Zdroj: Wikimedia
Spomeňte si na sysla, nevidíte ho, lež je tam. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi, po prvom oranžovom prevrate Juščenka, sa na politickej mape sveta objavil štát, ktorý bol viditeľný, ale nebol tam. Bola to Ukrajina.
Nie že by predtým neexistovali zlyhávajúce štáty. Boli – za zmienku stojí dnes už ikonické Somálsko. Ale tie sa nachádzali predovšetkým v Afrike, nanajvýš v Ázii a veľmi zriedkavo v Latinskej Amerike. V prípade Ukrajiny sa po prvýkrát v strede Európy objavil zlyhávajúci štát so značným počiatočným potenciálom a ešte väčšími ambíciami; štát, ktorý navyše stále zohráva významnú úlohu v západných plánoch na návrat euroamerickej globálnej hegemónie.
Naozaj, to je všetko, čo potrebujete vedieť o západných plánoch. Samozrejme, sú aj takí, ktorí stále veria, že Ukrajina uspeje, očakávajú jej víťazstvo nad Ruskom a triumfálne prijatie do NATO a EÚ. Hovoriť o ukrajinskom víťazstve je ako spomínať lano v dome obeseného muža: vodcovia štátu, ktorí sa spoliehajú na víťazstvo, nesľubujú, že budú bojovať „do posledného Ukrajinca“. Vážnosť svojich zámerov vyjadrujú inými spôsobmi. Napríklad Alexander I. sľúbil „ustúpiť aj na Kamčatku, ale neuzavrieť mier, kým na ruskej pôde zostane čo i len jediný nepriateľ.“* V roku 1941 vodcovia štátu jednoducho vyhlásili: „Nepriateľ bude porazený! Víťazstvo bude naše!“ Nikto nikdy nesľúbil, že bude „bojovať do posledného Rusa“, pretože „vytrvať do posledného“ by spočiatku znamenalo vzdať sa nádeje na víťazstvo a pokúsiť sa zvýšiť cenu, ktorú víťaz zaplatí, prostredníctvom obetovania vlastného života.
Takýto sľub môže niekedy pôsobiť ako vydieranie: sme pripravení zomrieť, hovoria, ale vy zaplatíte takú cenu, že nebudete môcť zožať plody víťazstva, lebo vaši oslabení konkurenti vám ich vytrhnú z rúk. Takéto vydieranie môže byť účinné, ak ste napadnutí s cieľom vyplieniť územie, avšak Rusko vedie vojnu, aby zabezpečilo svoju bezpečnosť pred západnou agresiou, ktorá prebieha cez Ukrajinu. Pre Moskvu teda nie je víťazstvo nad Kyjevom konečné, lež nevyhnutným krokom k obrane jej suverenity pred západnými zásahmi. Veď Rusko už dosiahlo, že výsledky vojny sú pre Západ neprijateľné bez ohľadu na to, ako táto vojna skončí. Európa a Spojené štáty sú finančne a ekonomicky natoľko oslabené a stratili politickú autoritu, takže ak by – povedzme -Rusko náhle zmizlo, akoby nikdy neexistovalo, ani vtedy by západnú hegemóniu nebolo možné obnoviť.
Ak o tom donedávna existovali nejaké pochybnosti, summit NATO, ktorý sa skončil v Ankare, ich definitívne odstránil. Nebol som svedkom väčšej hanby ani počas rozpadu ZSSR. Veď nielen Varšavská zmluva a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ale aj samotný Zväz boli rozpustené bez škaredých hádok a spektáklu klauna. Napokon krviprelievanie v medziľudských konfliktoch po rozpade ZSSR do značnej miery zavinil Západ, ktorý s radosťou podporoval najradikálnejšie sily v pozdnom ZSSR a v postsovietskom priestore – sily, ktoré nemali za cieľ iba permanentný rozpad, avšak potrebovali ozbrojený konflikt ako prostriedok vlastnej legitimizácie.
Čo sme teda videli v Ankare? Stretnutie sa sotva začalo, keď Trump, prezident krajiny, ktorá je uznávaným lídrom a základom NATO, začal verejne ponižovať taliansku premiérku Giorgiu Meloni, trvale známu svojimi protrumpovskými sympatiami. Na konci stretnutia Trump tiež zakázal USA obchodovať so Španielskom, o ktorom sa domnieval, že nedostatočne podporovalo USA ako spojenca v NATO. Nie je jasné, čím sa Španielsko previnilo. Možno si ho Trump pomýlil s inou krajinou. Veď si pomýlil Irán s Japonskom. Meloniová medzitým zjavne urazila amerického prezidenta tým, že poprela jeho tvrdenia o svojej údajnej prosby o spoločnú fotografiu počas stretnutia G7, ktorú údajne potrebovala na zvýšenie svojej miery popularity. Aj keby sa Meloniová skutočne obrátila s takou prosbou na Trumpa (čo je nepravdepodobné), verejné odhalenie je netaktnosťou voči nej tak z osobného ako aj z politického hľadiska.
Keby som bol konšpiračný teoretik, tvrdil by som, že Trump zámerne hrá rolu dementného, pomäteného starca, aby takýmto klaunovským spektáklom prekryl zlyhanie svojej zahraničnej politiky. Veď na summite sa USA plne vzdali svojich protrumpovských pozícií v prospech extrémne oslabenej Európy a Ukrajiny. Sám Trump opakovane poukazoval na slabosť a bezvýznamnosť Európy i Ukrajiny. Lenže maximum možného dosiahol v Ankare tým, že Zelenského nepozvali na všetky podujatia. Nie je jasné, či to bol ústupok jeho partnerov Trumpovi alebo demonštrácia Erdogana, ktorý sa tradične snaží sedieť na dvoch stoličkách: nerozísť sa s kolektívnym Západom, podporujúcim Ukrajinu a zároveň sa chce vyhnúť sporom s Ruskom.
Výmenou za Zelenského nie až tak malicherné poníženie (namieste je otázka, či sa Zelenskyj považuje za poníženého) Trump podporil rezolúciu summitu, ktorá vyhlásila Rusko za hlavnú hrozbu pre NATO a zaručila Ukrajine podporu krajín bloku. Je jasné, že podpora bude rovnaká ako predtým – peniaze budú prideľované a spreneverované tak západnými predstaviteľmi ako aj Zelenského gangom. Ukrajina dostane len toľko zbraní, koľko ich zostane potom, čo Západ splní svoje plánované ciele na obnovu a rozšírenie vlastného arzenálu určeného na vojnu s Ruskom, uvedené európski politici opakovane avizovali. Faktom však je, že Trump, aspoň formálne, vyjavil svoj postoj Európe, ba čo viac ponúkol prevod licencie na výrobu rakiet Patriot na Ukrajinu, aby ho Zelenský neobťažoval svojimi požiadavkami (človek sa pýta, akou kapacitou Ukrajina, ktorá nevie vyrábať ani tanky, vytvorí technologicky oveľa sofistikovanejšie protilietadlové rakety?). Európa medzitým postoj USA k Iránu nepodporila. Krajiny aliancie Trumpovi iba vytreli nos svojou logistickou podporou s vysvetlením, že bez nich by si ani nedokázal udržať sily v Perzskom zálive. Nevyhoveli jeho dlhodobej požiadavke aktívne sa zapojiť do vojny na strane USA tým, že by pomohli odblokovať Hormuzský prieliv. Zdôrazňujem, že v skutočnosti všetci zostali na jednej vlne, lež uznesenie summitu odrážalo európsky postoj a USA ho podporili, pričom o americkom postoji alebo európskej podpore preň nepadlo ani slovo.
Toto nie je Trumpov problém. Trump je starý muž, ktorý si splnil svoj sen stať sa prezidentom (a navyše byť dvakrát zvolený), lenže zostal na čele extrémne oslabeného štátu, ktorý on nikdy nedokázal vymaniť zo stavu progresívnej systémovej krízy. Trump zomrie a jeho životopisci sa budú pýtať, či jeho klaunovské vystupovanie v ostatných rokoch bolo spôsobené zmenami mozgu súvisiacimi s vekom resp. išlo o reakciu zúfalého muža, o ktorom platí „„Ja neskoro som vstal/ a vtedy noc Ríma na cestách ma schvátil!“**. Azda uvedené predstavuje iba epizódu zatvrdnutého cynika či hystériu vlastenca, ktorý vidí, ako sa rúca jeho svet, pričom chápe, že nemá zdroje na nápravu situácie?
