Čo dala a čo vzala slovenským poľnohospodárom Európska únia

Úvod

Slovenské poľnohospodárstvo prešlo od konca druhej svetovej vojny do roku 1989 dramatickým vývojom, ktorý výrazne ovplyvnil celú spoločnosť.

Poľnohospodárstvo bolo po roku 1945 v hlbokej kríze: polia boli zničené, hospodárske zvieratá zdecimované, stroje a zásoby odcudzené. Podľa povojnových odhadov (Komisia pre odhad vojnových škôd, 1946) utrpelo slovenské poľnohospodárstvo škody v miliardách vtedajších Kčs. Čísla sa rôznia, ale celková hospodárska škoda na Slovensku sa odhadovala okolo 114 miliárd Kčs, z toho významná časť práve v poľnohospodárstve (odhady sa pohybovali medzi 20 – 25 miliardami Kčs). Produkcia potravín sa prepadla na polovicu.

K obnoveniu predvojnovej produkcie mala prispieť rozsiahla konfiškácia a redistribúcia pôdy. Na základe Benešových dekrétov (n. 12/1945 Zb. a n. 28/1945 Zb.) bol konfiškovaný majetok nemeckých, maďarských, ale aj kolaborantských vlastníkov, čo predstavovalo približne 2,9 milióna hektárov poľnohospodárskej pôdy na území bývalého Československa, z toho asi 1,1 milióna hektárov na Slovensku. Cieľom bola pozemková reforma a prerozdelenie pôdy drobným roľníkom, bezzemkom a odbojovým účastníkom. Koncom 40. rokov sa tento proces premenil na znárodňovanie a kolektivizáciu.

Kolektivizácia znamenala zásadný zlom v hospodárení na pôde. Individuálne družstvá boli postupne zlučované do jednotných roľníckych družstiev (JRD). Tento proces sprevádzaný nátlakom zo strany štátu a obetami samotných roľníkov, ktorý dlhé roky pracovali bez primeraného ohodnotenia a mnohokrát aj na vlastný úkor, aby družstvá vôbec prežili. Napriek ťažkostiam priniesla kolektivizácia uvoľnenie pracovných síl pre priemysel a stala sa jedným z predpokladov industrializácie Slovenska. Z krajiny s prevažne agrárnym charakterom sa postupne stala industrializovaná spoločnosť, čo prinieslo rast životnej úrovne i zásadné spoločenské zmeny. Počet pracovníkov v poľnohospodárstve sa výrazne znížil, kým v priemysle rástol. Dôležitou súčasťou tohoto obdobia bol rozvoj poľnohospodárskeho školstva a vedy. Vznikli nové stredné odborné školy, ako aj vysoké školy a výskumné ústavy, ktoré sa zameriavali na zvyšovanie produktivity a modernizáciu výrobných postupov. Súbežne s tým sa investovalo do mechanizácie, zavlažovania a do výstavby nových družstevných a štátnych hospodárstiev. Investície do poľnohospodárstva rástli – od niekoľkých stoviek miliónov korún v 50. rokoch po viac než 6 miliárd korún ročne v 80. rokoch. Výsledkom bola vysoká miera sebestačnosti Slovenska v základných potravinách, v rozvoji potravinárskeho priemyslu a len minimálna závislosť na zahraničnom obchode s potravinami. Napriek tomu sa v systéme objavovali vážne problémy, nízka efektivita  a nedostatok trhových stimulov.

Zmena spoločenských pomerov po roku 1989 s transformáciou a privatizáciou deväťdesiatych rokov postihla aj družstvá tak, že skolabovali. Mnohí družstevníci to cítili ako veľkú nespravodlivosť, pretože po desiatkach rokoch obetavej práce, keď ich výsledky boli už konsolidované, sa ukázalo, že ich obetovanie a odriekanie bola stratená investícia.

Vstup Slovenska do Európskej únie v roku 2004

e, keď sa svet nachádzal v období výrazných politických a hospodárskych zmien. Medzinárodnú situáciu ovplyvňovala vojna proti terorizmu a prebiehajúci konflikt v Iraku. Európa prežívala historický moment svojho najväčšieho rozšírenia. Desať krajín strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska, sa stalo členmi EÚ, keď pár týždňov predtým vstúpili aj do NATO. Týmto sa uzavrela etapa ich návratu do demokratického a hospodársky stabilného priestoru. Slovensko vstupovalo do únie ako dynamicky sa rozvíjajúca ekonomika, ktorá po sérii reforiem získala povesť „reformného tigra“ strednej Európy a vkladalo veľké nádeje do spoločného európskeho trhu, investícií a štrukturálnych fondov.
Vstup Slovenska a ďalších krajín strednej a východnej Európy do Európskej únie v roku 2004 sa často interpretuje ako krok, ktorý pomohol starým členským štátom EÚ riešiť ich dlhodobý problém s prebytkom potravín. V 90. rokoch vznikali v dôsledku silne dotovaných výrobných kvót „hory masla“ a „jazerá mlieka“, ktoré bolo nutné umelo vykupovať a skladovať. Pravdou je a vývoj to potvrdzuje, že rozšírenie EÚ síce pomohlo starým členom stabilizovať ich vnútorný trh a prebytočnú produkciu, ale novým členom ako Slovensko to prinieslo zánik mnohých výrobných odvetví a stratu potravinovej nezávislosti. Okrem toho sa otvoril priestor na reorganizáciu výroby – časť produkcie sa mohla presunúť do lacnejších regiónov, kde boli nižšie náklady práce aj pôdy, čo západne štáty plne využili.
Zásadná zmena vstupom  Slovenska do Európskej únie sa významne aj  poľnohospodárov. Slovenskí farmári sa stali súčasťou Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP), ktorá priniesla jednotné pravidlá podpôr, kvóty na výrobu mlieka, cukru či hovädzieho mäsa a povinnosť prispôsobiť sa prísnym hygienickým a environmentálnym normám. Po rokoch transformácie a privatizácie vstup do Európskej únie bol vnímaný ako historický míľnik a slovenský agrárny sektor vstupoval do EÚ s veľkou nádejou, hoci oslabený transformáciou, privatizáciou a reštitúciami deväťdesiatych rokov, rozdrobenou vlastníckou štruktúrou pôdy. Očakával predovšetkým:

    1.- že slovenskí roľníci budú dostávať také isté priame platby a dotácie zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ ako farmári zo „starých “členských krajín;

    2.- otvorenie veľkého európskeho trhu malo priniesť nové možnosti predaja, lepšie ceny a stabilnejší odbyt produkcie;

    3.- že európske fondy podporia modernizáciu fariem, infraštruktúru na vidieku a zvýšia životnú úroveň na dedinách;

    4.- že bude mat  prístup k novým technológiám, investíciám a efektívnejším formám hospodárenia;

    5.- predpokladalo sa, že spoločná politika EÚ bude chrániť domácu produkciu pred nekontrolovaným dovozom zo štátov mimo únie;

    6.- slovenskí poľnohospodári očakávali, že väčšia podpora výroby povedie aj k renesancii mliekarenského, mäsového či konzervárenského priemyslu.

Európska únia sľubovala otvorenie trhov, prístup k dotáciám a modernizačným fondom, ale aj pevnejšie ukotvenie v západných štruktúrach. Európska únia ponúkla poľnohospodárom niečo, čo predtým neexistovalo: stabilné dotačné schémy a prístup k rozvojovým fondom.

Realita však ukázala, že adaptácia na nové podmienky bola pre mnohých poľnohospodárov náročná – najmä pre menšie podniky, ktoré ťažšie znášali konkurenciu dotovaných producentov zo „starej pätnástky“.

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ a jej dopad na Slovensko

Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie vznikla v 60. rokoch 20. storočia s cieľom zabezpečiť potravinovú sebestačnosť, stabilitu cien a primerané príjmy pre poľnohospodárov členských štátov. Po vojne bola Európa hladná a nedostatok potravín predstavoval strategický problém. Politika dotácií, garantovaných cien a intervencií viedla k rastu produkcie, ktorý neskôr prerástol do nadvýroby.

Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie v roku 2004 znamenal zásadný zlom v riadení poľnohospodárstva. Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) únie bola prezentovaná ako nástroj, ktorý mal priniesť stabilitu, podporu vidieka a rovnaké podmienky pre všetkých členov únie. V praxi sa však ukázalo, že východoeurópske krajiny, vrátane Slovenska, vstupovali do systému s nerovnakými podmienkami a s obmedzeným prístupom k priamym platbám. Na rozdiel od starších členov únie, slovenskí poľnohospodári dostávali v prvých rokoch len približne 25–30 % úrovne podpôr pôvodných členských štátov. Tento rozdiel sa len pomaly dorovnával, no spôsobil  útlm výroby a zníženie konkurencieschopnosti. Mnohé podniky sa prispôsobili systému dotácií namiesto trhu, čo viedlo k zníženiu produkcie a k rastúcej závislosti na dovoze potravín. Podpora sa navyše viazala skôr na výmeru pôdy než na množstvo produkcie. To zvýhodnilo veľké podniky a pestovateľov obilnín či olejnín, zatiaľ čo živočíšna výroba – najmä chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny – utrpela hlboký útlm.

Napriek týmto nedostatkom mala SPP aj viacero pozitívnych stránok. Slovenské poľnohospodárstvo získalo prístup k finančným fondom, ktoré umožnili modernizáciu techniky, obnovu fariem, zlepšenie kvality pôdy a ochranu životného prostredia. Fondy EÚ podporili rozvoj vidieka, výstavbu miestnych komunikácií, agroturizmus a zachovanie tradičného kultúrneho prostredia. SPP tiež prispela k zavedeniu jednotných hygienických a environmentálnych štandardov. Slovensko sa tak stalo súčasnou spoločného európskeho trhu s prístupom k stabilnejším obchodným podmienkam a technickému pokroku, ktorý by si z vlastných zdrojov len ťažko mohlo dovoliť.

Poľnohospodárstvo na Slovensku po vstupe do EÚ prešlo zásadnou premenou, ktorú nemožno hodnotiť len prostredníctvom čísel o investíciách či dotáciách. Skutočná zmena spočíva v presune dôrazu z výroby na administráciu. Európske fondy umožnili modernizáciu, ale vytvorili aj závislosť od dotačného systému, ktorý často odmeňuje držbu pôdy viac než produkciu potravín. Výsledkom je technicky rozvinuté, ale produkčne oslabené poľnohospodárstvo, ktoré sa čoraz viac spolieha na dovoz. Sebestačnosť ustúpila ekonomickej racionalite veľkých subjektov, ktoré optimalizujú dotácie, nie výrobu. Malí hospodári, ktorí by mohli byť nositeľmi potravinovej istoty, sa často ocitajú mimo systému podpory. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ priniesla Slovensku modernizáciu, technologický pokrok a zlepšenie kvality života na vidieku. Súčasne však spôsobila útlm produkcie, pokles sebestačnosti a závislosť od dovozu. Bilancia jej dopadov je preto rozporuplná: technický pokrok áno, potravinová istota nie.

Vplyv finančných fondov EÚ na ekonomiku poľnohospodárov

Európske fondy – najmä Európsky poľnohospodársky záručný fond (EAGF) a Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka (EAFRD*)* – priniesli významné investície do modernizácie fariem, techniky a infraštruktúry. Vďaka nim sa obnovili niektoré podniky, zlepšila sa kvalita pôdy, spracovanie potravín aj životné podmienky na vidieku. Programy SPP prispeli k rozvoju vidieckych regiónov, podpore cestovného ruchu a zlepšeniu životného prostredia. Napriek tomu však fondy mali aj nežiaduce štrukturálne účinky: koncentrovali pôdu a kapitál do rúk veľkých subjektov, pričom menší hospodári stratili schopnosť konkurovať. Časť prostriedkov smerovala skôr na udržiavanie existujúceho stavu než na rast produkcie. Slovenské poľnohospodárstvo sa tak dostalo do paradoxnej pozície – je technicky modernejšie, ale produkuje menej potravín než pred vstupom do únie. Okrem toho podpora sa vo väčšej miere viazala na výmeru pôdy než na objem produkcie, čo zvýhodnilo pestovateľov rastlinných komodít (obilniny, olejniny) a znevýhodnilo živočíšnu výrobu, ktorá je investične i pracovnoprávne náročnejšia. Výsledkom bol dlhodobý útlm chovov hospodárskych zvierat – napríklad počet hovädzieho dobytka klesol od roku 2004 o viac než 40 %, ošípaných o viac než polovicu a produkcia mlieka i mäsa sa výrazne znížila. Rastlinná výroba sa síce rozšírila, no jej zameranie sa zúžilo – dominujú obilniny, kukurica a repka olejná určené prevažne na export alebo technické využitie. Výroba ovocia, zeleniny a krmovín pre domáci trh pritom dlhodobo stagnuje.
Proti spoločnej  poľnohospodárskej politike farmári v členských štátoch Európskej únie vrátane Slovenska už niekoľko rokov opakovane protestujú. Hlavným dôvodom je rastúca byrokracia, nerovné podmienky a tlak ekologických noriem, ktoré podľa nich znižujú konkurencieschopnosť európskej výroby voči dovozu z krajín mimo EÚ. Farmári upozorňujú, že EÚ od nich žiada stále viac – prísnejšie environmentálne limity, obmedzenie používania hnojív a pesticídov, povinné úhory či administratívne správy –, ale finančné kompenzácie tomu nezodpovedajú. Mnohí upozorňujú, že ekologizácia sa stala ideologickou, nie realistickou politikou, ktorá v praxi ohrozuje výrobu potravín a znižuje príjmy poľnohospodárov.

Protest európskych farmárov 25. 2. 2025. Foto: SPPK

Protesty sa začali zintenzívňovať po roku 2020, najmä v súvislosti s tzv. Zelenou dohodou pre Európu (Green Deal)  a stratégiami /„Z farmy na stôl“/ a „Ochrana biodiverzity“. Tieto iniciatívy síce sledujú ušľachtilý cieľ – udržateľnosť –, ale pre mnohých farmárov znamenajú vyššie náklady, nižšiu produkciu a väčšiu závislosť od dovozu

Európska komisia  reagovala len postupne. Pod tlakom verejných protestov, najmä vo Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Holandsku či Belgicku Brusel v roku 2024 ustúpil z niektorých plánovaných opatrení. Pozastavila sa povinnosť úhorov, zmiernili sa podmienky používania pesticídov a niektoré ekologické ciele sa presunuli do dobrovoľného rámca.

Napriek tomu ostáva nespokojnosť veľká. Farmári požadujú reálnu ochranu európskeho trhu, teda aby EÚ obmedzila lacné dovozy z tretích krajín (najmä Ukrajina, Južná Amerika), ktoré nespĺňajú rovnaké ekologické normy.

Čoraz hlasnejšie zaznieva požiadavka, aby SPP znovu kládla dôraz na potravinovú sebestačnosť a hospodársku stabilitu vidieka, nie iba na zelené ciele.

Fondy z EÚ a ich využitie v poľnohospodárstve

Finančné príspevky z EÚ zohrávajú neodmysliteľnú úlohu v slovenskom poľnohospodárstve. Medzi rokmi 2004 a 2013 Slovensko od EÚ dostalo 12,86 miliardy eur. Poľnohospodárstvo sa z toho dotovalo – priame platby približne 1,951 miliardy eur a rozvoj vidieka cca 2,18 miliardy, doplnkové vnútroštátne platby približne 512 miliónov eur. Úver od EIB cca 120 miliónov eur na spolufinancovanie. Celkom na rozvoj vidieka 2,18 miliardy eur. Granty od EÚ, štátny rozpočet a vlastné zdroje tvoria zvyšok.

V programovom období 2014–2020 Slovensko malo pridelené na priame platby a SOT ≈ 2,745 miliardy eur. Na rozvoj vidieka v tom istom období boli pridelené prostriedky vo výške 1,890 miliardy eur Celkovo teda Slovensko malo k dispozícii 4,635 miliardy eur v rámci SPP.

V rámci nového programového obdobia 2021–2027 je pre Slovensko určených približne 4,388 miliardy eur zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Z toho priamych platieb (I. pilier) Slovensku patrí 2,753 miliardy eur, na rozvoj vidieka je vyčlenených 1,594 miliardy eur, V roku 2027 je plánovaných 410 miliónov eur na priame platby pre slovenských farmárov v rámci I. piliera. V roku 2024 sa očakávajú preddavkové platby na priame platby zo strany PPA vo výške 293,55 milióna eur.

Podľa správy Inštitútu ekonomických výskumov SAV, od vstupu do EÚ Slovensko eviduje čisté príjmy z rozpočtu EÚ vo výške viac ako 18 miliárd eur – to znamená, že príjmy z EÚ prevažujú nad príspevkami do rozpočtu EÚ. scb.euba.sk

Z celkových približne 25 miliárd eur európskych prostriedkov, ktoré Slovensko od roku 2004 do začiatku 2020-tych rokov prijalo, bolo do poľnohospodárstva (priamych platieb a programov rozvoja vidieka) alokovaných a vyplatených približne 7–8 miliárd eur. To predstavuje zhruba 30 % všetkých prijatých európskych prostriedkov v sledovanom období.

Ďalej správa uvádza, že z prostriedkov kohéznej politiky bolo do Slovenska investovaných cca 24 miliárd eur v troch programových obdobiach (2004-2006, 2007-2013, 2014-2020) ekonom.sav.sk

Taktiež správy štátnej správy Slovenska hovoria, že Slovensko bolo čistým prijímateľom EÚ peňazí – viac dostávalo, než platilo, čo potvrdzujú mnohé ročné bilancie. spectator.sme.sk+2ekonom.sav.sk+

Slovensko od roku 1989 do nových technológii v agrokomplexe investovalo aj v dôsledku nevyrovnaného štátneho  rozpočtu minimálne. V agrokomplexe vznikol za toto investičný dlh.

Odhady odborníkov ukazujú, že celkový investičný dlh slovenského poľnohospodárstva a vidieka sa pohybuje medzi 13 až 16 miliardami eur. Zahŕňa nielen obnovu závlah, modernizáciu techniky či potravinárstva, ale aj oneskorené pozemkové úpravy, zanedbané ekologické opatrenia a chýbajúcu digitalizáciu. Bez riešenia týchto oblastí nie je možné dosiahnuť potravinovú sebestačnosť ani udržateľný rozvoj vidieka. Slovensko tak naďalej zostáva na chvoste európskeho agrokomplexu, napriek miliardám eur, ktoré z Európskej únie získalo.

To znamená, že aj keby Slovensko ročne investovalo 500 miliónov eur navyše, trvalo by 20–25 rokov, kým by sa úroveň obnovy dostala na priemer EÚ-15.

Pre porovnanie – Poľsko do modernizácie agrárneho sektora investovalo vyše 30 miliárd eur, pričom veľká časť bola krytá domácimi fondmi.

Záver

Slovensko pri vstupe do EÚ nepriamo súhlasilo s menej výhodnými podmienkami pre svoje poľnohospodárstvo ako Poľsko, Česko, Maďarsko a ďalšie krajiny, aby sa členstvo stalo realitou. Slovensko na vstup do Európskej únie nebolo dostatočné pripravené. Napriek výnosom z privatizácie Dzurindova druhá vláda zanechala dlh vo výške 524 miliárd korún. Prostriedky z privatizácie, namiesto toho, aby sa použili na rozvojové programy, musela vláda použiť, pokiaľ chcela splniť podmienky vstupu do EÚ, na oddlženie bank a splátky za skrachované podniky. Slovensko, dynamicky sa rozvíjajúca ekonomika, ktorá po sérii reforiem získala povesť „reformného tigra“ strednej Európy, vstupovalo do Európskej únie ako baránok s verejným dlhom 35 % na HDP.

Poľnohospodárstvo nebolo prioritou ani jednej vlády od roku 1989. Prevládal názor zástancov dovozu lacných potravín zo zahraničia. Výsledkom bolo strata sebestačnosti, likvidácia živočíšnej výroby a potravinárskeho priemyslu. Otvorenie trhu , expanzia zahraničných reťazcov a globalizácia dielo dokončili.

