Vyjadreniam generálneho tajomníka NATO sa v súčasnom hlavnom politicko-mediálnom prúde v podmienkach narastania bezpečnostného napätia prisudzuje veľký význam. Je to spojené aj s tým, že pakt sa začal velikášsky označovať za najlepší v dejinách. V podmienkach angažovanosti v zástupnej vojne USA s RF na Ukrajine NATO na dôvažok tvrdí, že nikdy nebolo také pevné a jednotné ako dnes.
Ako sme už viackrát uviedli, z NATO sa stala posvätná krava, ktorá sa nesmie v ničom spochybňovať, nieto ešte kritizovať. Kto to urobí, stáva sa pre moc v jeho členských štátoch vyvrheľom a dávajú sa mu mrzké nálepky. V rámci paktu je možné k niektorým jeho akciám, dnes najmä na Ukrajine, nepripojiť sa, ale kritizovať ho za niečo, si nikto z vedúcich predstaviteľov jeho členských štátov, na rozdiel od EÚ, v 21. storočí nedovolil. Pardon, je jedna výnimka a to je čoraz častejšie militaristická kritika za to, že NATO nevydáva dosť na zbrojenie. Ale aj to je v skutočnosti len zvrhlá kritika jeho členských štátov
NATO sa v 21. storočí zmenilo – ale k horšiemu a nebezpečnejšiemu
S NATO sa v 21. storočí „niečo“ stalo, pričom hlavným znakom „toho“ sa stala rozpínavosť a narastajúca agresívnosť. Vrátime sa k rozpadu bipolarity na začiatku 90. rokov. V podmienkach rozširovania úvah o vytváraní novej európskej bezpečnostnej architektúry sa na samite paktu v Londýne v júli 1990 rýchlo rozhodlo o jeho transformácii. Dnes vidíme, že išlo o dôrazné upozornenie, že pri rokovaniach o budúcom usporiadaní Európy bude NATO nezastupiteľné…
V bezpečnostnej oblasti sa potuteľne začalo robiť všetko pre to, aby sa Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá sa v roku 1995 transformovala na Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, nestala rovnocennou s NATO. Lebo medveď – preferovala ju vtedy upadajúca jeľcinovská RF a bola aj početnejšia ako NATO.
Potlačil sa aj projekt francúzskeho predsedu vlády Edouarda Balladura Pakt o stabilite v Európe, ktorý bol schválený v máji 1994. V marci 1995 ho podpísalo 52 štátov a vytvoril oblasť trvalého dobrého susedstva a spolupráce v Európe. Druhýkrát lebo medveď – počítalo sa s Európu bez zasahovania USA (dnes informácie o tomto pakte na webových vyhľadávačoch ťažko nájsť – pozn. autora). Na prvé miesto sa dostala atlantická integrácia postsocialistických štátov do NATO pred ich integráciou do novovzniknutej EÚ. Rozširovanie NATO sa začalo v apríli 1999 a hneď bolo podrobené skúške bezpodmienečnej podriadenosti nových členov pri podpore barbarského bombardovania Juhoslávie.
V roku 2024 je z 18 bývalých socialistických štátov v strednej a východnej Európe (bez RF a Bieloruska a 3 zakaukazských republík na území bývalého ZSSR) 14 v NATO, ale v EÚ len 11, a to každá z nich, ktorá je v EÚ, najprv vstúpila do NATO. Pod tlakom zástupnej vojny USA s RF na Ukrajine sa podarilo do paktu dostať aj neutrálne Švédsko a Fínsko a stále sa všelijako tlačí na Rakúsko.
Za medzník v raste agresívneho rozširovania NATO a jeho rusofóbie sa často považuje samit NATO v Bukurešti v roku 2008. Tam sa začalo hovoriť o možnom prijatí Ukrajiny a Gruzínska do organizácie. Nebola to len výstražná (či vystrašená?) reakcia po známom prejave Vladimira Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2007, ale išlo o širšie dôvody. Neraz sa totiž ukazuje, že bez agendy rozširovania by pakt napriek silným rečiam začal chradnúť. NATO začalo Rusko plánmi väčšej prítomnosti v jeho susedstve viac provokovať, a to si nenechalo brnkať po nose. Prejavilo sa to už v auguste 2008 pri gruzínsko-ruskej vojne, ktorú vyprovokoval režim „hrdinu revolúcie ruží“ Saakašviliho. Bol to aj záver nezávislej vyšetrovacej komisie EÚ zo septembra 2009, v ktorej sa uviedlo, že Rusko tiež prispelo k eskalácii konfliktu.
