Pochmúrna budúcnosť Európy

Katastrofa ukrajinskej vojny a dlhodobý posun v amerických záujmoch robia stabilnejšiu a blahobytnejšiu Európu nepravdepodobnou.

Európa sa dnes nachádza v hlbokých problémoch, najmä kvôli vojne na Ukrajine, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri podkopávaní do značnej miery dovtedy mierumilovného regiónu. Žiaľ, situácia sa v nasledujúcich rokoch pravdepodobne nezlepší. Čo sa teda pokazilo?

Súčasná situácia v Európe je v ostrom kontraste s bezprecedentnou stabilitou, ktorú si Európa užívala počas unipolárneho obdobia, ktoré trvalo približne od roku 1992 po rozpade Sovietskeho zväzu až do roku 2017, kedy sa Čína a Rusko stali veľmocami a premenili unipolárnosť na multipolárnosť. Všetci si pamätáme slávny článok Francisa Fukuyamu z roku 1989 – „Koniec dejín?“ – ktorý tvrdil, že liberálna demokracia je predurčená rozšíriť sa po celom svete a priniesť so sebou mier a prosperitu. Tento argument bol očividne úplne nesprávny, ale mnohí na Západe mu verili viac ako dvadsať rokov. Len málo Európanov si v čase rozkvetu unipolárnosti predstavovalo, že Európa bude mať dnes také veľké problémy.

Čo sa teda pokazilo?

Vojna na Ukrajine, o ktorej budem tvrdiť, že ju vyprovokoval Západ a najmä USA, je hlavnou príčinou dnešnej neistoty v Európe. Napriek tomu je tu v hre aj druhý faktor: posun v globálnej rovnováhe síl v roku 2017 od unipolárnosti na multipolárnosť, ktorý určite ohrozil bezpečnostnú architektúru v Európe. Napriek tomu existuje dobrý dôvod domnievať sa, že tento posun v rozložení síl bol zvládnuteľným problémom. Vojna na Ukrajine spolu s príchodom multipolárnosti však zaručila veľké problémy, ktoré pravdepodobne v dohľadnej budúcnosti neodídu.

Dovoľte mi začať vysvetlením, ako koniec unipolárnosti ohrozuje základy európskej stability. Potom budem diskutovať o dôsledkoch vojny na Ukrajine na Európu a o tom, ako vzájomné reakcie na posun k multipolárnosti zásadne zmenili európsku scénu.

Prechod od unipolárnosti k multipolárnosti

Kľúčom k zachovaniu stability v západnej Európe počas studenej vojny a v celej Európe počas unipolárneho okamžiku bola vojenská prítomnosť USA v Európe ako súčasti NATO. USA, samozrejme, od počiatku dominovali tejto aliancii, čo členským štátom pod americkým bezpečnostným dáždnikom takmer znemožnilo bojovať medzi sebou. V skutočnosti boli USA v Európe silnou mierotvornou silou. Dnešné európske elity si uvedomujú tento jednoduchý fakt, ktorý vysvetľuje, prečo sú hlboko odhodlané udržať americké jednotky v Európe a udržiavať NATO pod dominanciou USA.

Stojí za zmienku, že keď sa skončila studená vojna a Sovietsky zväz sa chystal stiahnuť svoje jednotky z východnej Európy a ukončiť Varšavskú zmluvu, Moskva nenamietala, aby NATO pod dominanciou USA zostalo nedotknuté. Vtedy rovnako Západoeurópania aj sovietski lídri chápali a oceňovali logiku mierotvorcov. Sovieti však dôrazne boli proti rozširovaniu NATO, ale o tom viac neskôr.

Niektorí by mohli argumentovať, že hlavnou príčinou európskej stability počas unipolárneho obdobia bola EÚ, preto EÚ, a nie NATO, v roku 2012 získala Nobelovu cenu za mier. To je však omyl. Hoci je EÚ pozoruhodne úspešnou inštitúciou, jej úspech závisí od toho, či NATO v Európe udrží mier. Ak Marxa obrátime naruby, politicko-vojenská inštitúcia je základom alebo základňou a ekonomická inštitúcia je nadstavbou. To všetko znamená, že bez amerického zmierovača nielenže zanikne NATO, ako ho poznáme, ale vážne bude podkopaná aj EÚ.

Počas unipolárneho obdobia, ktoré trvalo od roku 1992 do roku 2017, boli USA zďaleka najmocnejším štátom v medzinárodnom systéme a mohli si ľahko udržať značnú vojenskú prítomnosť v Európe. Ich zahraničnopolitické elity v skutočnosti nielenže chceli NATO udržať, ale aj ho zväčšiť rozšírením aliancie do východnej Európy.

Tento unipolárny svet však s príchodom multipolárnosti odišiel. USA už neboli jedinou veľmocou na svete. Čína a Rusko sa stali veľmocami, čo znamenalo, že americkí politici museli odlišne premýšľať o svete okolo seba.

Aby sme pochopili, čo multipolárnosť znamená pre Európu, je nevyhnutné vziať do úvahy rozdelenie moci medzi tri veľmoci sveta. USA sú stále najmocnejšou krajinou na svete, ale Čína ich dobieha a teraz je všeobecne uznávaná ako rovnocenný konkurent. Obrovská populácia spolu s jej skutočne pozoruhodným hospodárskym rastom od začiatku 90-tych rokov 20. storočia Čínu premenili na potenciálneho hegemóna vo východnej Ázii. Pre USA, ktoré sú už regionálnym hegemónom na západnej pologuli, je dosiahnutie hegemónie vo východnej Ázii alebo v Európe zo strany ďalšej veľmoci značne znepokojujúcou vyhliadkou. Pamätajte, že USA vstúpili do oboch svetových vojen, aby zabránili Nemecku a Japonsku stať sa regionálnymi hegemónmi v Európe a východnej Ázii. Rovnaká logika platí aj dnes.

Rusko je najslabšou z troch veľmocí a na rozdiel od toho, čo si mnohí Európania myslia, nepredstavuje hrozbu prevalcovať celú Ukrajinu, nieto ešte východnú Európu. Koniec koncov, ostatných tri a pol roka sa snažilo dobyť len východnú pätinu Ukrajiny. Ruská armáda nie je Wehrmacht a Rusko – na rozdiel od Sovietskeho zväzu počas studenej vojny a Číny vo východnej Ázii dnes – nie je potenciálnym regionálnym hegemónom.

Vzhľadom na rozloženie globálnej moci je pre USA strategickou nevyhnutnosťou zamerať sa na zadržiavanie Číny a zabrániť jej dominancii vo východnej Ázii. Neexistuje však žiadny presvedčivý strategický dôvod, prečo by si USA mali udržiavať významnú vojenskú prítomnosť v Európe, keďže Rusko nepredstavuje hrozbu stať sa európskym hegemónom. V skutočnosti darovanie vzácnych obranných zdrojov Európe znižuje zdroje dostupné pre východnú Áziu. Táto základná logika vysvetľuje obrat USA k Ázii. Totiž ak sa krajina priklonila k jednému regiónu, z definície sa odklonila od iného regiónu, pričom týmto regiónom je Európa.

Existuje ešte jeden dôležitý rozmer, ktorý má málo spoločného s globálnou rovnováhou síl, ktorý ďalej znižuje pravdepodobnosť, že USA zostanú odhodlané udržiavať významnú vojenskú prítomnosť v Európe. Konkrétne, USA majú s Izraelom špeciálny vzťah, ktorý nemá obdobu v zaznamenanej histórii. Toto prepojenie, ktoré je výsledkom obrovskej sily izraelskej loby v USA, nielenže neznamená iba bezpodmienečnú podporu Izraela americkými politikmi, ale tiež znamená, že sa USA zapoja do izraelských vojen, či už priamo alebo nepriamo. Stručne povedané, USA budú naďalej prideľovať Izraelu značné vojenské zdroje, ako aj nasadzovať značné vlastné vojenské sily na Blízky východ. Táto povinnosť voči Izraelu vytvára ďalší stimul na stiahnutie amerických síl z Európy a pre nátlak na európske krajiny, aby sa postarali o vlastnú bezpečnosť.

Podstatou veci je, že silné štrukturálne sily spojené s prechodom od unipolárnosti k multipolárnosti spolu so zvláštnym vzťahom Ameriky s Izraelom, majú potenciál eliminovať amerického zmierovača z Európy a ochromiť NATO, čo by očividne malo vážne negatívne dôsledky pre európsku bezpečnosť. Je však možnosť vyhnúť sa americkému odchodu, čo si určite takmer každý európsky líder želá. Jednoducho povedané, dosiahnutie tohto výsledku vyžaduje múdre stratégie a zručnú diplomaciu na oboch stranách Atlantiku. Lež to nie je to, čo sme doteraz dosiahli. Namiesto toho sa Európa a USA hlúpo snažili dostať Ukrajinu do NATO, čo vyprovokovalo prehranú vojnu s Ruskom, ktorá výrazne zvyšuje pravdepodobnosť, že USA opustia Európu a NATO bude zničené. Dovoľte mi to vysvetliť.

Kto spôsobil vojnu na Ukrajine: Konvenčná múdrosť

Pre úplné pochopenie dôsledkov vojny na Ukrajine je nevyhnutné brať do úvahy jej príčiny, pretože dôvod, prečo Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, veľa prezradí o ruských vojnových cieľoch a o dlhodobých dôsledkoch vojny.

Podľa konvenčnej múdrosti Západu za vyvolanie vojny na Ukrajine je zodpovedný Vladimir Putin. Argument pokračuje: jeho cieľom je údajne dobyť celú Ukrajinu a začleniť ju do Veľkoruska. Po dosiahnutí tohto cieľa sa Rusko chystá vytvoriť impérium vo východnej Európe, veď podobne konal Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne. V tomto príbehu je Putin smrteľnou hrozbou pre Západ a treba s ním zaobchádzať násilne. Stručne povedané, Putin je imperialista s generálnym plánom, ktorý sa zapadá do bohatej ruskej tradície. Tento príbeh obsahuje množstvo problémov. Dovoľte mi vymenovať päť z nich.

Po prvé, neexistujú žiadne dôkazy z obdobia pred 24. februárom 2022 o tom, že by Putin chcel dobyť celú Ukrajinu a začleniť ju do Ruska. Zástancovia konvenčnej múdrosti nemôžu poukázať na nič, čo Putin napísal alebo povedal, čo by naznačovalo, že dobytie Ukrajiny považoval za svoj – či už žiadúci, resp. uskutočniteľný – cieľ a že mal v úmysle predmetný cieľ dosiahnuť.

Keď sú zástancovia konvenčnej  múdrosti ohľadom uvedeného spochybňovaní, poukazujú na Putinovo tvrdenie, že Ukrajina je „umelý“ štát; najmä na jeho názor, že Rusi a Ukrajinci sú „jeden národ“, čo je ústrednou témou jeho známeho článku z 12. júla 2021. V týchto komentároch však nehovoria nič o dôvode, prečo on išiel do vojny. Kýžený článok v skutočnosti poskytuje významné dôkazy o tom, že Putin uznal Ukrajinu ako nezávislú krajinu. Napríklad ukrajinskému ľudu hovorí: „Chcete si založiť vlastný štát: ste vítaní!“ Pokiaľ ide o to, ako by sa malo Rusko správať k Ukrajine, píše: „Existuje len jedna odpoveď: s rešpektom.“ Tento dlhý článok uzatvára nasledujúcimi slovami: „A čím bude Ukrajina – o tom rozhodnú jej občania.“

V tom istom článku a opäť v dôležitom prejave 21. februára 2022 Putin zdôraznil, že Rusko akceptuje „novú geopolitickú realitu, ktorá sa sformovala po rozpade ZSSR“. Ten istý bod zopakoval tretíkrát 24. februára 2022, keď oznámil, že Rusko začne inváziu na Ukrajinu. Všetky tieto vyhlásenia sú v priamom rozpore s tvrdením, že Putin chcel dobyť Ukrajinu a začleniť ju do Veľkoruska.

Po druhé, Putin nemal ani zďaleka dostatok vojakov na dobytie Ukrajiny. Odhadujem, že Rusko napadlo Ukrajinu s maximálne 190 000 vojakmi. Generál Oleksandr Syrskyj, súčasný vrchný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl, tvrdí, že ruské invázne sily mali iba 100 tisíc vojakov. Nie je možné, aby sila so 100 tisíc alebo 190 000 vojakmi mohla dobyť, obsadiť a pohltiť celú Ukrajinu do Veľkoruska. Uvažujme. Keď Nemecko 1. septembra 1939 napadlo západnú polovicu Poľska, Wehrmacht mal približne 1,5 milióna mužov. Ukrajina je geograficky viac ako trikrát väčšia ako západná polovica Poľska v roku 1939 a Ukrajina mala v roku 2022 takmer dvakrát toľko obyvateľov ako Poľsko, keď ho Nemci napadli. Ak prijmeme odhad generála Syrského, že v roku 2022 vtrhlo na Ukrajinu 100 tisíc ruských vojakov, znamená to, že Rusko malo invázne sily, ktoré boli pätnásťkrát menej početné ako nemecké sily, ktoré vstúpili do Poľska. A táto malá ruská armáda vpadla do krajiny, ktorá bola oveľa väčšia ako západná polovica Poľska podľa územnej rozlohy aj počtu obyvateľov.

Niekto by mohol tvrdiť, že ruskí lídri si mysleli, že ukrajinská armáda je taká malá a podradná, že by ich armáda mohla ľahko dobyť celú krajinu. To však nie je pravda. V skutočnosti si Putin a jeho dôstojníci dobre uvedomovali, že Spojené štáty a ich európski spojenci vyzbrojovali a vycvičili ukrajinskú armádu od vypuknutia krízy 22. februára 2014. Moskva sa v skutočnosti veľmi obávala, že sa Ukrajina stáva faktickým členom NATO. Ruskí lídri si navyše uvedomili, že ukrajinská armáda, ktorá bola väčšia ako ich invázne sily, efektívne bojuje v Donbase od roku 2014. Určite chápali, že ukrajinská armáda nie je papierový tiger, ktorého by bolo možné rýchlo a rozhodne poraziť najmä preto, že má silnú podporu zo Západu. Putinovým cieľom bolo rýchlo dosiahnuť obmedzené územné zisky a prinútiť Ukrajinu k rokovaciemu stolu, čo sa aj stalo. Diskusia ma privádza k môjmu tretiemu bodu.

Bezprostredne po začiatku vojny Rusko oslovilo Ukrajinu so žiadosťou o začatie rokovaní o ukončení vojny a vypracovanie modus vivendi medzi oboma krajinami. Tento krok je v priamom rozpore s tvrdením, že Putin chcel dobyť Ukrajinu a začleniť ju do Veľkoruska. Rokovania medzi Kyjevom a Moskvou sa začali v Bielorusku len štyri dni po vstupe ruských vojsk na Ukrajinu. Bieloruská cesta bola časom nahradená izraelskou, ako aj istanbulskou cestou. Podľa dostupných dôkazov Rusi rokovali vážne a nemali záujem o zabratie ukrajinského územia s výnimkou Krymu, ktorý anektovali v roku 2014 a možno aj Donbasu. Rokovania sa skončili, keď Ukrajinci na naliehanie Británie a Spojených štátov odstúpili od rokovaní, ktoré dovtedy dobre napredovali.

Ba čo viac, Putin tvrdí, že počas prebiehajúcich rokovaní, ktoré boli úspešné, ho požiadali o stiahnutie ruských vojsk z oblasti okolo Kyjeva ako gesto dobrej vôle, čo 29. marca 2022 aj urobil. Žiadna vláda na Západe ani bývalý politik vážne nespochybnili Putinovu verziu, ktorá je v priamom rozpore s tvrdením, že sa snažil dobyť celú Ukrajinu.

Po štvrté, v mesiacoch pred začiatkom vojny sa Putin snažil nájsť diplomatické riešenie hroziacej krízy. 17. decembra 2021 Putin poslal list prezidentovi Joeovi Bidenovi aj šéfovi NATO Jensovi Stoltenbergovi, v ktorom navrhol riešenie krízy na základe písomnej záruky, že: 1) Ukrajina nevstúpi do NATO, 2) v blízkosti ruských hraníc nebudú umiestnené žiadne útočné zbrane a 3) jednotky a vybavenie NATO presunuté do východnej Európy od roku 1997 budú presunuté späť do západnej Európy. Nech už si kto myslí o uskutočniteľnosti dosiahnutia dohody na základe Putinových úvodných požiadaviek čokoľvek, ukazuje to, že sa snažil vyhnúť vojne. Spojené štáty naproti tomu odmietli s Putinom rokovať. Zdá sa, že nemali záujem vyhnúť sa vojne.

Po piate, okrem Ukrajiny neexistuje ani náznak dôkazu o tom, že by Putin uvažoval o dobytí iných krajín vo východnej Európe. To neprekvapuje, keďže ruská armáda nie je ani taká veľká, aby prepadla celú Ukrajinu, nieto ešte aby sa pokúsila dobyť pobaltské štáty, Poľsko a Rumunsko. Navyše, všetky tieto krajiny sú členmi NATO, čo by takmer určite znamenalo vojnu so Spojenými štátmi a ich spojencami.

Stručne povedané, hoci sa v Európe všeobecne verí – a som si istý, že aj tu v Európskom parlamente – že Putin je imperialista, ktorý je dlhodobo odhodlaný dobyť celú Ukrajinu a potom dobývať ďalšie krajiny západne od Ukrajiny, prakticky všetky dostupné dôkazy sú v rozpore s uvedeným stanoviskom.

Skutočná príčina vojny na Ukrajine

Vojnu v skutočnosti vyprovokovali Spojené štáty a ich európski spojenci. Nepopieram, že Rusko začalo vojnu inváziou na Ukrajinu. Základnou príčinou konfliktu však bolo rozhodnutie NATO prijať Ukrajinu do aliancie, čo prakticky všetci ruskí lídri vnímali ako existenčnú hrozbu, ktorú treba eliminovať. Rozšírenie NATO však nie je celý problém, pretože je súčasťou širšej stratégie, ktorej cieľom je urobiť z Ukrajiny západnú baštu na hraniciach Ruska. Privedenie Kyjeva do Európskej únie a podpora farebnej revolúcie na Ukrajine – inými slovami, jej premena na prozápadnú liberálnu demokraciu – sú ďalšie dva body tejto politiky. Ruskí lídri sa obávajú všetkých troch bodov, ale najviac sa obávajú rozširovania NATO. Ako Putin povedal: „Rusko sa nemôže cítiť bezpečne, rozvíjať sa a existovať, keď čelí neustálej hrozbe z územia dnešnej Ukrajiny.“ V podstate nemal záujem o to, aby sa Ukrajina stala súčasťou Ruska; mal záujem na tom, aby sa nestala tým, čo nazval „odrazovým mostíkom“ pre západnú agresiu proti Rusku., Putin 24. februára 2022 spustil preventívnu vojnu, aby sa vysporiadal s touto hrozbou.

Na čom je zakladá tvrdenie, že expanzia NATO bola hlavnou príčinou vojny na Ukrajine?

Po prvé, ruskí lídri na všetkých úrovniach opakovane pred začiatkom vojny vyhlásili, že expanziu NATO na Ukrajinu považujú za existenčnú hrozbu, ktorú treba eliminovať. Putin pred 24. februárom 2022 vydal množstvo verejných vyhlásení, v ktorých túto argumentáciu nastolil. Ďalší ruskí lídri – vrátane ministra obrany, ministra zahraničných vecí, námestníka ministra zahraničných vecí a veľvyslanca Moskvy vo Washingtone – tiež zdôraznili ústrednú úlohu rozširovania NATO pri vyvolaní krízy na Ukrajine. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov to stručne vyhlásil na tlačovej konferencii 14. januára 2022: „Kľúčom ku všetkému je záruka, že sa NATO nebude rozširovať na východ.“

Po druhé, sústredenie ruského hlbokého strachu ohľadom vstupu Ukrajiny do NATO ilustrujú udalosti od začiatku vojny. Napríklad počas istanbulských rokovaní, ktoré sa konali bezprostredne po začiatku invázie, ruskí lídri dali jasne najavo, že Ukrajina musí akceptovať „trvalú neutralitu“ a nemôže vstúpiť do NATO. Ukrajinci prijali ruskú požiadavku bez vážneho odporu, určite preto, že vedeli, že inak by bolo nemožné ukončiť vojnu. Nedávno, 14. júna 2024, Putin predložil ruské požiadavky na ukončenie vojny. Jednou z jeho hlavných požiadaviek bolo, aby Kyjev „oficiálne“ vyhlásil, že sa vzdáva svojich „plánov na vstup do NATO“. Nič z toho neprekvapuje, pretože Rusko vždy vnímalo Ukrajinu v NATO ako existenčnú hrozbu, ktorej treba za každú cenu zabrániť.

Po tretie, značný počet vplyvných a vysoko uznávaných osobností na Západe si pred vojnou uvedomoval, že rozširovanie NATO – najmä na Ukrajinu – by ruskí lídri vnímali ako smrteľnú hrozbu a napokon by to viedlo ku katastrofe.

William Burns, ktorý bol nedávno šéfom CIA, ale v čase summitu NATO v Bukurešti v apríli 2008 bol veľvyslancom USA v Moskve, napísal vtedajšej ministerke zahraničných vecí Condoleezze Riceovej memorandum, ktoré stručne opisuje ruské úvahy o začlenení Ukrajiny do aliancie. „Vstup Ukrajiny do NATO,“ napísal, „je pre ruskú elitu (nielen pre Putina) najostrejšou  zo všetkých červených čiar. Počas viac ako dvoch a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od chaotických ľudí v temných zákutiach Kremľa až po Putinových najostrejších liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by vnímal Ukrajinu v NATO ako niečo iné ako priamu výzvu ruským záujmom.“ NATO podľa Burnsa „by bolo vnímané… ako hodenie strategickej rukavice. Dnešné Rusko odpovie. Rusko-ukrajinské vzťahy budú hlboko zmrazené… Vytvorí to úrodnú pôdu pre ruské zasahovanie na Kryme a vo východnej Ukrajine.“

Burns nebol v roku 2008 jediným západným politikom, ktorý chápal, že vstup Ukrajiny do NATO bol spätý s nebezpečenstvom. Napríklad na summite v Bukurešti sa nemecká kancelárka Angela Merkelová aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy postavili proti napredovaniu na ceste k členstvu Ukrajiny v NATO, pretože chápali, že by to Rusko znepokojilo a rozzúrilo. Merkelová nedávno vysvetlila svoj nesúhlas: „Bola som si naprosto istá… že Putin to len tak nenechá . Z jeho pohľadu išlo o vyhlásenie vojny.“

Za zmienku tiež stojí, že bývalý generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg dvakrát pred odchodom z funkcie povedal, že „prezident Putin začal túto vojnu, pretože chcel zavrieť dvere NATO a uprieť Ukrajine právo zvoliť si vlastnú cestu“. Takmer nikto na Západe toto pozoruhodné priznanie nespochybnil a on ho nevzal späť.

Aby sme sa posunuli o krok ďalej, mnohí americkí politici a stratégovia sa v 90-tych rokoch 20. storočia postavili proti rozhodnutiu prezidenta Billa Clintona rozšíriť NATO v rámci vtedajšej diskusie. Títo oponenti od začiatku chápali, že ruskí lídri budú vnímať rozširovanie ako hrozbu pre svoje životne dôležité záujmy a že táto politika nakoniec povedie ku katastrofe. Zoznam oponentov zahŕňa prominentné osobnosti establišmentu, ako George Kennan, Clintonov minister obrany William Perry a jeho predseda Zboru náčelníkov štábov generál John Shalikashvili, Paul Nitze, Robert Gates, Robert McNamara, Richard Pipes a Jack Matlock, aby sme vymenovali aspoň niektorých.

Logiku Putinovej pozície by mali dokonale pochopiť Američania, ktorí dlho uplatňujú Monroeovu doktrínu, určujúcu, že žiadna vzdialená veľmoc nesmie uzavrieť spojenectvo s krajinou na západnej pologuli a umiestniť tam svoje vojenské sily. Spojené štáty by takýto krok interpretovali ako existenčnú hrozbu a šli do extrémov na odstránenie tohto nebezpečenstva. Presne k tomuto samozrejme došlo počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962, keď prezident John Kennedy dal sovietskym vodcom jasne najavo, že ich rakety s jadrovými hlavicami budú musieť byť odstránené z Kuby. Putin je hlboko ovplyvnený rovnakou logikou. Koniec koncov, žiadna veľmoc nechce, aby vzdialené veľmoci presúvali vojenské sily do oblastí blízko ich vlastného územia.

Zástancovia vstupu Ukrajiny do NATO niekedy tvrdia, že Moskva sa nemala obávať rozšírenia, pretože „NATO je obranná aliancia a nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu“. Ruskí lídri však o Ukrajine v NATO  podobne nerozmýšľajú, resp. rozhodujúce je to, čo si oni myslia. Zhrnuté. Niet pochybnosti o tom, že Putin vnímal vstup Ukrajiny do NATO ako existenčnú hrozbu, ktorú nemôžu pripustiť; bol pripravený tiahnuť do vojny, aby tomu zabránil, čo aj urobil 24. februára 2022.

Doterajší priebeh vojny

Dovoľte mi teraz porozprávať o priebehu vojny. Po neúspechu istanbulských rokovaní v apríli 2022 sa ukrajinský konflikt zmenil na vyčerpávajúcu vojnu, ktorá sa na západnom fronte výrazne podobá prvej svetovej vojne. Vojna, ktorá bola brutálnym súbojom, trvá už viac ako tri a pol roka. Počas tohto obdobia Rusko formálne anektovalo štyri ukrajinské oblasti okrem Krymu, anektovaného v roku 2014. V skutočnosti Rusko doteraz anektovalo približne 22 percent územia Ukrajiny spred roku 2014, všetko vo východnej časti krajiny.

Západ poskytol Ukrajine obrovskú podporu od vypuknutia vojny v roku 2022 a urobil všetko, len sa priamo nezapájal do bojov. Nie náhodou si ruskí lídri myslia, že ich krajina je vo vojne so Západom. Jednako je Trump odhodlaný výrazne obmedziť úlohu Ameriky vo vojne a presunúť bremeno podpory Ukrajiny na plecia Európy.

Rusko vojnu jednoznačne vyhráva a pravdepodobne zvíťazí. Dôvod je jednoduchý. Vo vojne na vyčerpanie sa každá strana snaží vykrvácať druhú stranu, čo znamená, že strana, ktorá má viac vojakov a väčšiu palebnú silu, pravdepodobne zvíťazí. Rusko má v oboch parametroch značnú výhodu. Napríklad Syrskyj tvrdil, že Rusko má teraz vo vojne zapojených trikrát viac vojakov ako Ukrajina a v niektorých bodoch pozdĺž frontovej línie Rusi prevyšujú Ukrajincov v pomere 6:1. Ukrajina podľa mnohých správ naozaj nemá dostatok vojakov na to, aby husto obsadila všetky svoje  frontové postavenia, čo ruským silám niekedy uľahčuje preniknutie do jej frontovej línie.

Čo sa týka palebnej sily, počas väčšiny vojny bola ruská prevaha v delostrelectve – kriticky dôležitej zbrani vo vojne na vyčerpanie – údajne buď 3:1, 7:1 alebo 10:1. Rusko má tiež obrovský inventár vysoko presných kĺzavých bômb, použitých so smrteľnou účinnosťou proti ukrajinskej obrane, zatiaľ čo Kyjev takmer žiadne kĺzavé bomby nemá. Niet síce pochýb o tom, že Ukrajina má vysoko efektívnu flotilu dronov, ktorá bola spočiatku efektívnejšia ako ruská flotila dronov, Rusko v priebehu minulého roka zvrátilo situáciu a teraz má prevahu ohľadom dronov, delostrelectva a kĺzavých bômb.

Treba zdôrazniť, že Kyjev nemá žiadne schodné riešenie svojho problému s ľudskou silou, pretože má oveľa menšiu populáciu ako Rusko a sužuje ho vyhýbanie sa odvodom a dezercia. Ukrajina nedokáže riešiť ani nerovnováhu v zbraniach, najmä preto, že Rusko má silnú priemyselnú základňu, ktorá produkuje obrovské množstvo zbraní, zatiaľ čo priemyselná základňa Ukrajiny je mizerná. Ukrajina ohľadom kompenzáciu silne je závislá od západných zbraní, lež západným krajinám chýbajú výrobné kapacity potrebné na to, aby držali krok s ruskou produkciou. Na dovŕšenie všetkého, Trump spomaľuje tok amerických zbraní na Ukrajinu.

V konečnom dôsledku je na tom Ukrajina oveľa horšie ohľadom zbraní aj personálu, čo je vo vojne na vyčerpanie fatálne. Navyše v tejto zúfalej situácie na bojisku má Rusko obrovský inventár rakiet a dronov, ktoré používa na útoky hlboko na Ukrajine a ničenie kritickej infraštruktúry a skladov zbraní. Kyjev má určite schopnosť zasiahnuť ciele hlboko v Rusku, ale ani zďaleka sa nepribližuje údernej sile, akú má Moskva. Ba čo viac, útoky na ciele hlboko v Rusku budú mať len malý vplyv na to, čo sa deje na bojisku, kde sa rozhoduje o tejto vojne.

Vyhliadky na mierové urovnanie

A čo vyhliadky na mierové urovnanie? V priebehu roka 2025 sa veľa diskutovalo o nájdení diplomatického urovnania, ktoré by ukončilo vojnu. Táto konverzácia je do značnej miery zásluhou Trumpoho sľubu, že vojnu urovná buď predtým, ako nastúpi do Bieleho domu, alebo krátko potom. Je zrejmé, že zlyhal – v skutočnosti sa ani nepriblížil k úspechu. Smutnou pravdou je, že neexistuje žiadna nádej na dosiahnutie  zmysluplnej mierovej dohody. O tejto vojne sa rozhodne na bojisku, kde Rusi pravdepodobne dosiahnu šeredné víťazstvo, ktoré povedie k zmrazenému konfliktu medzi Ruskom na jednej strane a Ukrajinou, Európou a USA na druhej strane. Dovoľte mi to vysvetliť.

Diplomatické urovnanie vojny nie je možné, pretože protichodné strany majú nezmieriteľné požiadavky. Moskva trvá na tom, že Ukrajina musí byť neutrálnou krajinou, čo znamená, že nemôže byť v NATO ani mať zmysluplné bezpečnostné záruky od Západu. Rusi tiež požadujú, aby Ukrajina a Západ uznali ich anexiu Krymu a štyroch oblastí na východe Ukrajiny. Ich treťou kľúčovou požiadavkou je, aby Kyjev obmedzil veľkosť svojej armády na úroveň, v ktorej nebude pre Rusko predstavovať žiadnu vojenskú hrozbu. Neprekvapuje, že Európa a najmä Ukrajina tieto požiadavky kategoricky odmietajú. Ukrajina odmieta postúpiť Rusku akékoľvek územie, zatiaľ čo európski a ukrajinskí lídri naďalej presadzujú vstup Ukrajiny do NATO alebo aspoň možnosť, aby Západ poskytol Kyjevu serióznu bezpečnostnú záruku. Odzbrojenie Ukrajiny do bodu, ktorý uspokojí Moskvu, je tiež neprijateľné. Neexistuje spôsob, ako by sa tieto protichodné postoje dali zosúladiť a dosiahnuť mierovú dohodu.

Vojna sa teda vyrieši na bojisku. Hoci verím, že Rusko vyhrá, nezíska rozhodujúce víťazstvo, pri ktorom by nakoniec dobylo celú Ukrajinu. Namiesto toho pravdepodobne získa šeredné víťazstvo, pri ktorom bude okupovať niečo medzi 20 až 40 percentami Ukrajiny spred roku 2014, zatiaľ čo Ukrajina skončí ako disfunkčný zvyškový štát pokrývajúci územie, ktoré Rusko nedobyje. Moskva sa pravdepodobne nebude snažiť dobyť celú Ukrajinu, pretože západných 60 percent krajiny tvoria etnickí Ukrajinci, ktorí by sa mohutne bránili ruskej okupácii a premenili by ju na nočnú moru pre okupačné sily. To všetko naznačuje, že pravdepodobným výsledkom vojny na Ukrajine je zmrazený konflikt medzi väčším Ruskom a zvyškom Ukrajiny, ktorý podporuje Európa.

