Prvá globálna vojna sa začala

Prológ. Ale von to císař pán takhle nenechá, to ho málo znáte. Vojna s Turkem musí bejt! Zabili ste mě strejčka, tak tady máte přes držku! (Výrok Josefa Švejka vložil L. H.)

Obyčajná svetová vojna

Keď hovoríme o konkrétnej vojne, naznačujeme, že sa na nej podieľali všetci jej účastníci. To je pravda, lež iba ohľadom samotných bojových operácií. Vo všeobecnosti však každý účastník vníma spoločnú vojnu ako svoju vlastnú. Vezmime si napríklad druhú svetovú vojnu. Pre nás (v rámci našej účasti) to bola Veľká vlastenecká vojna, pretože išlo o prežitie nášho ľudu. Pre Nemecko to bola vojna o Lebensraum (životný priestor), išlo nielen o poľnohospodársku pôdu so slovanskými otrokmi na východe, ale aj o trhy a zdroje surovín pre nemecký priemysel v Európe, Latinskej Amerike a Afrike.

Pre Japonsko to bola vojna o vytvorenie Veľkoázijskej sféry spoločnej prosperity. Akási realizácia myšlienky „Ázia pre Ázijcov“. Myšlienka sféry spoločnej prosperity vznikla ešte v stredovekej Číne, takže pre Japonsko sa vojna začala ako vojna s Čínou o hegemóniu v Ázii. Vojnu so Spojenými štátmi Japonci vnímali ako rusko-japonskú vojnu spred polstoročia – nežiaduci exces spôsobený potrebou chrániť Áziu pred európskym trhovým prenikaním. Práve preto Japonci bojovali proti tradične priateľským Britom a dokonca kolónie vichistickej vlády, spojenkyne Nemecka, boli v Indočíne rázne vyvlastnené. A Japonci vyhnali Holanďanov z Holandskej východnej Indie (Indonézie) nie preto, že by potrebovali ropu (ťažbu ropy bolo v skutočnosti výnosnejšie zveriť Holanďanom, profesionálom), ale preto, že Európania nemali čo robiť v Ázii, kde miestne veľmoci (Japonsko a Čína) viedli vojnu o hegemóniu.

Fínsko vnímalo druhú svetovú vojnu ako pokračovanie Zimnej vojny z rokov 1939 – 1940, v ktorej sa pokúšalo znovu získať stratené územia. Maďari bojovali z vďačnosti Hitlerovi za to, že im na základe druhej viedenskej arbitráže postúpil väčšinu Transylvánie, aj zo strachu, že ak sa do vojny nezapoja, Hitler by mohol zmeniť názor a vrátiť územie Rumunsku. Rumuni bojovali za znovuzískanie kontroly nad Besarábiou a dúfali, že získajú oblasť Dnestra a južného Bugu vrátane Odesy, ktorú im Hitler sľúbil ako kompenzáciu za Transylvániu. Slováci bojovali, pretože sa báli, že ich odovzdajú Maďarom.

Veľká Británia bojovala za zachovanie Britského impéria a Spojené štáty bojovali za globálne prijatie režimu voľného obchodu, ktorý by zničil staré koloniálne impériá v prospech nového amerického neokoloniálneho impéria. Francúzsko viedlo vojnu proti nemeckej hegemónii na kontinente, proti ktorej sa cítilo bezbranné. Mussolini bojoval za znovuvytvorenie Rímskej ríše na čele s ním.

Všetky uvedené plus množstvo ďalších vojen, vrátane tých, ktoré boli vyhlásené, ale v skutočnosti sa nekonali, dohromady predstavovali druhú svetovú vojnu. Každý bojujúci národ má preto vlastné jedinečné predstavy vojny a aj odlišné spomienky na ňu. Zďaleka nie pre všetkých účastníkov táto vojna mala ani doteraz vôbec nemá rovnaký posvätný význam, ako mala pre nás. Napríklad pre Číňanov, pre ktorých je táto vojna tiež posvätná, spočíva v konfrontácii s Japonskom. Tieto udalosti považujú za podstatné, pričom pogrom spáchaný nemeckými nacistami vnímajú ako okrajový, sprievodný faktor. Ťažko očakávať iný prístup od ľudu, ktorý bojoval takmer nepretržite od roku 1931 do roku 1945 sám proti Japonsku a potom viedol ďalších päť rokov brutálnu občiansku vojnu.