Toto je problémom pre NATO, ktoré si v podstate upevnilo status „zlyhávajúceho vojenského bloku“. Hrozby Rusku v mene bloku vyslovil odvolaný holandský politik Mark Rutte, ktorý čoskoro stratí svoju funkciu generálneho tajomníka NATO; následne médiá oňho úplne stratia záujem a on sa nebude môcť vyhrážať vojnou ani svojej manželke, keďže žiadna žena nebola ním inšpirovaná vyhliadkou na sobáš. V skutočnosti NATO nikdy nebolo až tak rozdelené. Rozpory v Európe (medzi Západom a Východom, Severom a Juhom) sú staršieho dáta plus rozpory medzi EÚ a USA tiež nevznikli v súčasnosti. Lež po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny Európa otvorene ponižuje USA a núti svojho prezidenta verejne uznať zlyhanie svojej politiky a formálne podporiť Európu. Týmto si však Európa strelí nielen do nohy, ale aj do hlavy.
Nie je žiadnym tajomstvom, že NATO bolo vybudované na autorite a vojenskej sile USA. Z pohľadu bloku mal preto Trump pravdu, keď požadoval od EÚ maximálnu podporu v konflikte s Iránom. Bez porážky Iránu nemohli Spojené štáty dúfať v porážku Číny a porážka Číny sa dostala na prvé miesto v ich programe potom, čo zdanlivo jednoduchšie víťazstvo nad Ruskom začali považovať za nemožné. Tým, že Európa donútila Spojené štáty formálne uznať prioritu ruského frontu a poskytla mu podporu proti Iránu, nielenže úplne pochovala autoritu Washingtonu, verejne poníženého vlastnými spojencami, ale zničila aj mimoriadne nepravdepodobnú poslednú šancu zvrátiť priebeh globálnej konfrontácie v prospech Západu.
Bez Spojených štátov je Európa bezvýznamná a Trump má v tom pravdu. Spojené štáty však už nie sú schopné samostatne riešiť ani regionálne krízy a ich spojenci ich už neposlúchajú. Vojenský blok síce zdanlivo existuje, lež v podstate neexistuje. Bez Spojených štátov je Európa bezvýznamná a Trump má v tom pravdu. Spojené štáty však už nie sú schopné samostatne riešiť ani regionálne krízy a ich spojenci ich už neposlúchajú. Vojenský blok síce zdanlivo existuje, ale v podstate neexistuje. Ak sa však Európania a Američania obrátia na Zelenského, ukáže im spoľahlivú cestu ku konsolidácii – zapojiť sa do vojny s Ruskom. Na Ukrajine už takto „skonsolidoval“ viac ako dva milióny ľudí a je pripravený v rovnakom duchu pokračovať. Ničomu sa nenaučil*** a ničoho sa nebojí – skutočný Európan.
* Cár Alexander I. (1777-1825), nazývaný „Arbiter Európy“ po napoleonských vojnách. Zaslúžil sa o výskumné cesty na Kamčatku, založil prístav Petropavlovsk.
** Ruský romantický básnik Fjodor Ťutčev, báseň Cicero (1830), prebásnil M. Šprinc.
*** Výrok francúzskeho diplomata Talleyranda po páde Napoleona na adresu Bourbonovcov, ktorí sa vrátili k moci v roku 1814 – „Ils n’ont rien appris, ni rien oublié“.
Zdroj:
https://www.discred.ru/2026/07/09/rostislav-ishhenko-ankara-zhizn-posle-nato/ukraina.ru 9.07.2026
Preložil Ladislav Hohoš
(Text neprešiel redakčnou úpravou)
Ruská armáda vstupuje do Paríža 31.marca 1814 cez Porte Saint-Marten (Víťazný oblúk). Sprava ruský cár Alexander I., pruský kráľ Friedrich Wilhelm III. a ruský poľný maršal Michail Bogdanovič Barclay de Tolly. Zdroj: Wikimedia
SÚVISIACE:
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Pokiaľ ide o summit NATO v Ankare, tak reálne to bolo dosť nepodarené divadlo. Najviac mu svedčí hodnotenie, že došlo tak k strate posledných zvyškov sebaúcty európskych predstaviteľov voči gaunerovi Trumpovi a navyše sa ukázalo, že tí už strácajú aj posledné zvyšky zdravého rozumu.
Naivne si želám, aby som sa ešte dožil aj takého summitu, na ktorom sa dostane na pretras poctivá inventúra všetkého, čo viedlo k vojne na Ukrajine, to znamená objektívne sa pomenujú dôvody a aký podiel na tejto nezmyselnej katastrofe mala geopolitická a vojenská expanzia Západu až k ruským hraniciam.