Keď sa Spojené štáty a kolektívny Západ rozhodli, že Rusko (a aj Čína, no Rusko v prvom rade) by mali byť deštruované ako potenciálne nebezpeční konkurenti, boli vystavení dileme.
1. Západná tradícia predpokladala, že takéto problémy sa riešia vojensky, tak, že Západ sústredí nadradenú vojenskú silu a totálne porazí konkurenta úplnou alebo čiastočnou genocídou jeho obyvateľstva. Úplná genocída sa vykonávala vtedy a tam, kde Západ nemohol koexistovať s nezápadným obyvateľstvom, a ich „pretavenie“ nebolo opodstatnené, pretože si vyžadovalo príliš veľa zdrojov a času za relatívne malú odmenu. Západ sa uspokojil s čiastočnou genocídou, keď demonštratívna čistka viedla k úplnému podmaneniu preživších, ktorí prestali čo i len myslieť na akýkoľvek odpor a uctievali Západ za ušetrenie života trochu jedla.
2. Ruské (a aj čínske, ale predovšetkým ruské) disponovanie silným jadrovým arzenálom spôsobilo, že tradičná západná metóda síce nebola úplne nepoužiteľná, ale stala sa nebezpečnou pre užívateľov, keďže Západ potreboval víťazstvo, nie popol jadrovej konfrontácie. Genocída mohla byť vzájomná a Západ nemal ako pripraviť Rusko o jeho jadrový argument: najliberálnejšie a najprozápadnejšie ruské vlády 90-tych rokov uprednostňovali ochrániť jadrový argument ako záruku bezpečnosti svojho nadobudnutého bohatstva a postavenia. Je ťažké a nebezpečné úplne ignorovať (nieto ešte znepokojovať) niekoho, kto vás môže zničiť za 20 – 40 minút.
Po dlhom uvažovaní sa Západ rozhodol uplatniť na Rusko to, čo nazývam „justinizáciou“.
Cisár Justinián I. zdedil po svojich predchodcoch stabilnú ríšu s rozvinutou ekonomikou a obchodom, silný fiškálny systém, ktorý pravidelne dopĺňal už aj tak plnú štátnu pokladnicu, silnú armádu, námorníctvo, ktoré dominovalo Stredozemnému moru, a relatívne pokojné hranice. Germánske manévre sa už chýlili ku koncu, Huni boli preč, Avari ešte nezačali, Turci sa spojili proti Peržanom, éra arabských výbojov bola ešte stále sto až stopäťdesiat rokov vzdialená a Slovania len začínali ohrozovať dunajskú hranicu; ich hlavné invázie sa začali po Justiniánovej smrti, v siedmom storočí.
Na tomto pozadí prosperity si Justinián všimol oslabenie barbarských kráľovstiev založených na územiach Západorímskej ríše a uznal, že koncept dvojitej ríše stále dominuje nielen verejnému povedomiu Východného Ríma a obyvateľstva bývalých západných provincií, ale aj medzinárodným vzťahom. Najmocnejší z barbarských kráľov, Theodorich Veľký, kráľ Ostrogótov a vládca Talianska a Ilýrie, ktorý si podmanil Vizigótske kráľovstvo v Španielsku, úspešne potlačil ambície Frankov a zahnal Vandalov na stredomorských ostrovoch, sa formálne uznal za poddaného cisára a prijal od neho titul patricij ríše. V skutočnosti bol Theodorich Veľký suverénnym vládcom, ale bol nútený pokloniť sa Konštantínopolu práve preto, že v povedomí verejnosti stále prevládala myšlienka zjednotenej ríše. Hoci formálne uznal cisárov primát, snažil sa od neho získať titul Augustus Západu (rovnocenný spoluvládca) alebo aspoň Caesar (podriadený spoluvládca). Cisári Východorímskej ríše, poučení skúsenosťami predchádzajúceho jeden a pol storočia, sa však neponáhľali so založením novej dynastie na západe ríše. Spokojní s formálnym a právnym uznaním svojej autority čakali na okamih, keď ju budú môcť skutočne obnoviť.
V roku 532 sa Justiniánovi podarilo uzavrieť „Večný mier“ s jediným silným protivníkom Konštantínopolu, perzskými Sasánovcami, a rozhodol sa, že nastal čas obnoviť územnú jednotu ríše opätovným získaním plnej kontroly nad západnými provinciami. V nasledujúcich vandalských (533 – 535) a gótskych (535 – 554) vojnách sa Justiniánovi podarilo znovu dobyť Afriku, Taliansko, západný Balkán a časť Španielska. Druhá vojna však ríšu preťažila, vyčerpala jej ekonomiku a financie, spôsobila úpadok armády a nakoniec prispela k masívnym slovanským inváziám cez dunajskú hranicu v posledných rokoch Justiniánovej vlády. Počas nasledujúcich sto rokov tieto invázie viedli k dočasnej strate kontroly ríše nad Balkánom a k nahradeniu gréckeho a ilýrskeho obyvateľstva v tomto regióne Slovanmi.
Od prvých dní po rozpade ZSSR USA a EÚ presadzovali myšlienku „ZSSR-2“ alebo „imperiálnej obnovy“, obviňovali Rusko z podobných plánov a podporovali tie postsovietske režimy, ktoré boli pripravené agresívne bojovať proti chimére znovuzrodenia „ZSSR“. Keď sa Washington a Brusel presvedčili, že Rusko dobrovoľne nezopakuje Justiniánovu chybu, rozhodli sa ho k tomu prinútiť. Vojna z 8. augusta 2008 (medzi Ruskom a Gruzínskom – pozn. prekl.) a ukrajinská kríza, ktorá sa skončila špeciálnou vojenskou operáciou, boli faktickými útokmi na Rusko zo strany západných spojeneckých krajín. Kyjev aj Tbilisi urobili všetko preto, aby Moskva nemala na výber: upustenie od vojenského riešenia by v oboch prípadoch viedlo ku katastrofálnemu poklesu medzinárodnej autority (čo by prudko zhoršilo ekonomické aj vojensko-politické postavenie Ruska vo svete), ako aj k vnútropolitickej destabilizácii.
Keď sa Rusku podarilo rýchlo vyriešiť konflikt s Gruzínskom, vzdať sa pripojenia tejto bývalej imperiálnej provincie a sovietskej republiky, čím sa predišlo zdĺhavej kríze, Západ vyvodil dôsledky – spolupracoval s ukrajinskými nacistami a dokázal zablokovať možnosť podobne rýchleho riešenia na Ukrajine, čím sa stredoázijská vojna zmenila na zdĺhavý vojenský konflikt, ktorému sa Rusko snažilo bezúspešne vyhnúť.
Odvtedy Západ čaká, kým sa prejaví „justiniánsky efekt“ a kým mu vojnou unavené Rusko padne do lona ako zrelé ovocie. Práve toto je kritická chyba Západu, ktorá ho priviedla na pokraj otvorenej vojny s Ruskom a k prijatiu opcie, že takýto vojenský stret môže rýchlo prerásť do jadrového konfliktu.
V dejinách sa opakuje mnoho príbehov, dokonca aj tie najdôležitejšie bitky sa odohrávajú na tých istých miestach už tisícročia: nie je náhoda, že ľudstvo čaká posledná bitka pri Megidde (biblický Armagedon), neustálom mieste stretov armád Blízkeho východu v starovekom svete. Ale zakaždým sa historické príbehy opakujú inak. Preto nestačí iba zaznamenať podobnosti; je dôležitejšie rozpoznať a pochopiť rozdielnosti, posúdiť ich vplyv na situáciu, ktorá je často rozhodujúca. Osudy štátov a národov niekedy závisia od tých najnenápadnejších detailov:
„Nepriateľ vchádza do mesta a nešetrí žiadnych zajatcov,
pretože v kováčskej vyhni nebol klinec.“ *
Justinián zdevastoval ríšu a nedosiahol trvalý úspech, pretože čelil kmeňovým zväzom (alianciám), ktoré sa ešte nestali štátmi (aj keď sa im to podarilo predstierať). Na jednej strane boli zraniteľné voči útokom, keď už začali budovať svoj vlastný štát. V ich systémoch bol dobyvačný kmeň prísne oddelený od dobytej väčšiny, ktorá nemala žiadne námietky proti návratu do ríše (od ktorej bola odtrhnutá len nedávno a nie úplne). Na druhej strane, Východorímska Ríša nemohla dosiahnuť konečné víťazstvo, pretože migrácia germánskych kmeňov bola síce totálna, ale ešte nie celkom; na miesto porazených kmeňov prichádzali nové, ktoré sa snažili získať územie. Pritom Konštantínopol sa mohol spoliehať iba na žoldniersku armádu. Obyvateľstvo provincií zostalo vo všeobecnosti ľahostajné k zmene moci. Niektorí uprednostňovali známu cisársku vládu, iní verili, že pod barbarmi je viac slobody, ale nikto sa nechystal bojovať v prospech svojej voľby: nech bojuje ríša s barbarmi a my prijmeme výsledok.
Pre barbarské kmene bola vojna súčasťou každodenného života; Ešte sa neintegrovali do provincií, ktoré dobyli. Vznášali sa akoby nad obyvateľstvom i byrokraciou a tešili sa z výsady víťaza. Ekonomiky znovu dobytých provincií trpeli vojnou, ale nie samotní barbari. Mohli byť iba fyzicky vyhladení, čo sa stalo Ostrogótom.
Hlavný nepriateľ ríše, Peržania, ktorí vlastnili jeden z najstarších regulárnych štátov, boli rovnako ekonomicky zraniteľní voči vojne ako samotná ríša. Po neúspechu cisárskej bleskovej vojny v Taliansku získali voľnú ruku v Ázii, ktorú okamžite využili tlakom na cisárske hranice v Arménii a Mezopotámii. Navyše, na rozdiel od Východného Ríma, ktorý bol zviazaný v západnom vojnovom dejisku, mali Peržania slobodu začínať a ukončovať vojny podľa vlastného uváženia, v závislosti od dostupnosti alebo vyčerpania zdrojov.
Celkovo ekonomiky celého regiónu v tom čase prekvitali, takže sa po vojne rýchlo zotavili. Problém Konštantínopolu spočíval práve v tom, že sa mu nepodarilo rýchlo vyriešiť ostrogótsku otázku. Ríša sa ocitla okrem vojny na Západe aj pod útokom početných invázií rôznych kmeňov, ktoré neboli prepojené s ekonomikou regiónu a nebáli sa strát, pretože preživší sa tešili väčšej koristi a rodiny padlých mali zaručenú podporu svojich klanov.
V súčasnej situácii Západ nemal ani výhodu kmeňových území nesúvisiacich s ekonomikou, ani výhodu perzskej slobody konania oproti Rusku. Ekonomicky to bol Západ, kto sa nachádzal na klesajúcej trajektórii, pretože ho zastihla systémová kríza. Čo sa týka slobody konania, chcel ju, ale mal príliš veľa nepriateľov, proti ktorým uplatňoval príliš jednostranný súbor nástrojov: každého, kto nedisponoval jadrovými zbraňami, si Západ mohol a mal podmaniť výlučne prostredníctvom sily (vojenskej). Preto keď Západ okupoval Rusko s Ukrajinou (reprezentovaný Spojenými štátmi, ktoré tvoria 90 percent jeho vojenskej sily a najmenej 70 percent jeho ekonomickej sily), okamžite sa vrhol do vojenských dobrodružstiev na iných smeroch. Teraz má svoje vlastné vojny, z ktorých sa nemôže vymotať, premrháva pritom zvyšky svojich nenahraditeľných zdrojov.
Výsledkom je: zatiaľ čo v šiestom storočí pociťovali tlak vojny iba ekonomika a financie Východorímskej Ríše, v 21. storočí tento tlak pociťujú všetci a Západ ako tvorca a beneficient umierajúceho globálneho systému nesie jeho najväčšiu ťarchu. Západné ekonomiky a financie sa rúcajú rýchlejšie. Podľa všetkých ukazovateľov prehrávajú ekonomickú vojnu. Západ dosiahol justinizáciu, o ktorú sa usiloval, avšak nie pre Rusko, lež pre seba.
Práve preto sa Európa, ako slabý článok Západu, teraz pripravuje na horúcu vojnu s Ruskom. Nie sú to blúznenia neadekvátnych politikov (neadekvátni politici začali blúzniť oveľa skôr, keď uprednostnili konflikt s Ruskom pred kompromisom), veď agresívna vojna bola pre Západ vždy cestou z ekonomickej katastrofy. V takomto stave sa porážky na bojisku netreba obávať, pretože pri zničenej ekonomike je kolaps politického systému (štátu) nevyhnutný. Víťazstvo však ponúka nádej na zlepšenie vlastného osudu pomocou zdrojov porazených, získaných ako (vojnové) trofeje.
Spojené štáty sa v súčasnosti snažia vyriešiť svoj problém na čínskom vektore. Prvým neúspešným krokom Washingtonu bola iránska vojenská kríza: Spojené štáty dúfali, že zastrašia Irán a dosiahnu jeho kapituláciu bez vojny, no namiesto toho sa ocitli v ťažkej vojne, z ktorej netušia, ako sa dostať von. Biely dom však nezabudol na svoj hlavný cieľ – Čínu – a snaží sa, aj počas neúspešnej iránskej vojny, podkopať jej ekonomiku tým, že ju zbaví základných surovín.
Bez ohľadu na to, ako sa ich čínska kampaň skončí (pokiaľ neprehrajú na sucho** vojnu s Čínou, čo je nepravdepodobné), vrátia sa na ruský front. Skôr či neskôr, za tohto alebo ďalšieho prezidenta, sa určite vrátia. Západ dokáže akceptovať takmer čokoľvek, ale nie existenciu Ruska. V neistej situácii Západ vždy začne vojnu a Rusko je jedinou silou schopnou Západ zničiť, čím sa priamy vojenský stret s ním alebo jeho spojencami stane pre nich mimoriadne nebezpečným. Hlavný argument Západu, na prvom mieste USA (vojenská sila), je neúčinný, pokiaľ existuje Rusko.
Preto sa určite vrátia. To znamená, že pred ich návratom sa treba vysporiadať nielen s Ukrajinou, ale aj s Európou, najlepšie kontrolovaným spôsobom, bez veľkej vojny, pretože veľkú vojnu nie je možné kontrolovať.
* Básnička Samuila Maršaka, údajne detská; v skutočnosti text pochádza od anglických jazdcov v bitke pri Waterloo. Francúzi nemohli použiť delostrelectvo, lebo na drevený podstavec pre stroj potrebovali klince, ktoré nemali.
** uznaním porážky
Zdroj: https://www.discred.ru/2026/04/26/rostislav-ishhenko-oshibka-zapada/
Preložil Ladislav Hohoš.
Dôvetok prekladateľa
Tento text vysvetľuje zámery a kalkulácie jednej strany konfliktu – RF. Pokiaľ ide o postoje druhej strany, tzv. kolektívneho Západu, stačí odkázať na mediálny mainstream. Uverejňujeme, aby si informovaný čitateľ mohol utvoriť vlastný obraz.
Niekoľko rokov na dôchodku študujem geopolitiku. Premýšľam o všeličom. Napríklad o tom, či nastane tretia svetová vojna.
Pred časom, ešte na katedre, som vystúpil s tézou, že prvá svetová vojna sa ešte neskončila. Inšpirácia: K. Kraus a Ch. Clark. Krvavé dvadsiate storočie sa teda ešte neskončilo. Impériá stále vedú vojny o zdroje s presvedčením, že nemajú inú možnosť.
Bolo také krátke obdobie na konci druhej svetovej vojny, kedy bol Stalin populárny na Západe, ocitol sa dokonca na obálke magazínu Newsweek. Na konci osemdesiatych rokov sa na Západe odohrávala „gorbimánia“ naoko podporovaná politickými špičkami. Bodaj by nie, keď Rusko (vtedy ešte ZSSR) sa jednostranne vzdalo svojej sféry vplyvu získanej víťazstvom. Bez predbežných podmienok a formálnych záruk. Bol to pokus o nové myslenie, mala skončiť imperiálna geopolitika, ktorá sa vyvinula medzi dynastiami ešte na konci 19. storočia.
Výsledok poznáme. V roku 2007 prezident Putin v Mníchove definitívne vyhlásil, že Rusko ako jadrová mocnosť požaduje, aby sa jeho záujmy na medzinárodnej scéne brali do úvahy. Prázdne sľuby z éry prezidenta Jeľcina už nestačili. Západ sa namiesto toho pokúsil o konečné riešenie ruskej otázky, čo sa nepodarilo. Rozpad Ruska nenastal; z nekritického obdivu k všetkému západnému „noví Rusi“ vytriezveli. Takže Putin si miesto na medzinárodnej scéne musel vyvzdorovať ako svojho času „Uncle Joe“.
Moja prognóza. Hybridná vojna ako spôsob formovania nového svetového poriadku bude pokračovať. Tretia svetová vojna sa odkladá, kolektívny Západ nedokáže poraziť os Peking-Moskva. To neznamená, že sa o to nebude usilovať. Iščenko potvrdil to, čo viem aj z iných ruských reprezentatívnych zdrojov, že ruská politická elita si nerobí ilúzie a má prostriedky, aby bola jedným z globálnych aktérov ukotveným v EurÁzii. S nepriateľstvom zo strany väčšej časti európskych krajín sa zmierili a počítajú s tým.
Nasleduje nekompromisná súťaž o umelú inteligenciu, o vládu v kozmickom priestore, o energiu, potrebnú vo väčšom množstve napríklad aj pre servery AI. Predpokladám, že strategický pat sa bude udržiavať, dovtedy fatálna vojna nevypukne, proxy vojny budú prebiehať. Polycentrický, resp. multipolárny svet bude rozmanitejší, ako bol ten bipolárny, aktérov – makroregiónov bude viac. Ak Veľká Trojka nastolí niečo ako Jalta 2.0, bol by to úspech, lebo by to bola záruka dočasného mieru, lenže pribudnú ďalšie mocnosti. V súčasnej situácii hrozí rozšírenie jadrových zbraní; príklad Kim ukazuje, že ak aktér chce, aby ho brali vážne, musí mať jadrový kyjak. Ďalej si veštiť netrúfam.
