K aktuálnej vysokoškolskej politike

Akademický život a prax nemajú veľký vplyv na dianie vo svete. Akadémia a univerzity si žijú svojimi zvyklosťami, ako keby sa vo svete „nechumelilo”. To všetko by bolo v poriadku, pokiaľ by aj ten mimoakademický svet bol v poriadku. Za takýchto podmienok by akademický život, venujúci sa iba sám sebe a svojím problémom bol tým, čím má byť – pestovaním poznania a vzdelania, svetom intelektuálnej tvorivosti a kultúry. Napriek tomu vždy boli a sú akademici, ktorým čisto akademický rámec nestačí, a ako tzv. verejní intelektuáli uplatňujú svoje kompetencie pri analýze rôznych problémov spoločnosti a politiky. Ako osobnosti vstupujú do neakademických diskusií a sporov s im vlastnou erudíciou a odvahou (celý život takto pôsobil Noam Chomsky, v súčasnosti sú na celosvetovej verejnej scéne viditeľní napr. Yuval Noah Harari, Jeffrey Sachs, John Mearsheimer i niektorí ďalší). Okrem toho z času na čas vystúpia z akademických kruhov aj sami študenti. Vtedy ide skôr o masovejšie hnutia, ako bola známa revolta na Západe v roku 1968, u nás v roku 1989, či momentálne v USA. Vysokoškolské študentské protesty a demonštrácie obvykle prichádzajú v časoch vyhrotenej krízy (tak to bolo napr. v Nemecku v r. 1933 alebo v Juhoafrickej republike v r. 1976, v Číne v r. 1989, v Thajsku v r. 2019 atď.) Majú zväčša pokojný charakter, aj keď niekedy musia čeliť priamemu ataku štátnej moci.

Nie o tom však chcem písať na tomto mieste. Naše vysoké školy žijú v tieni spoločenských a politických udalostí, úzkostlivo si strážiac apolitickosť svojej akademickej pôdy. To, čím momentálne žijú, je okrem už pomaly doznievajúcej novej vlny akreditácií aj nový nástroj na ich financovanie, tzv. výkonnostné zmluvy. Práve tejto téme sa chcem konkrétnejšie venovať (jednu z ojedinelých kritických reakcií uverejnil už 19. 11. 2023 prof. Jozef Hvorecký vo svojom blogu.

Zvýšenie výkonnosti slovenských vysokých škôl

… tak sa nazýva celý komponent 8 v Pláne obnovy a odolnosti Slovenskej republiky. V súlade s tým minister školstva podpísal smernicu č. 48/2023 o merateľných ukazovateľoch zmlúv o poskytnutí dotácie verejným vysokým školám s platnosťou od 22. 12. 2023. Všetky verejné vysoké školy údajne už mali podpísať výkonnostné zmluvy (povinne či iniciatívne?), v ktorých sa zaviazali k plneniu viacerých merateľných ukazovateľov. Za ich splnenie môžu v rokoch 2024 až 2026 získať finančný príspevok navyše (ktorý však podľa mojich interných informácií nepôjde z európskych financií, ale zo štátneho rozpočtu). V tomto roku je to 47 miliónov € (v priemere 2 350 000 € na školu), v roku 2025 to má byť 67 miliónov € a vyše 85 miliónov v roku 2026. Dobrá správa pre finančne poddimenzované vysoké školstvo – keď neprší, nech aspoň kvapká! V praxi to znamená, že vysoké školy si musia tieto financie „zarobiť” a zaslúžiť svojím „výkonom”, ktorého parametre ministerstvo stanovilo v prílohe č. 1 k uvedenej smernici pod názvom „Merateľné ukazovatele”. Pri každom ukazovateli je stanovený cieľ, resp. jeho výkonové plnenie a percentuálna váha pre výpočet finančnej sumy. K tomu ešte ministerstvo vydalo „matematickú prílohu”, ako to všetko rozpočítavať.

Nielen tieto ukazovatele, ale aj celá koncepcia je povestným kameňom úrazu. Dá sa pochopiť, že na účely administrovania, t.j. výpočtu a podielu každej vysokej školy sú potrebné isté „ukazovatele” pre rozdeľovanie financií. Podstatná je však koncepčná otázka: Čo je to „výkon” a „výkonnosť” vysokej školy, v čom vlastne spočíva a má spočívať? Je zrejmé, že ukazovatele, ktoré ministerstvo formulovalo, indikujú výkony, ktoré považuje za významné a ktoré chce samostatným financovaním podporovať, resp. – inak povedané – indikujú slabiny a problémy, ktoré chce ministerstvo týmto finančným nástrojom riešiť. Metóda riadenia pomocou merateľných ukazovateľov je typickou metódou neoliberálneho manažerizmu, ktorá stojí (okrem iného) na dataizme a monetarizme, teda na presvedčení, že nemôžeme rozhodovať bez dát a financie sú to najdôležitejšie, o čom rozhodujeme. Preto na všetko potrebujeme merateľné ukazovatele.

Merateľné ukazovatele výkonov

Podľa ministerstva je 7 ukazovateľov základných a 22 voliteľných (z nich si má škola, uzatvárajúca zmluvu, povinne vybrať 7). Základnými sú tieto:

1. Efektivita štúdia, meraná podľa počtu študentov, ktorí zanechali štúdium už v 1. ročníku alebo po ňom, a počtu študentov, ktorí ukončili štúdium v štandardnej dĺžke. Ide zrejme o študentov I., bakalárskeho stupňa (hoci prečo nie aj o II., magisterského stupňa?) denného štúdia. Zníženie počtov o 2,5 % v prvom prípade a zvýšenie o 5 % v druhom prípade je tým cieľovým výkonom vysokej školy, za ktorý bude finančne odmenená.

Požadovaný efekt má teda spočívať v tom, aby (v ideálnom prípade) skončili štúdium všetci zapísaní študenti. Nevedno, aký pedagogicky „výkon” majú podať zamestnanci vysokej školy, aby tieto ukazovatele naplnili. Predčasné ukončenie štúdia totiž závisí aj od samých študentov, a to nielen ich schopností a motivácie študovať, ale aj od ich osobných situácií a volieb. Nie je to mechanický proces a predčasné ukončenie štúdia je multifaktoriálne podmienené. A takisto je rôzne v rôznych odboroch, takže agregovaný sumár za celú vysokú školu veľa nehovorí, pokiaľ sa vysoká škola nepozrie na jednotlivé odbory (v ktorých sú čísla rôzne), ale najmä na ich príčiny. Je jasné, že „odpadovosť” alebo „neodpadovosť” zo štúdia znamená isté zhodnotenie alebo znehodnotenie práce učiteľov, ktorá sa tu má odmeňovať (či trestať?), ale pedagogický proces nie je ako každý iný výrobný či technologický proces, na konci ktorého sa v súvahe a výsledovke účtujú náklady a výnosy a všetky straty sa dostávajú do čiernych čísel. Takýto účtovnícky prístup v akademickej a pedagogickej sfére je koncepčne nemiestny (hoci, pravdaže, neoliberálnemu prístupu vlastný). Efektívnosť štúdia v zmysle maximálneho zabezpečenia jeho absolvovania logicky závisí predovšetkým od toho, koho na štúdium prijímame. Ak, tak sem by bolo treba zamerať pozornosť, aby vysoké školy prijímali len tých, čo majú skutočne predpoklady, ktoré sa aj maximálne naplnia. Inak je tento ukazovateľ len formálny alebo len štatistický, ako keď sa vo vojne počítajú straty a vyhrať by mali tí, čo ich majú najnižšie. Ako vieme, nie je to zákon. Aj ten s vyššími stratami môže nakoniec vojnu vyhrať. Alebo mužstvo s jedným či dvoma vylúčenými a zranenými hráčmi tiež nemusí prehrať. Takže, aký výkon sa tu meria a odmeňuje?

2. Otvorenosť štúdia na II. a III. stupni, meraná počtami študentov, prichádzajúcimi z inej vysokej školy. Tiež sa financuje nárast o 2,5, resp. 5 %. Takáto prax fakticky funguje všade tam, kde škola nemá akreditované tieto stupne, takže jej absolventi I. stupňa celkom logicky odchádzajú študovať tam, kde tieto stupne majú. Nevedno však, ako môže fungovať tam, kde si školy navzájom v týchto stupňoch konkurujú, preto sa tiež prirodzene snažia svojich absolventov I. stupňa udržať, aby pokračovali ďalej na tej istej škole. Iba výnimočne a jednotlivo sa môžu študenti rozhodnúť, že na II. či III. stupeň prejdú z Bratislavy do Košíc alebo naopak, prípadne inde. Tento ukazovateľ môže byť aj iracionálny a neefektívny, ak by sa z neho malo urobiť pravidlo, pretože nikto nebude riskovať prechod zo školy, ktorú považuje za kvalitnejšiu, na menej kvalitnú. V každom prípade naša tradícia a systém štúdia také nie sú (na rozdiel napr. od USA). Zmeniť to by bolo možné snáď len príkazom alebo zákazom študovať vyšší stupeň na tej istej škole, čo by bola zjavná absurdita. Skôr by malo ísť o hľadanie nástroja na podporu študentskej mobility.

3. Otvorenosť štúdia voči zahraničiu na všetkých troch stupňoch, meraná počtami prijatých zahraničných študentov. Tento zámer je síce správny a chvályhodný, no sizyfovský. Alebo realizovateľný tak, ako to robia školy v zahraničí (napr. v Česku alebo v krajinách Beneluxu), že si zaplatia profesionálnu agentúru na nábor študentov z iných krajín, samozrejme, za predpokladu že budú schopné hromadne a štandardne vyučovať v cudzích jazykoch v prípade, že by nábor bol úspešný. Potom by išlo o mimoriadny marketingový výkon inštitúcie.

4. Zahraničné výskumné a umelecké granty, merané sumou získaných grantových prostriedkov na bežné výdavky za kalendárny rok. Čím vyššia je táto suma, tým vyššia je odmena ministerstva v rámci výkonnostnej zmluvy. Starý známy princíp: úspešný grantový „výkon” priťahuje ďalšie peniaze, v tomto prípade sa však berú do úvahy len úspešné zahraničné granty. Nevedno, či si ministerstvo urobilo analýzu efektívnosti grantovej činnosti vo vzťahu k produktivite akademickej práce. Zo zahraničia je známa nielen kritika, ktorá poukazuje na falošnú posadnutosť grantami, ale aj fakty, keď akademici granty jednoducho pre svoju prácu nepotrebujú alebo z rôznych dôvodov odmietajú.

5. Nezamestnanosť absolventov, evidovaných na úradoch práce 12 mesiacov (a viac?) od skončenia štúdia. Tu sa prejavuje zvláštna reduktívna logika, ktorá chce trestať vysoké školy za ich absolventov, ktorí sa nezamestnali. Akosi apriórne a kategoricky sa predpokladá, že to sú tí nekvalitní alebo nepotrební absolventi, a čím ich je viac, tým viac je ich produkcia školou neefektívna, a teda náklady na ňu sú stratové. Nepočíta sa tu s tým, že zamestnanie a zamestnanosť absolventov sú multifaktoriálne podmienené a nezávisia len od toho, kto, čo a ako vyštudoval. Trh práce i ďalšie faktory v tom nie sú „nevinné” a nemožno ich nebrať do úvahy. Povedané priamo a radikálne: robiť vysoké školy zodpovedné za zamestnanosť ich absolventov je jednoducho omyl. 

6. Uplatnenie absolventov študijných programov prvého stupňa, merané počtom zamestnaných bakalárov vôbec (nevedno, či vo vlastnom vyštudovanom odbore), zrejme vrátane tých, ktorí pracujú na miestach, požadujúcich len stredoškolskú kvalifikáciu (alebo aj nižšiu), lebo tam, kde je predpísaná kvalifikácia II. stupňa VŠ (čosi ako úplné vysokoškolské vzdelanie podľa starého slovníka), sa nedostanú. Nie je jasné, aká je korelácia medzi potrebou bakalárov na pracovnom trhu a počtami týchto absolventov, ani v akej štruktúre (napr. bakalár učiteľského štúdia je ešte stále nekvalifikovaný). Znovu, robiť vysoké školy zodpovedné za umiestnenie ich absolventov-bakalárov, je scestné aj preto, že trh práce a spoločnosť nepovažujú  bakalársky titul za úplné či dostatočné vysokoškolské vzdelanie.

7. Profesijne orientované bakalárske študijné programy, merané počtom takýchto novovytvorených programov. To je chvályhodné, ale, treba sa pozrieť, aké sú podmienky ich vytvárania. Dajú sa prakticky vytvoriť a otvoriť za rok? Existuje nejaká väzba medzi nimi a potrebou ich absolventov pre prax? Nie je toto kritérium diskriminačné voči školám, na ktorých dominujú teoretické akademické disciplíny?

Ak by sme zhrnuli, čo vlastne chce ministerstvo týmto finančným nástrojom výkonnostných zmlúv zabezpečiť, dostaneme toto:
1. aby vysokú školu končil maximálny počet prijatých na štúdium (ideálne 100 %);
2. aby študenti spravidla II. alebo III. stupeň študovali na inej škole;
3. aby na našich vysokých školách študovalo viac zahraničných študentov (koľko bude OK?);
4. aby naše vysoké školy získavali viac zahraničných grantov (koľko bude OK?);
5. aby maximálny počet absolventov vysokých škôl bol zamestnaný (ideálne 100 %);
6. aby maximálny počet absolventov bakalárskeho štúdia bol zamestnaný (ideálne 100 %);
7. aby sa vysoké školy viac orientovali na otváranie a realizáciu bakalárskych programov.

Všetko v podstate nič prevratné. Otázka stojí takto: ak sa vysoké školy zaviažu k takýmto výkonom a začnú ich plniť, a teda aj čerpať za ne financie zo štátneho rozpočtu, je to práve to, čo zvýši ich výkonnosť? A najmä, je to práve to, zvýši ich kvalitu a úroveň?    

Pokiaľ ide o voliteľné ukazovatele, ktorých je 3-násobne viac, môžeme ich usporiadať do klastrov:

1. Excelentné výstupy základného a aplikovaného výskumu, týkajúce sa počtov publikácií (vysoko citovaných v databáze WoS, v Nature index, umeleckých v CREUPČ) a európskych patentov; Výstupy základného a aplikovaného výskumu, týkajúce sa  časopiseckých publikácií (evidovaných v databázach WoS,  Scopus a váhovaných v kvartiloch), monografií (evidovaných a váhovaných v Nordic list), umeleckých výstupov (klasifikovaných v CREUPČ), patentov a úžitkové vzory (klasifikovaných a normovaných). Všade ide o „zvýšenie výkonu“ v počtoch publikácií v týchto kategóriách v priemere o 10 %. Publikácia ako taká je síce finálnym produktom akademickej práce, ale podstatný problém spočíva v niečom inom: v tvorivosti, ktorá je substanciou tohto produktu. Najprv musím mať čo publikovať, aby som mohol vôbec publikovať. Z tohto hľadiska publikácia nie je cieľom, ale len prostriedkom toho, čo akademik vytvoril, vynašiel, vyriešil atď. Sem treba zamerať manažment aj zdroje – na akademickú tvorbu, nie jej prezentáciu v publikáciách. Akademická tvorba nie je súkromná vec akademika.

2. Excelentné výskumné a umelecké granty (ERC, Horizont 2020/Horizont Európa, Creative Europe). Aké finančné stimuly treba dať našim akademickým inštitúciám, aby ich zamestnanci získavali tieto granty? Je problém v týchto finančných stimuloch?

3. Internacionalizácia, zahŕňajúca prakticky všetky oblasti činnosti vysokej školy – vzdelávanie (aj z hľadiska študentov), výskum, vývoj, umenie a inovácie, neakademickú a regionálnu spoluprácu, ako aj „podiel vysokoškolských učiteľov, výskumných a umeleckých pracovníkov s iným ako štátnym občianstvom SR alebo ČR všeobecne, a zvlášť „podiel vysokoškolských učiteľov na funkčnom mieste profesora”. Patria sem aj “Medzinárodné akreditácie a medzinárodne uznávané značky kvality”. Finančne sa odmeňujú spoločné študijné a výskumné programy so zahraničnými vysokými školami, spoločné pracoviská a pod. V dnešnom svete by internacionalizácia v akademickej sfére mala byť štandardom a v mnohých prípadoch aj je na našich vysokých školách všade tam, kde prirodzene vyplýva z obsahu odbornej akademickej práce. Treba ju ešte finančne stimulovať, nebodaj normatívne nariaďovať (ako napr. povinné zahraničné pobyty)?

4. Študenti – záujem o štúdium v podobe „miery selektivity” (počet neprijatých z počtu prihlásených) a „miery atraktivity” (počet zapísaných z počtu prijatých). Sem patrí aj „Spokojnosť študentov s výučbou a podporou počas štúdia”, zisťovaná samostatnými externými prieskumami, ako aj „Inklúzia a podpora študentov” so špecifickými potrebami, indikovaná takisto na základe externých dát.

5. Výsledky doktorandského štúdia, indikované na základe publikácií doktorandov (evidovaných v databázach WoS/Scopus, klasifikovaných monografií, umeleckých publikácií), ako aj zriaďovania pracovísk na podporu doktorandského štúdia. Hlavným výsledkom tohto štúdia má byť kvalitná dizertácia ako štart do akademickej kariéry. Všetky ostatné tlaky na výsledky doktorandov (najmä publikačné) môžu byť kontraproduktívne. Doktorand je stále študent, nie hotový akademický profesionál.

6. Koncentrácia kapacít vo vzdelávaní, výskume, vývoji, umení a inováciách, v neakademickej a regionálnej spolupráci, v riadení a manažovaní. Finančne sú stimulované spoločné študijné a výskumné programy s inými vysokými školami na Slovensku, spoločné pracoviská aj s neakademickými pracoviskami a pod. Bolo by vhodné, keby sa potreba koncentrácie a integrácie kapacít stala jednou z priorít akademického manažmentu.

7. Spolupráca s neakademickými externými aktérmi, Spolupráca s lokálnymi neakademickými externými aktérmi do 50 km od sídla vysokej školy a Spolupráca s neziskovými, charitatívnymi a inými organizáciami pro bono. Integrácia akademických inštitúcií do širšieho spoločenského kontextu je tiež príkazom doby.

8. Spokojnosť zamestnávateľov so zručnosťami a kompetenciami absolventov, indikovaná na základe dát z externého prieskumu. Takáto forma spätnej väzby by mohla byť pre profesijne zamerané vysoké školy užitočná, pokiaľ by dokázali s ňou pracovať.

Aj z týchto ukazovateľov vidieť, ako a kam chce ministerstvo orientovať činnosť vysokých škôl. Každá z nich si môže vybrať a zamerať sa na tie ukazovatele, v ktorých vidí zvýšenie svojho potenciálu v priemere o 10 % ako reálne (zrejme oproti svojmu doterajšiemu výkonu). Viaceré z týchto ukazovateľov idú správnym smerom (napr. internacionalizácia alebo koncentrácia kapacít) a mohli by sa stretnúť s pochopením vysokých škôl. Niektoré zaváňajú duplicitou (napr. tie, týkajúce sa zahraničných publikácií alebo grantov), iné sú problematické z hľadiska ich napĺňania (napr. tie o spokojnosti zamestnávateľov). 

Akademický výkon

Z koncepčného hľadiska je problematické najmä vymedzenie pojmu výkon, resp. výkonnosť, ktoré je jadrom nových zmlúv medzi ministerstvom a vysokými školami. Je zrejmé, že tu ide o čosi ako inštitucionálnu výkonnosť, teda o aplikáciu konceptu výkonu na akademickú inštitúciu. Uplatňuje sa tu analogický prístup ako k akejkoľvek sociálnej organizačnej jednotke (organizácii, firme, korporácii), ktorej funkciou je čosi produkovať, v tomto prípade absolventov, publikácie, patenty atď. A proces produkcie sa chápe bez akýchkoľvek špecifík ako každý iný výrobný či technologický proces. Lenže akademický proces je svojou povahou a podstatou iný – je to pedagogický proces, v ktorom ide o „opracúvanie človeka človekom”, resp. výskumný proces, v ktorom ide o intelektuálnu tvorbu a tvorivosť. Akademická inštitúcia preto nie je inštitúcia ako každá iná a nemožno ju ani riadiť ako každú inú.  

Predovšetkým, akademický výkon (ak už prijmeme aplikáciu tohto termínu do akademickej oblasti) je tvorivý intelektuálny výkon. Nespredmetňuje sa v počtoch takých či onakých publikácií, grantov, patentov, absolventov atď., ale v príspevku a prínose do poznania a vzdelania v podobe príspevku do daného akademického (vedeckého, umeleckého, pedagogického) odboru, disciplíny. Identifikuje, kvalifikuje, prípadne kvantifikuje sa prostredníctvom akademického diela. Kvalita tohto diela, teda jeho prínos do odboru, sa posudzuje a stanovuje kvalifikovanou odbornou komunitou, nie administratívne, a už vôbec nie trhovo. V prípade výskumu je to renomé a reputácia autora diela, v prípade vzdelávania je to osobnosť a kvalifikácia absolventa. V prípade tretej spoločenskej misie je to kooperácia predstaviteľov akademického odboru s predstaviteľmi iných sfér spoločenskej praxe. Kritériá na hodnotenie akademického diela musia byť interné, teda disciplinárne, nie inštitucionálne. Akékoľvek výkonnostné stimuly či ukazovatele by sa mali orientovať predovšetkým na rozvoj akademických disciplín (odborov), rozvoj pedagogických a výskumných programov.