V súvislosti so zástupnou vojnou na Ukrajine poukážeme na názory amerického predstaviteľa realistickej teórie medzinárodných vzťahov Johna Mearsheimera. Málo je o ňom známe, že pred štúdiom na univerzitách ukončil v roku 1970 vojenskú akadémiu West Point a 5 rokov odslúžil ako dôstojník v letectve.
V časopise Foreign Affairs 5/2014 J. Mearsheimer uverejnil stať „Prečo je ukrajinská kríza chybou Západu. Liberálne bludy, ktoré vyprovokovali Putina“ (Why the Ukraine Crisis Is the West’s Fault The Liberal Delusions That Provoked Putin). V interview na Youtube kanále Kings´ Politics 15. februára 2022 (teda krátko pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie RF na Ukrajine) vo vystúpení „Situácia v Rusku a na Ukrajine“ poukázal na zodpovednosť USA a ich spojencov v Európe za stav na Ukrajine. Bod obratu videl tiež v záveroch samitu NATO v Bukurešti, ktorý pre Rusko výrazne zvýšil hrozby rozširovania paktu na východ. Isaac Chotiner s J. Mearsheimerom urobil rozhovor, ktorý vyšiel 1. marca 2022 v The New Yorker s názvom „Prečo John Mearsheimer obviňuje USA za krízu na Ukrajine“ (Why John Mearsheimer Blames the U.S. for the Crisis in Ukraine). V The Economist sa 19. marca 2022 zverejnil článok „John Mearsheimer o tom, prečo je za ukrajinskú krízu zodpovedný predovšetkým Západ“. Politológ sa domnieva, že nerozvážne rozširovanie NATO vyprovokovalo Rusko (John Mearsheimer on why the West is principally responsible for the Ukrainian crisis The political scientist believes the reckless expansion of NATO provoked Russia). Napokon poukážeme na webovú stránku The Greyzone, na ktorej mal Aaron Mate 30. júla 2024 rozhovor „John Mearsheimer: Vojna na Ukrajine je dlhodobým nebezpečenstvom“ (John Mearsheimer: Ukraine war is a long-term danger), kde sa zdôraznilo, že vedec už v roku 2014 varoval, že NATO na Ukrajine provokuje Rusko.
Nebudeme sa púšťať do vymenovávania ďalších prominentných názorov, ktoré vidia v ukrajinskej kríze veľký podiel Západu, najmä USA. Spomenieme len ekonóma, poradcu viacerých vlád Jeffreyho Sachsa, ktorého sme mohli vidieť v TA3 aj na Slovensku a svojimi objektívnymi vyjadreniami vyvolal hrôzu v radoch zbožňovateľov NATO, USA a Západu.
V najbližšom čase sa očakávajú po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu zmeny v hodnotení situácie na Ukrajine i pri jej riešení. Môžu sa dotknúť aj NATO, čo v ňom spôsobuje nervozitu, hoci jeho predstavitelia vedú silácke reči o svojej neotrasiteľnej jednote.
Jens Stoltenberg, generálny tajomník či hovorca NATO?
Pozícia generálneho tajomníka, ktorý sa oficiálne považuje za politickú osobu č. 1 v pakte, sa podáva v západných médiách tiež hypertrofovane. V skutočnosti zďaleka nie je taká silná, ako sa prezentuje. Napriek obrazu jeho veľkosti, ktorý sa o ňom usilovne šíri, niekedy až ako jedného z najsilnejších mužov sveta, treba vidieť, že nemá nijaké rozhodovacie právomoci.
Nebudeme preto hodnotiť ani pôsobenie Jensa Stoltenberga, ktorý bol na čele NATO dlhých 10 rokov. Kto sledoval jeho činnosť, zistil, že po nejakom čase v úrade začal nezvykle veľa a často hovoriť o činnosti paktu, jeho úlohách a plánoch. Formálne je všetko v poriadku, lebo sú zdroje, ktoré pri charakteristike pozícií, povinností a úloh generálneho tajomníka NATO uvádzajú, že vystupuje aj ako jeho hovorca.
V centrále NATO existuje tlačový úrad a hovorca (spokeperson). Na rozdiel od Washingtonu, kde sú hovorcovia Bieleho domu, ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany a pod. pomerne známi, o nejakej Farah Dakhlallahovej, britskej občianke s libanonským pôvodom, ktorá je hovorkyňou NATO od marca 2024, takmer nechyrovať. Ani o jej predchodcoch nebolo počuť. Jediným trochu známejším bol asi len Jamie Shea, ktorý aktivisticky vystupoval v čase barbarského bombardovania Juhoslávie a neskôr sa stal pomocníkom generálneho tajomníka NATO.
Počas pôsobenia na čele NATO sa J. Stoltenberg stal svojským priekopníkom jeho propagandistickej popularizácie. Manipulatívne prezentoval nenahraditeľnosť NATO zvýšeným strašením ruskou vojenskou hrozbou. Možno ešte častejšie zdôrazňoval požiadavku rastu vojenských výdavkov v reakcii na túto i iné bezpečnostné hrozby. Občas, najmä ku koncu svojho pôsobenia, začal uvádzať aj nejaké čísla, asi aby dokázal, že tento proces pod jeho vedením úspešne napreduje.
NATO teda tiež patrí k organizáciám, ktoré tvrdia viac, než robia a sú schopné urobiť. Drží sa starej zásady, nevadí, že si vymýšľame, či klameme, hlavné je, aby tomu aspoň časť ľudí uverila.
Európski atlantisti nemajú v láske Donalda Trumpa
Výroky D. Trumpa na adresu NATO v jeho predchádzajúcom prezidentskom období medzi európskymi atlantistami vyvolali rozčarovanie. Súčasní politici zo strednej a východnej Európy sa mu však neodhodlali už napísať podobný prosebný list ako Barackovi Obamovi v júli 2009 bývalí politici.
O nevypočítateľnom D. Trumpovi sa ani v tomto prípade nesmú robiť nijaké ilúzie. Jeho pohľad nebol totiž vedený žiadnou mierumilovnosťou, ale predovšetkým obchodníckou vypočítavosťou. Požadoval zvýšenie financovania európskej bezpečnosti európskymi štátmi. Nikdy sme od neho nič nepočuli o znižovaní vojenských výdavkov, ani o obmedzení vojenskej výroby či znížení predaja vojenských výrobkov a služieb USA. Vzhľadom na stav v oblasti vojenskej výroby a služieb v štátoch NATO nešlo by o nič iné, len o to, že značná časť zvýšených vojenských výdavkov Európy na obranu by prišla do USA na nákup nových zbraní.
Trumpovo vyjadrenie o potrebe zvýšiť vojenské výdavky na 3 či až 4 % HDP vtedy odmietala aj väčšina európskych politikov. Chaotická podpora Ukrajiny za každú cenu od roku 2022 však vyprázdnila vojenské sklady mnohých členských štátov NATO a vymyslená hranica 2 % sa už považuje v mnohých štátoch, najmä v Poľsku a v Pobaltí, ale aj inde (napr. nemecký minister obrany Boris Pistorius) za nedostatočnú.
V súčasnosti prichádza D. Trump s podporou nejasnej predstavy vyslania ozbrojených síl európskych štátov NATO na územie Ukrajiny. Jasné je len to, že ak k nemu dôjde, bude to nová veľká finančná záťaž pre zúčastnené štáty, lebo EÚ sa nechystá znižovať podporu Ukrajine. Otázkou zostáva, čo vyprodukujú „jastrabky“ Ursula von der Leyenová a Kaja Kallasová na základe iracionálnej tézy, že Rusko na Ukrajine nesmie zvíťaziť. Obávame sa, že sa vydajú tou najhoršou cestou a len budú pokračovať v ruinovaní EÚ.
Mark Rutte asi od radosti z novej funkcie stratil zmysel pre realitu
Kandidátom na funkciu generálneho tajomníka NATO sa Mark Rutte stal dosť neskoro, ale hneď bol „jasným“ favoritom, lebo mal podporu USA. Menšie námietky proti nemu mali len Maďarsko a Turecko, ale pod vplyvom záhadne pôsobiaceho ducha jednoty paktu od nich upustili.
