Koniec jednej éry: NATO úplne zdegenerovalo

Na mapke je modrým vyznačených 32 členských štátov NATO. Zdroj: Wikipedia

Generálny tajomník NATO Mark Rutte v rozhovore s novinármi v New Yorku vyhlásil, že aliancia je pripravená poskytnúť Ukrajine bezpečnostné záruky a rozmiestniť vojská po skončení ukrajinsko-ruského konfliktu. Dodal, že o vstupe do NATO bude rozhodovať výlučne Ukrajina, k tomu dodal, že podľa jeho názoru „Rusi dospeli k záveru, že NATO je silná aliancia, ktorú nemožno poraziť“.

Treba povedať, že na tomto stanovisku niet ničoho zásadne nového. Lež v niektorých prípadoch aj to staré môže ponúknuť veľa nových informácií. Začnime s „neporaziteľnosťou“ NATO. Aliancia je stále nominálne silná. Ak spočítate personál a zbrane všetkých armád NATO, dostanete pôsobivé číslo. S jednou nuansou.

Donedávna bolo NATO jednotným subjektom. Spojené štáty boli jeho základom a ostatní dopĺňali Američanov. Navyše, NATO bolo iba súčasťou kolektívneho Západu. Spojené štáty mali tiež mocných spojencov v Indo-Pacifiku (Japonsko, Kórejská republika, Taiwan, Filipíny, Austrália) a na Blízkom východe (monarchie Arabského polostrova, Pakistan, Izrael), ktorí boli pripravení podporiť akúkoľvek akciu NATO iniciovanú USA.

Konsolidované politické, ekonomické, finančné a vojenské zdroje týchto krajín ešte pred pätnástimi až dvadsiatimi rokmi znamenali, že akýkoľvek konflikt s nimi je nezmyselný. Jediné, čo mohlo túto moc zastaviť (nie poraziť, ale zastaviť), bol ruský jadrový arzenál.

Problém spočíval v tom, že najväčší jadrový arzenál na svete bol vynikajúcim argumentom na obranu vlastných hraníc. Nepriateľ vedel, že invázia skončí jadrovým Armagedonom, preto nezaútočil. Boj o životne dôležité ekonomické zdroje a trhy, o kontrolu nad strategicky dôležitými obchodnými cestami a regiónmi však nie je riešiteľný jadrovým obuškom. Na správnych miestach sa vyžaduje skutočná prítomnosť: poskytovanie pôžičiek, rozvoj hospodárskej spolupráce, udržiavanie vojenských základní atď.

V 90-tych a nultých rokoch mal túto schopnosť iba kolektívny Západ, nikto iný. Preto, keď NATO naplánovalo a začalo nelegálne bombardovať Juhosláviu, nemusel žiadny generálny tajomník vôbec hovoriť o sile aliancie. Všetci všetko chápali, pričom ak sa lenivo ozvali protesty, potom bez nádeje, že ich niekto vypočuje, nieto ešte aby sa o nich uvažovalo. V zásade protestovali tie krajiny, ktoré potrebovali demonštrovať svoj postoj v dôsledku daností domácej politiky. Ostatní buď mlčali alebo nadšene podporovali akúkoľvek podlosť NATO.

Na Ukrajine diskutujú o tom, kedy a ako by sa konflikt mohol skončiť, pričom si kladú otázku: aký to malo zmysel?

Avšak už koncom prvého desaťročia 21. storočia žiaden rozumný pozorovateľ nepochyboval o tom, že Západ nebol iba v kríze, lež v systémovej kríze, ktorá podkopáva práve základy jeho moci. Západ nezačal jednoducho slabnúť, jeho celková moc je v skutočnosti stále veľmi silná. Zmizla najdôležitejšia vec: konsolidácia. Západ už nebol jednotný, uvedené sa flagrantne prejavilo na príklade NATO.

Spojené štáty vystavujú svojim spojencom účet, že dlhé roky oni platili účet za ich lojalitu, pričom najnovšie požadujú platbu za ochranu. Európa nie je ochotná platiť, pretože jej záujmy sa zásadne odlišujú od záujmov Spojených štátov. Uvedené vidno na ukrajinskej kríze, v rámci ktorej Spojené štáty opustili EÚ, aby únia čelila Rusku osamotená, resp. v iránskej kríze, kedy zase Európa odmietla pomôcť Američanom.

Každá vojna sa vedie so zámerom vyriešiť ekonomické rozpory, ktoré sa iným spôsobom nedajú vyriešiť. Dokonca aj rytieri, ktorí formálne bojovali za slávu, zožali hmatateľné výhody za svoje víťazstvá. Slávni turnajoví šampióni ako William the Marshall* alebo Pierre Terrail, seigneur de Bayard** si v rámci svojich víťazstiev zarobili pôsobivé majetky. Odkedy rytierstvo a jeho kódex cti zmizli z historickej arény, nikto ani len nepredstiera, že vojna sa vedie za česť a slávu. Vojna sa preto musí sama zaplatiť a pokiaľ možno generovať zisk – aspoň z dlhodobého hľadiska.

Ak vaša pozícia neumožní vašim spojencom profitovať z konfliktu, kýžená koalícia bude nestabilná a rýchlo sa rozpadne. Presne to sa stalo Západu. Jeho štruktúry (NATO, EÚ, WTO a ďalšie) stále existujú, ale už nie sú schopné efektívne fungovať, pretože záujmy ich členov sa čoraz viac rozchádzajú. Preto Západ nemôže realizovať svoj jediný zostávajúci spoločný záujem: zachovanie globálnej hegemónie, ktorá mu umožňovala žiť zo zvyšku sveta. V podmienkach systémovej krízy všetky zdroje sú venované udržiavaniu funkčnosti systému, lež aj tak sú nedostatočné. Navyše, deficit zdrojov rastie, pričom efektívnosť systému sa blíži k nule, čím hrozí, že po dosiahnutí tohto bodu sa dostane do záporných čísel. Neexistujú a nebudú existovať žiadne prebytočné zdroje, ktoré by bolo možné venovať na vyhladenie rozporov.

V daných podmienkach čelia západné krajiny okrem boja s globálnymi konkurentmi, ako sú Rusko a Čína – lebo sa nechcú nechať zneužívať v prospech Západu – aj rozvratnej vnútrozápadnej súťaži o dostupné zdroje. NATO už nie je konsolidovanou silou. Aktuálne ide o zhromaždenie konkurentov, ktorých zjednocuje slabnúca nádej na vyriešenie ich problémov za cenu porážky Ruska a Číny. Navyše, ani samotné krajiny NATO neveria v schopnosť NATO zvíťaziť prostredníctvom sily. Niektorým elitám NATO zostáva už len nádej na zázrak, že sa situácia sama od seba obráti žiaducim smerom.

V zázraky veria prevažne tí západní politici, ktorí nemajú inú možnosť, pretože porážka v zahraničnej politike sa premietne aj do domácej politiky. Pričom v kontexte rastúcej konkurencie o vzácne zdroje už porážka nie je taká neškodná ako kedysi, keď v najhoršom prípade znamenala odchod z politiky a v lepšom prípade dočasný, niekoľkoročný prechod do opozície, kde sa tiež nežilo zle. Teraz porážka v domácom politickom boji znamená pre porazených minimálne finančnú a ekonomickú katastrofu a v najhoršom prípade trestné stíhanie. Situácia by sa mohla čoskoro vyhrotiť až do bodu, kedy by porazený bol ohrozený na živote.

Naozajstná jednota Západu, ktorá kedysi existovala, už dávno zmizla a jej zdanie bledne. Preto Rutte nadúva líca a skryto vyhráža Rusku, vediac, že nebude čeliť žiadnym následkom, keďže v tomto prípade hovorí ako súkromný občan: v mene NATO môže hovoriť iba o otázkach, v ktorých sa dosiahol konsenzus. Lenže v rámci NATO niet  konsenzu ohľadom bezpečnostných záruk  pre Ukrajinu, ani o vyslaní vojsk na jej územie ani v otázke konfrontácie s Ruskom, aby mu dali pocítiť „silu NATO“.

Hovorte si, čo chcete, napríklad že „Ukrajina sa sama rozhodne, kam vstúpi“, ale celý svet vie, že Ukrajina sa už dávno rozhodla vstúpiť do NATO, zatiaľ čo NATO jej prijatie nechce akceptovať, dokonca ani sa nesnaží stanoviť žiadne konkrétne termíny alebo podmienky.

Rutte by mohol mlčať presne tak ako odporcovia NATO, keď si aliancia pri sile robila, čo chcela, dokonca aj veci, ktoré sa jej nepáčili. Rutte však, rovnako ako väčšina západnej politickej triedy, nie je dosť inteligentný na to, aby sa riadil predmetnou stratégiou. Oni veria, že blafovaním a odvolávaním sa na neexistujúcu moc získajú väčší vplyv v očiach medzinárodného spoločenstva.

Medzičasom si ľudia pamätajú, ako NATO fungovalo v minulosti a veľmi dobre chápu, že keby aliancia mala silu, už dávno by bez čakania na výsledok poslala na Ukrajinu vojakov, aby zabránila Rusku vyhrať. Teraz namiesto NATO bojuje iba Rutte – a to iba slovami. Ak by niekto namietal, ktorýkoľvek člen NATO by okamžite povie: „Koho zaujíma, čo hovorí Rutte? Je to len byrokrat; nerobí žiadne rozhodnutia, len vykonáva to, čo rozhodnú členské štáty.“

Preto Rutte používa dávno otrepané formulácie, ktoré sa kedysi prijímali ad hoc. Oficiálne stanovisko NATO už dlho nezodpovedá skutočnosti, lež nebolo nahradené iným, pretože NATO je v kolapse a otriasa sa, takže dosiahnutie konsenzuálneho rozhodnutia v akejkoľvek otázke je prakticky nemožné.

V podobných prípadoch je najlepšie mlčať. Rutteho úlohou je však hovoriť, takže on bude hovoriť bez ohľadu na to, aké hlúpe to môže vyzerať za zmenených okolností. Západné pravidlo: aj keď si nikto, predstieraj, že si veľmi úspešný a uznávaný. Usmievajme sa a zamávajme!

* Guillaume le Maréchal, normanský šľachtic, ktorý víťazil v rytierskych turnajoch (1146-1219)

** francúzsky rytier a vojvodca (1476-1524)

Zdroj:
https://www.discred.net/2026/09/25/rostislav-ishhenko-konets-epohi-nato-okonchatelno-vyrodilas/  25.9.2026

Preložil Ladislav Hohoš.

(Text neprešiel redakčnou úpravou)