Radikálna zmena

Louis Lejeune: Bitka o Moskvu (pri Borodine) 7.septembra v roku 1812. Napoleon prinútil ruské sily pod velením Kutuzova ustúpiť, o týždeň obsadil Moskvu, kde päť týždňov čakal na kapituláciu, čo sa skončilo katastrofálnym ústupom Grande Armée. Popísal L. N. Tolstoj v treťom diele epopeje „Vojna a mier“. Zdroj: Wikipedia

Prvý Zjazd ľudových zástupcov ZSSR sa konal od 25. mája do 9. júna roku 1989.* Tieto dva týždne určili nielen rovnováhu síl v domácej politike krajiny v nasledujúcich rokoch, lež aj geopolitickú rovnováhu na ďalšie desaťročia. Odvtedy ZSSR a potom Rusko ustupovalo až do marca 2014.

Nebolo to bez akcií zadného voja ako napríklad invázia výsadkárov do Prištiny 12. júna 1999. Ďalej Putinov prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 10. februára 2007 alebo donútenie Gruzínska k mieru od 7. do 12. augusta 2008. Rusko ustúpilo, čím preukázalo tak ochotu bojovať ako aj rokovať, ale neodhodlalo sa vynucovať si udalosti kvôli svojej slabosti v porovnaní so zjednoteným Západom.

V skutočnosti by sa udalosti roku 2014 dali zaradiť do nasledovnej sekvencie prielomov s následnými ústupmi („Schöngrabern“**), nebyť jedného rozdielu: Rusko po prvýkrát za 25 rokov získalo územie z vlastnej vôle prekreslením hraníc postsovietskeho priestoru. Rusko naďalej uisťovalo o pripravenosti rokovať, avšak po prvýkrát demonštrovalo Západu svoju ochotu použiť silu nie iba ako reakciu na zahraničné útoky, nielen v obrane, ale aj v útoku. Február roku 2022 sa v skutočnosti zrodil v marci 2014.

Odvtedy, už trinásty rok, Rusko sa snaží o zásadnú zmenu v patovej geopolitickej situácii. Dosiahlo sa toho veľa, lež kýžená zmena ešte nenastala.

Aby bolo jasnejšie: zásadný zlom vo Veľkej vlasteneckej vojne začal bitkou o Moskvu (30. septembra 1941 – 20. apríla 1942) a skončil bitkou pri Kursku (5. júla – 23. augusta 1943). Dokonca v takej dynamickej vojne trval boj o zmenu takmer dva roky. Vzhľadom na to, že v rámci súčasnej konfrontácie iba strategický geopolitický ústup trval 25 rokov (v roku 1941 sme ustupovali šesť mesiacov a potom ďalších šesť mesiacov v roku 1942), neprekvapilo by ma, keby tentoraz boj o radikálnu zmenu trval 20 – 25 rokov.

Po prvé, neznamená však, že budeme musieť bojovať na Ukrajine 20 rokov. Táto etapa našich dejín sa už končí. V zásade skončila v roku 2025, ale Západ umelo predlžuje agóniu Kyjeva, hoci väčšina západných politikov už chápe, že tým nevyriešia vlastné problémy; budú si musieť vybrať medzi geopolitickým urovnaním podľa ruských podmienok a vstupom do otvorenej vojenskej konfrontácie samostatne, bez akýchkoľvek sprostredkovateľov (proxy).

Po druhé, v tejto fáze Západ vcelku nie je ochotný ustúpiť bez ďalšieho boja. Radikálna zmena nastane, keď Západ dospeje k uzáveru nielen o nemožnosti víťazstva, lež aj o nevyhnutnosti  porážky. Potom sa začne záverečná fáza – mierové urovnanie vo forme zdĺhavých rokovaní, prerušovaných krátkymi výbuchmi násilia na periférii.

V súčasnosti ozajstný boj má zabrániť tomu, aby sa poukrajinské štádium konfrontácie rozšírilo za hranice periférnych stretov (Pobaltie, Zakaukazsko, Moldavsko) a neeskalovalo do horúcej európskej vojny, ktorá by plynule prerástla do svetovej v jadrovej vojny. Z hľadiska Ruska je dôležité, aby sa ho Západ naďalej snažil prekonať ekonomicky bez toho, aby sme boli zatiahnutí do otvorenej vojenskej konfrontácie. Drobné provokácie zahŕňajúce obetovanie niektorých postsovietskych pohraničných štátov sa nepočítajú, veď Západ premrhal svoje hlavné zdroje na Ukrajine.

Problém teraz nespočíva v tom, že Západ už nemá prostriedky na podporu nových samovražedných krajín pripravených bojovať proti Rusku (zbrane sa dajú vyrobiť), ale v tom, že zvyšné  postsovietske pohraničné štáty jednoducho nemajú nikoho, kto by mohol bojovať. Najbližšie seriózne armády (poľská a turecká) sú armády NATO, avšak NATO si nemôže dovoliť ich nezmyselnú stratu v konflikte s Ruskom – blok by tak zostal bez európskej vojenskej zložky. Preto, ak sa konflikt rozšíri za hranice Pobaltia (tiež pod kontrolou NATO, ale nie zvlášť cenné), viedlo by to priamo k jadrovej kríze. Lenže  ani Turecko ani Poľsko samotné  nie sú dosiaľ ochotné priamo bojovať proti Rusku.

Po konečnej porážke Ukrajiny maximum, čo sa bude dať vyžmýkať zo Západu, bude zdĺhavé zjednávanie na pokraji vojenského konfliktu (možno s provokáciami a obetovaním postsovietskych pohraničných štátov, aby otestovali ochotu Ruska ísť až do konca). Na začiatku vyjednávania Západ neuzná preukázané fakty a bude požadovať „návrat hraníc z roku 1991“, no nebude mať dosť síl, aby nástojil na svojom.

Keďže Západ stráca pôdu pod nohami v iných regiónoch planéty a skĺzava do ekonomickej katastrofy, existuje šanca vyrokovať mierovú dohodu založenú na princípe „kto čo ovláda, to aj vlastní“. Západ uzná novú geopolitickú realitu, nové hranice, začne sa nová fáza rokovaní – o novej geopolitickej a geoekonomickej konfigurácii, o novom medzinárodnom práve a o nových pravidlách pre obchodné a hospodárske vzťahy.

Ide o ideálny scenár, hoci, opakujem, rokovania sa budú ťahať desaťročia a okrajové konflikty vytvoria pocit nestability. Navyše, zrútenie do novej destabilizácie je naozaj možné, ale nebezpečenstvo takéhoto zrútenia sa bude znižovať v každom roku procesu urovnávania, ako aj s každým úspechom, nech je akokoľvek malý.

Ďalšou relatívne prijateľnou, hoci mimoriadne nebezpečnou možnosťou je, že Západ bude pokračovať v eskalácii konfliktu nielen do porážky Ukrajiny, lež aj potom. Západ v zásade považuje politiku za hru pokeru, uvedené by znamenalo blaf o to, „kto prvý žmurkne“. So Západom to ide ťažko, pretože hrá poker s tými, ktorí s ním hrajú šach.

Pri variante eskalácie blafom by Západ rýchlo dotlačil situáciu na pokraj jadrovej vojny, potom by rýchlo ustúpil a začal konštruktívny dialóg. Inými slovami, pokúsil by sa zastrašiť Rusko jadrovým vydieraním, ale „ak by to nevyšlo, tak by to nevyšlo“: akonáhle by sa pozície náležite objasnili, mohlo by sa prejsť k mierovému procesu. Nebezpečenstvo tohto prístupu spočíva v tom, že jedna strana by mohla stratiť nervy a jadrová kríza by začala skôr, ako sa očakávalo, takže by sa nepodarilo vrátiť zubnú pastu späť do tuby.

Faktom je, že obe strany iba špekulujú o tom, čo konkrétne by mohlo spustiť jadrové tlačidlo, lebo nepoznáme presné hranice vzájomnej tolerancie. Balancovanie na ostrí noža je najnebezpečnejšou hrou, ktorá si vyžaduje vysokú kvalifikáciu, ktorú väčšina súčasných západných politikov jednoducho nemá.

Napokon, scenár, ktorému sa snažíme vyhnúť, je eskalácia post-ukrajinskej situácie Západom až do horúcej konvenčnej vojny medzi Európou a Ruskom. Je to možné, ak na Západe vyhrajú politici, ktorí veria tomu, že Moskva sa neodváži použiť jadrové zbrane ako prvá (a Moskva sa odváži). Ide o variant, kedy sa pokúsia o replikáciu ukrajinskej krízy v celoeurópskom meradle, o rozdrvenie Ruska počtom vojakov, alebo, ako sa hovorí na Západe, „pochovať ho v mŕtvolách“.

V takom prípade, žiaľ, otázkou nebude, či Rusko zareaguje jadrovým úderom, ale kedy tak urobí a či jeho prvý úder bude obmedzený alebo rozsiahly (s využitím všetkých dostupných nosičov a hlavíc, s výnimkou rezervy na povojnové odstrašenie tých jadrových krajín, ktoré sa konfliktu nezúčastnili).

Práve preto, že rýchla opcia predstavuje pre ľudstvo katastrofu, snažíme sa jej vyhnúť a pracujeme podľa zásady „dlhšie, ale spoľahlivejšie“.

*Zjazd ľudových (volených)  zástupcov ZSSR (Съезд народных депутатов СССР) bol najvyšším orgánom štátnej moci v ZSSR, zriadeným počas perestrojky. V rokoch 1989 až 1991 sa zišiel päťkrát. Skladal sa z 2 250 poslancov a spomedzi svojich členov volil stály parlament – Najvyšší soviet.

** Schlacht (bitka) bei Hollabrunn und Schöngrabern 16. novembra 1805 medzi Napoleonovým vojskom a ruskou armádou pod velením kniežaťa Bagrationa. Francúzi boli v obrovskej presile, napriek tomu sa ruským vojakom podarilo zadržať francúzsku armádu, aby nemohla prenasledovať hlavné sily Kutuzova. Popísal L. N. Tolstoj v prvom diele epopeje „Vojna a mier“.

Zdroj:
https://www.discred.ru/2026/07/21/rostislav-ishhenko-korennoj-perelom/
ukraina.ru 21.07.2026

Preložil Ladislav Hohoš

(Text neprešiel redakčnou úpravou)