Správa a program
Mníchovská bezpečnostná konferencia sa 16. – 18. februára 2024 konala už 60. raz, ale nebolo na nej asi veľa čo oslavovať. Dôvodom je, že napriek manipulatívnej prezentácii línie, že svet sa musí vyvíjať podľa poriadku založeného na pravidlách (diktovaných USA), je realita trochu iná. Nasvedčuje tomu aj názov správy, ktorá sa každoročne zverejňuje krátko pred jej otvorením.
Tohto roku sa Munich Security Report 2024 vedie v ponurom tóne s veľmi krátkym podtitulom „Lose-Lose?“ (voľne Prehra – prehra). Avšak agenda i zameranie konferencie vyzneli vzhľadom na atmosféru, v ktorej prebiehali, skôr v duchu úpadku než osláv jej pôsobenia. Išlo najmä o to, že pozadie problémov, ktoré sú vo svete, vyznieva ináč, než ich prezentujú spravidla nadšení atlantisti, alebo tí, ktorí sú na ich strane.
Súhrnné závery z konferencie sa vzhľadom na jej pestrý charakter nerobia a asi by aj bolo veľmi ťažké zhrnúť ich. Uštipačne možno povedať, že cieľom konferencie nie je riešiť problémy medzinárodnej bezpečnosti, ale o nich viesť diskusie. V posledných rokoch sa však diskusia stáva čoraz jednostrannejšou.
Ak prehrá Západ, prehrajú všetci?
Objasnenie pohľadu správy na svet pod heslom Prehra – prehra si vyžaduje trochu širší úvod. V spojení s teóriou hier sa v esejistickom štýle uvádzajú štyri postupy (ako ináč, musia byť pomenované v angličtine) pri riešení konfliktov (vznešene označované aj za stratégie), ktoré v zjednodušenom výklade predstavujú:
– kooperačný postup (win-win, teda víťaz – víťaz). Strana (subjekt v konflikte) hľadá také riešenie, aby uspokojila svoje potreby, ktoré nebudú v protiklade s požiadavkami druhej alebo aj ďalších strán. Obrazne povedané, víťazmi takto riešeného konfliktu sú všetci.
– konfrontačný postup (win-lose, teda víťaz – porazený). Každá strana sa zameriava len na získanie toho, čo chce ona, bez ohľadu na záujmy druhej či aj ďalších strán. Záver je jasný: víťazstvo jednej strany je prehrou druhej či ďalších strán.
– podriaďujúci sa postup (lose-win, teda porazený – víťaz). Jedna strana (spravidla slabšia) sa podriaďuje požiadavkám druhej strany a snaží sa z toho získať výhody pre seba a vlastne sa vzdáva. Reálne vyhráva (získava) len jedna (spravidla silnejšia či aspoň asertívnejšia) strana a pre porazené strany to vraj nie je také zlé ani ponižujúce ako v prípade víťaz-porazený, lebo dopredu počítajú s tým, že nebudú víťazom.
– kompromisný postup (lose-lose, teda prehra – prehra, alebo porazený – porazený). Namiesto snahy o víťazstvo strany vzájomne zľavujú zo svojich požiadaviek a nikto nie je úplne uspokojený. Môže však ísť aj o vyhnutie sa riešeniu konfliktu alebo únik z neho. Krajným prípadom je vraj pomsta druhu, keď my nebudeme mať to, čo chceme, ani vám nech sa nič také neujde.
Po tomto úvode nám nedá neurobiť tri sarkastické poznámky.
Prvá poznámka je, že podriaďujúci sa postup („stratégia“) silne pripomína súčasné konanie vedenia EÚ (najmä Európskej komisie), ako aj väčšiny vlád v členských štátoch EÚ – „podriadime sa USA a NATO, lebo to nám prinesie výhody zaistenia obrany“. Aké to však má politické a ekonomické následky, na to sa nesmie pozerať a pre istotu (najmä v hlavnom mediálnom prúde) ani pýtať.
