rozsiahle a dlhodobé korene. Nejde pritom len o dodávky nigerskej uránovej rudu, prípadne zlata, ktoré sú zdanlivo na povrchu udalostí.

Vývoj v týchto podmienkach ťažko predvídať a možno, žiaľ, len smutne konštatovať, že najmä v spojení s ďalšími bezpečnostnými a sociálno-ekonomickými problémami v Afrike ide o ďalší „čriepok“ z mozaiky zhoršujúceho sa „polykrízového“ vývoja sveta. Je to však len ďalší dôsledok toho, že Západ nie je schopný riešiť problémy sveta podľa deformovaného „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“, ktorý mu však stále nanucuje.

Zdroj: Veci-verejné

(Celkovo 356 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter