Preslávený investigatívny novinár z USA Seymour Hersh prišiel 8. februára 2023 s reportážou, v ktorej popisuje ako v tajnej námornej operácii USA s pomocou Nórska vyradili z prevádzky plynovod Nord Stream. Bezpochyby ide o záležitosť, ktorú súčasný establišment v USA, štátoch NATO a EÚ označí za vymyslenú (konšpiráciu) a bude dokazovať, že to tak nemohlo byť, veď USA nie sú teroristický ani „zlý“ štát…
Už sú na svete aj tvrdenia Bieleho domu, ktorý považuje Hershov článok za úplnú fikciu. Za nepravdivý ho označila samozrejme aj CIA a nórske ministerstvo zahraničných vecí. Tieto stručné „vyvracajúce“ tvrdenia ostošesť šíria aj slovenské prozápadné žurnalistické „papagáje“, ale o obsahu reportáže radšej neinformujú.
Média hlavného prúdu však v tomto prípade už vypustili džina z fľaše a o probléme sa píše a hovorí v rôznom rozsahu. Nejde pri tom o udalosť, ktorá sa v súčasnej globálnej bezpečnostnej situácii po troch dňoch, ako žurnalistický zázrak, stratí z popredia pozornosti. Možno je len náhodou uverejnenie reportáže v čase, keď zaznel tradičný prejav prezidenta Joe Bidena, ktorému čoraz viac tečie v zahraničnej a bezpečnostnej politike do topánok, „O stave únie“. Slávu „ospalému Joeovi“, ako ho ironicky nazýva Donald Trump, neprinieslo ani jeho takmer detinské nadšenie nad zostrelením čínskeho „špionážneho“ balóna, hoci malo ísť o zásadnú a ráznu odpoveď pri obrane národných záujmov USA. Keď sa prestane dariť, tak to nie je na závidenie.
O investigatívnej žurnalistike Seymoura Hersha
Pripomenieme, že Seymour Hersh (*1937, Chicago) je veterán politickej investigatívnej žurnalistiky. Po absolvovaní štúdia histórie na Chicagskej univerzite mal problémy nájsť si prácu v odbore. Začal sa venovať novinárskej práci.
Viažu sa k nemu veľké prípady z dejín politickej investigatívnej žurnalistiky. Odkryl mnoho temného a krutého z utajovaného zákulisia vysokej politiky USA. Vždy to vyvolalo veľa kontroverzií. Na začiatku sa neveriacky krútilo hlavou, že také niečo, o čom píše, v „najdemokratickejšom“ štáte na svete nie je možné, ale neskôr sa to postupne, takmer úplne, potvrdzovalo. Jeho kritici mu vytýkajú časté spoliehanie sa na anonymné zdroje. To, že ho obviňujú aj z náklonnosti k „efektným konšpiračným teóriám“, je len mediálno-politický folklór, lebo mnoho z nich sa šíri práve z USA, neraz zo zdrojov blízkych establišmentu.
Politickú orientáciu S. Hersha ovplyvnilo, že bol odporcom vietnamskej vojny USA. Prvýkrát sa stal známym po informovaní o masakre vojakov USA v My Lai (1969) a neskôr aj o tajnom bombardovaní Kambodže. Pre The New York Times redakčne pokrýval aféru Watergate. Po jeho odhaleniach, že CIA nezákonne sledovala amerických protivojnových aktivistov, bol v decembri 1974 odvolaný šéf jej kontrarozviedky James Angleton. Veľa rozruchu bolo aj okolo zverejnenia príbehu Azorian (niekedy aj Jennifer či operácia Matador) o tajnom projekte CIA na obnovenie potopenej sovietskej námornej ponorky zo dna Tichého oceánu, čo chcel urobiť na začiatku roku 1974. Vláda však ponúkla „presvedčivý argument“ na odloženie zverejnenia, Odhalenie projektu v čase, keď prebiehal, by vraj spôsobilo medzinárodný incident. Reportáž sa objavila až na jar 1975.
K ďalším témam patrilo zostrelenie Boeingu 747-230B (HL7442) letu Korean Air Lines 007, ku ktorému došlo 1. septembra 1983 nad územím ZSSR, keď sa vraj v dôsledku navigačných chýb odchýlil od pravidelnej (plánovanej) trasy. Zaoberal sa aj finančnými machináciami panamského vodcu Manuela Noriegu, ktorý bol jeden čas na výplatnej páske CIA. Venoval sa i únosu Mordechaja Vanunuho bývalého izraelského jadrového technika, ktorý odhalil utajované detaily izraelského nukleárneho programu. Kritizoval nálet na sudánsku farmaceutickú továreň aš-Šifá. Publikoval správy o mučení väzňov a ďalších krutostiach vojakov ozbrojených síl USA vo väznici Abu Ghraib. Administratívu Baracka Obamu obvinil, že zatajila skutočné okolnosti smrti Usámu bin Ládina. Spochybnil aj tvrdenia, že chemické útoky v Gúte v auguste 2013 nariadil Bašár al-Asád. V auguste 2018 o oficiálnej britskej verzii otrave bývalého dvojitého ruského agenta Sergeja Skripaľa uviedol, že príbeh o otrave novičokom príliš neobstál.
Niektoré veci z posledných rokov sú ešte stále neuzavreté, ale úrady nepredložili hodnoverné fakty, ktoré by informácie S. Hersha vyvracali. Tento stručný zoznam „príbehov“ ukazuje, že establišment USA mal z neho neraz veľký hlavybôľ. Mohli by sme doplniť aj zoznam ocenení, ktoré dostal od renomovaných organizácií za svoju publicistiku (a to nie od takých neznámych a marginálnych, ako sú tie, ktoré ako na bežiacom páse udeľujú kdejaké ceny jednej vedúcej predstaviteľke bližšie nemenovaného štátu v strednej Európe).
O „misii“ na vyradenie Nord Streamu z prevádzky
Reportáž sa opiera o informácie zo zdroja, ktorý patrí do okruhu operačného plánovania bezpečnostného sektora USA. V júni 2022 potápači vojenského námorníctva USA v rámci mediálne propagovaného cvičenia NATO pod názvom BALTOPS (Baltské operácie) 22, nastražili diaľkovo spustiteľné výbušniny. Išlo o osoby vycvičené v Potápačskom a záchrannom centre vojenského námorníctva USA v Panama City na Floride. Neboli to príslušníci veliteľstva špeciálnych síl ozbrojených síl USA, ktoré musí svoje tajné operácie nahlasovať dopredu príslušným výborom Senátu a Snemovne reprezentantov.
Od prvých dní bol Nord Stream pre Washington a jeho oddaných stúpencov v NATO vnímaný ako hrozba pre dominanciu USA v Európe. Aj J. Biden ho považoval za nástroj Vladimíra Putina na realizáciu svojich politických a hospodárskych ambícií. Washington nerád videl možnosť hospodárskeho rozvoja Nemecka na základe dodávok lacného plynu z RF. Pri každej príležitosti sa zdôrazňovalo nebezpečenstvo nemeckej závislosti od tejto ruskej suroviny.
Napätie medzi USA a NATO na jednej strane a RF na strane druhej po nástupe J. Bidena do funkcie v dôsledku jeho agresívnej rusofóbnej politiky eskalovalo. V hre bola aj otázka dokončenia Nord Stream 2, ktorý by umožnil zvýšiť na dvojnásobok dodávky ruského plynu do Nemecka. V máji 2021 však došlo k čudnému obratu a Bidenova administratíva načas upustila od sankcií voči Nord Streamu. Podľa časopisu Politico tento Bidenov obrat ohrozil jeho administratívu, lebo republikáni Nord Streamom 2 tlačili na ňu už pri vypočúvaní navrhovaného ministra zahraničných vecí Anthony Blinkena v Senáte. Po odstúpení od sankcií republikáni v Senáte na čele s Tedom Cruzom oznámili blokovanie všetkých nominácií J. Bidena v zahraničnej politike a odložili schválenie ročného zákona o obrane.
Pozíciu J. Bidena negatívne ovplyvnilo aj rozhodnutie o urýchlenom stiahnutí vojsk z Afganistanu, ktoré sa stalo značne dezorganizovaným a ukončilo sa na konci augusta 2021. Washington si nebol istý ani novým nemeckým kancelárom Olafom Scholzom, najmä po tom, ako po stiahnutí vojsk z Afganistanu podporil výzvu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona na autonómnejšiu európsku zahraničnú politiku.
V tejto situácii sa podľa informácií spravodajských služieb USA zhromažďovali ruské vojská pri ukrajinských hraniciach. Poplach vo Washingtone narastal a pozornosť administratívy sa opäť zamerala na Nord Stream a pozícia sa zmenila. Kým vraj Európa bude dostávať z Ruska lacný plyn, Biely dom sa obával, že Nemecko a iné štáty sa budú zdráhať dodávať Ukrajine peniaze a zbrane, ktoré boli potrebné na porážku Ruska v chystanej vojne (a to asi nielen v Moskve).
Poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan dostal pokyn vytvoriť „medzirezortnú“ skupinu (zo Zboru náčelníkov štábov, CIA, ministerstva zahraničia a ministerstva financií), ktorá mala navrhnúť, čo robiť. Možností bolo veľa, ale do úvahy prichádzala len jedna.
Prísne tajné stretnutia skupiny sa uskutočňovali v zabezpečenej miestnosti na najvyššom poschodí budovy susediacej s Bielym domom, kde sídli aj prezidentský poradný výbor pre zahraničné spravodajstvo. Účastníkom stretnutí bolo po diskusiách jasné, že J. Sullivan mal v úmysle, prísť s plánom na vyradenie celého Nord Streamu, aby sa splnili túžby prezidenta.
„Misia“ sa mala vykonať tak, aby sa nedalo jednoznačne určiť, kto to urobil. Plánovanie sa rozbehlo koncom roka 2021. Prikročilo sa k nemu po viac ako deviatich mesiacoch veľmi tajnej diskusie vnútri úzkej časti washingtonskej národnej bezpečnostnej komunity. Okrem J. Sullivana k hlavným tvorcom akcie patrili A. Blinken a jeho zástupkyňa pre politické záležitosti Victoria Nulandová.
Uvažovalo sa o rôznych spôsoboch uskutočnenia „misie“. Nakoniec sa začala príprava tajnej operácie na poškodenie potrubia explóziou za účasti hĺbkových morských potápačov. USA z podobnej podmorskej akcie mali skúsenosť už z minulosti. V roku 1971 sa spravodajské služby z doteraz nezverejnených zdrojov dozvedeli, že jednotky sovietskeho vojenského námorníctva na Ďalekom východe komunikovali s hlavným veliteľstvom vo Vladivostoku cez podmorský kábel v Ochotskom mori. Skupina zložená z upravených ponoriek s nasadením potápačov po mnohých pokusoch našla kábel a nasadila odpočúvacie zariadenie, ktoré úspešne zachytilo prevádzku na ňom. Operácia nazvaná Ivy Bells bola inovatívna a riskantná a priniesla vraj neoceniteľné informácie o aktivitách sovietskeho námorníctva. Prezradila sa, keď Moskvu o nej informoval civilný technik Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) Ronald Pelton, na ktorého neskôr upozornil prebehlík KGB Viktor Jurčenko.
Medzirezortná skupina bola spočiatku skeptická k nadšeniu CIA pre skrytý hlboký morský útok, lebo bol spojený s rizikami. V Baltskom mori intenzívne hliadkuje ruské námorníctvo a nie sú tam ropné plošiny, ktoré by sa dali použiť ako krytie pri akcii potápačov. Začiatkom roku 2022 však CIA oznámila Sullivanovej skupine, že našla spôsob ako poškodiť potrubie.
Potom prišli udivujúce udalosti. V polovici januára 2022 V. Nulandová na málo obsadenej tlačovej konferencii ministerstva zahraničných vecí vyhlásila, že ak Rusko napadne Ukrajinu, tak či onak, Nord Stream 2 sa vpred už nepohne. No a 7. februára 2022 J. Biden na tlačovej konferencii s O. Scholzom, ktorý sa po predchádzajúcom váhaní naplno pridal k USA, povedal, že ak Rusko zaútočí… nebude už Nord Stream 2 a urobí sa mu koniec.
Niekoľkí z tých, ktorí sa podieľali na plánovaní misie boli týmito vyhláseniami zdesení, ale podľa zdroja sa v CIA usúdilo, že akcia proti plynovodu už nie je len tajná možnosť, lebo prezident, ohlásil, že sa to dá urobiť. Nebolo potrebné informovať o tom ani Kongres, lebo pôjde len o prísne tajnú spravodajskú operáciu s vojenskou podporou. Všetko muselo byť utajené aj kvôli tomu, že Rusi majú nad Baltským morom vynikajúci dohľad.
Do hry vstúpilo Nórsko, kde ozbrojené sily USA v posledných rokoch rozšírili svoju prítomnosť a inovovali infraštruktúru. Nórsky parlament napriek viacerým protestom umiernených predstaviteľov schválil v júni 2022 Dodatkovú dohodu o obrannej spolupráci s USA, ktorá im dáva právo na neobmedzený prístup a používanie v štyroch oblastiach nórskeho územia. Dôverovalo sa aj generálnemu tajomníkovi NATO Nórovi Jensovi Stoltenbergoi, ktorý napriek „kolísaniu“ vo svojej mladosti prešiel na tento post aj s podporou USA a stal sa z neho oddaný rusofób. Kalkulovalo sa aj s nórskym nepriateľstvom k Rusom, ako aj so skúsenosťami nórskych námorníkov a potápačov. Dalo sa im veriť, že „misiu“ udržia v tajnosti. Okrem toho sa USA „biznismensky“ zdalo, že Nóri majú rozvinutú aj ťažbu plynu a mohli by ho vo väčších množstvách dodávať do Európy, čo by bol pre nich tiež prínos.
