Ilustrácia s využitím fotky Pixabay.com
Keď som dočítal encykliku Magnifica Humanitas, mal som pocit, že nejde iba o cirkevný dokument určený veriacim. Ide o text, ktorý veľmi presne pomenúva viaceré napätia súčasného sveta. Rýchly technologický vývoj, nástup umelej inteligencie, koncentráciu moci, krízu pravdy, oslabenie demokracie, rastúcu normalizáciu vojny a potrebu znovu postaviť človeka do centra politického, ekonomického aj technologického rozhodovania.
Encyklika pápeža Leva XIV. nesie podtitul O ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie. Už tým naznačuje, že jej hlavnou témou nie je technológia sama osebe, ale otázka, čo technológia robí s človekom, so spoločnosťou a s našou predstavou o pokroku. Text sa dotýka digitalizácie, umelej inteligencie, robotiky, spoločného dobra, pravdy, demokracie, práce, slobody, vojny, diplomacie a mieru.
Jednou z najsilnejších myšlienok encykliky je, že technológia nie je nepriateľom človeka. Naopak, vedecký a technický rozvoj dokázal v dejinách zlepšiť životné podmienky miliónov ľudí. Problém nastáva vtedy, keď sa technológia začne chápať ako autonómna sila, ktorá už nepotrebuje etické, spoločenské a politické usmernenie. Inými slovami, nejde o odmietnutie umelej inteligencie, digitalizácie alebo vedeckého pokroku. Ide o otázku, komu tento pokrok slúži, kto ho kontroluje a podľa akých hodnôt sa používa. Práve tu sa encyklika dotýka témy, ktorá ďaleko presahuje náboženský rámec. Dnešná technologická moc sa často sústreďuje v rukách úzkych skupín, nadnárodných korporácií a aktérov, ktorí disponujú dátami, kapitálom, infraštruktúrou a výpočtovou silou. V minulosti mal štát väčšiu schopnosť usmerňovať inovácie vo verejnom záujme. Dnes sa však veľká časť technologického vývoja odohráva v prostredí, ktoré je globálne, súkromné a ťažko kontrolovateľné.
Umelá inteligencia už nie je len nástrojom na písanie textov, analýzu dát alebo uľahčenie práce. Vstupuje do verejnej komunikácie, vzdelávania, zdravotníctva, financií, bezpečnosti, politiky a každodenného rozhodovania. Preto nemožno predstierať, že ide o morálne neutrálny nástroj. Každý algoritmus niečo meria, niečo uprednostňuje, niečo ignoruje a niečo považuje za dôležité. Technický systém môže byť navrhnutý tak, aby slúžil človeku, ale môže byť navrhnutý aj tak, aby maximalizoval zisk, kontrolu, závislosť alebo spoločenskú manipuláciu.
Veľmi dôležitá je preto myšlienka, že otázka umelej inteligencie nie je iba technická. Je aj politická, sociálna a morálna. Nestačí sa pýtať, či systém funguje efektívne. Treba sa pýtať, akú predstavu o človeku v sebe nesie. Ak systém zaobchádza s niektorými ľuďmi ako s menej hodnotnými, ak ich vylučuje, klasifikuje bez možnosti odvolania alebo premieňa na číselný údaj bez kontextu, potom nejde iba o technický problém. Ide o problém ľudskej dôstojnosti.
Encyklika odmieta naivný optimizmus, podľa ktorého technologický pokrok automaticky prinesie lepšiu spoločnosť. Táto myšlienka je mimoriadne dôležitá aj pre ekonomickú diskusiu. Dlhé desaťročia sme si zvykli merať úspech najmä rastom, výkonom, efektivitou, produktivitou a HDP. Lenže čoraz zreteľnejšie vidíme, že rast sám osebe nestačí. Môže rásť bohatstvo a zároveň sa môže prehlbovať nerovnosť. Môže rásť technologická kapacita a zároveň sa môže zmenšovať priestor pre človeka. Môže rásť výkon systému, ale človek sa môže cítiť osamelejší, nahraditeľnejší a menej slobodný. Aj preto text pripomína potrebu prekročiť úzke metriky rozvoja. Skutočný rozvoj by sa nemal hodnotiť iba podľa produkcie a výkonnosti, ale aj podľa dôstojnosti práce, kvality vzdelávania, dostupnosti zdravotnej starostlivosti, ochrany rodiny, stavu životného prostredia a schopnosti spoločnosti chrániť slabších. To nie je odmietnutie ekonomiky. Je to návrat k otázke, pre koho má ekonomika existovať.
Veľmi aktuálna je aj časť venovaná pravde a demokracii. Digitálne platformy a umelá inteligencia dnes zásadne menia verejnú a politickú komunikáciu. Nástroje, ktoré by mohli podporovať dialóg a poznanie, sa často používajú na vytváranie skreslených naratívov, na stieranie hraníc medzi pravdou a lžou a na miešanie faktov s názormi. To je jedna z najväčších výziev súčasnej demokracie. Demokracia nemôže dlhodobo fungovať tam, kde prestáva existovať spoločný rešpekt k faktom. Ak každý žije vo vlastnej informačnej bubline, ak algoritmy posilňujú hnev, strach a konfrontáciu, ak sa verejný priestor mení na bojisko emócií, potom sa demokracia formálne môže zachovať, ale obsahovo slabne. Slobodná diskusia sa nezaobíde bez pravdy, dôvery a schopnosti rozlišovať. Zaujímavé je, že encyklika nespája pravdu s autoritárskou kontrolou informácií. Naopak, zdôrazňuje potrebu overovania, krížovej kontroly zdrojov, zodpovednej argumentácie a poctivého hľadania skutočnosti. Pravda teda nie je niečo, čo možno jednoducho nariadiť zhora. Je to spoločné dobro, ktoré si vyžaduje kultúru myslenia, vzdelávania, dialógu a zodpovednosti.
S tým úzko súvisí aj kritika povrchného vzdelávania v digitálnej dobe. V čase neustáleho toku informácií môžu ľudia „vedieť veľa vecí“, ale zároveň strácať schopnosť hĺbky, súvislostí a rozlišovania. To je problém nielen škôl, ale celej spoločnosti. Ak sa vzdelanie zredukuje na rýchle informácie a okamžité odpovede, potom sa oslabuje schopnosť človeka samostatne myslieť. A bez tejto schopnosti sa človek ľahšie stáva objektom manipulácie.
Osobitne silná je časť venovaná vojne, moci a mieru. Encyklika hovorí o „kultúre moci“, v ktorej dostupnosť zdrojov a schopnosť dominovať začínajú určovať kritériá rozhodovania. Spoločné dobro ustupuje do úzadia a konkrétne tragédie národov vo vojne sa často redukujú na vedľajší aspekt strategických záujmov. Táto časť je mimoriadne aktuálna práve dnes, keď sa vojna opäť stáva bežnou súčasťou politického slovníka. Zbrojenie sa často prezentuje ako jediná realistická odpoveď na neistotu. Mier sa niekedy zosmiešňuje ako naivita. Diplomacia sa považuje za slabosť. Verejná diskusia sa polarizuje medzi tých, ktorí chcú „tvrdé riešenia“, a tých, ktorí sú označovaní za nerealistických idealistov. Encyklika však prináša dôležité rozlíšenie. Neodmieta realizmus. Odmieta jeho falošnú podobu. Skutočný realizmus neznamená rezignáciu na násilie, ale jasné pomenovanie záujmov, obáv, obmedzení a mocenských dynamík práve preto, aby bolo možné hľadať schodné cesty k mieru. Mier nie je iba pekné slovo. Vyžaduje dôveryhodné inštitúcie, overiteľné záruky, trpezlivé rokovania, prevenciu konfliktov a ochranu civilného obyvateľstva.
Táto myšlienka je dôležitá aj pre dnešnú geopolitiku. Svet sa mení. Unipolárne usporiadanie je oslabené, rastú nové mocenské centrá, globálny Juh žiada väčší hlas, medzinárodné inštitúcie sú často paralyzované a dôvera medzi štátmi klesá. V takejto situácii je veľmi ľahké podľahnúť predstave, že rozhodujúca je iba sila. Lenže práve v multipolárnom a nestabilnom svete je potreba diplomacie, pravidiel a dialógu ešte väčšia, nie menšia.
Encyklika pripomína aj krízu multilateralizmu. Inštitúcie vytvorené na ochranu spoločného dobra a mieru sú oslabené nielen svojimi štrukturálnymi limitmi, ale aj nedostatkom spoločnej politickej vôle. Výsledkom nie je skutočný multilateralizmus, ale skôr neusporiadaný a konfliktný multipolarizmus poznačený nedôverou. To je jedna z najvýstižnejších charakteristík súčasného medzinárodného prostredia. Multipolarita sama osebe nemusí znamenať spravodlivejší svet. Môže byť príležitosťou na väčšiu rovnováhu a dialóg, ale môže sa zmeniť aj na tvrdú súťaž mocenských blokov. Rozdiel medzi týmito dvoma scenármi bude závisieť od toho, či bude svet schopný obnoviť pravidlá, dôveru a spoločné inštitúcie.
Zaujímavé je, že encyklika nespája mier iba s vysokou politikou. Pripomína, že dialóg je súčasťou každodenného života. Netýka sa iba štátov a diplomatov, ale aj vzťahov medzi ľuďmi, komunitami, národmi, náboženstvami a kultúrami. Ak sa ľudia prestanú stretávať, počúvať a rozprávať, ľahšie si predstavia vojnu. Ak sa z druhého stane abstraktný nepriateľ, je jednoduchšie ospravedlniť násilie. V tomto zmysle má text aj veľmi praktický rozmer. Nehovorí iba o veľkých dejinách, ale aj o každodennej zodpovednosti. Nie každý má rovnakú moc, ale nikto nie je úplne bez zodpovednosti. Každý má určitý priestor, v ktorom môže živiť buď mentalitu sily, cynizmu, ľahostajnosti a nenávisti, alebo mentalitu pokoja, pravdy, slušnosti a starostlivosti.
Veľmi ma oslovila aj myšlienka, že kvalita civilizácie sa nemeria silou jej prostriedkov, ale schopnosťou starať sa o človeka. Moderná spoločnosť má obrovské nástroje. Technológie, dáta, kapitál, médiá, vojenskú silu, vedecké kapacity. Ale otázka znie, či tieto nástroje robia človeka dôstojnejším, slobodnejším a schopnejším žiť vo vzťahoch. Ak nie, potom samotná sila prostriedkov nestačí. Práve preto je Magnifica Humanitas aktuálna aj mimo cirkevného prostredia. Dá sa čítať ako výzva pre politikov, ekonómov, technologických lídrov, učiteľov, novinárov, manažérov aj občanov. Pripomína, že pokrok bez človeka sa môže stať formou úpadku. Že inteligencia bez múdrosti môže slúžiť moci. Že ekonomika bez spravodlivosti môže prehlbovať konflikty. Že demokracia bez pravdy stráca obsah. A že mier bez dialógu zostáva iba želaním.
Pre mňa je táto encyklika silným textom práve preto, že neredukuje dnešnú dobu na jeden problém. Nehovorí iba o umelej inteligencii. Hovorí o civilizačnej križovatke. O tom, či budeme budovať svet, v ktorom technológia, ekonomika a politika slúžia človeku, alebo svet, v ktorom sa človek stane iba objektom systémov, ktoré sám vytvoril.
Možno práve preto je jej najdôležitejšie posolstvo jednoduché, ale náročné. Nestačí byť modernejší, rýchlejší a výkonnejší. Musíme zostať ľudskejší.
A to je výzva, ktorá sa netýka iba veriacich. Týka sa nás všetkých.
Na záver chcem zdôrazniť, že uvedený text predstavuje moje osobné názory, postrehy a interpretáciu myšlienok, ktoré ma pri čítaní encykliky najviac oslovili.
Odkaz na oficiálnu vatikánsku stránku:
https://www.vatican.va/content/leo-xiv/en/encyclicals/documents/20260515-magnifica-humanitas.html
Mgr. Miroslav Lauko, MBA je ekonóm a analytik, ktorý sa vo svojich textoch zameriava na realistický a kritický pohľad na ekonomické a geoekonomické súvislosti globálneho vývoja.
