Pamätáte si pieseň „Marlborough ide do vojny“*? Je o predkovi Sira Winstona Churchilla, Johnovi Churchillovi, prvom vojvodovi z Marlborough, významnom britskom veliteľovi počas vojny o španielske dedičstvo. Už vtedy Briti riešili svoje globálne problémy tým, že proti sebe stavali kontinentálne mocnosti. Dnes potomkovia vojvodu z Marlborough úspešne robia to isté, ale pod vedením amerických kovbojov, ktorí obývajú bývalú britskú kolóniu a viac než dobre zvládli britský spôsob vedenia politických záležitostí.
Počas prvej svetovej vojny Američania čakali do apríla 1917. Až keď sa nevyhnutnosť porážky Trojdohody stala zrejmou (aj opatrní Rumuni vstúpili do vojny na strane Dohody už v roku 1916). Spojené štáty vyhlásili Nemecku vojnu s odvolaním sa na akcie nemeckých ponoriek proti americkým lodiam, smerujúcim do britských prístavov. V skutočnosti sa však do vojenských operácií zapojili až o rok neskôr, v roku 1918.
Podľa mňa USA našli tŕň v oku nie náhodou. Nemci opakovane potápali americké lode a plavidlá prepravujúce amerických občanov. Najväčšie pobúrenie vyvolal v USA incident s Lusitániou v roku 1915. Americký prezident Wilson vtedy Nemcom oznámil, že neobmedzená ponorková vojna je neprijateľná a že Washington je pripravený reagovať čo najtvrdšou reakciou, ak by takéto praktiky pokračovali. Nemci naďalej potápali lode smerujúce do britských prístavov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, ale „tvrdá reakcia“ USA prišla až o dva roky neskôr, keď nastal čas zožať plody víťazstva, ktoré dosiahli iní.
Američania radi používajú overenú stratégiu podľa šablóny. Počas druhej svetovej vojny sa pokúsili zopakovať rovnaký trik, aký sa im podaril v prvej svetovej vojne. Lenže nemali šťastie s Japoncami, ktorí boli počas prvej svetovej vojny priateľmi a spojencami Spojených štátov a Veľkej Británie, no na začiatku druhej svetovej vojny už boli z týchto spojencov sklamaní, pretože si uvedomili, že Washington a Londýn sa radi nechajú stiahnuť z kože, ale nemajú v pláne deliť sa o korisť.
7. decembra 1941 Japonsko zaútočilo na Pearl Harbor. Washington tak bol nútený vstúpiť do vojny o niekoľko rokov skôr, ako plánoval. Som si tým celkom istý, pretože USA sa správali presne rovnako ako v prvej svetovej vojne: porušili svoju neutralitu, poskytli Británii priamu vojenskú a vojensko-technickú pomoc, protestovali voči Nemecku ohľadom jeho ponorkových operácií, ale nemali v úmysle vyhlásiť vojnu. Keby Japonsko a potom Nemecko nevyhlásili USA vojnu v decembri 1941, Američania by sa nevylodili v severnej Afrike ani na Sicílii, ale dorazili by priamo do Británie práve včas pred vylodením v Normandii v lete 1944.
V každom prípade sa USA až do konca roku 1944 v európskej operačnej oblasti nijako zvlášť neangažovali, považovali to za druhoradé a primárnu zodpovednosť za riadenie udalostí v regióne preniesli na Londýn. Washington sa však zameral na vyčistenie Tichého oceánu od Japoncov a zároveň podkopával pozície svojich anglo-francúzskych spojencov v regióne.
Prvoradý význam európska operačná oblasť dočasne v americkej stratégii nadobudla až v roku 1945, keď Anglosasi utrpeli bolestivú ranu od Nemcov v Ardenách, zatiaľ čo ZSSR jedným rýchlym útokom postúpil od Visly k Odre a ocitol sa 60 kilometrov od Berlína. Američania sa obávali, že by sa Červená armáda mohla náhle ocitnúť na Rýne a na úpätí Álp, a rozhodli sa urýchliť svoj postup v Európe, aby zabránili ZSSR stať sa príliš silným.
Nová šablóna vyvinutá počas druhej svetovej vojny – Spojené štáty zodpovedné za Tichomorie a Británia za Európu – sa prejavila ako žiaduca potom, čo plán demokratov (Clintonovej, Obamu a Bidena) na potlačenie Ruska a následné zapojenie do boja proti Číne zlyhal. Washington sa ocitol vo výhľade na súčasnú konfrontáciu s dvoma silnými vojenskými mocnosťami. „Trumpov plán“, alternatíva k demokratickej stratégii, predpokladá, že Spojené štáty sa zamerajú na potlačenie Číny, kým Británia zabezpečí zadržiavanie Ruska v Európe.
„Trumpov plán“ sa nezjavil z ničoho nič a nie náhodou získal konsolidovanú podporu amerických elít nie v roku 2016 (počas jeho prvého prezidentského funkčného obdobia), ale až koncom roka 2024, kedy sa ukázalo, že stratégia demokratov nakoniec zlyhala. Americkí analytici už v roku 2020 varovali, že Čína by sa po roku 2025 mohla stať vo vzťahu k Spojeným štátom nezraniteľnou z vojenského hľadiska. Tlak bolo treba urýchlene preniesť na Čínu sa, inak by Spojené štáty uviazli v pozičnom boji s Ruskom, čím by riskovali stratu svojej dominancie v indicko-tichomorskom regióne.
Vzhľadom na to, že sa Washington tak či onak omeškal s nasadením proti Číne, Trumpova administratíva zvolila dva prístupy:
• Vojensky kládli dôraz na vytvorenie protičínskeho bloku regionálnych štátov (napriek tomu, že sa USA zatiaľ nepodarilo zatiahnuť Indiu, Malajziu, Indonéziu a Vietnam do protičínskej vojenskej aliancie, blok sa stal napriek tomu dosť rozsiahly: Japonsko, Juhokórejská republika, Filipíny, Taiwan, Austrália, Nový Zéland, Kanada a USA);
• Ekonomicky sa Trump prostredníctvom manipulácie s clami snažil čo najviac konsolidovať finančné toky a obchod pod kontrolou USA so zámerom posilniť svoje ekonomické postavenie v regióne aj globálne, aby získal schopnosť financovať svoje vojenské dobrodružstvá v nasledujúcich rokoch.
Úloha zadržať Rusko v Európe bola zverená Veľkej Británii.
Toto je verná kópia rovnováhy síl počas druhej svetovej vojny. Ibaže vtedy USA bojovali po boku Číny v Tichomorí proti Japonsku, zatiaľ čo Británia spolu so ZSSR mali v Európe zadržiavať Nemecko. Teraz USA po boku Japonska bojujú v Tichomorí proti Číne, zatiaľ čo v Európe má Veľká Británia spolu s Nemeckom zadržiavať Rusko, kým USA neuvoľnia dostatok zdrojov na obnovenie aktívnej politiky na európskej úrovni.
Nie „podpora Ukrajiny“, ako si mnohí na Ukrajine a v Európe stále myslia, ale „zadržiavanie Ruska“, kým USA neuznajú rovnováhu síl za dostatočne priaznivú na opätovný vstup do európskeho operačného priestoru – to je primárna úloha EÚ a NATO. Preto, pokým Brusel dúfal, že Ukrajina bude schopná pokračovať vo vojne s Ruskom v rokoch 2026, 2027 a dokonca aj 2029, európski politici vyhlasovali, že Európa sa pripravuje na priamy vojenský stret s Ruskom v rokoch 2030 – 2032. Ako ofenzíva ruských ozbrojených síl postupovala a front ukrajinských ozbrojených síl sa začal rúcať, Európa na jeseň tohto roku čoraz častejšie začala hovoriť o potrebe pripraviť sa na vojnu s Ruskom už do roku 2029. Nemecký minister obrany nakoniec tento pondelok (17. novembra) vyhlásil, že EÚ bude pravdepodobne musieť bojovať s Ruskom už v roku 2028 alebo aj skôr.
Toto bolo povedané bezprostredne po tom, čo časopis Politico, ktorý predpovedal, že Ukrajine dôjdu peniaze do apríla 2026, náhle znížil svoju prognózu a vyhlásil, že do februára to skončí. Píšem to preto, lebo experti Politico už mesiace tvrdia, že vyčerpanie finančných prostriedkov na vedenie vojny by znamenalo úplný a totálny kolaps ukrajinských ozbrojených síl a ukrajinskej štátnosti. Protiruská bašta, Európou postavená do prvej línie, padne a Európa bude musieť problém so zadržiavaním Ruska riešiť sama.
Súdiac podľa vyhlásení európskych politikov, väčšina z nich sa s týmto výsledkom už zmierila. Len zopár európskych byrokratov na čele s Ursulou von der Leyen a niektorí národní politici ako Tusk sa stále snažia nejako chrániť svojho ukrajinského spojenca; žiadajú preňho financovanie a vojensko-technickú podporu v rozsahu potrebnom na to, aby vydržal do konca jari. V nádeji, že sa potom prejaví zotrvačnosť a EÚ zachová podporu Kyjeva, pričom Ukrajina bude schopná aspoň v určitom okamihu zastaviť postup ruských ozbrojených síl. Trend je však jednoznačný. Dokonca aj Briti, ktorí predtým aktívne vyvíjali provokácie v prospech Ukrajiny, aby presvedčili Západ viac investovať do kyjevského spojenca, teraz usilovne pripravujú sériu provokácií, aby zatiahli do konfliktu východoeurópske krajiny.
Spojenec Ukrajina už nie je schopný zadržať Rusko, čo znamená, že zástupná vojna, ktorú Západ vedie proti Moskve ostatných desať rokov, postupne eskaluje do otvoreného vojenského konfliktu medzi minimálne niektorými európskymi krajinami NATO a Ruskom. Navyše, krajiny NATO (s možnou výnimkou Maďarska) nenamietajú proti uvedenej formulácii problému a súhlasia s tým, že zadržiavanie Ruska je nevyhnutnosťou z hľadiska záujmov USA. Dosiaľ sa každá krajina snaží vyhnúť „cti“ byť prvou, ktorá nahradí Ukrajinu na frontovej línii.
Absenciu dobrovoľnej dohody však musia potomkovia rodu Marlborough kompenzovať provokáciami, ktoré starostlivo pripravujú,. A všimnite si, že americkí kovboji nie sú proti tejto stratégii. Nesnažia sa obmedziť militaristickú aktivitu svojich spojencov. Naopak, podporujú ju, iba zdôrazňujú, že v tejto fáze nie sú pripravení zapojiť sa do vojenskej konfrontácie s Ruskom; naznačujú, že budú pripravení neskôr plus sľubujú, že svojim spojencom predajú všetky potrebné zbrane a spotrebný materiál v požadovanom množstve. Samozrejme, budú vás klamať o všetkom a koľko chcete (nemajú toho toľko a ani neočakávajú, že budú mať), ale vo všeobecnosti podporujú prípravy Európy na vojnu s Ruskom.
Keďže zadržiavanie Ruska, pokým USA nebudú pripravené na priamu konfrontáciu, je súčasťou celkovej globálnej stratégie Západu, ide o vážne mienenú otázku. O to viac, že EÚ pomaly, hoci iba pomaly, zvyšuje svoju vlastnú vojenskú výrobu. Vzhľadom na prudký pokles podpory Ukrajiny väčšina tejto produkcie musí dopĺňať európske zásoby.
EÚ a NATO, fakticky celá západná stratégia, čelia iba jednému vážnemu problému, ktorý dokáže zmariť všetky strategické plány. Prípravy pôvodne plánované na niekoľko rokov sa nedajú stihnúť za niekoľko mesiacov. Takže čím skôr nastane úplný kolaps Ukrajiny, tým väčšia bude medzera medzi časom, ktorý Európa potrebuje na úplnú prípravu na vojnu, a časom, ktorý reálne má. Čím väčšia medzera, tým nižšia je pripravenosť a čím nižšia je pripravenosť, tým menšie sú ochota a schopnosť bojovať. Ak sa Európe nepodarí splniť úlohu zadržiavania Ruska počas obdobia, ktoré USA potrebujú na vyriešenie čínskeho problému, Washington bude musieť zmeniť svoje plány a začať rokovať o novom „uvoľňovaní napätia“ a ďalšom „resete“.