Po dvadsiatich rokoch členstva v Európskej únii možno slovenské poľnohospodárstvo hodnotiť s rešpektom, ale aj dávkou sklamania. Európska únia priniesla stabilné dotácie, moderné pravidlá a prístup k trhu, no očakávaný rozmach domácej výroby a potravinovej sebestačnosti sa nedostavil. Ostatné krajiny Vyšehradskej štvorky, ktoré vstupovali do únie s podobnými podmienkami, dokázali z európskej podpory vyťažiť viac. Priame platby EÚ na hektár malo v roku 2004 Slovensko 54, Česko 65, Poľsko 44, Maďarsko 55 a Rakúsko 320 eur. Platby sa postupne zvyšovali. Krajiny V-4 sa za 20 rokov dostali z úrovne ~50 €/ha na 250 €/ha, čo znamená päťnásobný rast.

Výrazne rozvoju poľnohospodárstva pomáha spoluúčasť štátu na realizácii projektov. Pokiaľ spoluúčasť v Poľsku je 34,3 %, Česku 25 %, Maďarsku 18%, na Slovensku 20 %. V Rakúsku je spoluúčasť na úrovni takmer 50% a je vzorom v rámci EÚ. Priemer EÚ v tomto období je 26 – 28 %.

Slovensko je v najzraniteľnejšej pozícii – s nízkou sebestačnosťou (40 %) a  vysokou závislosťou od dovozov, pri vysokom negatívnom salde zahraničného obchodu –, najhoršie z V4. V roku 2023 Česko vykazuje 85 %,Maďarsko 98 % Poľsko 110 % sebestačnosť. Rakúsko so 122% si sebestačnosť udržuje trvale.

Súhrn

Čo nám teda dala Európska únia? Predovšetkým za obdobie dvadsiatich rokov členstva Slovenska v Európskej únii smerovali do našej krajiny miliardy eur z európskych fondov, z ktorých významná časť bola určená na poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka. Nekoncepčná politika, časté striedanie priorít a nedostatok strategickej vízie všetkých vlád od roku 1989 – boli príčinou, že sme nedokázali tieto prostriedky účelne využiť. Slovensko sa tak v rámci európskeho poľnohospodárstva ocitá na chvoste väčšiny ukazovateľov, čo je nelichotivá, ale pravdivá vizitka spôsobu, akým bol agrárny sektor riadený po vstupe do Európskej únie.

Ak hovoríme o tom, čo Európska únia „vzala“ slovenskému poľnohospodárstvu, nejde o popretie jej prínosov, ale o pomenovanie reálnych strát a negatívnych dôsledkov členstva, ktoré by mohli pomôcť k objektívnej bilancii. Predovšetkým vzala kus samostatnosti v rozhodovaní o poľnohospodárskej politike. Zánikom mnohých tradičných odvetví, nerovnými podmienkami podpôr a dovozným tlakom sa oslabila potravinová sebestačnosť krajiny.

Prísne administratívne pravidlá, centralizované riadenie a orientácia na likvidáciu „nadprodukcie“ po vstupe do únie spôsobili, že časť výrobných kapacít bola nenávratne stratená.

Sebestačnosť Slovenska sa dlhodobo znižuje a dnes patrí medzi najhoršie v Európskej únii. Výrobná základňa poľnohospodárstva sa oslabuje, kúpna sila vidieckeho obyvateľstva zaostáva a konkurencieschopnosť slovenského agrokomplexu klesá.

Únia nám teda nevzala len pôdu a výrobu, ale aj istý kus sebavedomia poľnohospodára, ktorý sa z tvorcu stal príjemcom dotácií a administratívneho systému.

Ak má slovenské poľnohospodárstvo získať späť svoju konkurencieschopnosť, je nevyhnutné zamerať sa na zvýšenie investícií do efektívnych fariem, obnovu potravinárskeho priemyslu a podporu domácej produkcie s vyššou pridanou hodnotou. Inak zostane Slovensko naďalej najzraniteľnejším článkom v rámci krajín EÚ a len tak sa znovu naplní pôvodný zmysel – aby slovenská pôda živila vlastný národ.

(Autor Anton Julény, sen. je poľnohospodársky inžinier)