Stručne zopakujeme doterajšiu politickú kariéru M. Rutteho (*1967). Začínal ako štátny tajomník pre sociálne záležitosti v roku 2002. Od októbra 2010 do júla 2024 bol predsedom štyroch vlád. Od mája 2006 do augusta 2023 bol predsedom Ľudovej strany za slobodu a demokraciu, ktorá vyhrala voľby v júni 2010, v septembri 2012, v marci 2017 a v marci 2021. Možno bol vyčerpaný (vyhorený) po toľkých rokoch vo funkcii. Bolo však zrejmé, že voľby v novembri 2023 vyhrá krajne pravicová Strana za slobodu Geerta Wildersa a tak odchod M. Rutteho z čela strany i z holandskej politiky mohol byť silne motivovaný aj tým.
Nedá nám nespomenúť, že voľby šéfa paktu boli do ohlásenia kandidatúry M. Rutteho bizarným politicko-mediálnym predstavením, ktoré sa podobalo na panoptikum podivných postáv vyberaných podľa rôznych kritérií. Živila sa najmä myšlienka, že nový generálny tajomník by mohol byť konečne už niekto z postsocialistického štátu a možno ešte viac sa požadovalo, aby to bola žena. Je to už historická záležitosť, ale dodáme, že nejakí „dobráci“ mediálne okrajovo ukázali aj na bývalú prezidentku SR, ale nezískali nijakú podporu. Guráž prejavil rumunský prezident Klaus Iohannis, ale akosi zabudol, že najprv sa treba poradiť s Washingtonom a tak sa ani nebral do úvahy.
Nikde nie je uvedené, z ktorého štátu by mal byť generálny tajomník NATO. Funkcia sa vytvorila v roku 1952 v čase kórejskej vojny. Zatiaľ ju vždy zastával len politik z Európy. „Politicko-štatisticky“ je však nezvyklé, že M. Rutte je už štvrtým Holanďanom z doterajších 14 politických šéfov paktu a to ešte Joseph Luns bol doteraz najdlhšie na jeho čele, od októbra 1971 do júna 1984.
Nový generálny tajomník v sebe rýchlo našiel zmysel pre „natovskú“ politickú propagandu. Zvykli sme si už na kde-čo, ale predsa len M. Rutte 12. decembra na vystúpení v Carnegie Europe v Bruseli výrazne prekročil jednu z morálnych a humánnych hraníc v politike. Je to o to povážlivejšie, že tlačový úrad NATO označil toto vystúpenie za prvé veľké vystúpenie nového generálneho tajomníka.
Prejav M. Rutteho bol znôškou agresívnych a samozrejme rusofóbnych tvrdení. Nezabudol zdôrazniť ani rast čínskej a aj iránskej či severokórejskej hrozby. Bolo to ako volanie do zbrane, lebo podľa neho je čas prejsť na vojnovú mentalitu. Kontroverzne však povedal, že vojenská hrozba nie je bezprostredná, čo sa však môže zmeniť. Nová nezmyselná zvýšená hranica „povinných“ vojenských výdavkov zatiaľ nebola stanovená, ale má sa o nej rokovať.
Vrcholom pohŕdania ľuďmi sa stalo varovanie, že je neprijateľné odmietnuť investovanie do obrany, aj keď to znamená menej míňať na iné priority, ako sú dôchodky, zdravotná starostlivosť a sociálne zabezpečenie. Nejde len o to, že sa chcú nerozumne zvyšovať vojenské výdavky, ale prvýkrát sa uvažuje o ich zvýšení na úkor sociálnych a zdravotných výdavkov. Je to o to otrasnejšie, že M. Rutte bol niekedy štátnym tajomníkom pre sociálne záležitosti.
Čakali by sme, že tento asociálny, krutý pravicový pohľad skritizujú, ak nie priamo odsúdia aspoň niektoré sociálnodemokratické či socialistické vládnuce strany v európskych štátoch NATO. Je však ticho, lebo NATO sa kritizovať dnes nesmie (zvýraznil autor) a nikto neriskuje porušiť to. Akosi príliš aktuálnou je v tejto súvislosti stará pichľavá otázka Rosy Luxemburgovej, ktorá tlačou vyšla v roku 1916 a znela: „Socializmus alebo barbarstvo?“ Reagovala na brutalitu prvej svetovej vojny, ktorú považovala za stav, keď sa vtedajšia buržoázna spoločnosť ocitla na civilizačnej križovatke, či prejde k socializmu, alebo sa vráti k barbarstvu (bude pokračovať vo vojne). K rozpútaniu vojny prispeli aj sociálnodemokratické a socialistické strany v niektorých západných štátoch.
Varovné je aj to, že za najvyššiu prioritu označil M. Rutte posilnenie obranného priemyslu, ktorý je poznačený desaťročím nedostatočných investícií (hoci v posledných rokoch vojenské výdavky štátov NATO rástli – pozn. autora) a zostáva vraj príliš malý, príliš roztrieštený a príliš pomalý. Míňať netreba len viac, ale aj lepšie. Záhadou je, kde sa na zoberú prostriedky. Na európskej úrovni sa zdôrazňuje aj potreba spoločného obstarávania. Tieto mrzkosti nemožno ukončiť ináč, než tým, že na tomto systéme si namastia vačky opäť len veľké nadnárodné vojensko-priemyselné spoločnosti, spojené s anglosaskými finančnými domami a ich lobisti.
V súvislosti s „nadmernými“ výdavkami na sociálnu a zdravotnú starostlivosť v európskych členských štátoch NATO by bolo treba začať so šetrením na jeho štábe (centrále), kde je zamestnaných vyše 4 000 vojakov, diplomatov a úradníkov. V rámci verejnej informovanosti by sa malo oznámiť, aký je plat generálneho tajomníka a či náhodou nedostávajú penzie bývalí generálni tajomníci a aké sú ďalšie penzie za službu v centrále NATO.
Vyčísliť by sa mali pre verejnosť aj náklady na novú misiu Bezpečnostná pomoc a výcvik NATO pre Ukrajinu. Mala by mať asi 700 členov. Bude riadená z vojenskej základne USA v nemeckom Wiesbadene. Príslušníci misie na sa rozmiestnia na veliteľstve NATO v Belgicku a v logistických centrách v Poľsku a Rumunsku.
Záverom – je NATO slamkou záchrany potápajúceho sa Západu?
V dôsledku zhoršovania situácie upadajúceho Západu sa sformovali skryté sily, ktoré NATO urobili nenápadne akousi poslednou nádejou jeho budúcnosti. Kam sa totiž pozrieme, tam má Západ neúspechy. Neoliberálna ekonomika v globalizácii podľa washingtonského receptu neprináša výsledky. Zvyšuje sa pri tom konkurencia medzi USA a EÚ, pričom obaja sa obávajú čínskej konkurencie. Klesá politická moc a vplyv Západu a silnie volanie po ukončení hegemónnej politiky USA ako aj na základe ich predstáv vyžadovaného medzinárodného poriadku podľa pravidiel. Západná spoločnosť sa v dôsledku rozširovania krízových sociálno-ekonomických procesov a scestných ideológií, ako LBGT+, prínos migrácie pre rozvoj Západu či škodlivej zelenej politiky a pod. čoraz viac polarizuje. Pribúdajú k tomu aj negatívne následky vyostrenia dlhotrvajúcich politických a ekonomických krízových procesov v Nemecku a Francúzsku, ktoré boli nedávno ešte synonymom sily EÚ.
Moc, ktorá sa necíti dostatočne silnou, sa ako k poslednej záchrane utieka k prostriedkom politického násilia, kde sa opiera o vojsko, políciu a tajné služby. Posledným výkrikom v tejto oblasti je nápad vytvoriť vlastnú spravodajskú službu EÚ. Zakončíme uštipačne, že ide len o ďalší dôkaz úpadku bruselskej moci, ktorý si však vyžiada nové peniaze.
Jedna odpoveď
dobrý přehledový článek. Dobře popisuje bídu NATO.
Mám dojem, že praxe NATO a EU v oblasti evropského subkontinentu nám dovoluje pochopit tíseň rozumných lidí v letech 1936 – 1939 před zahájením oficiální světové války. Tu beznaděj až zoufalství nad debilitou evropských politiků. Téměř totožné pocity zažíváme i dnes v jiných souvislostech.
Pokud píši o generálním tajemníkovi NATO, nazývám ho tiskovým mluvčím, více není.
Podobně jako Petr Pavel v Čechách není prezidentem, ale jenom dočasným prezidiálním správcem pražského hradu. Toť vše – – František Roček, z královského města Ústí nad Labem.