Aby ste vyhrali vojnu čo najekonomickejšie, aby sa nenaťahovala dlhšie, než je potrebné, vyhli sa ďalším demografickým a ekonomickým stratám, je nevyhnutné očividne uviesť, za čo bojujete vy a za čo bojuje váš súper. Iba tak môžete potom zvoliť správnu stratégiu a spoľahnúť sa na správne metódy. Napríklad počas Veľkej vlasteneckej vojny sme bojovali o svoju existenciu, pretože doktrína nacistického Nemecka požadovala vyhladenie približne polovice slovanského obyvateľstva európskej časti ZSSR a zo zvyšku sa mali stať bezmocní otroci. Heslo „zabi Nemca“ bolo preto nepochybne aktuálne, pokiaľ vojna prebiehala na našom území alebo na územiach okupovaných Nemeckom. Keď sa vojna rozšírila do samotného Nemecka, vojakom bolo okamžite vysvetlili, že heslo sa vzťahuje len na ozbrojených Nemcov v uniformách a že civilistov nesmú zabíjať. Po 9. máji dostávali tí, ktorí prežili, dokonca aj kašu.

Nič z toho sa neudialo z veľkej filantropie alebo z dobročinných úmyslov. Len málokto mohol podozrievať Stalina zo záchvatov humanity; dokonca aj sovietsky vojak, ktorý videl, na čo sa premenila jeho krajina, ani zďaleka neprejavil samoľúbosť k porazeným. Neboli sme ani prví, ani poslední, ktorí prejavili „milosrdenstvo padlým“. Je to najúčinnejšia metóda, ako najprv oslabiť a potom ukončiť odpor, a tým si zachovať vlastnú silu. Vojak bude bojovať za svoj domov a svoju rodinu až do konca, ale ak chápe a verí, že jeho blízki nie sú v nebezpečenstve smrti, že sa k nim sám bude môcť vrátiť, rozhodne sa prežiť, najmä ak je jasné, že vojna je už prehratá. Ak nemáte jedlo a okupačné sily vás a vašu rodinu kŕmia kašou, desaťkrát si rozmyslíte, či sa rozhodnete bojovať s nimi alebo im skôr pomôcť, aby ste získali viac kaše a mali väčšiu šancu na prežitie.

Ak správne definujete význam vojny, ktorá sa proti vám vedie, budete zámerne vyhladzovať tých, s ktorými je zmierenie nemožné, pretože ich záujmy sú diametrálne odlišné od vašich a vy sa na tej istej pôde cítite stiesnení. A ostatných, ktorým je to jedno, ktorí si jednoducho na rozkaz obliekli vojenskú uniformu, rozdelíte na tých, ktorí spáchali vojnové zločiny a musia sa za ne zodpovedať, a na tých, ktorí sa šťastne vrátia domov k svojim rodinám a tak isto sa podriadia vašej autorite ako sa podriadili vašim nepriateľom. Nie je náhoda, že nás v bývalom východnom Nemecku stále milujú viac než na Západe, lež aj viac ako v Poľsku či Českej republike. Poliaci a Česi si myslia, že oni sami bojovali proti Nemcom a že sme im „boli málo nápomocní“, potom sme ich postavili na rovnakú úroveň v rámci Varšavskej zmluvy a RVHP, kde ZSSR dominoval Poľskej ľudovej republike a Československej socialistickej republike, rovnako ako dominoval NDR, resp. ešte prísnejšie, keďže NDR vzbudzovala väčšiu dôveru; Nemci vedeli, že boli nepriateľmi a už len to, že žili, bola veľká láskavosť plus to, že mali rovnaké práva ako ostatní spojenci, bola trikrát väčšia priazeň.

Téma Ukrajina

V rámci súčasných udalostí ohľadom Ukrajiny sa stále nachádzame v polovičnom občianskom konflikte. Obyvateľstvo oslobodených oblastí (nielen tých, ktoré boli oficiálne začlenené do Ruska) preto dostáva ruské občianstvo, napokon, ako koniec koncov povedal Putin, nevylučujeme možnosť jednoduchého víťazstva v špeciálnej vojenskej operácii (bez akýchkoľvek dohôd, ak ich nepriateľ nechce). Takmer vždy je občiansky konflikt najbrutálnejší, lebo prebieha medzi ľuďmi, ktorí zdieľajú tú istú pôdu. Spoločnosť je rozdelená a má odlišné vízie budúcnosti štátu. Až tak odlišné, že obe strany sú pripravené zabiť tých, ktorí s nimi nesúhlasia.

Hoci sa Ukrajinu podarilo vyhlásiť za nezávislý štát, jej obyvateľstvo nestratilo svoje ruské korene. Iba sa ich začalo hromadne zriekať: niektorí dobrovoľne, proaktívne a s radosťou, iní pod tlakom. A niektorí sa dokonca bránili. A takýchto ľudí bolo veľa, preto boli potrebné protesty na Majdane, upaľovanie ľudí v Odese a vraždy v Mariupole, zverstvá Kolomojského stúpencov (Borisa Filatova a Gennadija Korbana*) v Dnepropetrovsku v roku 2014, kde počet obetí bez súdu dosiahol stovky, atď. (Mnohé ešte treba odhaliť, napríklad identifikovať mená tých, ktorých popravili Nacionalistické batalióny** a SBU*** v Kupjansku a Chersone po tom, čo ruské ozbrojené sily v roku 2022 opustili tieto mestá.)

Tí, ktorí sa tohto dopustili, konali úmyselne. Preto kyjevský režim tak zúrivo odoláva – 2,4 milióna obetí armády, lež Zelenskyj a spol. chcú pokračovať v boji. Preto bola Ukrajina úplne prevedená na západnú podporu, čím zničili vlastnú ekonomiku, takže teraz každý, kto chce prežiť a nepodarilo sa mu opustiť územie, sa môže uživiť iba z rúk režimu, ktorý dostáva na stravu zdroje zo Západu. Preto režim možno ešte dokáže aspoň niektorých ľudí nahnať do ukrajinských ozbrojených síl – veď tam ich aspoň nakŕmia. Preto, aby zlomili odpor, treba zabiť tých, ktorí sa bránia; organizátorov je lepšie nepriviesť k súdu – ak už súdiť , tak v neprítomnosti a posmrtne. Napokon moderné súdy sú príliš humánne a spoločnosti ešte humánnejšie – dajú vám doživotie a po desiatich rokoch vás prepustia.

Ako sme uviedli, okrem tých, ktorí sú ochotní zabíjať Rusov v mene svojho „práva“ zabiť Rusa v sebe a stať sa neruským, zostávajú na Ukrajine milióny bezmocných obyčajných ľudí, ktorých bude potrebné zmobilizovať na vytvorenie novej miestnej ekonomiky, pretože inak nebude možné kontrolovať rozsiahle neobývané územia na strategicky dôležitom smere.

Treba mať na pamäti, že väčšina týchto obyčajných ľudí potichu podporovala nacistický režim, pokiaľ verili, že ich dovedie do Európy, kde ich budú kŕmiť, napájať a budú dostávať peniaze na ľubovoľné potreby, len tak „pre krásne oči“. Na jednej strane je to garancia, že sa rovnako nebudú brániť žiadnemu inému režimu; na druhej strane to bude počas nasledujúcich päťdesiatich až sto rokov znamenať slabosť ruskej moci na tomto strategicky dôležitom smere, lebo sa nebudú brániť novej „europeizácii“ alebo nacifikácii, ak k nej dôjde a zo vzdialených komôr svojho vedomia vytiahnu ten istý „európsky sen“.

To znamená, že na zabezpečenie kontroly nad mysľami obyvateľstva týchto území je potrebné eliminovať aj „európsky sen“. Je to ťažšie ako pochovať nacistický režim na Ukrajine, ale nie až také ťažké, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane značná časť európskych elít nevidí žiadnu budúcnosť mimo vojny s Ruskom. Na druhej strane, ani Východoeurópania nie sú ochotní zaujať „čestné miesto“ vo vojnovej zóny uvoľnené miznúcou Ukrajinou. Európska únia je jednotná vo svojej túžbe bojovať proti Rusku, ale EÚ je roztrieštená pozdĺž národných hraníc o tom, kto by to mal urobiť. A v každej krajine EÚ existuje opozícia, ktorá nemá rada nielen Rusko, lež ani svojich politických oponentov, pričom oponenti sú početnejší, pretože nie sú ochotní deliť sa o moc. Európska opozícia sa čoraz viac snaží fungovať podľa princípu: musíme uzavrieť mier s Ruskom, odstrániť vlastných vnútorných nepriateľov a potom uvidíme, čo robiť.

Myslia si, že môžu obnoviť silu vlastných štátov, ktorú premrhali ich súčasní vládcovia, a znovu sa vrátiť k vojne s Ruskom. Trump si však myslel to isté a v dôsledku jeho boja s demokratmi a niektorými republikánmi, ktorí nie sú nijako zvlášť oddaní dohode MAGA, Amerika nie je schopná zapojiť sa do vojny s Iránom, nieto ešte do vojny s Ruskom alebo Čínou. V dôsledku toho sa americké elity snažia skrývať za európskymi jastrabmi, ktorí podľa ich názoru budú držať Rusko na uzde, kým sa USA nespamätajú a nerozhodnú sa, na ktorú krajinu zaútočia ako prvú. V tomto ohľade je pre nás výhodný vzostup k moci tých európskych elít, ktoré chcú vyrovnanie s Ruskom. Zatiaľ čo s nimi budeme rokovať o dohode (a nemusíme sa im nevyhnutne poddať; môžeme stráviť mesiace hľadaním konsenzu), USA nezískajú vytúženú voľnú ruku, keďže Európa, ktorá rokuje s Ruskom, sa pre nich okamžite stane problémom. Znamená to, že plán sedieť v tieni euro-ruskej konfrontácie, nabrať sily a vrátiť sa k aktívnemu tlaku na Rusko, nebude fungovať. V dôsledku toho má Rusko šancu (aj keď len šancu, je to lepšie ako nič) vyhnúť sa veľkej vojne s hrozbou eskalácie do jadrovej krízy, a to konaním na tri etapy.

Veľkej vojne sa dá vyhnúť

V prvej fáze je Ukrajina vyňatá zo západného lona. Ukrajinský nacizmus je rýchlo a bezohľadne eliminovaný a spomienka na Ukrajinu je potom postupne, ale opatrne vykoreňovaná s ohľadom na vzdelávanie nových generácií. Navyše Ukrajina dramaticky zostarla, rodí sa málo detí a bude ich mať ešte menej. Vymiera a postupne sa dá väčšina obyvateľstva jednoducho nahradiť. Už teraz ju nahrádzajú tí, ktorí išli stavať a prestavovať, potom si tam kúpili bývanie, oženili sa alebo si so sebou priviedli manželky a zostali. Ak sa nebude presadzovať politika ukrajinizácie, ako to robili boľševici, deti rodených Veľkorusov, ktorí sa presťahovali do Maloruska, dobrovoľne neprejavia túžbu učiť sa po ukrajinsky a čítať ukrajinskú literatúru, nieto ešte študovať v miestnom dialekte. V dôsledku toho ukrajinské školy aj ukrajinské školstvo ako celok zaniknú ako nepotrebné a akonáhle sa prestane vnucovať umelé jazykové prostredie, ukrajinčina ako taká postupne zmizne a potom vybledne aj spomienka na ňu.

V druhej etape, maximálnym využívaním strachu a rozporov sa jednotný európsky protiruský front v rámci EÚ rozpadne. Odstredivé sily v EÚ dostanú maximálnu podporu a rastúce vnútorné rozpory nútia Európanov hľadať vonkajšiu podporu proti svojim domácim nepriateľom. Niektorí sa zo zvyku obrátia na Spojené štáty, ale USA už nemajú dostatok zdrojov na to, aby z Európy urobili výkladnú skriňu Západu a podporili všetkých európskych politikov. To znamená, že väčšina opozičných aktivistov sa ocitne bez podpory a bude sa snažiť spoľahnúť na Rusko. Zároveň, ako ukazujú skúsenosti, opozičníci, ktorí sa prezentujú ako pragmatici, zdôrazňujú vzájomne prospešné ekonomické projekty, teda nepotrebujú podporu; môžeme spoločne s nimi zarábať peniaze a zároveň demonštrovať, o koľko výhodnejšie je byť priateľom s Ruskom.

