„Hudáčkobijci“ a budúcnosť politizácie športu

Na Slovensku a v Česku v priebehu posledných týždňov rezonuje politizácia ľadového hokeja v kauze Hudáček, zatiaľ čo vo svetovom športe sa objavuje množstvo podnetov reagovať na vojny vedené zo strany Izraela a Ruska bojkotmi aj v oblasti športu.

V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:
Hudáček, KHL a Kazachstan
Futbaloví „vinníci“
Rovnaký meter pre Izrael?

Július Hudáček na snímke z roku 2013

Pokiaľ ide o ruskú inváziu na Ukrajinu z februára 2022, možno konštatovať, že ide o porušenie medzinárodného práva zo strany Ruska. Na druhej strane však snaha trestať kvôli tomu hokejistov, ktorí sa zúčastnili na zápasoch KHL ako napr. Július Hudáček, je absurdná. Veľmi ľahko by sa dali urobiť analógie s hráčmi (napr. Michal Handzuš), ktorí počas protiprávnej agresie USA a spol. do Iraku 2003 hrali za americké kluby NHL. Nebolo by však zmysluplné ich trestať za politiku daného štátu, pretože práve oni ju ovplyvniť nemohli. A aj keby NHL opustili, nemohli by z rovnakého dôvodu súťažiť ani v českej alebo slovenskej hokejovej lige. Oba štáty totiž vtedy protiprávnu agresiu do Iraku aktívne podporovali. Keby sme to doviedli do dôsledkov a hokejisti končili v klube vždy po nejakej agresii, mnohí z nich by vôbec nemali kde hrať. Mimochodom, keď sme vysielali vojská do „koalície dobrovoľníkov“ v roku 2003, nemali sa vtedy zrušiť české a slovenské hokejové súťaže ako také? Veď všetci hokejisti, ktorí vtedy hrali v USA, ČR či SR, konali prinajmenšom rovnako „nemorálne“ ako Július Hudáček. A možno konali ešte nemorálnejšie, pretože žili a hrali v krajinách, ktoré sa do operácie Iracká sloboda zapojili – na rozdiel od Hudáčka, ktorý žil v krajine, ktorá sa na ruskej invázii proti Ukrajine nezúčastnila! Skúsme vidieť aj brvno vo vlastnom oku! 

Českí a slovenskí hokejoví „experti“, ktorí Hudáčka z Kladna vyhnali, by si mali položiť aj ďalšie logické otázky. Keď sa takto postavili proti Hudáčkovi, čo budú robiť počas majstrovstiev sveta v ich krajine? Na zápasy MS 2024 do ČR totiž pricestuje aj reprezentácia Kazachstanu a jej významnú časť budú tvoriť hráči Barysu, ktorí pôsobia v KHL. Vypnú naši „experti“ 12. mája televíziu na protest proti ruskej invázii alebo budú sledovať zápas medzi Kazachstanom a Slovenskom? Existujú však aj ďalšie dôvody, pre ktoré by vylučovanie nejakých športovcov kvôli účasti v KHL mohlo spôsobiť hokeju vážne škody. Nejde totiž len o Kazachstan, ale napr. aj o Čínu. Najsilnejší čínsky klub Kunlun Red Star pôsobí v KHL a budúcnosť hokeja v tejto krajine veľmi závisí od jeho úspechu v súťaži. Od zimnej olympiády v Pekingu 2022 hokej v Číne stále silnie: stačí spomenúť, že na majstrovstvách sveta 2023 (Divízia I, skupina B) dokázala čínska reprezentácia poraziť dve bývalé sovietske republiky  (Ukrajina, Estónsko). Za niekoľko rokov by mohla Čína postúpiť do najvyššej kategórie, čo by bol skvelý impulz pre svetový hokej. Dúfajme, že nejakých fanatikov potom nenapadne čínskych hokejistov vylučovať kvôli ich pôsobeniu v KHL…

Prístup hokejovej federácie IIHF k vylučovaniu z MS v hokeji je naozaj zvláštny a platí to najmä pre vylúčenie Bieloruska. Ide síce o štát, ktorý Rusko pri jeho invázii na Ukrajinu podporuje, ale na vojenských operáciách Ruska sa priamo nezúčastňuje. Hokejová IIHF však medzi oboma štátmi stále nerozlišuje, hoci napr. futbalová UEFA umožnila Bielorusku (na rozdiel od Ruska) účasť v kvalifikácii na ME 2024. Od začiatku vojny v Gaze sa ale nespokojnosť Minska s dvojakým metrom nedá už len tak ignorovať. Najmä porovnanie bieloruskej pasivity v rusko-ukrajinskej vojne a intenzívnych izraelských útokov na Gazu budí otázniky. IIHF sa nakoniec rozhodla vylúčiť zo svojich súťaží aj Izrael, a to zrejme preto, aby nemusela zmeniť svoj postoj k Bielorusku – MS sa totiž konajú v Česku, ktoré nezvláda prijať ani Júliusa Hudáčka, nie to ešte bieloruskú reprezentáciu. Do budúcnosti je preto zásadnou otázkou, či by sa mal rovnaký meter ako na Bielorusko uplatňovať nielen na Izrael, ale i na ďalšie krajiny, ktoré nejakého agresora v jeho vojne podporujú. Netreba asi opakovať, koľko rôznych agresií podporovali západné štáty v 21. storočí, a to po celom svete. Mnohé z nich nesú zodpovednosť za oveľa horšie formy podpory než Bielorusko, IIHF ich však všetkých vylúčiť nemôže. Aby MS v hokeji nakoniec neskončili ako dvojzápas neutrálneho Švajčiarska s Rakúskom…

Pokiaľ ide o hokejovú diskvalifikáciu, tú Izrael príliš nepocíti, lebo hokej tam nie je dominantným športom a veľmi zaostáva za futbalom či basketbalom. Oveľa závažnejšie by boli kroky voči izraelskému futbalu. Ako je známe, izraelská futbalová federácia bola členom Ázijskej futbalovej konfederácie (AFC) až do roku 1974. Jedenkrát sa Izrael stal dokonca futbalovým majstrom Ázie (1964). Postupne sa však dopustil viacerých protiprávnych konaní, agresie a okupácie palestínskeho územia, neskôr aj anexií cudzích území (východný Jeruzalem, Golanské výšiny). Kvôli týmto konaniam s Izraelom odmietli hrať zápasy viaceré ázijské reprezentácie a Izrael nakoniec z AFC vylúčili. Ten sa následne zúčastnil na niektorých súťažiach najmä v Oceánii, až sa v roku 1994 stal členom európskej UEFA. Jedným z hlavných argumentov pre jeho prijatie bola snaha nepolitizovať šport a umožniť, aby izraelskí futbalisti neboli trestaní za protiprávne konania svojej vlády. V roku 2014 sa však mnohé zmenilo, keď UEFA znemožnila futbalovým klubom na Kryme zúčastňovať sa na ruských futbalových súťažiach. Na Blízkom Východe to viedlo k požiadavke, aby sa uplatnil rovnaký meter na izraelské kluby z osád na okupovaných územiach Palestíny. Tejto požiadavke však FIFA (ani UEFA) nevyhovela a potvrdila možnosť, aby sa aj izraelské kluby z okupovaných území  zúčastňovali na medzinárodných súťažiach.

Plagát k filmu Forever pure

Jedným z hlavných problémov, na ktorý sa v súvislosti s izraelským športom neustále poukazuje a nad ktorým FIFA zatvára oči, je aj pretrvávajúca segregácia voči arabským a iným moslimským športovcom. Toto je vážny problém, lebo heslo „No to racism“ sa stalo jedným z hlavných hesiel svetového futbalu. Rasizmus sa objavuje nielen voči cudzincom, ale i voči Arabom, ktorí majú izraelské občianstvo. Problém sa prejavuje segregáciou už pri mládežníckych súťažiach. Svojou segregačnou politikou je známy najmä klub Beitar Jeruzalem, ktorý sa dlho hrdil tým, že neangažoval arabských futbalistov, resp. moslimského futbalistu. A keď sa v roku 2016 objavila informácia, že vedenie plánuje angažovať dvoch ruských občanov s moslimským vierovyznaním, fanúšikovia klubu protestovali a vyvesovali transparenty „Betair zostane navždy čistý!“ (o kauze bol natočený i film Forever pure. Na diskriminačný prístup sa sťažoval už Rifaat Turk, prvý Arab, ktorému dovolili nastúpiť v reprezentácii Izraela. Neskôr umožnili reprezentovať aj ďalším, ale problémy pretrvávali. Napr. v júni 2023 v zápase proti Andore izraelskí fanúšikovia rasisticky hanobili Mohameda Abú Faniho, izraelského hráča arabskej národnosti. Niektorí izraelskí občania arabského pôvodu (sú ich asi dva milióny) reagovali na problémy tým, že začali reprezentovať Palestínu. Napr. Ataa Jabar, v minulosti reprezentant Izraela do 21 rokov, začal v júni 2023 hrať za Palestínu. Izrael mu chce odňať štátne občianstvo za to, že ako reprezentant Palestíny držal minútu ticha za obete v Gaze…

Pri otázke podpory pre Palestínu alebo pre Izrael sa už v minulosti objavoval dvojaký meter. Napr. v roku 2008 egyptský reprezentant Mohamed Aboutrika na Africkom pohári národov odhalil tričko s nápisom „Sympatie s Gazou“ v angličtine a v arabčine. Gaza sa vtedy ocitala pod izraelskou blokádou, ktorá viedla k humanitárnej tragédii. Na Blízkom Východe toto futbalistove gesto oslavovali, zatiaľ čo na Západe sa objavila snaha sankcionovať ho za politizáciu športu. Jeho obhajcovia však poukazovali na prípad ghanského futbalistu Johna Paintsila, ktorý po góle Ghany proti ČR na MS 2006 mával izraelskou vlajkou. Dvojaký meter ale cítiť aj v súčasnosti. Napr. tí futbalisti v Európe, ktorí sa solidarizovali s Izraelom (Olexandr Zinčenko) majú podporu svojich klubov, zatiaľ čo tým, ktorí vyjadrili solidaritu s Palestínčanmi, hrozia tie isté kluby sankciami (Mohamed Elmeny). Prípadov je naozaj dosť, napr. nemecký Mainz 05 dokonca vypovedal zmluvu s futbalistom Anwarom El Ghazim. Presne naopak to ale funguje na Blízkom Východe – svedčí o tom prípad izraelského futbalistu Sagiva Jehezkela, hrajúceho v Turecku. Je smutné, že tak v štátoch EÚ, ako aj na Blízkom Východe sa vyjadrovanie solidarity zo strany futbalistov posudzuje podľa toho, či hráč vyjadril podporu tej „správnej strane“.

Na izraelskú inváziu a porušovanie humanitárneho práva v Gazy zareagovali už aj členovia rôznych olympijských výborov. Predstavitelia športových organizácií spolu s vyše 300 športovými klubmi z Palestíny požadujú vylúčenie Izraela z olympiády 2024 v Paríži. Argumentom nie je len smrť 85 palestínskych športovcov počas invázie či útoky na športovú infraštruktúru, ale tiež zabitie desaťtisícov obyvateľov, vrátane asi stovky novinárov či asi 150 zamestancov UNRWA, ktorá sa v mene OSN stará o tamojších utečencov. Veľmi rozhorčene túto situáciu komentujú aj ruskí a bieloruskí predstavitelia, ktorí poukazujú na ich vlastné obmedzenia. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) síce umožnil ruským a bieloruským športovcom účasť v na LOH v Paríži 2024 pod neutrálnou vlajkou, to sa však týka iba športovcov v individuálnych disciplínach, ktorí ruskú vojnu nepodporujú. Avšak ani mnohí z nich nemajú kvôli ďalším sankciám možnosť splniť limity pre účasť na olympiáde. MOV pritom vôbec neumožnil účasť predstaviteľov tímových športov, hoci práve tí vždy tvoria veľkú časť potenciálnych olympionikov. V niektorých tímových športoch sú pritom Rusi a Bielorusi hlavnými favoritmi, napr. pri súťaži družstiev v modernej gymnastike.

Nespokojnosť s uvedeným dvojakým metrom rastie nielen v Rusku a Bielorusku, ale najmä v Ázii a Afrike. Je to o to vážnejšie, že konflikt Izraela a Palestíny nezanikne ani po roku 2024 a bude vyvolávať vášne i naďalej. Na druhej strane, schopnosť Západu vnucovať svetu svoje predstavy o dobre a zle v športe bude ďalej slabnúť. Oveľa lepším riešením než trestanie krajín prostredníctvom ich športovcov sa preto javí oddeľovanie politiky a športu a umožnenie účasti na olympiádach tak pre izraelských, ako aj pre ruských a bieloruských športovcov.    

(Celkovo 421 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. Ja mám vysoko nastavenú normu pre spravodlivosť, a tak navrhujem / ba žiadam!/, aby slovenskí europoslanci, teda aj Štefanec a Hojsík mali prinajmenšom pozastavené členstvo v EÚ, pretože Slovensko nepodporuje zbraňami Ukrajinu. Tak !

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter