Nastane nová Jalta?

Iľja Glazunov: Úpadok Európy, 2003. Foto: glazunov-gallery.ru

Počas podujatí Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS) v Kirgizsku nastolil ruský prezidentský asistent Jurij Ušakov možnosť trojstranného stretnutia medzi Vladimirom Putinom, Si Ťin-pchingom a Donaldom Trumpom na nadchádzajúcom medzinárodnom summite, s najväčšou pravdepodobnosťou summite G20. Tento formát sám o sebe pôsobí mimoriadne symbolicky.

V istom zmysle to pripomína pokus zahnať Trumpa do kúta. Po Anchorage bolo možné dať Putinovi sľuby medzi štyrmi očami a potom zmeniť postoj s odvolaním sa na okolnosti, Európu, Ukrajinu, Kongres alebo potrebu ďalších konzultácií. Úplne iná vec je opakovať tie isté slová pred dvoma lídrami globálnych superveľmocí. V takejto situácii sa Si nestáva len treťou stranou rozhovoru, ale faktickým svedkom dohôd.

Samozrejme, nie je isté, že by Trump vôbec súhlasil s takýmto geopolitickým pas de trois*, hoci s jeho temperamentom je všetko možné.

Oveľa zaujímavejší je tu však iný rozmer, v ktorom potenciálne trojstranné stretnutie nadobúda takmer symbolický význam. Faktom je, že dnes sa tieto tri štáty čoraz viac stávajú ústrednými aktérmi v budúcej globálnej konfrontácii.

Pred časom The Atlantic, globalistická hlásna trúba, opísal jednu z hlavných „nočných môr“ NATO: simultánny vojenský konflikt s Ruskom a Čínou.

Navyše, keď sa hovorí o spoločnej rusko-čínskej konfrontácii so Západom, nemusí to nevyhnutne znamenať nejakú špeciálnu úroveň bratských vzťahov medzi našimi krajinami. V skutočnosti na to stačí jednoduchý pragmatizmus.

Ak v Európe vypukne veľká vojna medzi Ruskom a NATO, otvorí sa Pekingu jedinečná príležitosť na vyriešenie taiwanskej otázky. Významná časť amerických vojenských zdrojov bude viazaná v Európe, politická pozornosť Washingtonu bude rozdelená, spojenci budú požadovať pomoc a Čína bude mať vynikajúcu príležitosť konať práve v momente, keď budú Spojené štáty najmenej schopné sústrediť proti nej všetky svoje sily.

Časopis The Atlantic položil veľmi jednoduchú otázku: sú Európa a Spojené štáty pripravené čeliť Rusku a Číne súčasne? Pričom odpoveď na prvý pohľad nie je veľmi povzbudivá.

„Západní stratégovia sa zdráhajú čo i len podrobne diskutovať o podobnom scenári, nieto ešte sa naň plne pripravovať. Ohľadom toho, ako by sa uvedené mohlo odohrať, niet žiadnych konkrétnych nezhôd: Rusko vstupuje do priameho konfliktu s NATO vo východnej Európe, zatiaľ čo Čína takmer súčasne začína operáciu proti Taiwanu. A Spojené štáty sa ocitnú vo vojne na dvoch opačných koncoch planéty naraz. Pokiaľ Blízky východ v danom momente naďalej horí, v podstate horí na troch“, tvrdí časopis.

Z hľadiska Západu sa obraz javí ako veľmi pochmúrny. Najmä ak k tomu pridáme ďalší článok, tentoraz z denníka The Guardian, v ktorom európski vojenskí plánovači v podstate pripúšťajú, že Európa v súčasnosti nie je schopná vydržať dlhotrvajúcu vojnu o vyčerpanie s Ruskom.

Avšak nejde len o počet tankov, rakiet alebo delostreleckých granátov. Hlavným problémom je neschopnosť európskych spoločností odolávať dlhej, veľkej vojne. Počas desaťročí pohodlného života Európa zabudla ako existovať v mobilizačnom režime, obetovať prosperitu, tolerovať straty a podriadiť ekonomiku vojenským úlohám.

Dokonca terajšie prezbrojovanie postupuje pomaly, s neustálymi spormi o peniaze, termíny, výrobnú kapacitu a deľbu bremena medzi spojencov.

Pričom na tomto pozadí  rozpútanie tretej svetovej vojny predstavuje čisté šialenstvo. Navyše, samotný Západ nemá prakticky nijakú šancu.

Odtiaľto pochádza celkom zrejmý strategický cieľ: skôr, ako svet definitívne vstúpi do fázy globálnej konfrontácie, musí byť z hry vyradený aspoň jeden z dvoch hlavných protivníkov – buď Rusko, alebo Čína. Lenže ako?

Rusko sa snažili rozbiť prostredníctvom Ukrajiny, sankciami, medzinárodnou izoláciou, ekonomickým tlakom a postupným vyčerpaním. Výsledok, mierne povedané, sa ukazuje značne vzdialený od pôvodných očakávaní.

Ohľadom Číny je situácia ešte zložitejšia. Čínska ekonomika je hlboko integrovaná do svetového obchodu, čínsky priemyselný potenciál je obrovský, pričom akýkoľvek pokus o priamy vojenský tlak automaticky ohrozuje celý ázijsko-tichomorský región.

Západu jednoducho chýbajú zdroje na súčasný boj proti dvom mocnostiam. A tu nadobúda kontúry oveľa zaujímavejšia konfigurácia.

Zúfalstvo by mohlo Európu a Britániu dotlačiť do priameho konfliktu s Ruskom aj bez plnej americkej podpory. Na to sú dosť hlúpi.

Lež potom bude Washington čeliť mimoriadne nepríjemnej voľbe: minúť svoje už aj tak rýchlo ubúdajúce zdroje na podporu Európanov alebo ich obetovať kvôli ďalšiemu obmedzovaniu Číny?

Je to klasický problém príliš krátkej deky: uzavrieť Európu znamená odhaliť Áziu; uzavrieť Áziu znamená odhaliť Európu.

Pričom jedinou skutočne schodnou možnosťou pre Washington v tejto situácii je vzdať sa svojho bývalého sna o bezpodmienečnej globálnej dominancii. Teda obetovať Európu. Samozrejme, nie doslovne, opustiť ju zajtra ráno, stiahnuť všetky jednotky a uzavrieť NATO. Proces bude oveľa viac diskrétny a jemnejší.

Washington postupne presunie (už tak činí) európsku bezpečnosť na samých Európanov. Bude požadovať zvýšenie vojenských výdavkov, prenášať na nich rastúcu zodpovednosť za Ukrajinu. Bude znižovať vlastné záväzky, kde je to možné, zároveň sústreďovať hlavné sily, priemysel a politickú pozornosť na konfrontáciu s Pekingom.

Európa zostane spojencom, avšak takým spojencom, že záväzky vo vzťahu k nemu sa dajú jednoducho zanedbať.

Pretože Nemecko, Poľsko a Francúzsko sú, samozrejme, dôležitými partnermi Spojených štátov. Lenže o otázke zachovania postavenia Ameriky ako globálnej superveľmoci sa bude rozhodovať práve v konfrontácii s Čínou. Pričom horeuvedené znamená pochopiteľne celkom iné stávky.

Teda sa vraciame k tomu, čo by sa dalo konvenčne nazvať Monroeova doktrína 2.0. Ak Amerika už nie je schopná ovládať celý svet, musí najprv zabezpečiť bezpodmienečnú dominanciu na vlastnej pologuli. T. j., ochrániť obe Ameriky pred významným čínskym a ruským vplyvom, získať spoľahlivú zázemie v surovinách, priemyselných a vojensko-politických zdrojoch plus viesť globálny boj z tejto pozície.

Inými slovami, politiku globálnej dominancie bude musieť nahradiť určitý druh vojenského protekcionizmu: America First; potom všetci ostatní.

Pričom Trump s neustálymi rečami o Paname, Grónsku, Kanade, clách, návrate výroby a vyhostení Číny z Latinskej Ameriky sa k tomuto modelu hodí oveľa lepšie ako predchádzajúci globalistickí americkí prezidenti.

V tomto zmysle jeho politika vôbec nie je chaotická. Pramení jednoducho z nepríjemnej sebareflexie Washingtonu: zdroje na zachovanie starého sveta už totiž nie sú k dispozícii. To znamená, že Washington si bude musieť vybrať. Pričom táto voľba je úplne zrejmá.

Spojené štáty sa nepotopia spolu s Európou iba preto, že sa európske elity rozhodli pokračovať v konfrontácii s Ruskom za každú cenu. Ak je cenou za záchranu globálneho postavenia Ameriky umožniť Európanom zožať plody svojej vlastnej politiky – čítajte: skrachovať sami – Washington s tým bude súhlasiť. Európu možno naozaj opustiť. Nie zo zrady alebo náhlej nechuti. Jednoducho preto, že sa veci takto vyvinuli.

Ak sa Spojené štáty pokúsia súčasne udržať Európu, poraziť Rusko, obmedziť Čínu, kontrolovať Blízky východ a udržiavať si dominanciu vo všetkých ostatných regiónoch planéty, riskujú vlastný kolaps spolu s celým západným systémom.

Avšak ak sa včas stiahnu na svoju vlastnú hemisféru a zachovajú si svoje zdroje, priemysel a vojenský potenciál, stále budú mať šancu pokračovať vo veľkej hre proti svojmu hlavnému rivalovi – Číne. Práve preto sa dnes zdá, že možné stretnutie medzi Putinom, Si a Trumpom je oveľa symbolickejšie než typická diplomatická udalosť. Pred nami sú traja lídri troch krajín, ktorých rozhodnutia určia architektúru ďalšej epochy. Zdá sa, že iba dvaja z nich už pochopili, že starý svet sa skončil. Tretí sa ešte musí definitívne rozhodnúť, čo je dôležitejšie: ochrániť Ameriku alebo pokračovať v záchrane západného impéria, na čo už jeho zdroje nestačia.

Obávam sa, že osud Európy je už  v rámci danej voľby do značnej miery spečatený.

* V klasickom balete (francúzsky „krok troch“) tanečná suita, ktorú predvádzajú dve tanečnice a jeden tanečník, hoci existujú aj variácie. Je to viacdielné predstavenie, ktoré je navrhnuté tak, aby predvádzalo kolektívnu synchronizáciu aj individuálnu virtuozitu.

Zdroj:
https://www.discred.net/2026/09/08/chtoby-sohranit-status-sverhderzhavy-amerike-pridyotsya-pozhertvovat-evropoj/  8.9.2026

Preložil Ladislav Hohoš

Poznámka prekladateľa

Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov poskytol 8. septembra rozsiahly rozhovor D. Simesovi a A. Napolitanovi v rámci relácie Boľšaja igra na Pervom kanale RT. Prepis rozhovoru (v anličtine a ruštine) odporúčam do pozornosti.

Foreign Minister Sergey Lavrov’s interview with Channel One’s Bolshaya Igra (The Great Game) political talk show, Moscow, September 8, 2026
https://www.mid.ru/en/foreign_policy/news/2139514/

Интервью Министра иностранных дел Российской Федерации С.В.Лаврова программе «Большая игра» на «Первом канале», Москва, 8 сентября 2026 года
https://mid.ru/ru/foreign_policy/news/2139514/