V marci odletelo niekoľko Američanov do Nórska, kde sa stretli s predstaviteľmi tajnej služby a námorníctva. Jednou z kľúčových otázok bolo zistiť, kde je najlepšie miesto na umiestnenie výbušnín. Našlo sa v plytkých vodách Baltského mora niekoľko kilometrov od dánskeho ostrova Bornholm. Potrubia viedli viac po morskom dne, ktoré bolo hlboké iba 260 stôp (necelých 80 metrov). To by bolo v dosahu potápačov, ktorí by mohli operovať z nórskej mínolovky, potápať sa so zmesou na dýchanie z jej nádrží a nasadiť na potrubie tvarované nálože s plastickou trhavinou C-4 (Composition – 4) aj s betónovou ochranou. Išlo by únavnú, časovo náročnú a nebezpečnú prácu, ale vody pri Bornholme mali výhodu, že tam nie sú veľké prílivové prúdy, ktoré by potápanie sťažili. Bolo treba zaistiť aj to, aby nezvyčajné podvodné aktivity pri Bornholme nepritiahli pozornosť švédskeho alebo dánskeho námorníctva. Ku krytiu „misie“ prispela aj 6. flotila US Navy (s hlavnou základňou v Gaete v Taliansku) a do programu BALTOPS 22 zaradila ďalšie úlohy a cvičenia.
Výbušnina C4 pripojená k potrubiam mala byť aktivovaná sonarovou bójou spustenou lietadlom. Bolo to zaistené aj najpokročilejšiu technológiou spracovania signálu, aby časovacie zariadenia sa náhodne nespustili niektorým z mnohých zvukov v silne zaťaženom Baltskom mori. Veľký problém bol v tom, že čím dlhšie sú výbušniny vo vode, tým väčšie je riziko náhodného výskytu signálu, ktorý ich odpáli.
Sonarovú bóju zhodilo 26. septembra 2022 pozorovacie lietadlo nórskeho námorníctva P8 pri zdanlivo rutinnom lete. Po signáli sa po čase aktivovali výbušniny a zakrátko bolo vidieť, ako sa na hladine šíri plyn, ktorý vyvieral z potrubí. Svet sa dozvedel, že niečo sa stalo. S. Hersch dodal, že to bolo nezvratné.
Bezprostredne po incidente, keď sa ešte nevedelo, čo sa vlastne stalo, sa šírili rôzne dohady spojené so záhadami. Rusko bolo opakovane uvádzané ako pravdepodobný vinník, čomu napomáhali aj podivné úniky informácií z Bieleho domu. Žiadne veľké americké noviny sa nezaoberali skoršími hrozbami J. Bidena a V. Nulandovej. Tá znovu prostoreko na konci januára mala povedať na zasadnutí senátneho výboru pre zahraničné vzťahy T. Cruzovi, že podobne ako on, si myslí, že administratíva je veľmi potešená, keď vie, že Nord Stream 2 je teraz kovový šrot na dne mora. Reportáž sa končí tým, že „jedinou chybou bolo rozhodnutie urobiť to.“
Záver
Pri takejto chúlostivej záležitosti, ku ktorej je ťažké zhromaždiť „nepriestrelný“ súbor dôkazov a argumentov, bude vždy veľa dohadov. Tak či tak táto „misia“ sa podľa mnohých názorov zaraďuje k najzávažnejším teroristickým činom od druhej svetovej vojny.
Vyšetrovatelia z viacerých štátov, ktorí boli k plynovodu pripustení, informovali, že sa tam našli stopy výbušnín a potvrdili tak, že išlo o sabotáž. Na sabotáž takéhoto rozsahu mohol mať prostriedky jedine nejaký štát. Vyšetrovanie doteraz nepreukázalo, kto je za sabotáž zodpovedný.
Nemusíme S. Herschovi všetko uveriť. Postavil však skutočne prepracovaný model sledu udalostí i dôvodov, ktoré mohli viesť k sabotáži. V každom prípade je o čom rozmýšľať, pričom je viacero ďalších zdrojov (a nie ruských), ktoré s takýmto výkladom viac či menej korešpondujú.
Záhad v čoraz zložitejšom svete však bude asi pribúdať, no väčšinu z nich sa podarí odkryť len po rokoch. Ale s máloktorým štátom sa dnes spája toľko bezpečnostno-politických záhad ako s USA. Pritom nikto nemá tak rozšírenú sieť manipulatívnych médií a organizácií mimovládneho charakteru.