Dôsledky

Dovoľte mi teraz preskúmať pravdepodobné dôsledky vojny na Ukrajine, pričom sa najprv zameriam na dôsledky pre samotnú Ukrajinu a potom na dôsledky pre vzťahy medzi Európou a Ruskom. Nakoniec sa budem venovať pravdepodobným dôsledkom v rámci Európy, ako aj pre transatlantické vzťahy.

V prvom rade, Ukrajina je prakticky zničená. Stratila už značnú časť svojho územia a pravdepodobne do zastavenia bojov stratí ešte viac. Jej ekonomika je v troskách bez vyhliadky na zotavenie v dohľadnej budúcnosti a podľa mojich výpočtov utrpela približne 1 milión obetí. Je to ohromujúce číslo pre akúkoľvek krajinu, ale istotne pre krajinu, o ktorej sa hovorí, že sa nachádza v „demografickej špirále smrti“. Rusko tiež zaplatilo značnú cenu, ale ani zďaleka netrpelo toľko ako Ukrajina.

Európa takmer určite v dohľadnej budúcnosti zostane spojencom zvyškovej Ukrajiny vzhľadom na nenávratné straty a hlbokú rusofóbiu, ktorá je rozšírená na Západe. Lenže tento pokračujúci vzťah nebude Kyjevu prospešný z dvoch dôvodov. Po prvé, bude to motivovať Moskvu zasahovať do vnútorných záležitostí Ukrajiny a spôsobovať jej ekonomické a politické problémy, aby nebola hrozbou pre Rusko a nebola v pozícii vstúpiť do NATO ani do EÚ. Po druhé, záväzok Európy podporovať Kyjev bez akýchkoľvek ohľadov na motivuje Rusov dobyť čo najviac ukrajinského územia, kým zúri vojna, aby maximalizovali slabosť ukrajinského zbytkového štátu ako pozostatku po zmrazení konfliktu.

A budúce vzťahy medzi Európou a Ruskom? Pravdepodobne budú toxické, kam až oko dovidí. Európania a určite aj Ukrajinci budú pracovať na podkopávaní úsilia Moskvy o integráciu anektovaných ukrajinských území do väčšieho Ruska, pritom budú vyhľadávať príležitosti, ako Rusom spôsobiť ekonomické a politické problémy. Rusko bude zo svojej strany vyhľadávať príležitosti na vyvolanie ekonomických a politických problémov v Európe a medzi Európou a USA. Ruskí lídri budú mať silnú motiváciu čo najviac rozdeliť Západ, pretože Západ bude takmer určite cieliť na Rusko. Nezabúdajme, že Rusko sa bude snažiť udržať Ukrajinu disfunkčnou, kým Európa sa bude snažiť, aby bola funkcieschopná.

Vzťahy medzi Európou a Ruskom budú nielen jedovaté, ale aj nebezpečné. Možnosť vojny bude všadeprítomná. Popri riziku, že by sa vojna medzi Ukrajinou a Ruskom mohla obnoviť – koniec koncov Ukrajina bude chcieť späť svoje stratené územie – existuje šesť ďalších ohnísk vzplanutia, kde by mohla vypuknúť vojna medzi Ruskom a jednou alebo viacerými európskymi krajinami. Najprv si vezmime Arktídu, kde topenie ľadu otvorilo dvere konkurencii o cesty a zdroje. Pamätajte, že sedem z ôsmich krajín nachádzajúcich sa v Arktíde je členmi NATO. Rusko je ôsmou, čo znamená, že ho krajiny NATO v tejto strategicky dôležitej oblasti prevyšujú v pomere 7:1.

Druhým ohniskom vzplanutia je Baltské more, ktoré sa niekedy označuje ako „jazero NATO“, pretože je z veľkej časti obklopené krajinami tejto aliancie. Táto vodná cesta je však pre Rusko životne dôležitá, rovnako ako Kaliningrad, ruská enkláva vo východnej Európe, ktorá je tiež obklopená krajinami NATO. Štvrtým ohniskom konfliktu je Bielorusko, ktoré je vďaka svojej rozlohe a polohe pre Rusko rovnako strategicky dôležité ako Ukrajina. Európania a Američania sa určite pokúsia po odchode prezidenta Alexandra Lukašenka z úradu dosadiť v Minsku prozápadnú vládu a nakoniec ho premeniť na prozápadnú baštu na ruských hraniciach.

Západ je už hlboko zapojený do politiky v Moldavsku, krajina nielen hraničí s Ukrajinou, ale patrí k nej separatistický región známy ako Podnestersko, ktorý okupujú ruské jednotky. Posledným ohniskom konfliktu je Čierne more, ktoré má veľký strategický význam pre Rusko aj Ukrajinu, tiež aj pre niekoľko krajín NATO: Bulharsko, Grécko, Rumunsko a Turecko. Rovnako ako v prípade Baltského mora, aj v Čiernom mori existuje veľký potenciál pre problémy.

Z uvedeného vyplýva, že aj potom, čo na Ukrajine bude zmrazený konflikt, Európa a Rusko budú mať naďalej nepriateľské vzťahy v geopolitickom prostredí plnom problémových ohnísk. Inými slovami, hrozba veľkej európskej vojny nezmizne, keď sa boje na Ukrajine zastavia.

Dovoľte mi teraz prejsť k dôsledkom vojny na Ukrajine vnútri Európy a potom k jej pravdepodobným dopadom na transatlantické vzťahy. V prvom rade treba patrične zdôrazniť, že ruské víťazstvo na Ukrajine – aj keď je to, ako predpokladám, šeredné víťazstvo – by bolo pre Európu zničujúcou porážkou. Inými slovami, bola by to zničujúca porážka pre NATO, ktoré bolo hlboko zapojené do ukrajinského konfliktu od jeho začiatku vo februári 2014. Veď aliancia sa  zaviazala poraziť Rusko odkedy konflikt vyústil do horúcej vojny vo februári 2022.

Porážka NATO na Ukrajine pravdepodobne povedie aj k transatlantickej hre na obviňovanie, najmä preto, že Trumpova administratíva odmietla podporovať Kyjev tak dôrazne ako Bidenova administratíva a namiesto toho tlačila Európanov, aby prevzali väčšiu časť bremena za udržanie Ukrajiny v boji. Keď sa teda vojna konečne skončí víťazstvom Ruska, Trump môže Európanov obviniť, že sa nezhostili zodpovednosti, zatiaľ čo európski lídri môžu Trumpa obviniť z toho, že Ukrajinu ignoroval v okamžiku jej najväčšej núdze. Trumpove vzťahy s Európou sú samozrejme už dlho sporné, takže tieto obvinenia len zhoršia zlú situáciu.

Potom je tu najdôležitejšia otázka, či USA výrazne znížia svoju vojenskú prítomnosť v Európe alebo či dokonca stiahnu všetky svoje bojové jednotky z Európy. Ako som zdôraznil na začiatku svojho prejavu, nezávisle od vojny na Ukrajine, historický posun od unipolárnosti k multipolárnosti vytvoril pre USA silnú motiváciu k orientácii na východnú Áziu, čo v skutočnosti znamená odklon od Európy. Tento krok sám osebe má potenciál ukončiť NATO, čo je iný spôsob, ako vyjadriť koniec amerického zmierovača v Európe.

Pravdepodobnosť uvedeného výsledku zvyšuje to, čo sa odohralo na Ukrajine od roku 2022. Zopakujem: Trump má hlboko zakorenené nepriateľstvo voči Európe, najmä voči jej lídrom a bude ich viniť zo straty Ukrajiny. Neprejavuje veľkú náklonnosť k NATO a označil EÚ za nepriateľa vytvoreného „na to, aby oklamal Spojené štáty“. Pritom skutočnosť, že Ukrajina prehrala vojnu napriek obrovskej podpore zo strany NATO, ho pravdepodobne privedie, aby zničil alianciu ako neefektívnu a zbytočnú. Tento spôsob argumentácie mu umožní tlačiť na Európu, aby si zabezpečila vlastnú bezpečnosť, teda aby sa nebola čiernym pasažierom na úkor USA. V krátkosti: vyzerá pravdepodobné, že výsledky vojny na Ukrajine spolu s veľkolepým vzostupom Číny narušia v nasledujúcich rokoch štruktúru transatlantických vzťahov, čo bude veľmi na škodu Európy.

Záver

Rád by som teraz zakončil niekoľkými všeobecnými postrehmi. Ako začiatok, vojna na Ukrajine bola katastrofou. Je to skutočná katastrofa, o ktorej je takmer isté, že bude pokračovať aj v ďalších rokoch. Pre Ukrajinu mala katastrofálne následky. Otrávila v rámci dohľadnej budúcnosti vzťahy medzi Európou a Ruskom a z Európy sa stalo nebezpečnejšie miesto. Spôsobila tiež vážne ekonomické a politické škody vo vnútri Európy a značne poškodila transatlantické vzťahy.

Táto pohroma vyvoláva nevyhnutnú otázku: Kto je zodpovedný za túto vojnu? Táto otázka tak skoro nezmizne a ak vôbec niečo, pravdepodobne sa časom stane výraznejšou, keďže rozsah škôd bude zjavnejší pre väčší počet ľudí.

Odpoveďou samozrejme je, že za túto vojnu sú zodpovedné predovšetkým USA a ich európski spojenci. Rozhodnutie z apríla 2008 prijať Ukrajinu do NATO, ktoré Západ odvtedy neúnavne presadzuje a tento záväzok opakovane posilňuje, je hlavnou hnacou silou vojny na Ukrajine.

Väčšina európskych lídrov však bude obviňovať z vyvolania vojny Putina, teda tiež ohľadom jej hrozných následkov. Lenže oni sú na omyle. Vojne sa dalo vyhnúť, keby sa Západ nerozhodol prijať Ukrajinu do NATO, resp. keby od tohto záväzku ustúpil, keď Rusi jasne dali najavo svoj nesúhlas. Ak by k tomu došlo, Ukrajina by dnes takmer určite bola nedotknutá v rámci svojich hraníc spred roku 2014;  Európa by bola stabilnejšia a blahobytnejšia. Avšak táto loď už odplávala a Európa sa teraz musí vysporiadať s katastrofálnymi dôsledkami série chýb, ktorým sa dalo vyhnúť.

*

John J. Mearsheimer je profesorom politológie na Universite of Chicago a spoluator knihy  The Israel Lobby and U.S. Foreign Policy.

Zdroj: https://www.theamericanconservative.com/mearsheimer-europes-bleak-future/

Preložil Ladislav Hohoš. Plné znenie.