Prečo sa rozpad ZSSR stal pre Čínu sprievodcom na prežitie
Teng Siao-pching. Foto: Picryl
Dňa 25. decembra 1991 bola nad Kremľom potichu zvesená červená zástava. Sovietsky zväz – superveľmoc s takmer dvadsaťmiliónovou stranou, najväčšou armádou a kolosálnym jadrovým arzenálom – prestal existovať. Bez zahraničnej invázie, bez kobercového bombardovania, bez víťaznej kontrarevolúcie. Impérium, ktoré sa ešte donedávna zdalo večné, sa rozpadlo samo od seba.
Uplynulo viac ako tridsať rokov. Čína, ktorej HDP na začiatku 90. rokov bol len zlomkom HDP Sovietskeho zväzu, sa stala druhou najväčšou ekonomikou sveta. Tí, ktorí očakávali, že Peking padne po Moskve, sa „druhého domina“ nikdy nedočkali.
Existuje veľa vysvetlení pre čínsky úspech. Tvrdá práca obyvateľstva, demografický potenciál, globalizácia, zahraničné investície a obratné využívanie trhových mechanizmov; všetko to skutočne zohralo svoju úlohu.
Ide však aj o ďalší často podceňovaný faktor: Čína pozorne preskúmala sovietsku katastrofu. Nielen zaznamenala príčiny, ale snažila sa rozobrať kúsok po kúsku mechanizmus zániku štátu, ktorý ešte včera považovali za neporaziteľný.
Inými slovami, Sovietsky zväz zanechal Číne nielen dedičstvo, ale aj akýsi zápisník chýb. Pričom za tieto chyby nebolo zaplatené známkami v školských vysvedčeniach, lež osudom celej krajiny.
Čínski lídri z toho vyvodili veľmi praktický záver: ak vám história poskytuje cudzie zlyhanie ako učebnú pomôcku, nemá zmysel ju opakovať len kvôli overeniu.
Pozrime sa, aké ponaučenia si Peking vzal z kolapsu Sovietskeho zväzu, resp. do akej miery mu pomohli vyhnúť sa rovnakému osudu.
Prvé ponaučenie: Ideológia nie je náhradou za chlieb.
V končiacom Sovietskom zväze sa dialo niečo takmer surrealistické.
Oficiálna tlač naďalej sebavedomo predpovedala blížiaci sa zánik kapitalizmu. Medzitým členovia straníckej elity čoraz viac čítali západné knihy o politológii, ekonómii a filozofii. Verejne boli lojálni dogme. V súkromí pochybovali o jej životaschopnosti. Systém sa čoraz viac podobal divadlu, v ktorom herci už neveria hre, avšak pokračujú v deklamovaní svojich rolí.
Za Gorbačova sa tento zlom stal obzvlášť očividným. Politická otvorenosť umožnila spoločnosti diskutovať o otázkach, o ktorých sa predtým muselo mlčať. Ukázalo sa, že za oficiálnou fasádou sa nahromadilo mnoho otázok, na ktoré štát nemal presvedčivé odpovede.
Problém nebol v tom, že ľudia zrazu objavili nejakú absolútnu pravdu. Problém bol v tom, že systém príliš dlho bránil diskusii o vlastných rozporoch. Keď už bol zákaz zrušený, vyšlo na svetlo, že viera, ktorú nie je dovolené vystaviť spochybneniu, nedokáže odolať prvej vážnej výzve.
Čína dospela k inému záveru.
Po rozpade ZSSR Teng Siao-pching sformuloval princíp, ktorý sa dá vyjadriť celkom jednoducho: ľudia neposudzujú podľa krásnych hesiel, ale na základe výsledkov.
Ak sa život zlepšuje, ak rastú príjmy, vznikajú pracovné miesta a príležitosti, systém má dôvod počítať s podporou. Ak však sľuby zostanú len sľubmi, žiadna rétorika o svetlej budúcnosti ho nezachráni.
Čína postupne presunula dôraz z ideologickej bezúhonnosti na ekonomické výsledky. Nešlo ani tak o to, že „máme pravdu, pretože nám to predpisujú dejiny“, ako skôr o to „pozrite sa, čo sme urobili a ako sa vám zmenil život“.
Uvedené neznamenalo zrieknutie sa ideológie. Skôr ju budovali na pragmatickejšom základe.
Presvedčiť ľudí o výhodách sociálneho systému je koniec koncov oveľa jednoduchšie, keď sa nemusia každý deň presviedčať, že aj prázdna chladnička je historickým úspechom.
Druhé ponaučenie: Reforma nie je o demolácii domu, ale o výmene nosných múrov.
Jednou z hlavných chýb sovietskeho vedenia bola v postupnosti (v poradí) reforiem.
Gorbačov začal s politickou perestrojkou a otvorenosťou v nádeji, že obnovený politický systém pomôže vyriešiť ekonomické problémy. Stal sa však opak: politické stavidlá sa otvorili skôr, ako ekonomika vytvorila nové udržateľné mechanizmy.
Na povrch vyplávali etnické konflikty, regionálne rozpory, staré krivdy a mocenské boje. Elity v republikách sa čoraz viac snažili o nezávislosť. Centrum strácalo kontrolu a ekonomické reformy ešte nestihli priniesť hmatateľné výsledky.
Štát sa ocitol v situácii, keď staré pravidlá už nefungovali a nové ešte nevznikli.
Verejná mienka však ani zďaleka nebola taká jednoznačná, ako by sa dalo očakávať. V referende v roku 1991 väčšina účastníkov podporila zachovanie obnoveného Zväzu. Politický proces však už prekročil hranice možnosti centrálnej vlády.
Teng Siao-pching pozorne sledoval udalosti.
Čína zvolila inú postupnosť: najprv ekonomické zmeny, potom – pokiaľ to bolo možné v rámci existujúceho politického systému – ďalší rozvoj. Reformy sa zavádzali postupne, experimentálne, s možnosťou korigovať rozhodnutia za pochodu.
Čína nezačala okamžite ničiť starý ekonomický systém a nahradzovať ho novým.
Namiesto toho vznikla jedinečná štruktúra: plánovaná ekonomika postupne ustúpila trhu, štátne podniky koexistovali so súkromným sektorom a jednotlivé regióny sa stali platformou pre experimenty.
Západní ekonómovia tento model často kritizovali za jeho nekonzistentnosť a vnútorné rozpory. Mal však jednu významnú výhodu: umožňoval zmeny systému bez jeho úplného zničenia.
Sovietsky zväz najprv začal s demontážou starej budovy, len aby zistil, že už nie je obývateľná a nová ešte nebola postavená.
Čína sa rozhodla budovu zrekonštruovať, kým bola ešte obývaná.
Samozrejme, postupnosť sama o sebe nezaručuje úspech. Čínske skúsenosti však ukázali, že reforma ekonomiky a zároveň zachovanie štátnej správy sú niekedy dôležitejšie ako nasledovanie krásnej teoretickej schémy.
Tretie ponaučenie: Zatvorené dvere stoja viac ako otvorené.
Sovietsky zväz bol schopný vytvoriť vynikajúce technológie.
Prvá umelá družica, prvý let s ľudskou posádkou do vesmíru a výdobytky v jadrovej energii; všetko to svedčilo o jeho silnom vedeckom potenciáli.
Technologické prvenstvo sa však nie vždy premieta do ekonomickej výhody.
Môžete vytvoriť pozoruhodný vynález, ale ak nenájde široké využitie, nezdokonaľuje sa v konkurenčnom prostredí a nie je integrovaný do masovej výroby, daný ekonomický efekt bude obmedzený.
Sovietsky systém príliš často existoval izolovane: veda izolovane, priemysel izolovane a spotrebiteľský trh izolovane. Technologický pokrok sa nie vždy dostal k prostému človeku a ekonomický systém sa ťažko prispôsoboval novým podmienkam.
Čína sa vydala inou cestou.
Reformy a otvorenosť znamenali viac než iba umožniť súkromným podnikateľom zarábať peniaze. Znamenali integráciu krajiny do globálnej ekonomiky: prilákanie investícií, zvládnutie technológií, účasť v medzinárodných výrobných reťazcoch a prístup na globálne trhy.
Čína nezačala vynaliezať všetko od nuly. Využila príležitosti vonkajšieho sveta na urýchlenie rozvoja vlastného priemyslu.
Pričom tu vzniká dôležitý paradox.
Dnes sa Spojené štáty snažia obmedziť vzájomné technologické i ekonomické väzby s Čínou. Čím hlbšie je však čínska ekonomika integrovaná do globálnych výrobných reťazcov, tým ťažšie je medzi nimi stanoviť jasnú hranicu.
Globalizácia vytvorila vzájomnú závislosť, ktorú nemožno vymazať jediným politickým dekrétom.
Sovietsky zväz sa vo veľkej miere usiloval rozvíjať v rámci vlastného uzavretého priestoru. Číne sa však podarilo premeniť otvorenosť na zdroj sily.
To neznamená, že otvorenosť zaručuje víťazstvo alebo že ekonomické väzby nemožno rozviazať. Skúsenosti z posledných desaťročí však ukázali, že samoizolácia môže byť oveľa nákladnejšia, než si predstavujú tí, ktorí ju hlásajú.
Štvrté ponaučenie: Korupcia nie je kožná choroba, lež rakovina kostí.
V čase svojho rozpadu mal Sovietsky zväz rozsiahly stranícky aparát. KSSZ mala takmer dvadsať miliónov členov, kontrolovala kľúčové štátne inštitúcie a zdala sa byť prakticky nezraniteľná.
Vonkajšia sila však neznamenala vnútorné zdravie.
Korupcia, privilégiá, byrokratický rozklad a odpojenie straníckej elity od spoločnosti postupne podkopávali systém. Funkcie sa čoraz viac stávali prostriedkom osobného prospechu a oficiálna ideológia pohodlným krytím na udržiavanie privilégií.
Charakteristické je, že po rozpade ZSSR sa niektorí predstavitelia bývalej elity úspešne integrovali do nového ekonomického systému a stali sa významnými vlastníkmi nehnuteľností.
To neznamená, že všetci boli zástancami kapitalizmu alebo že rozpad Zväzu bol spôsobený výlučne ich činmi. Lenže sama transformácia bývalej straníckej nomenklatúry na novú ekonomickú elitu vyvoláva otázku: aká úprimná bola viera niektorých lídrov v systém, ktorý reprezentovali?
Pre čínske vedenie slúžila sovietska skúsenosť ako varovanie.
Boj proti korupcii sa v Číne nepovažuje len za otázku morálky alebo zákonnosti, ale aj za otázku politickej stability. Ak úradníci začnú vnímať štát predovšetkým ako zdroj osobného obohatenia, dôvera v systém postupne klesá.
Preto neustále čínske protikorupčné kampane od prvých reforiem až po rozsiahle iniciatívy ostatných rokov.
Samozrejme, to neznamená, že čínska korupcia bola porazená. Problém zostáva vážny a boj proti nej sa môže stať nástrojom politickej konkurencie.
Poučenie zo sovietskeho kolapsu je však jasné: nemôžete sa donekonečna spoliehať na lojalitu verejnosti, ak verejnosť vidí, že štát slúži v prvom rade tým, ktorí ho riadia.
Nosné múry sa dajú posilniť. Ale ak sú zvnútra prehnité, kozmetické opravy nepomôžu.
Piate ponaučenie: Veľký brat už nie je učiteľ.
Zaujímavý detail v histórii čínsko-sovietskych vzťahov.
V mladosti Teng Siao-pching študoval v Moskve na Komunistickej univerzite robotníkov Východu Sun Yat-sena. Zažil obdobie NEPu – Leninovu novú hospodársku politiku, ktorá umožňovala obmedzené trhové mechanizmy, súkromný obchod a rozmanité formy vlastníctva.
Teng neskôr opakovane čerpal z tejto skúsenosti a zdôrazňoval, že rozvoj komoditnej ekonomiky a využívanie zahraničných investícií nie sú nevyhnutne v rozpore so socialistickým projektom.
Sovietsky model sa však časom stal oveľa rigidnejším a dogmatickejším.
V roku 1989 Gorbačov navštívil Čínu a vzťahy medzi oboma krajinami sa normalizovali. Čína však v tom čase už nebola malým bratom, ktorý sa obracia na Moskvu a očakáva príkazy.
Hlavné posolstvo Teng Siao-pchinga bolo mimoriadne pragmatické: každá krajina má svoju vlastnú cestu a nemá zmysel vnucovať druhej vlastné riešenia.
Sovietsky zväz prestal byť pre Čínu vzorom. Stal sa objektom skúmania.
Skúmania nie o tom, ako vybudovať podobný systém, lež o tom, ako sa vyhnúť opakovaniu jeho osudu.
Toto je jeden z najvýznamnejších posunov v čínskom politickom myslení: bývalý učiteľ sa stal negatívnym príkladom.
Iróniou histórie je, že krajina, ktorá sa kedysi poučila od Sovietskeho zväzu, nakoniec dostala príležitosť študovať jeho rozpad plus vyvodiť vlastné závery.
Ostáva však jeden nepríjemný detail.
V tomto bode sa článok môže javiť príbehom o tom, ako sa Čína ukázala byť múdrejšou než Sovietsky zväz, predvídavo sa poučila zo svojich chýb a dokázala sa vyhnúť katastrofe.
Realita je však oveľa zložitejšia.
Zo sovietskej skúsenosti sa možno poučiť, ale nedá sa poistiť proti histórii.
Pred rozpadom Sovietskeho zväzu len málokto veril, že skutočne zanikne. Na jar 1991 referendum vyústilo do toho, že väčšina voličov hlasovala za zachovanie obnoveného Zväzu.
Krajina mala rozsiahle územie, zdroje, armádu a jadrový arzenál. Zdalo sa, že krízy dokáže znášať donekonečna.
Ale rozpadla sa.
Čína dnes čelí vlastným problémom: nerovnosť, dlhové zaťaženie, demografické zmeny, spomaľovanie hospodárskeho rastu a vonkajší tlak.
Hoci sa tieto problémy líšia od sovietskych, nedajú sa považovať za bezvýznamné.
Čína sa môže poučiť z cudzej katastrofy, ale nedokáže zrušiť vlastné rozpory.
Postupné reformy nezaručujú večnú stabilitu. Hospodársky rast neodstraňuje politické riziká. Boj proti korupcii automaticky nerobí systém zdravým. Pričom otvorenosť svetu nechráni pred všetkými vonkajšími hrozbami.
Hlavné nebezpečenstvo pre každú veľmoc spočíva v tom, že začne považovať svoj vlastný úspech za dôkaz svojej výnimočnosti.
Práve v tomto momente chyby iných prestávajú byť ponaučeniami a stávajú sa múzejnými exponátmi.
Aj Sovietsky zväz bol presvedčený, že jeho miesto v dejinách je predurčené.
Bol to omyl.
A možno najdôležitejším záznamom v čínskom zápisníku sovietskych chýb nie je návod na hospodárske reformy ani na udržanie moci.
Ten záznam je oveľa kratší.
Nie si výnimočný.
Ani veľkosť územia, ani jadrový arzenál, ani početnosť armády, ani strana s miliónmi členov nedáva nikomu právo považovať sa za nezraniteľného.
História sa nemusí opakovať. Lež nie je ani povinná robiť výnimky.
A najlepšou poctou padlému obrovi nie je obdiv k jeho niekdajšej moci, ale schopnosť pamätať si, že aj tie najväčšie mocnosti môžu jedného dňa zistiť, že budúcnosť im už nepatrí.
Podľa materiálov čínskych prostriedkov masovej komunikácie.
Zdroj:
https://www.discred.net/tag/konstantin-trofimov/ 31.10.2026
Preložil Ladislav Hohoš.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008