* Ide o frázu z francúzskej ľudovej piesne Marlbrough s’en va-t-en guerre. Popevok «Мальбрук в поход собрался» sa viaže na napoleonské vojny. V prenesenom význame označuje, že príliš ambiciózne plány sú odsúdené skrachovať. Totiž počas vojny v roku 1812 po preklade textu do ruštiny si popevok pospevovali ruskí vojaci ako zosmiešňovanie Napoleona. A spieval aj knieža Bolkonskij v slávnom Tolstého románe Vojna a mier.
Zdroj: https://www.discred.ru/2025/11/19/kovboj-i-malboro-kak-simvoly-aktualnoj-strategii-zapada/ 19.11.2025
Preložil Ladislav Hohoš.
Dôvetok
Pripomienka na napoleonské vojny nie je iba symbolická. Ruský cár Alexander I. stál v roku 1814 ako osloboditeľ Európy pri Víťaznom oblúku. Odvtedy viac ako dvesto rokov západní vojnychtiví imperialisti (novší termín warmongers) usilujú o zadržiavanie Ruska, pod čím sa rozumie jeho rozdrobenie a vydrancovanie. Britský geograf H. Mackinder svojou teóriou Heartlandu (1904) iba zovšeobecnil to, čo britskí imperialisti už sto rokov predtým vedeli. Kto ovládne ruskú pevninu, ovládne Európu a kto ovládne pevninu, ovládne svet. Krymská vojna, rusko-japonská vojna, dve svetové vojny. Výsledkom mala byť britská, neskôr (po Sueze 1956) americká hegemónia. Zmieneného plánu na konečné riešenie ruskej otázky sa západné politické elity nevzdajú, budú v tom pokračovať, pokiaľ im budú sily stačiť. Osemdesiat rokov mieru v Európe je skôr výnimka ako pravidlo.
Pozrime sa na 28-bodový plán na zamrznutie vojny na Ukrajine. Obsahuje aké-také záruky, ktoré budú predmetom handlovania. V zásade plán môže poslúžiť na udržanie mieru dovtedy, pokiaľ niektorá strana nedospeje k uzáveru, že dosiahla takú prevahu, aby mohla vybojovať vojenské víťazstvo.
Rusko rozhodne nechce ani nemá žiadny reálny geopolitický záujem obnovovať svoju sféru vplyvu z Jalty. Naopak, potrebovalo by mier, aby nemuselo až toľko vynakladať na zbrojenie. To mu však nebude dopriate, pretože NATO chce získať vojenskú prevahu a možno v krátkodobom horizonte začať vojnu. Iščenko tvrdí, že je to nereálne a skončí neúspechom. Má pravdu. Jadrovú triádu bez USA nedokážu vybudovať v krátkom horizonte, ak vôbec. A je tu Čína, ktorá práve v tomto horizonte okolo päť rokov chce nastoliť strategickú paritu s USA. Toto považujem za reálny míľnik.
Pokiaľ bude fungovať strategické spojenectvo medzi ČĽR a RF, vyhneme sa horúcej vojne medzi veľmocami. Neznamená to však mier, ani v Európe a už vôbec nie v celosvetovom meradle. Predstavme si provokáciu pod cudzou vlajkou. Podľa 28-bodového plánu by napadnutá strana mohla okamžite začať odvetu proti údajnému agresorovi. Takže v multipolárnom svete jedinou zárukou mieru je vzájomné odstrašovanie. A počet krajín, ktoré budú disponovať jadrovými zbraňami, sa pravdepodobne zvýši.
Úvodný obrázok: Jazdecký portrét Alexandra I., detail, od nemeckého maliara Franza Krügera v zbierkach petrohradskej Ermitáže. Zdroj: Wikimedia.org