Posledná, tretia etapa bude najťažším procesom: treba prinútiť Spojené štáty, aby sa vzdali svojho pokusu udržať si hegemóniu prostredníctvom jadrovej konfrontácie.

Ukrajina teda bojuje za to, aby prestala byť Ruskom a stala sa Európou, aspoň vo svojej vlastnej fantázii. Bojom proti nám bojuje proti svojej vlastnej identite, čo znamená, že nemá inú možnosť ako zničenie (teda zničenie ideologického nacistického štátu, nie všetkých jeho obyvateľov). S tým sa nedá nič robiť a kým vojna pokračuje, nemá zmysel počítať mŕtvych Ukrajincov. Vybrali si sami vlastný osud. Budeme spolupracovať s tými, ktorí prežijú a nepáchajú vojnové zločiny.

Európa bojuje za to, aby zostala juniorským partnerom Spojených štátov , teda aby získala svoj podiel na globálnych rentách výmenou za svoju ochotu podporovať Američanov na ich ceste k udržaniu hegemónie; toto umožňuje, aby sa predmetnú globálnu rentu generovali a rozdeľovali v prospech Spojených štátov a ich spojencov. Keďže USA v dôsledku systémovej krízy prakticky prestali deliť o globálnu rentu s Európou a dokonca začali samy Európu „dojiť“, začali rásť protiamerické a protieurópske nálady. Zatiaľ stoja proti sebe, ale čoskoro sa zlúčia. Európa, ktorá chce pracovať a zarábať, sa konečne rozíde s Európou, ktorá chce dostávať od USA svoj podiel z renty a žiť na úkor zvyšku sveta. V tejto chvíli je dôležité podporovať konštruktívne, pragmatické a sebestačné sily v EÚ. Orientácia všetkého konštruktívneho v EÚ na Rusko úplne vyčerpá európsku zdrojovú základňu a prinúti USA vzdať sa pokusov o jej kontrolu prostredníctvom miestnych síl. Lokálne sily už nebudú mať vlastné zdroje, lebo zdroje zostanú len politikom orientovaným na Rusko. Zdrojová základňa USA je vyčerpaná a potrebuje prílev ďalších zdrojov aj z Európy, aby sa pripravila na ďalšie kolo konfrontácie s Ruskom a Čínou. Spojené štáty budú nútené stiahnuť sa z Európy, čo otvorí dvere k vytvoreniu „Veľkej Eurázie“ t.j. rusko-čínskeho ekonomického zoskupenia (klaster), ovládajúceho Euráziu, Afriku, časti Latinskej Ameriky a časť Tichého oceánu.

Potom bude možné začať spolupracovať so Spojenými štátmi, ktoré bojujú o udržanie svojej hegemónie lebo ide o prostriedok na prerozdelenie globálnych zdrojov v ich prospech. Washington, zbavený spojencov, trhov, prístupu k zdrojom a ekonomickej základne, si ponechá iba vojenský potenciál ako prostriedok na uplatnenie hegemónie. Je dôležité zabrániť jeho zneužitiu. Postupne upadajúca ekonomika, vrhajúca sa do konečnej krízy, z ktorej niet východiska, pripraví Spojené štáty o možnosť rýchlo doplniť a modernizovať svoje arzenály. Zastarané zbrane nevyhnutne znížia vojenské schopnosti Washingtonu a buď ho prinútia opustiť svoju aktívnu, agresívnu politiku (čím sa údržba jeho arzenálov stane dvojnásobne bezvýznamnou) alebo umožnia odkúpiť úbytkové  arzenály pod vojensko-politickým a finančno-ekonomickým tlakom.

Toto predstavuje program do konca storočia, lež naša vojna nie je jednoduchá. Čelíme prvej globálnej vojne v ére globálnej systémovej krízy. Globálny systém neznamená jednu krajinu; nezomrie rýchlo ani bezbolestne. Kľúčom je zabrániť tomu, aby so sebou stiahol všetkých. Preto musíme konať sebavedomo, ale pomaly, ako chirurg počas zložitej operácie.

Epilóg. Ať si bylo, jak si bylo, přece jaksi bylo. Ještě nikdy nebylo, aby jaksi nebylo. (Výrok Josefa Švejka vložil L. H.)

* udalosti v rokoch 2014-2015, Filatov bol starostom a Korban ako podnikateľ „pánom mesta“
** natsbat, tzv. dobrovoľnícke batalióny (napr. Azov), neonacistické extrémne pravicové skupiny, označované aj ako „ukrajinskí nacisti“, podporovaní Západom
*** SBU Služba bezpečnosti Ukrajiny, t.j. civilná kontrarozviedka

Zdroj:
https://www.discred.ru/2026/06/28/rostislav-ishhenko-takie-raznye-vojny/alternatio.org   28.06.2026

Preložil: Ladislav Hohoš

Poznámka prekladateľa

Čitatelia Slova sa majú možnosť oboznámiť so situáciou vo svete i doma kriticky a pravdivo na rozdiel od väčšiny mainstreamu. Prinášame objektívne informácie a komentáre, ktoré sú v hlavnom prúde kompradorských médií potláčané alebo priamo prekrucované.

Významný ruský politológ predkladá svoj optimistický scenár, ako by mohla dopadnúť prvá globálna vojna zo strany Ruska. Dnes zrejme málokto pochybuje, že v hybridnej vojne sa bojuje o NWO – nový svetový poriadok. Horúca proxy vojna na Ukrajine je toho súčasťou. Od februára 2022 ma časť ľavičiarov za tento názor exkomunikovala. Dnes si dovolím sformulovať, že o Ukrajinu v tejto vojne nejde alebo na nej záleží veľmi málo. Nie je to odo mňa prejavom cynizmu, lež politického realizmu.

Mám jednu zásadnú pripomienku k Iščenkovmu textu, ktorú som svojho času uplatnil na FC. Ide o rozsiahlu esej s názvom „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“, ktorú ruský prezident Vladimir Putin zverejnil v júli 2021. Tvrdí tam, že Rusi a Ukrajinci sú „jeden národ“ a predstavujú jeden historický celok . Podobne uvažuje aj Iščenko. Na základe vlastného štúdia dejín a kultúry Ukrajiny s týmto názorom nesúhlasím.

Pripomínam termín „Malorusi“, aj keď dnes vnímaný ako urážka Ukrajincov. Označovali sa tak Ukrajinci a Rusíni v cárskom Rusku od 18. do začiatku 20. storočia, označenie sa pôvodne vzťahovalo na historické jadro okolo Kyjeva. Na strednom Dnepri sa v 17. a 18. storočí sformoval Kozácky hetmanát. Po páde cárskeho Ruska krátko existovala Ukrajinská ľudová republika – od novembra 1917 do marca 2021.

Argumentom je aj kultúrne rozdelenie, ktoré pretrváva dodnes. Územia Halič (Galícia) a Bukovina boli súčasťou Rakúsko-Uhorska v rokoch 1772 až 1918. Ukrajina sa teda delí na západnú a východnú, podľa toku Dnepra na ľavobrežnú a pravobrežnú. Podľa väčšiny údajov tvorili asi jednu pätinu populácie. Ruskojazyčnému obyvateľstvu, ktoré sa etnicky a kultúrne hlási k Rusku, nemožno uprieť právo slobodne sa začleniť do RF.

Iščenkov scenár komentovať nebudem. Scenáre NWO majú Američania aj Európania. O víťazstve mladého impéria USA vo svetovej vojne sú dve knižky G. Friedmana dostupné aj v slovenčine. Americkí neokonzervatívci majú „nové americké storočie“ a snívajú o obnovenom Rímskom impériu. Pravoslávna Moskva vraj stelesňuje „Tretí Rím“. Nehovoriac o nemeckom revanšizme, zásluhou niektorých (nielen) nemeckých politikov sa EÚ akosi približuje k 4.Ríši.

Takže no comment.