Holandský kráľovský pár a Brána slobody na Devíne

1.

Bola to mimoriadne vzácna a veľmi milá návšteva. Hostia, holandský kráľ Viliam Alexander spolu s manželkou kráľovnou Maximou zavítali na Slovensko z krajiny plnej farieb kvetov, z krajiny či z ríše tulipánov. Pricestovali z kráľovstva, ktorého značná časť leží pod úrovňou hladiny mora, a preto jej ďalšie meno znie – Nizozemsko (Niederlande). Na ochranu teritória, na ochranu obyvateľov niekoľko stáročí musia stavať hrádze, budovať poldre, zariadenia na vysúšanie územia zaplaveného morom, na vysušovanie jazier, mlák, rybníkov pri pobreží mora. Získavajú takto ďalšie stovky kilometrov štvorcových nového štátneho teritória od morskej ríše. Viac ako šestina územia Holandského kráľovstva (približne 6 500 km²  z celkovej rozlohy 41 526 km² )  vznikla takýmto spôsobom. Poldre skrátili pobrežie Nizozemska o 1 000 km.

Kráľ Viliam Alexander má výnimočný vzťah k histórii. K tejto téme povedal, že ak nepoznáme vlastnú históriu, a v prípade jeho rodu, dynastie sú to stáročia, nie je možné, aby sme sa s minulosťou vyrovnali a v budúcnosti spolupracovali s inými. V súvislosti so spoločenským pohybom, ktorý sa v západných bývalých koloniálnych štátoch a ríšach týka kritického prehodnocovania ich často temnej aj otrokárskej koloniálnej minulosti, sem patrí aj otrokárstvo USA, sa kráľ rozhodol vytvoriť komisiu nezávislých odborníkov, ktorá posúdi aj úlohu jeho rodiny, panovníckej dynastie v koloniálnej histórii Holandska. Pripustil, že sa nedá vylúčiť, že na konci tohto procesu sa panovník za jej rolu ospravedlní. Ešte závažnejšie a pre štandardného obyvateľa Slovenska priam zarážajúce je priznanie Viliama Alexandra, že napriek skvelej holandskej ústave čelia ľudia v jeho krajine diskriminácii vrátane potomkov otrokov.

O ospravedlneniach vládnucich hodnostárov aj ospravedlneniach za celý režim máme svoje vedomosti a skúsenosti z nedávnych rokov. Novým potentátom a ich prívržencom takéto slovné ospravedlnenia nestačili. Pustili sa do konštruovania a prijímania legislatívy pseudo-právneho typu a relevancie o údajnej „nemorálnosti a protiprávnosti“ minulého režimu či systému, do tvorby odsudzujúcich tabúľ a plastík. Akoby sa držali „zlatého pravidla“, čo nechceš, aby robili tebe, to rob ty iným, najmä svojim predchodcom. Ospravedlnenie za krivdy, nemorálnosti a neprávosti z koloniálnej minulosti Holandska bude mať pravdepodobne priaznivejší osud a výsledky. Poslúžiť im môžu aj naši autori siedmich zákonov, ktorými „tvorivo“ zhanobili našu minulosť. Kto ju ovládne, bude ideologickým pánom aj nad našou budúcnosťou. Ak by sa títo súčasní papaláši hodnotili podľa súčasnosti a svojich výsledkov, patrili by do minulosti, na prepadlisko dejín.

Panovník z Holandska aj s manželkou sa rozhodli zoznámiť sa aj s boľavými a ťaživými miestami z našej nedávnej minulosti a udalosťami, ktoré sa v týchto rokoch stali.

2.

A tak na Devín (na údajne boľavé miesto našich dejín) doputoval v rámci svojej návštevy aj kráľovský manželský pár z krajiny tulipánov. Mal tu možnosť uspokojiť svoj záujem o históriu, o ktorej sa zmienil aj pri stretnutí so slovenskými novinármi. Položil vence, kvety, vzdal pietu obetiam, ktoré prišli o život pri prechode cez hranicu, cez „železnú oponu“, na „slobodu“. Uskutočnil tento úkon pri pamätníku „Brána slobody“. Predstavuje podľa vízie jej zadávateľov a tvorcov bránu do slobodného sveta. Bol odhalený 17. novembra 2005 a jeho autorom je Peter Mészároš. Pamätník odhalil vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský. Pri výročí 17. novembra 2013 pri pamätníku odhalili pamätné tabule v štyroch jazykových mutáciách (slovensky, česky, nemecky, anglicky).

Holandský kráľ s manželkou bol v poradí druhým kráľovským, monarchistickým párom, ktorý sa poklonil pamiatke týchto obetí. Prvou bola v roku 2008 anglická kráľovná Alžbeta II. s manželom Filipom, vojvodom z Edinburgu.

Pristavme sa na chvíľu pri tomto údaji. Pri mimoriadne pamätnej a významnej návšteve anglickej kráľovnej s manželom sa písalo, tvrdilo a ukazovalo v médiách píšucich a obrazových, že kráľovná odhalí a potom tiež že 23. októbra 2008 na Devíne odhalila „Pamätník železnej opony“. Obdobie komunistického režimu, tu mal pripomínať spolu s Bránou slobody ďalší pamätník – a to Pamätník železnej opony. Obidva pamätníky mali stáť popri sebe, v určitej symbióze a významovej komplementarite (železná opona a brána slobody).

„Pamätník železnej opony“ bol tri metre vysoký, skladal sa z oceľových platní a medených tabuliek, ktoré boli pozvárané. Autorom pamätníka je Milan Lukáč, akademický sochár. Pamätník mal pripomínať hraničné bariéry. Jeho zhotovenie  iniciovala kráľovná Alžbeta II., želala si, aby pri svojej návšteve Slovenska mohla odhaliť pamätník k jeho minulosti. Vyhotovenie sledovalo priamo veľvyslanectvo Veľkej Británie. Podľa dobovej tlače nové dielo však pod hradom nezostalo a po odhalení ho odviezli na iné miesto. Kam by sa mal presne v hlavnom meste presunúť, zatiaľ ešte nie je známe, písal denník Pravda 23. októbra 2008. Odvtedy uplynulo už pätnásť rokov a Pamätník železnej opony na Devíne nestojí. Kde je? Čo sa s ním stalo? Zaslúžime si ako občania demokratickej republiky poznať túto informáciu. A po ďalšie, ide o pamätník, ktorý slávnostne odhalila samotná britská kráľovná! Nemalo by to byť neznáme. Alebo si už trojica našich ústavných činiteľov myslí, že železná opona je dnes realitou na hraniciach viac ako päťdesiatich štátov (päť metrov vysoký plot v USA, ďalší v Poľsku, iný v Maďarsku a počuť informácie, že komisia EÚ zaradí ploty a múry na hraniciach do zoznamu európskych hodnôt), a preto pamätník tohto typu aj u nás stratil historický a najmä ideologický význam?

Takže teraz je na sútoku Dunaja a Moravy, pod hradom Devín iba jeden pamätník – Brána slobody. Je tam od roku 2005 s vylepšujúcimi doplnkami z roku 2013. Nápisy v štyroch jazykoch svedčia to o tom, že pamätník je určený aj pre návštevy zahraničných štátnikov, politikov, ústavných činiteľov. Máme im čo ukázať.

3.

Pamätník Brána slobody bol a je venovaný obetiam komunizmu. Dali ho zhotoviť Ústav pamäti národa a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Pamätník pripomína rôzne formy represií komunistického režimu, plus obsahuje rozsiahly menoslov ľudí, ktorí zahynuli pri pokuse o prechod štátnej hranice. Je v tvare brány obitej výstrelmi zo zbraní a s vyhnutou mrežou. Predstavuje bránu do slobodného sveta.

Pri Bráne slobody sa venovali kráľovskí holandskí manželia tichému rozjímaniu a piete. Pamätník má na svojej pravej strane aj pamätnú tabuľu s nápisom, ktorý stojí za zaznamenanie: „Bola tu železná opona. Tá sa nedá odtiahnuť. Tá sa dá len rozbiť. Štyristo ľudí tu bolo zastrelených, keď sa prebíjalo za svojimi právami. Človeče voľný a neobmedzovaný. Nezabudni, že sloboda pre myslenie, konanie a snívanie je hodnota pre ktorú sa oplatí, nielen žiť, ale aj dávať obete.“ Je to odkaz pre žijúcich, pre návštevníkov, oslovenie s pátosom, ktoré má zasiahnuť vedomie, dotknúť sa aj svedomia. Je to niečo ako text na Termopylách, na pamiatku hrdinského odporu Sparťanov proti Peržanom. Na pamiatku padlým postavili pomník s veršami: Stoj pútnik a zvestuj Lakedaimonským, že my tu ležíme, ako zákony kázali nám. Kriticky na adresu autorov možno poznamenať, že nápis na pamätnej tabuli na Bráne slobody nie je napísaný vo veršoch, ale až v naturalistickej próze. Obete tu vymenované by si zaslúžili a patrilo by sa, aby mali nápis, ktorého autorstvo by patrilo básnikovi. Nápis, ktorý by bol vecným aj poetickým. Nepodarilo sa to. Inšpirujúcim by bol verš Jána Kollára zo „Slávy dcera“: Aj, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev. Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš.

Podľa lokalizácie pamätník bol venovaný osobám, ktoré sa pokúsili o nedovolený (t.j. zakázaný) prechod štátnej hranice na tomto mieste, prípadne na slovenskom povodí rieky Moravy. Manažéri a scenáristi veľmi skoro postúpili z tohto zámeru k širším dimenziám – od železnej opony ku komunistickým zločinom a komunistickému teroru, t.j. zasiahli celé historické javisko v panoramatickej šírke diania. Osobitne sa toho chytili žurnalisti, ktorí majú za úlohu zaujať niečím novým a extrémne zaujímavým. Tak sa uvádza v príslušnom turistickom sprievodcovi, že sochárske dielo sa takto stane pamätníkom s univerzálnym zásahom pre všetky udalosti tohto obdobia. A má poslúžiť aj pre všetky návštevy – významnejšie i skromnejšie, civilné i štátnické, domáce i zahraničné.

V kontexte s tým dali dielu aj rozličné venovania, a to:

a) obetiam železnej opony;

b) rôznym formám represií komunistického režimu;

c) obetiam komunizmu (vôbec, kdekoľvek a kedykoľvek).

A v oblúku celého tohto textu je napokon na pamätnej tabuli zarámované – už nie také univerzálne venovanie, ale konkretizované v tomto znení: „Počas komunistického teroru viac ako 400 ľudí bolo zastrelených pri železnej opone.“ To je už lokalizovaný údaj, možno sa domnievať, že to bolo v priestore pri Devíne, alebo širšie na sútoku Moravy a Dunaja. Nekonkrétny, príliš všeobecný a vágny je termín „komunistický teror“. Komunizmus v Československu ani na Slovensku v danom období nebol, nejestvoval. Mali sme len socializmus, a to na úrovni tzv. reálneho socializmu. Vyzývali nás, aby sme budovali „rozvinutý socializmus“. Autori slov na pamätníku asi v tom období snívali o komunizme. Pravdepodobne v období tvorby pamätníka zažili nejaký desivý horor, ktorý sa nie zriedka udeje v našej súčasnosti a zosyntetizovali ho psychopatologického teroristického zážitku ako prostriedok vlastnej psychoterapie. Zapísali ho na pamätnú tabuľu.

Pravdepodobne nie autor pamätníka Brána slobody, ale výskumníci analytického razenia z Ústavu pamäti národa poverili autora, aby na pamätnú tabuľu, ktorá je na pravej strane pamätníka, uviedol aj ďalšie údaje. Rozanalyzovali druhy nimi kriminalizovaných konaní do niekoľkých kategórií. Vyšli im z tejto indukcie a dedukcie tieto dve hlavné „patologické, neľudské konania“, ktoré nazvali:

Na pamiatku občanov, ktorí boli vyhnaní zo svojej vlasti.

Na pamiatku mužov a žien zastrelených na úteku do slobody.

Prvý druh týchto konaní (Na pamiatku občanov, ktorí boli vyhnaní zo svojej vlasti) rozdelili do ďalších štyroch subkategórií represií takto:

Odvlečených do sovietskych gulagov bolo viac ako 20 000;

Deportovaných po roku 1945 bolo viac ako 3 200 000;

Utečencov pred komunistickým útlakom bolo 120 000;

Za pokus o prechod hraníc bolo vo väzení skoro 30 000;

Druhý druh represií (Na pamiatku mužov a žien zabitých na úteku do slobody) rozdelili do týchto podkapitol:

Komunistický režim postrieľal mínami a elektrickým prúdom zabil

A iným spôsobom zavraždil pri pokuse o útek cez „železnú oponu“

Na československých hraniciach v rokoch 1948 – 1989:

Tu sú uvedené konkrétne mená a priezviská zastrelených osôb a na záver tohto taxatívneho zoznamu a výpočtu – je uvedený text: 28 neznámych mužov.

Do kategórie vyhnaných z vlasti zaradili odborní a vedeckí pracovníci údaje, ktoré vytesal umelec sochár. Je tam aj podkategória, ktorú pomenovali ako osoby, „ktoré zostali vo väzeniach“. Je to jasný eklatantný rozpor. Ak ide o osoby, ktoré zostali vo väzeniach, nemohli byť vyhnaní z vlasti.

Tí, čo boli odvlečení do sovietskych gulagov – nie asi všetci boli etnickí Slováci s pobytom na Slovensku. Mnohí patrili národnostne k Rusom, Ukrajincom, Bielorusom, ktorí do ČSR utiekli zo sovietskeho Ruska či ZSSR po roku 1917 – a v roku 1945 boli stíhaní sovietskymi orgánmi NKVD (Smerš). Osoby s takýmito parametrami rovnako nemohli byť vyhnané z vlasti, teda zo Slovenska alebo z ČSR. Autori opäť si odporujú a vyvracajú svoje kategórie a podkategórie.

A mimo akceptácie je údaj v tretej podkategórii prvej časti pomenovaný s termínom „deportované osoby“. Uvádza sa tu číslo 3 300 000 ľudí. Takéto číslo sa zhoduje s počtom osôb nemeckej národnosti, ktoré boli odsunuté z Československa po roku 1945. Odsun sa konal na základe rozhodnutia postupimskej konferencie tzv. veľkej trojky (teda Stalin, Truman, Churchill, Atlee – britskí premiéri), ktorá rokovala v júli a v auguste 1945. Takže: a) odsun týchto osôb v uvedenom počte nebol DEPORTÁCIOU; b) nerealizovali ho komunisti, nepatril medzi zločiny komunizmu ; c) vyvoláva to však dojem, že autori tohto textu kvalifikovali za komunistických zločincov aj prezidenta USA (H. Trumana), a menovaných britských premiérov. Osobitne politicky pikantné je hodnotiť Winstona Churchilla ako páchateľa zločinov komunizmu! – katastrofálne však je, že tomuto pamätníku sa poklonili aj vtedajší monarchovia, kráľovná Alžbeta II. s manželom Filipom, vojvodom z Edinburgu. Autori údajov na Bráne slobody dostali takýmito nápismi, ich kvalifikáciou a uvedením počtu tieto vzácne a mimoriadne osobnosti do neprijateľného, neprípustného stavu!!! Je to škandál! Škandál z nevedomosti, trestuhodnej nedbanlivosti, neoverenia údajov atď. Je to škandál, ktorý si zaslúži, aby nadobudol diplomatické rozmery – konkrétne vo vzťahu Slovenskej republiky k Veľkej Británii. Ešte že tieto údaje na pamätnej tabuli si nemohli pozrieť kráľ a kráľovná z Holandska. Písmená sú totiž minimálne a temer nečitateľné. Je to aj urážka všetkých spojeneckých, antifašistických štátov. Aj naše ministerstvo zahraničných vecí by z toho malo vyvodiť konzekvencie. Prinajmenšom urobiť nápravu. Zmeniť text na pamätnej tabuli.

Ďalší údaj v tejto kategórii – počet osôb odvlečených zo svojej vlasti – je údaj o utečencoch pred komunistickým útlakom. Na pamätnej tabuli sa uvádza, že ich bolo 120 000!? Opäť je tu logický rozpor, vylučujúce sa protirečenie. Ak boli tieto osoby utečencami, odišli z ČSR z vlastného rozhodnutia, aj keď nie úplne slobodného. Neboli vyhnaní, ani deportovaní komunistickou štátnou mocou zo svojej vlasti! Ďalšia otázka je, ako k tomuto číslu prišiel garant pamätníka, Ústav pamäti národa? Utečenci z ČSR sa asi nijako neevidovali, nehlásili sa úradom, že majú tento úmysel. Alebo ide o osoby, ktoré odišli z ČSR v rámci výmeny osôb s Maďarskom? Uskutočňovala sa na základe medzištátnej dohody s Maďarskom uzavretej vo februári 1946. Ak autori tejto kategorizácie a podkategorizácie druhov komunistickej represie zaradili do nej aj odsun osôb nemeckej národnosti realizovanej podľa rozhodnutia postupimskej konferencie, možno sa domnievať, že aj výmenu obyvateľstva s Maďarskom zaradili do kategórie vyhnania daných osôb zo svojej vlasti. Možné je, že to boli aj osoby diskreditované svojou činnosťou v prospech klérofašistického slovenského štátu, v represáliách proti antifašistom, slovenským povstalcom a židovským spoluobčanom. V období práce na zhotovení tohto pamätníka, vytvorení pamätnej tabule pracoval celý rad osôb zaujato ideologicky orientovaných v Ústave pamäti národa. Tak sa asi dostali tieto údaje na pamätnú tabuľu.

Zásadným nedostatkom tejto pamätnej tabule je, že sú tam uvedené kategórie osôb represií – ktoré nie sú lokalizované na Devín, nie sú zafixované ani na sútok Dunaja a Moravy ani na povodie rieky Moravy, ktorá tu tvorí štátnu hranicu s Rakúskom. Pamätník patrí najmä všade inde, na iné miesto, teritoriálnu oblasť.

V poradí druhý druh konaní represií podľa pamätnej tabule na Bráne slobody je kategória s názvom – Na pamiatku mužov a žien zabitých na úteku do slobody. Táto kategória je rozdelená na dve podkategórie. Prvá „Komunistický režim postrieľal mínami a elektrickým prúdom zabil“; druhá: „Iným spôsobom ich zavraždil pri pokuse o útek cez ,železnú oponu‘.“

K prvej podkategórii možno uviesť námietku, že mínami sa nestrieľalo. Boli to zrejme nášľapné míny a tie tam boli umiestnené len v istom a nie dlhom období. Potom ich z pohraničného pásma odstránili.

Napokon sa na pamätníku Brána slobody uvádzajú, sú vytesané mená a priezviská osôb, ktoré podľa autorov textu boli zavraždené pri pokuse o útek cez „železnú oponu“. V konečnom súčte to malo byť 400 osôb.

4.  

Údaj 400 osôb nie je totožný s údajom o počte osôb, ktoré zahynuli pri pokuse o prechod cez hranice s NSR a Rakúskom v rokoch 1948 – 1989, ktorý uvádza česká sesterská inštitúcia slovenského Ústavu pamäti národa. Je ním „Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu“. Podľa tohto „úradu“ pri pokuse o prechod česko-slovenských hraníc s NSR a Rakúskom v rokoch 1948 – 1989 bolo na strane „narušiteľov“ štátnej hranice“

– zastrelených 145 ľudí;

– usmrtených elektrinou „elektrického zariadenia na ochranu hraníc“ 96 ľudí;

– utopených 11 ľudí. V tomto počte sú zahrnuté len osoby, ktoré sa dokázateľne utopili pri prechode hranice.

V rokoch 1948 – 1989 pri pokusoch o prekročenie hranice na Západ zahynulo celkom najmenej 282 ľudí. Je to údaj, ktorý publikoval český „Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu“. Jeho názov svedčí o tom, že ide o inštitúciu, ktorá má parametre „štátneho orgánu“. Vďaka tomu má relevanciu hodnovernosti a dôveryhodnosti. A to oveľa väčšiu ako slovenský „Ústav pamäti národa“. Tvorivosť odborných či dokonca vedeckých pracovníkov tohto ústavu je poznamenaná niektorými prípadmi ich zaujatosti, priamo antikomunistickej horlivosti dosiahnuť výsledky, za ktoré dostanú pochvalu, kredity či sponzorstvo. Konajú tak vlastne „nadprácu“. Porovnanie dvoch údajov – a) viac ako 400 osôb (ÚPN), s údajom b) najmenej 282 ľudí – je nepriamym dôkazom, indíciou pre takéto hodnotenie. Po ďalšie platí, že kde dvaja robia to isté a výsledok je iný – rozhoduje asi tretí subjekt. A tým bolo Ministerstvo vnútra ČSSR. Český „Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu“ prevzal vyššie publikované od tohto ministerstva. Terminológia, ktorú použil, je terminológiou tohto orgánu, ministerstva vnútra ČSSR, terminológiou podľa zákona na ochranu štátnych hraníc ČSSR, ktorý platil do roku 1989. Sú to termíny – nie deportovaná osoba, nie obeť komunistickej represie, nie obeť komunistického teroru – ale „narušiteľ štátnej hranice“. Sú to zákonné, legálne termíny, nie ideologické nadávky, dehonestácie.

Český „Úřad….“ publikoval aj ďalšie údaje o narušiteľoch štátnej hranice a rozdelil ich do týchto skupín:

– ďalších najmenej 50 mŕtvych sa našlo utopených v pohraničných riekach. Nedá sa zistiť, kto z nich zahynul pri pokuse o prechod hraníc a kto z iných príčin.

– z obavy pred zatknutím spáchalo samovraždu 16 ľudí;

– v dôsledku zostrelenia či zrážky s vojenským lietadlom alebo následkom havárie zahynulo päť pilotov lietadiel;

– v automobiloch, ktoré nabúrali do pohraničných zátarasov, zomrelo 5 ľudí;

– mínami umiestnenými v ženijnom zátarase boli usmrtení dvaja ľudia;

– na zlyhanie organizmu krátko po zatknutí zomrel jeden človek;

– následkom zranení spôsobených služobnými psami zomrel jeden človek. Činnosťou pohraničníkov pri služobných zásahoch, konaných v iných súvislostiach ako pri pohraničnej strážnej službe, zomrelo ďalších 24 ľudí.

Ďalej je podstatné a mimo konkurencie v porovnaní s UPN a pamätnou tabuľou na Bráne slobody na Devíne, že český „Úřad…“ uverejnil aj údaje o obetiach na strane pohraničníkov. V rokoch 1948 –1989 zomrelo najmenej 584 vojakov pohraničnej stráže. Vojakov pohraničnej stráže, ktori vo veku asi dvadsať rokov vykonávali základnú prezenčnú službu, bolo dvojnásobne viacej ako narušiteľov štátnej hranice. Uvádzajú sa druhy príčin, ktoré spôsobili obete na strane vojakov pohraničnej služby:

Z nich, t.j. z celkového počtu 584, bolo:

– usmrtených „narušiteľmi štátnej hranice“ 11 vojakov

– 185 vojakov spáchalo samovraždu

– 243 vojakov zomrelo na následky najrôznejších úrazov a nehôd

– na následky postrelenia zomrelo 39 vojakov.

Štátna hranica mala svojich ochrancov ako aj narušiteľov. Prví si plnili svoju občiansku povinnosť, druhí utekali z rozličných dôvodov – z nepriateľstva k socialistickému systému, z motívov, ktoré im zaslali spoza hraníc, z dobrodružstva. Obdobie do roku 1956, resp. až 1960, kedy sa realizovali sociálno-ekonomické reformy – znárodnenie, kolektivizácia poľnohospodárstva, riešenie vzťahu štátu a cirkvi, ďalej asi zmeny kultúrne a ideologické, vytváralo antagonizmy proti režimu a systému a tým aj u niektorých osôb podmienky pre opustenie republiky. V ďalších rokoch až na výnimky osoby, ktoré sa kvalifikovali ako narušitelia hraníc – neboli prenasledované režimom, možno iba trestnými orgánmi za násilné či majetkové trestné činy. Neboli ani obeťami inej represie. Bipolárny svet bol rozdelený na spojencov a nepriateľov a medzi nim platilo – „kto z koho“. Tie vytvárali podmienky pre emigráciu.

5.

Údaje, ktoré sú vytesané na pamätníku Brána slobody, nie sú presné, sú v značnom stupni nevierohodné. A údaje o deportácii 3,3 mil. osôb zo svojej vlasti sú priam hrubo škandalózne. Kráľovský pár z Holandska bol svojím slovenským sprievodom, výlučne vďaka nemu, dovedený do prostredia, kde sa dostali historické hoaxy, falzá či priamo podvody. Našťastie kráľ a kráľovná o tom nemohli vedieť a ani sa o tom nedozvedeli. Je to hanba pre slovenské orgány – Prezidentskú kanceláriu, Úrad vlády, pre Ústav pamäti národa a Konfederáciu politických väzňov. Tie musia urobiť nápravu, ak tam chcú naďalej vodiť zahraničné návštevy.

Táto hrubá nedbanlivosť, prezentácia historických údajov o Slovensku na úrovni hoaxov, sa vzťahuje aj na pobyt a návštevu anglickej kráľovnej Alžbety II. a jej manžela princa Filipa, vojvodu z Edinburgu. Platí to aj o Pamätníku železnej opony, ktorý kráľovná Alžbeta slávnostne odhalila na Devíne, ale ktorý je už niekde inde, neznámo kde. Je to hanba, je to blamáž. Našťastie vieme o nej iba my domáci, aj to iba niektorí. Naši kráľovskí vzácni hostia sa o nej nedozvedia – lebo im to nepovieme. A to len preto, aby sme v hanbe nezostali aj pred nimi. Výroky nášho renomovaného dramatika Jána Chalúpku a jeho pomenovanie pre takéto situácie názvom „Kocúrkovo“ sú veľmi symptomatickými.

Koniec