Erdogan znovu zvíťazil – súvislosti a možný dopad na medzinárodné vzťahy

V nadväznosti na komentár Stručná analýza výsledkov prvého kola prezidentských volieb v Turecku z 15. mája poukážeme na ďalšie vybrané súvislosti tejto udalosti, ktorá sa 28. mája skončila víťazstvom Recepa Tayyipa Erdogana v druhom kole. Všeobecne načrtneme aj na jeho možné dopady na medzinárodné vzťahy.

Od svojho vstupu do tureckej veľkej politiky – zvolenia za istanbulského primátora – nebol R. Erdogan miláčikom liberálnych médií. Jeho politiku na poste predsedu vlády i prezidenta na Západe často kritizovali, ale vzťah k nemu sa zhoršil najmä po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat v júli 2016, po čom sa skomplikovali aj vzťahy s USA.

Inaugurácia prezidenta R. Erdogana 3. júna 2023, na zábere s manželkou Eminou Erdogan

Z politicko-mediálneho pohľadu začneme analýzu výsledkov a dôsledkov tretieho zvolenia R. Erdogana tým, že Západ musí zase raz prehltnúť trpkú pilulku. Už niekoľko rokov západné médiá hlavného prúdu nepovažujú za potrebné informovať o objektívnej situácii (o pravde ani nehovoriac). Spravidla sa snažia len manipulovať verejnú mienku smerom, ktorý vyhovuje vládnucim neoliberálno-globalistickým silám. Nie sú vylúčené ani „príbehy“, keď sa nehanebne šírilo to, čo tieto sily potrebovali či vyžadovali. Toľko spomínané slovenskými „strážcami demokracie“ hoaxy teda nemusia byť len poruské…

Často sa to prezentuje v podobe „osudových“ volieb, ktoré majú priniesť v štátoch vytúženú zmenu (v záujme nadnárodných neoliberálno-globalistických síl). Takto sa prezentovali aj májové, najmä prezidentské, voľby v Turecku, ktoré mali byť v tomto roku najdôležitejšie pre Európu (Západ). O možnej porážke R. Erdogana sa médiá zmieňovali možno trochu opatrne, ale považovali ju za takmer hotovú vec. Teraz sa  tieto médiá pokúšajú „jemne“ korigovať predchádzajúcu líniu. Výrazne pokleslo označovanie R. Erdogana za „diktátora“ a viaceré médiá poukazujú, že zvíťazil v relatívne demokratických voľbách. Formálne diplomaticky hlavy západných štátov (vrátane SR)  R. Erdoganovi k víťazstvu vo voľbách blahoželali.

Poukážeme aj na článok, uverejnený na webovej stránke Foreign Affairs, ktoré sa čoraz viac stávajú hlásnou trúbou neoliberalizmu praktizovaného bidenovskou administratívou a za ňou skrytými silami. Dňa 29. mája išlo o príspevok tureckého autora Sonera Cagaptaya s tendenčným názvom „Erdoganovo ruské víťazstvo“, ktorý mal podtitul „Turecko prechádza od neliberálnej demokracie k autokracii na spôsob Putina“. Zdá sa, že Rusko a Putin mátajú USA (Západ) už v každom kúte.

Malá „odbočka“ k obludnosti tzv. osudových volieb na Slovensku od roku 2014

Nedá nám v tejto súvislosti neukázať na obludnosť mediálneho fenoménu tzv. osudových volieb, s nimi spojených zmien na Slovensku a ich katastrofálnych dopadov. Začalo to voľbou politického amatéra a „filantropa“ Andreja Kisku, ktorý stavil na americkú „fazónu“ svojej kampane. Na hlave mal veľa masla z rôznych ekonomicko-právnych nejasností (machinácií) a o jeho politickom úspechu nemožno hovoriť. To sa netušilo, že príde ešte väčšia politická amatérka, hoci formálne s právnym vzdelaním, Zuzana Čaputová. Má tiež nejaké nejasnosti vo svojej nepolitickej minulosti, ktoré by mohli znížiť jej reputáciu, ale médiá ju chránia ako nedotknuteľný, takmer nadprirodzený zjav. Napriek svojej strojenej citlivosti sa v slovenskej politike pohybuje ako slon v porceláne a ešte horšie ako A. Kiska. Čo títo dvaja prezidenti zmeny „zmenili“, smerovalo len k narastaniu chaosu, vyhovujúcemu možno USA, ale nesmierne gniaviacemu veľkú väčšinu obyvateľov Slovenska.

A ako v Dobšinského rozprávkach to nebolo všetko, lebo kde sa vzala, tu sa vzala v marci  2020 nová vláda. Ešte pred svojím vznikom „roztrubovala“ po celej krajine i za jej hranicami, že bude najlepšou v slovenských dejinách. Formálne vládla aj s prvoaprílovou zmenou svojho predsedu v roku 2021 síce len do decembra 2022, ale sily, ktoré ju vytvorili, zostanú po podlých hlasovaniach v NR SR a za podpory prezidentky pri moci dovtedy, dokiaľ sa po voľbách v septembri 2023 nevytvorí nová vláda. Nová vláda úradníkov či odborníkov, ktorú  zostavila prezidentka najmä v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, dáva „záruky“ len v tom, že bude aktívne pokračovať vo washingtonsko-bruselskom smere.

Následky protiľudovej asociálnej politiky tejto moci, ktorá zneužila takmer všetko, čo sa politicky, právne a ekonomicky zneužiť dalo (aj za „láskavého“ prehliadania vonkajších síl, ktoré na Slovensko v minulosti viackrát tendenčne a mrzko zaútočili), budeme pociťovať, žiaľ, asi dlhé roky. Zvyšky tohto podivného a už rozpadnutého spolku sa nenávistne ďalej ruvú medzi sebou ako potulné psy. Zamorujú pritom spoločenskú atmosféru na Slovensku klamstvami, nezmyslami i odpudzujúcimi rečami o nešťastí, ktoré prinesie víťazstvo opozičného Smeru-SSD a vytvorenie vlády, ktorú by viedol. Vrcholom agresívneho zúfalstva starej moci bolo žalovanie a vyzývanie na pomoc zo strany NATO a EÚ v boji proti najväčšej hybridnej hrozbe na Slovensku – opozícii. Vlastne požiadali o zásah proti nej.

Krátko o politickej kariére Recepa Tayyipa Erdogana

Znovuzvolený prezident R. Erdogan (*1954) pochádza zo skromných pomerov. Privyrábal si aj pouličným predajom a inými ekonomickými činnosťami. V roku 1981 dokončil štúdium manažmentu na Istanbulskej akadémii ekonomických a obchodných vied (dnes je súčasťou Marmarskej univerzity). Od mladosti sa pohyboval v islamsky orientovaných politických kruhoch.

R. Erdogan v meste Smyrna (Izmir) v novembri 2021

V rokoch 1994 až 1998 bol primátorom Istanbulu za Stranu blahobytu (v roku 1998 bola Ústavným súdom Turecka zakázaná kvôli porušeniu princípu oddelenia náboženstva od štátu), pričom v tejto funkcii si získal autoritu. V roku 1999 však skončil vo väzení za recitáciu básne, ktorú súd považoval za podnecovanie k násiliu a náboženskej alebo rasovej nenávisti. Z desaťmesačného trestu odňatia slobody si odpykal len štyri mesiace. Mal zakázanú účasť v parlamentných voľbách v roku 2002.

V predčasných voľbách v roku 2002 zvíťazila Strana spravodlivosti a rozvoja (turecká skratka AKP), ktorú založili ako umiernenú odnož islamistických strán zakázaných v roku 1998. K jej zakladateľom patril aj R. Erdogan a stal sa jej predsedom. Za predsedu vlády po voľbách vymenovali Abdullaha Güla, ktorý zákaz kandidovania zrušil. Po úspechu AKP v doplňovacích voľbách v Siirte sa v marci 2003 R. Erdogan stal predsedom vlády. V parlamentných voľbách odvtedy (dvakrát boli predčasne) AKP vždy zvíťazila.

Predsedom vlády bol R. Erdogan až do augusta 2014, keď zvíťazil v prezidentských voľbách. Prvýkrát sa uskutočnili všeľudovým hlasovaním a úspech dosiahol už v prvom kole. Turecké opozičné médiá i západné médiá hlavného prúdu ho začali označovať za diktátora, neskôr aj za „sultána“.

Po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat v júli 2016 (okolo ktorého sú dodnes nejasnosti a niektoré kruhy naznačujú, že vzhľadom na spôsob, ako sa uskutočnil, mohol byť podnecovaný aj zvonku) začal robiť R. Erdogan rozsiahle čistky v armáde, polícii, justícii, štátnej správe a školstve. Na tri mesiace vyhlásil výnimočný stav.

Na základe výsledkov referenda z apríla 2017 Turecko prešlo od parlamentnej formy vládnutia k prezidentskej republike, pričom prezident je aj predsedom vlády. Voľby prezidenta v júni 2018 sa uskutočnili podľa nových pravidiel a R. Erdogan bol zvolený znovu už v prvom kole.

Po víťazstve v tohtoročných prezidentských voľbách je R. Erdogan v najvyšších funkciách na čele štátu na základe volieb už vyše 20 rokov a táto dĺžka je porovnateľná s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Udržiava s ním relatívne nekonfliktné vzťahy, ale  s prvkami protirečivosti a neprerušil ich ani po začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Konfliktnejšie sú jeho vzťahy s prezidentmi USA. Joe Biden ho odmenil tak, že ho nepozval ani na jeden z dvoch „samitov demokracií“, ktoré usporiadala jeho administratíva.

Výsledky druhého kola prezidentských volieb a nasledujúce kroky

Víťazstvo R. Erdogana v druhom kole prezidentských volieb, ktoré sa konalo 28. mája, oficiálne potvrdil predseda Najvyššej volebnej rady Ahmet Yener. Účasť na voľbách bola 84,15 % (takmer o 3 % nižšia ako v prvom kole). Za R. Erdogana hlasovalo vyše 27,834 miliónov voličov, čo bolo 52,18 %. Za jeho súpera Kemala Kılıçdaroğluho (*1948) hlasovalo o niečo viac ako 25,5 milióna voličov (47,82 %).

Možno dodať, že R. Erdogan dokázal „turecky prešibane“ využiť (možno i zneužiť) postupy, ktoré odpozoroval v západnej liberálnej demokracii. Západné neoliberálne kruhy však v Turecku nedokážu podporovať v prezidentských voľbách neznámeho kandidáta bez politickej praxe a z „ulice“, ako sa to im to podarilo na Slovensku. K. Kılıçdaroğlu je vodca opozície, ktorý je poslancom parlamentu od roku 2002. Od roku je 2010 predsedom Republikánskej ľudovej strany. V rokoch 2012 až 2014 bol aj viceprezidentom Socialistickej internacionály. Krátko pred voľbami sa neočakávane priznal k náboženskej príslušnosti k alavitom.

Najvyššia volebná rada oficiálne potvrdila aj konečné výsledky parlamentných volieb, ktoré sa neodlišujú od predbežných (písali sme o nich v komentári Výsledky parlamentných volieb v Turecku 19. mája). Prvé zasadnutie nového parlamentu má byť 3. júna a v ten deň sa očakáva aj prísaha prezidenta.

V krátkom čas môže dôjsť k zmenám vo vláde, kde si podľa médií majú zachovať kreslá siloví ministri. Výnimočnou udalosťou v štátoch NATO sa stali výroky ministra vnútra Süleymana Soyluho, ktorý podľa agentúry Anadolu povedal 18. apríla na stretnutí s mladými ľuďmi v Istanbule, že Amerika ďalej stráca dôveryhodnosť, celý svet ju nenávidí a Európa je americkým poskokom v Afrike. V kampaniach pred voľbami zazneli zo strany „erdoganovských“ síl aj ďalšie silne protizápadné a protiamerické výroky.

Vybrané možné dopady výsledkov znovuzvolenia R. Erdogana na medzinárodné vzťahy

Turecko sa nachádza v ťažkej hospodárskej situácii, ktorú zhoršilo aj katastrofálne zemetrasenie. Inflácia sa síce v apríli 2023 znížila na jedenapolročné minimum, ale aj tak bola na úrovni 44 %. V oblasti potravín sa blíži k 70 %. Turecká líra na konci mája klesla na historicky najslabšie hodnoty proti doláru a euru. Všetky strany i kandidáti vo voľbách sľubovali zvyšovanie životnej úrovne, čo „erdoganovské“ sily stavia pred veľmi ťažkú úlohu. Dá sa predpokladať, že Západ vyvinie úsilie, aby túto situáciu využil na tlak na Turecko.

R. Erdogan na návšteve v meste Kahramanmaras, máj t.r.

V praxi sa ukazuje čoraz väčšie odtrhnutie západnej politiky i médií od reality v nezápadnom svete. Bolo to vidieť pri predpovediach výsledkov prezidentských i parlamentných volieb, keď mnohé médiá sa až trikrát „netrafili“. Predpovedali víťazstvo K. Kılıçdaroğluho, niekedy aj v prvom kole. Počítali aj s víťazstvom koalície vedenej opozičnou Republikánskou ľudovou stranou v parlamentných voľbách.

Ďalšie „falošné“ témy zazneli na margo mediálne otrepanej témy ruského zasahovania do tureckých volieb, ktoré šíril K. Kılıçdaroğlu a jemu blízke kruhy. Na druhej strane aj „erdoganovci“ niekedy varovali pred zasahovaním Západu do volieb. Časť médií očakávala odmietavú reakciu na výsledky volieb, najmä kvôli vyhrotenej atmosfére v spoločnosti.

Všetky tri voľby nakoniec prebehli relatívne pokojne. Napätá situácia, zdá sa, sa zatiaľ uspokojila. Opozícia voľby síce označuje za nespravodlivé, ale nezdvihla sa vlna sťažností proti ich výsledkom a nekonali sa ani veľké protesty. Stará moc môže pokračovať vo svojom pôsobení, pričom zopakujeme, že najmä sociálno-ekonomická situácia je veľmi zložitá.

V medzinárodných vzťahoch sa očakáva, že Ankara bude pokračovať v manévrovaní medzi Západom (USA a EÚ) a Ruskom. S obidvomi stranami sa dostáva do rôznych sporov, predovšetkým však s USA. Medzinárodný význam Turecka aktuálne zvyšuje obilninová dohoda, v ktorej realizácii zohráva kľúčovú úlohu.

V popredí politicko-mediálnej pozornosti bude Turecko v dvoch smeroch. Pre USA a NATO je mimoriadne dôležitá – ale aj citlivá – otázka prijatia Švédska do paktu. Okrem Turecka to však zatiaľ neschválilo ani Maďarsko. Druhou otázkou je politika Turecka v ukrajinskej kríze. Zmeny v oboch týchto otázkach môžu nastať aj pomerne rýchlo, ale na to, čo, kedy a ako sa urobí, musíme čakať. Aký bude pri tom postup, to sa dnes nedá presne určiť.

K ďalším chúlostivým otázkam patrí politika Turecka vo východnom Stredomorí a na Blízkom východe. Vo východnom Stredomorí sú dlhodobým problémom vzťahy s Gréckom, ale týka sa to čiastočne už aj Líbye. Na Blízkom východe bolo dlho Turecko spojencom Západu, ale tzv. novoosmanská politika z neho robí už samostatného hráča. Turecko je najväčším nearabským štátom v regióne, ktorý spolupracuje s islamistickými silami. Špecifický problém je účasť Turecka v sýrskej vojne, ktorú determinuje aj kurdský faktor.

Novým fenoménom sa stávajú rastúce aktivity Turecka voči turkicky hovoriacim štátom na území bývalého ZSSR v Zakaukazsku (Azerbajdžan) a Strednej Ázii (Kazachstan, Kirgizsko, Turkménsko, Uzbekistan). Môže sa pritom stretávať nielen so záujmami Ruska, ale angažujú sa tam, samozrejme, aj USA a v Strednej Ázii v poslednom čase i Čína.

Len na okraj poznamenáme, že pozorovateľom v Turkickej rade je aj Maďarsko. Neoliberálov asi zase „vytočí“ názor maďarského predsedu vlády Viktora Orbána, ktorý povedal, že ak by v Turecku nevyhral R. Erdogan, tak by na Európu boli pustení utečenci.  

Prehľad vybratých aspektov možných dopadov víťazstva R. Erdogana na medzinárodné vzťahy zakončíme vzťahmi EÚ a Turecka. V podmienkach bezpečnostno-politického kolotoča, ktorý spustila ukrajinská kríza, sa prijatie Turecka do EÚ neoficiálne, no jasne vzďaľuje. Je veľmi ťažko povedať, kto tým stratí viac, ak sa tento proces bude ďalej takto vyvíjať a kto ho môže viac komplikovať. R. Erdogan sa však odmietol zúčastniť na druhom samite Európskeho politického spoločenstva, ktoré sa uskutočnilo 1. júna v moldavskom meste Bulboaca a malo ukázať silu európskej diplomacie zjednotenej proti Rusku. Chúlostivým problémom vzťahov EÚ a Turecka zostáva migrácia.

Záver

Niektoré médiá označujú R. Erdogana za tureckého vodcu, ktorý neprehral žiadne voľby. Jeho víťazstvo v prezidentských voľbách nebolo prekvapujúce, hoci bolo ťažšie ako v dvoch predchádzajúcich a udržal si aj väčšinu v parlamente. Pokračuje aj jeho kritika v mnohých západných médiách hlavného prúdu, ktorá je už akoby „zacyklená“.

Pod vedením R. Erdogana Turecko začalo uskutočňovať nezávislú zahraničnú, bezpečnostnú i ekonomickú politiku, pri ktorej lavíruje medzi veľkými hráčmi. Zdá sa, že sa mu darí pohybovať v chaose, ktorý vyvolal vo svete i v regióne Západ, vedený USA. Turecko sa považuje zatiaľ za relatívne úspešný prípad pôsobenia novej regionálnej, silnejúcej veľmoci.  

Ako všetko v súčasnom polykrízovom svete, aj turecká politika má svoje „ale“. Ide minimálne o tri veci. Prvou je, dokedy sa mu bude dariť úspešne lavírovať medzi veľkými hráčmi. Druhou je jeho sociálno-ekonomický potenciál, ktorý mu to umožní. Treťou je, aký je vnútropolitický stav spoločnosti, ináč povedané, aký je okruh ľudí, ktorí sú „chrbticou síl“, podporujúcich R. Erdogana.

Komplexná analýza pozície a roly Turecka v dnešnom svete, ale ani v regióne, v ktorom sa nachádza, zatiaľ nebola spracovaná, lebo je v nej veľa neznámych. Urobíme len záver publicistického charakteru: Ankara sa už k Západu s najväčšou pravdepodobnosťou nepripojí. Vývoj Turecka bude determinovaný mnohými faktormi a bude mať protirečivý charakter, pričom úspech tohto experimentu nie je zaručený.

Snímky: www.commons.wikimedia.org

Zdroj: www.veci-verejne.sk, 2. júna 2023

(Celkovo 236 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter