S jedlom rastie chuť? Ako sa úloha Spojených štátov na Ukrajine pomaly stupňuje

Bidenov tím už nebadane svoje pôvodné červené čiary prerazil. Otázkou teraz je, ako ďaleko je ochotný zájsť.

Keď sa raz Spojené štáty vojensky zapoja do nejakého konfliktu, často zisťujú, že je pre nich ťažké z neho zase vycúvať – ba vôbec sa vyhnúť tomu, aby sa doň hlboko nezaplietli, a to ďaleko za hranicami, ktoré si stanovili na začiatku intervencie.

Udialo sa to tak vo Vietname, keď sa z amerických vojenských poradcov, ktorí pomáhali Juhovietnamcom v boji proti Vietkongu, nakoniec stali americkí vojaci bojujúci v americkej vojne. Udialo sa to tak v Afganistane, keď sa počiatočná invázia, ktorá mala spútať al-Kájdu a zvrhnúť Taliban, zmenila na takmer dvadsaťročný projekt budovania štátu. A možno sa to deje práve teraz na Ukrajine.

NATO a Spojené štáty sa postupne približujú ku katastrofickému scenáru, ktorému podľa slov prezidenta Joea Bidena sa „musíme snažiť zabrániť“ – totiž priamemu konfliktu medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Napriek tomu, že na začiatku vojny zdôrazňovali, že „naše sily nie sú a nebudú zapojené do konfliktu“, súčasní a bývalí predstavitelia spravodajských služieb povedali pre časopis Intercept už minulý október, že „existuje oveľa väčšia účasť špeciálnych operácií CIA a USA“ na Ukrajine, než tomu bolo na začiatku ruskej invázie. „Tajné americké operácie sú teraz oveľa rozsiahlejšie.“

Ako bez väčšej pozornosti zo strany mainstreamu 24. decembra informoval investigatívny novinár a bývalý príslušník Zelených baretov Jack Murphy, k týmto tajným operáciám patrí spolupráca CIA a špionážnej agentúry nemenovaného spojenca z NATO na sabotážnych operáciách v Rusku – údajnej príčiny nevysvetliteľných výbuchov, ktoré počas celého priebehu vojny otriasajú ruskou infraštruktúrou. Takýto typ aktivity sa už nebezpečne blíži priamej konfrontácii NATO-Rusko.

Aby sme mali s čím porovnávať, zvážme, že široká časť amerického politického establishmentu považovala za „akt vojny“ už len to, že si Rusko dovolilo zamiešať sa v r. 2016 do amerických volieb – čo bolo síce poburujúce, ale rádovo menej závažné, ako pomôcť vykonávať útoky na infraštruktúru na území inej krajiny.

Spojené štáty a ich spojenci v NATO medzitým opakovane rozdupávajú svoje vlastné hranice pri dodávkach zbraní. Na začiatku vojny New York Times varovali, že otvorené dodávky dokonca aj ručných a ľahkých zbraní by „priniesli riziko, že vyvolajú širšiu vojnu a možnú odvetu“ zo strany Moskvy, a pokročilejšiu výzbroj americkí predstavitelia vylúčili úplne ako príliš eskalačnú. Bidenovej administratíve však netrvalo ani dva mesiace, kým začala posielať tieto riskantnejšie druhy vysokovýkonných zbraní.

HIMARS. Foto: Wikimedia.org

Pred koncom mája už dodávala tie pokročilé raketové systémy, ktorých dodávku len pár týždňov predtým považovala za príliš eskalačnú – pod prísnou podmienkou, že ich Ukrajina nepoužije na útoky na ruskom území, vzhľadom na obavy, že by takéto útoky mohli viesť k eskalácii, ktorá by NATO vtiahla do konfliktu. Pravda, aj táto hranica bola nakoniec prerazená. Minulý rok v decembri totiž Pentagón priznal, že v reakcii na ničenie ukrajinskej infraštruktúry zo strany Moskvy napokon svoj súhlas s útokmi na ciele v Rusku Ukrajine dal.

„Oproti začiatku vojny strach z eskalácie opadol,“ vysvetlil pre londýnske Times jeden z predstaviteľov obrany. Odkedy ruský prezident Vladimír Putin v októbri ustúpil od svojich jadrových hrozieb, obavy Pentagónu poklesli.

V čase, keď sa ukrajinské ťaženie spomalilo a ruské sily naopak dosiahli menšie pokroky, dodávky zbraní NATO narastajú ďaleko za hranice, z ktorých mali vlády pred niekoľkými mesiacmi obavy, že by mohlo vtiahnuť alianciu do priamej vojny s Ruskom. Vlády USA a európskych krajín teraz posielajú na Ukrajinu obrnené vozidlá a údajne sa pripravujú na vyslanie tankov. Ukrajinský minister obrany Oleksij Reznikov to predpovedal už v októbri minulého roka.

„Keď som bol vo Washingtone v novembri, pred inváziou, a požiadal som o Stingery, povedali mi, že to nie je to možné,“ uviedol vtedy pre magazín New Yorker. „Teraz to už možné je. Keď som sa pýtal na 155-milimetrové zbrane, odpoveď bola nie. HIMARS, nie. HARM, nie. Teraz je všetko – áno. Preto som si istý, že zajtra prídu aj tanky, ATACMS a F-16.“

Uvidíme, ako dlho potrvá, než zdráhavý postoj USA k takejto vojenskej pomoci dopadne rovnako, ako predošlá neochota dodávať ťažké zbrane, ktoré medzitým už Spojené štáty poslali, alebo ako dlho sa administratíva dokáže zdržať vyslania diaľkových bezpilotných lietadiel, ktoré v súčasnosti presadzuje spoločná demokraticko-republikánska skupina senátorov a pred ktorým ruskí predstavitelia výslovne varovali s tým, že Washington by sa tak stal „priamou stranou konfliktu“.

S rozšírením charakteru dodávok zbraní sa rozšírili aj vojnové ciele. Pôvodným cieľom aliancie bolo pomôcť Ukrajine brániť jej nezávislosť a suverenitu odrazením ruskej invázie zameranej na zmenu režimu. O dva mesiace neskôr americkí predstavitelia verejne rozprávajú o „víťazstve“ a spôsobení „strategickej porážky“ Ruska, ktorá by ho „oslabila“. Biden opakovane prisľúbil, že bude podporovať Ukrajinu „tak dlho, ako to bude potrebné“, hoci Zelenskyj a ďalší predstavitelia dali opakovane jasne najavo, že ich cieľom sa stalo dobyť Krym, čo by mohlo vyvolať jadrovú eskaláciu.

V amerických komentároch k vojne sa slová o diplomacii opäť takmer vytratili a ďaleko prevyšujú výzvy na drastické zvyšovanie zapojenia NATO s cieľom dosiahnuť ukrajinské víťazstvo, často na základe predpokladu, že akýkoľvek iný výsledok by zasadil existenčnú ranu Západu a celému liberálnemu globálnemu svetu.

„Ak Rusko vyhrá vojnu na Ukrajine, pred nami budú desaťročia takéhoto správania,“ povedala nedávno fínska progresívna premiérka Sanna Marinová v Davose, keď sa zaviazala podporovať ukrajinské vojnové úsilie v prípade potreby aj na 15 rokov. „Musíme sa postarať o to, aby nakoniec vyhrali Ukrajinci. Nemyslím si, že je iná možnosť.“

A zdá sa, že od minulého týždňa je Bidenova administratíva pripravená prekročiť ďalšiu výraznú hranicu, pričom New York Times uvádzajú, že predstavitelia USA vážne zvažujú dať Ukrajine zelenú na útok na Krym, aj keď uznávajú, že takýto krok by so sebou niesol riziko jadrovej odvtedy. Americkí predstavitelia však pre noviny uviedli, že obavy z takejto eskalácie „už vybledli“.

Stupňovaním podpory ukrajinskej armáde vytvorili USA a NATO pre Moskvu motivačný rámec, aby urobila nejaký drastický, agresívny krok a dokázala ním, ako vážne berie svoje vlastné červené čiary. To by bolo nebezpečné i za najlepších okolností, nieto v čase,  keď ruskí predstavitelia dávajú jasne najavo, že konflikt čoraz viac vnímajú nielen ako vojnu proti Ukrajine, ale ako vojnu proti celému NATO, pričom na stupňovanie dodávok zbraní aliancie hrozia jadrovou odpoveďou.

Vlády NATO svojej verejnosti čoraz viac konflikt vykresľujú nie ako obmedzenú úlohu pomôcť jednej krajine odraziť inváziu väčšieho suseda, ale skôr ako existenčný boj o prežitie Západu. Zrkadlovým obrazom je pohľad ruského vedenia, ktorý sa vyvíja smerom k vnímaniu vojny ako boja o prežitie proti nepriateľským západným mocnostiam. Treba si povšimnúť, že k tomu dochádza aj napriek tomu, že Bidenova administratíva koncom minulého roka verejne podporila diplomaciu.

Ak je zámerom udržať tento konflikt v hraniciach obmedzenej, regionálnej vojny medzi dvoma susednými štátmi, v ktorej NATO hrá len okrajovú, podpornú úlohu, potom všetky tieto trendy pôsobia presne opačným smerom. Pokiaľ politici nevyvinú spoločné úsilie o deeskaláciu a nenastúpia diplomatickú cestu – a pokiaľ im prominentné hlasy v médiách a politike na to nevytvoria politický priestor – potom bude mať Bidenov prísľub vyhnúť sa tretej svetovej vojne rovnakú cenu, ako sľub prezidenta Johnsona z roku 1964, že „nepošle amerických chlapcov deväť-desaťtisíc míľ ďaleko od domova, aby sa postarali o to, o čo by si mali ázijskí chlapci postarať sami“.

  • * * *

Článok bol publikovaný v angličtine 23. januára 2023 pod názvom Mission Creep? How the US role in Ukraine has slowly escalated  na webstránke Responsible Statecraft. Slovenský preklad je publikovaný so súhlasom pôvodného vydavateľa.

Branko Marcetic je redaktorom časopisu Jacobin a autorom knihy Yesterday’s Man: the Case Against Joe Biden (Muž včerajška: Prečo nie Joe Biden). Publikuje v médiách ako Washington Post, the Guardian, In These Times a ďalších.

(Celkovo 553 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter