Energetika sa v posledných týždňoch opäť dostala do centra pozornosti. Vzťahy medzi Slovenskom, Ukrajinou a širším európskym priestorom sa dnes nevedú len v politickej rovine, ale veľmi konkrétne cez elektrinu a ropu. V médiách sa objavujú silné tvrdenia, že Slovensko „riskuje stovky miliónov eur“, ak by obmedzilo dodávky elektriny na Ukrajinu, alebo naopak, že strata ruskej ropy z ropovodu Družba je ekonomicky bez väčších následkov. Keď sa však pozrieme na čísla a energetické toky bez emócií, obraz je oveľa menej čiernobiely.
Po začiatku vojny na Ukrajine bola tamojšia energetická infraštruktúra výrazne poškodená a krajina sa do veľkej miery spoliehala na pomoc zo strany EÚ. Slovensko sa postupne zaradilo medzi významných dodávateľov elektriny týmto smerom. Podľa údajov SEPS smerovalo v roku 2024 na Ukrajinu približne 2,9 až 3,2 TWh elektriny, čo predstavovalo významnú časť čistého exportu Slovenska. V roku 2025 tieto dodávky výrazne klesli a väčšina exportu smerovala opäť do Maďarska, pričom čistý export Slovenska dosiahol približne 2,35 TWh. Situácia sa zmenila začiatkom roka 2026, keď počas zimných výpadkov na Ukrajine núdzové dodávky zo Slovenska opäť výrazne vzrástli, za jediný mesiac išlo približne dvojnásobné množstvo oproti celému predchádzajúcemu roku. Ak si vezmeme obdobie najvyšších dodávok, povedzme okolo 3 TWh ročne a prenásobíme ho priemernou trhovou cenou elektriny, ktorá sa na burze EEX v rokoch 2025 až 2026 pohybovala približne v rozpätí 70 až 120 eur za MWh v závislosti od sezóny a špičkového dopytu (najmä počas zimy 2026), dostaneme sa k tržbám rádovo 210 až 360 miliónov eur ročne. Práve z takýchto prepočtov vzniká mediálne používaná suma „okolo 200 miliónov eur“, ktorá predstavuje skôr opatrný priemer než presnú hodnotu konkrétneho roka.
Treba však povedať otvorene, že nejde o čistú stratu štátu, ak by sa export obmedzil. Ide o obchodné tržby v energetickom reťazci. Elektrina je komodita obchodovaná na regionálnych trhoch a jej tok sa dá do určitej miery presmerovať, napríklad do Maďarska, ktoré je dlhodobo najväčším odberateľom slovenskej elektriny. Časť príjmov by sa teda dal nahradiť, hoci za iných cenových podmienok. Z makroekonomického pohľadu ide o významný obchodný tok, nie o nenahraditeľný príjem verejných financií.
Druhá strana celej debaty sa týka ropy. Slovensko je historicky napojené na ropovod Družba, ktorým prúdila ruská ropa typu Urals (REBCO). Rafinéria Slovnaft bola technologicky roky nastavená práve na tento typ suroviny. Alternatívna trasa vedie cez jadranský terminál Omišalj a ropovod Adria, prevádzkovaný chorvátskou spoločnosťou JANAF, s napojením cez Maďarsko na Slovensko. Po prerušení toku ropy cez Družbu koncom januára 2026 sa situácia dramaticky zmenila. Slovensko vyhlásilo stav ropnej núdze a časť štátnych rezerv bola uvoľnená na zabezpečenie prevádzky Slovnaftu. Ten spracúva približne 5 až 6 miliónov ton ropy ročne, čo je kľúčový objem pre celý domáci trh s pohonnými hmotami. Ekonomický rozdiel medzi Družbou a alternatívnou trasou však nie je len o tom, kadiaľ ropa tečie. Ide o tri základné vrstvy nákladov. Prvou sú tranzitné poplatky, preprava cez Adriu je výrazne drahšia než historické sadzby Družby a pri plnom využití môže znamenať desiatky až vyše sto miliónov eur ročne navyše. Druhou vrstvou je samotná cena ropy. Urals sa obchoduje so zľavou voči Brent, pričom v rokoch 2025 až 2026 sa tento rozdiel často pohyboval na úrovni 10 až 15 dolárov za barel. Pri prechode na iné blendy sa táto cenová výhoda stráca. Treťou vrstvou sú technologické náklady, alternatívne ropy môžu mať iný výťažok palív, vyššiu energetickú náročnosť a vyžadujú investície do úprav technológie, ktoré sa pohybujú v stovkách miliónov eur.
Keď tieto faktory prepočítame na ročný objem spracovania 5 až 6 miliónov ton, hovoríme o dodatočných nákladoch v rádovo v stovkách miliónov eur ročne. Samotný tranzit môže znamenať viac ako sto miliónov eur navyše, strata cenovej zľavy na rope ďalšie stovky miliónov v závislosti od aktuálneho spreadu a technologické úpravy prinášajú ďalšie investičné a prevádzkové náklady. Úplná diverzifikácia mimo Družby tak nie je len technickou otázkou, ale aj výrazným ekonomickým zásahom.
Tieto náklady sa následne nepriamo premietajú do cien pohonných hmôt, inflácie a konkurencieschopnosti priemyslu. Energetika jednoducho nie je izolovaný sektor, jej dopady cíti celé hospodárstvo. Keď teda postavíme vedľa seba dva energetické toky, export elektriny na Ukrajinu a nákladové dopady alternatívnej ropy, vznikne pomerne jasný obraz. Na jednej strane sú tržby z exportu elektriny v stovkách miliónov eur v špičkových obdobiach, na druhej strane potenciálne ešte vyššie náklady spojené so stratou lacnejšej ropnej trasy. Z ekonomického pohľadu preto nejde o jednoduchú „stratu“ alebo „zisk“, ale o komplexnú energetickú bilanciu.
Používanie energetiky ako nástroja ekonomického tlaku pritom nie je nič nové. Robia to veľmoci aj regionálni hráči, či už ide o plyn, ropu, LNG alebo produkčné kvóty. Energetika je strategická komodita a vždy bola súčasťou širšej ekonomickej diplomacie. Ak má byť diskusia férová, mala by stáť na dátach a prepočtoch, nie na politických skratkách. Realita je menej emotívna, než sa niekedy prezentuje, ale o to viac si zaslúži vecnú a presnú analýzu.
Text predstavuje autorský analytický pohľad vychádzajúci z verejne dostupných energetických dát a ekonomických prepočtov.
Mgr. Miroslav Lauko je ekonóm a analytik, ktorý sa vo svojich textoch zameriava na realistický a kritický pohľad na ekonomické a geoekonomické súvislosti globálneho vývoja.
Ilustrácia: Stožiar vysokého napätia pri Krpeľanoch. Zdroj: Wikimedia, autor: Oto Zapletal