Inštitúcia verzus disciplína

Moderná spoločnosť je spoločnosťou inštitúcií. Inštitúcia je spoločenskou bunkou, základnou organizačnou jednotkou spravovania spoločnosti. Inštitucionálny prístup k riadeniu z hľadiska moderného štátu je teda pochopiteľný, avšak každá inštitúcia – tým väčšmi akademická – je špecifická. V tomto prípade platí, že inštitúcia je len nástrojom, kým to, čo tvorí jej podstatu, jadro, obsah a náplň – t. j. akademické disciplíny, odbory – je cieľom. Inštitúcia sa musí dizajnovať a spravovať tak, aby napomáhala rozvoju disciplín, ktoré obsahuje a zastrešuje. Ak sa nerozvíja disciplína, znamená to, že inštitúcia funguje zle. Predstavitelia samotných akademických disciplín, nie manažéri či administrátori, musia mať reálne možnosti pestovať a rozvíjať svoje disciplíny, rozhodovať o nich, pretože iba oni môžu (a majú) najlepšie vedieť, čo tieto disciplíny obsahujú a potrebujú. Neoliberálnym omylom je práve deformácia disciplín prostredníctvom inštitucionalizmu, keď berie akademickú inštitúciu ako cieľ, ktorému sa musí všetko, teda aj akademické disciplíny, prispôsobovať či dokonca mu slúžiť. Za hlavný nástroj a ukazovateľ sa potom považuje výkonnosť inštitúcie napríklad tak, ako to ukazujú ukazovatele ministerstvo školstva. 

Alternatívna koncepcia

Existuje k tomu nejaká alternatíva? Celkovou alternatívou je iná koncepcia akademického sveta, akademických inštitúcii a disciplín (pozri napr. https://noveslovo.eu/rozhovory/o-neoliberalnych-deformaciach-vedy/). V aplikácii na financovanie, ba dokonca aj pri akceptovaní metódy tzv. výkonnostných zmlúv je to iný koncept akademického výkonu. Financovať treba tvorivý výkon v disciplíne, v odbore, a to ako investíciu doň a stimuláciu napr. vedeckého, umeleckého a pedagogického programu, ktorý nestojí na číslach, ale na hodnotách v podobe príspevku a prínosu do poznania, vzdelania, kultúry a spoločnosti. Pri takomto cielenom a diferencovanom prístupe sa financie dajú rozdeliť inak než na základe uvedených ministerských ukazovateľov, napr. formou štátneho grantu ako samostatného alebo doplnkového k štátnej zmluve o viacročnom financovaní konkrétnej školy. Predovšetkým však – aby akademické disciplíny vôbec mohli dosahovať nejaký výkon v akademickej inštitúcii –, je potrebné rozlíšiť financovanie na základné, t. j. inštitucionálne, ktoré pokrýva náklady minimálne na jednoduchú reprodukciu týchto disciplín v inštitúcii, a doplnkové, t. j. výkonové, ktoré stimuluje rozšírenú reprodukciu aspoň niektorých vybraných disciplín s rozvojovým potenciálom.  

Záver

Ak si teda na záver položíme otázku, z akej koncepcie vychádza táto praktika výkonnostných zmlúv ministerstva, je zrejmé, že kopíruje v súčasnom akademickom svete dominantné (ale vôbec nie neproblematické a nekritizovateľné) neoliberálne koncepty. Neoliberalizmus sám je však skôr problémom, než riešením. A ak by sme si položili aj druhú otázku, či tento dizajn  výkonnostných zmlúv je tým, čo rozvoj nášho vysokého školstva potrebuje, môžeme vysloviť jednu z alternatívnych odpovedí – sotva. Pretože aj keď sa tieto ukazovatele poväčšine naplnia a financie sa rozdelia, dosiahnuté zmeny budú len minimálne, resp. podružné.

Ilustračné snímky: www.pixabay.com