Druhá poznámka súvisí s tým, že napriek hlásaniu slobody názorov a iným demokratickým heslám sa dnes nesmie spochybňovať a tobôž kritizovať axióma o potrebe porážky Ruska vo vojne, ktorá nemá vojenské riešenie. Ak Rusko neprehrá, bude to podľa Západu prehrou celého (možno síce len „demokratického“) sveta. Zjednotený Západ so svojimi najvernejšími spojencami Japonskom a južnou Kóreou, vedený USA, však netvorí ani 15 % svetového obyvateľstva. Nevďačná väčšina sveta musí pochopiť, že jediným „víťazstvom“ môže byť len pokračovanie v medzinárodnom poriadku na základe pravidiel stanovených vo Washingtone. Podmienkou je však „eliminácia“ nielen Ruska, ale najmä Číny. A to, že ten poriadok nefunguje, by bolo potrebné v politicko-mediálnom hlavnom prúdu označiť za hoax.
Tretia poznámka je najhoršia, vlastne až surová. Najmä v súvislosti s postojom Západu k ukrajinskej kríze (zástupnej vojne USA s Ruskom), sa „niekde v EÚ“ občas vynára aj otázka, prečo je potrebné poškodiť Rusko, keď EÚ na to v dopláca. A to ešte ide aj o nesmierne ľudské obete a materiálne škody na Ukrajine, o ktorú sa bojuje. Lepší príklad na stratégiu „prehra – prehra“ asi nenájdeme. Už dnes je tých prehier na všetkých stranách konfliktu priveľa.
Stručne k obsahu správy na 60. Mníchovskej bezpečnostnej konferencie
Z formálneho hľadiska treba oceniť invenciu, ktorú znovu prejavili autori Munich Security Report 2024, ako aj kvetnatý štýl, ktorým chcú vyjadriť neoliberálne nadšene zaujímavo a netradične, ale pohľad na problémy len zahmlievajú. Celá správa má aj s prílohami úctyhodných 126 strán.
Nevieme, kto z vodcov západného i nezápadného sveta a ďalších účastníkov konferencie si dá tú námahu, aby ju prečítal celú. Ide však asi len o materiál, o ktorom sa má vedieť, že existuje, ale jeho obsah účastníci konferencie poznať nemusia. Nie je v silách jednotlivca prejsť v krátkom čase všetky akcie konferencie, ale možno predpokladať, že na správu sa vo svojom vystúpení niekto z jej účastníkov odvolal len výnimočne. A tak text zaujíma asi len analytikov a mimovládnych aktivistov, ktorí v rámci konferencie, majúcej stály aparát a niekoľko organizačných zložiek (fór), získavajú „mediálne body“, ale najmä peniaze.
Správa pozostáva z predslovu, zhrnutia (Executive Summary), 8 častí, „potravy na premýšľanie“ a príloh. Jednotlivé časti správy tvoria (vzhľadom na štýl jazyka správy ide len o voľný preklad názvov):
1. Úvod Prehra – prehra (Sem je zaradený aj Mníchovský bezpečnostný index 2024.)
2. Východná Európa: Odtiene sivej zóny
3. Indicko-tichooceánsky región: posilnenie obrany
4. Blízky východ: Abrahámova nezhoda
5. Sahel: Opustené partnerstvo
6. Ekonomika: Vypnutý obchod
7. Klíma: Vyhrievaná atmosféra
8. Technológia: Odpojenie gordického uzla
„Potrava na premýšľanie“ obsahuje 12 kníh vydaných v USA a vo Veľkej Británii, 3 v Nemecku a 1 vo Francúzsku (v Inštitúte EÚ pre bezpečnostné štúdie). Akože ináč, všetky sú v anglickom jazyku. V atlantizme sa asi iný jazyk ako angličtina nemôže uznávať.
Doplníme, že autorský kolektív tvorilo 13 odborníkov z aparátu konferencie. Redaktormi vydania boli Tobias Bunde (riaditeľ výskumu a politiky aparátu konferencie) a starší výskumník Hertie School (z neštátnej nezávislej postgraduálnej školy pre správu vecí verejných so sídlom v Berlíne), Sophie Eisentraut a Leonard Schütte. Edičnú radu tvorili veľvyslanec a predseda konferencie Christoph Heusgen a Benedikt Franke, podpredseda a výkonný riaditeľ konferencie.
Vybrať z obsahu nejaký výstižný text, ktorý vyjadruje jeho ducha, je ťažké. Napriek nebezpečenstvu zjednodušenia tak urobíme a uvedieme zo zhrnutia dve dlhšie pasáže, z ktorých priam vanie studený vietor západného (neoliberálneho) nepochopenia diania v dnešnom svete a neochoty ustúpiť zo svojich tvrdení o nenahraditeľnosti poriadku založeného na pravidlách:
„Otvorený medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ktorý sa objavil, umožnil „koláču“ globálnej prosperity podstatne rásť. Súčasné Zeitenwende (fráza používaná v nemčine, ktorá znamená bod otáčania – pozn. autora) však ukazuje iným smerom, lebo pesimizmus vytlačil optimizmus z ranej éry po studenej vojne. Uprostred narastajúcej geopolitickej rivality a globálneho ekonomického spomalenia sú kľúčoví aktéri v transatlantickom spoločenstve, v mocných autokraciách a na takzvanom globálnom juhu nespokojní s tým, čo vnímajú ako nerovnomerné rozdelenie absolútnych výhod medzinárodného poriadku.“ (s. 9)
„Namiesto reformy otvoreného medzinárodného poriadku založeného na pravidlách tak, aby lepšie plnil sľúbené vzájomné výhody, sa medzinárodné spoločenstvo v súčasnosti uberá opačným smerom. Transatlantickí partneri a podobne zmýšľajúce štáty tak čelia zložitému balansovaniu. Musia investovať do obrany a odstrašovania, pričom selektívne obmedzujú snahu o vzájomné výhody na politicky rovnako zmýšľajúce štáty. Nesmie to však vyústiť do začarovaného kruhu, v ktorom sa neustále viac otázok zmocňujú obavy z nerovnakých výnosov a spolupráca s pozitívnym súčtom sa obmedzuje na čoraz menej štátov.“ (s. 11)
Namiesto dlhých analýz týchto textov by stačilo ich autorov opýtať sa, či šancu Zeitenwende nezneužili USA a aj Západ na rozšírenie svojho bohatstva a či vojny, ktoré rozpútali, neviedli za desaťročia k destabilizácii, ktorá dnes ohrozuje celý svet. A možno aj to, ako sa pozerať na „otvorený medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, ktorý je prešpikovaný stovkami sankcií proti tým, ktorí sú označení za „zlých“, lebo nesúhlasia s pohľadom Západu a dovolia si dokonca robiť to, čo nie je po jeho vôli.
Stručne o agende (programe) konferencie
Otvorenie konferencie bolo tradične v piatok o 13.00. Aktu sa ujal Christian Heusgen, ktorý v nedeľu konferenciu po 13.00 aj uzavrel. Na otvorení sa zúčastnil Markus Söder, predseda bavorskej krajinskej vlády.
Program konferencie (organizátori ho označujú aj ako agendu) bol tiež – tradične – veľmi bohatý. Základné okruhy tém boli globálne bezpečnostné hrozby, medzinárodný poriadok, regionálne konflikty a krízy a Európa vo svete. Regionálne sa pozornosť sústredila na Ukrajinu, Blízky východ a indicko-tichooceánsky priestor.
Celkovo sa konalo vyše 50 akcií rôzneho charakteru. Kľúčové problémy sa najdôkladnejšie rozoberali v panelových diskusiách, ktorých bolo viac ako 20, prípadne v hrách (komédiách – 8). Časté boli aj „spotlighty“ (voľne posvietenie si na problém, alebo problém v hľadáčiku – 11). Mali stručné názvy, a preto ich uvedieme: Sexuálne násilie ako zbraň, Korupcia, Spravodajstvo z otvorených zdrojov, Mierové operácie, Neutralita, Ochrana globálnych spoločných zdrojov, Reforma Bezpečnostnej rady, Haiti, Červené more, Budúcnosť Ruska, Balkán.
Špecifických bolo 9 okrúhlych stolov, na ktorých bola možná účasť len na pozvanie. Po dva večery boli „schôdzky pri nočných šálkach“.
Individuálny charakter mali konverzácie. Bolo ich 5 a vystúpili v nich viceprezidentka USA Kamala Harrisová, spolkový kancelár Nemecka Olaf Scholz, minister zahraničných vecí ČĽR Wang I, prezident Štátu Izrael Isaac Herzog a prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj.
Konferencia sa stará aj o svojich nástupcov. Na viacerých akciách vystúpili účastníci fór Mníchovských mladých vodcov (Munich Young Leader) z predchádzajúcich rokov.
(Záujemcovia si môžu bližšie pozrieť videozáznamy, keď v programe kliknú na konkrétnu akciu. Z okrúhlych stolov záznamy nie sú k dispozícii.)
Zoznam pozvaných
Kvôli získaniu relatívne uceleného obrazu doplníme, že zoznam pozvaných na konferenciu na jej oficiálnej stránke má 33 strán. Podľa aktualizácie zo 16. februára to bolo vyše 950 osôb. Bolo medzi nimi 16 hláv štátov (prezidenti Azerbajdžanu, ČR, Fínska /novozvolený/, Ghany, Gruzínska, Guatemaly, Írska, Izraela /aj s manželkou/, Jemenu, Kolumbie, Litvy, Lotyšska, Severného Macedónska, Srbska a Ukrajiny, ako aj predseda Predsedníctva Bosny a Hercegoviny). Z USA bola pozvaná viceprezidentka.
Predsedovia vlád boli z 21 štátov (Albánsko, Arménsko, Bangladéš, Barbados, Belgicko, Bulharsko, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Jemen, Katar, Kosovo, Litva, Lotyšsko, Nemecko, Severné Macedónsko, Palestína a Slovinsko), ako aj z Faerských ostrovov, ktoré sú autonómnou súčasťou Dánska. Pozvaná bola aj predsedníčka Európskej komisie.
Spomenieme ešte generálneho tajomníka OSN; samozrejme, nemohol chýbať generálny tajomník NATO a predstavitelia významných medzinárodných organizácií.
Zo Slovenska bol pozvaný Marek Eštók, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Ďalší traja Slováci boli pozvaní z titulu iných funkcií. Išlo o Miroslava Lajčáka ako zvláštneho zástupcu pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou a ďalšie regionálne otázky západného Balkánu, Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, Maroša Šefčoviča ako podpredsedu Európskej komisie a Róberta Vassa ako prezidenta a zakladateľa GLOBSEC Bratislava.
Doplníme, že tradične najväčšie „delegácie“ boli z NSR a z USA, odkiaľ bolo pozvaných 10 senátorov. Na zozname boli desiatky ministrov zahraničných, obrany i z iných rezortov. Hojne zastúpení boli predstavitelia parlamentov, spravodajských služieb, podnikateľských kruhov a zástupcovia mimovládnych organizácií. Prišlo aj veľa generálov, diplomatov, novinárov, akademikov a i.
Koniec 1. časti
Snímky: www.securityconference.org a wikimedia.commons
Jedna odpoveď
Uvažujme spoločného nepriateľa (SN), napríklad klimatickú zmenu alebo Rusko
V teórii hier, keď sú viacerí hráči konfrontovaní so spoločným nepriateľom, ich stratégie a interakcie závisia od konkrétneho kontextu a dynamiky hry. V niektorých prípadoch sa hráči môžu rozhodnúť vytvoriť aliancie alebo koalície s cieľom kolektívne riešiť spoločného nepriateľa, združovať svoje zdroje a koordinovať svoje akcie na dosiahnutie spoločného cieľa.
Celkovo je prístup viacerých hráčov k spoločnému nepriateľovi v teórii hier ovplyvnený ich individuálnymi cieľmi, štruktúrou hry, potenciálom spolupráce a konkurencie a možnými stratégiami, ktoré majú k dispozícii.
Toľko teória podľa Chatbotu.
Na boj s nepriateľom musia hráči vyčleniť zdroje. Predpokladá sa, že nik z hráčov nie je schopný poskytnúť toľko zdrojov, koľko by postačovalo na výhru nad SN. Každý má však záujem k jeho porážke prispieť. Pri stanovovaní veľkosti svojho príspevku hráč berie do úvahy riziko prehry a jej dôsledky na svoj blahobyt a prípadne na pokračovanie svojej existencie. Prirodzene, hráči sa zaujímajú predovšetkým o výhru. Z hľadiska teórie je však jedno, či budeme analyzovať veci zo strany potenciálnej výhry alebo možnej prehry. Takáto analýzy sa z hľadiska teórie hier uprednosťňuje.
Zdroje sú pritom vzácne a ich alokácia pre boj so SN znižuje blahobyt hráča a prípadne môže ohroziť jeho existenciu. Ak by dôsledky prehry neboli pre hráča fatálne, bude sa snažiť minimalizovať svoju alokáciu na boj s SN, nakoľko úbytok zdrojov znižuje jeho blahobyt. Keby však hráči všetci takto postupovali, keby sa každý snažil minimalizovať svoj vklad, prehra by bola nevyhnutná. Keď by alokácia jedného hráča bola zo strany ostatných považovaná za neprimerane nízku, vytvárali by sa medzi nimi animozity, čo by sťažilo porážku SN. Takéto vzájomné nepriateľské vzťahy by vyústili do vzniku novej hry medzi hráčmi typu každý proti každému, čo by nakoniec znamenalo prehru v boji so SN. Víťazstvo nad SN je zrejme možné iba v prípade spoločného postupu hráčov. Takýto spoločný postup predpokladá možnosť potrestať hráča, ktorý prispieva nedostatočne. Hráči preto musia vstupovať do nejakého kolektívneho orgánu, čím sa však ich suverenita obmedzí.
Boj so spoločným nepriateľom je bez takéhoto obmedzenia suverenity vopred prehratý, nakoľko sa jednotliví hráči budú predbiehať v tom, kto dá menej, i keď navonok sa všetci do boja so SN budú zapájať.
Obmedzenie suverenity je však vážna vec, s čím hráči môžu súhlasiť, iba ak by ich existencia mala byť ohrozená. Ak ich existencia nebude v prípade prehry ohrozená, ich optimálna stratégia bude povzbudzovať ostatných hráčov k maximalizácie ich príspevkov a minimalizácia vlastného príspevku. Toto prirodzene vyvolá vzájomnú nevraživosť, ktorá môže viesť k prehre.
Len ak by dôsledky prehry so SN boli pre všetkých hráčov devastujúce, boli by títo ochotní maximalizovať svoje príspevky. Zásadnou otázkou preto je, aký vplyv by prípadná prehra mala na jednotlivých hráčov.
Uvažujme ako spoločného nepriateľa klimatickú zmenu. Ak by sa boj proti nej ukázal ako neúčinný, prehra by fatálne účinky zrejme na rozhodujúcu väčšinu hráčov nemala. Snaha o minimalizáciu vlastného príspevku a podnecovanie ostatných hráčov k maximalizácii ich príspevkov teda povedie k vzniku vzájomnej nevraživosti, a bez podriadenia sa jednému z nich alebo vzniku orgánu s možnosťou hráčov sankcionovať povedie k prehre, a teda klimatická zmena bude ďalej progradovať. Podriadenie sa nejakej autorite majúcej možnosť udeľovať sankcie a trestať za ich neplnenie vedie k strate suverenity.
Uvažujme boj s Ruskom. Tu je situácia zložitejšia. Otázka je, kto proti Rusku bojuje, kto je neutrálny a kto je jeho priaznivec. S Ruskom zatiaľ zjavne bojujú (okrem napadnutej Ukrajiny) západné liberálne demokracie, ktoré tvoria nezosúladenú alianciu na čele so Spojenými štátmi, istú alianciu ochotných.
Neutrálnymi sa zdajú byť Čína a väčšina ostatných suverénov. I keď každý z týchto ostatných suverénov v zásade anexiu jednej krajiny alebo jej časti druhou odmieta, majúc záujem na tom, aby k podobnej situácii nedošlo i vo vzťahu k nej, reálna ochota aktívne vstupovať do hry, teda do boja so SN je minimálna, a krajiny sa správajú ako neutrálne.
Prípadná prehra by mohla mať nebezpečný dosah pre Spojené štáty, ohroziť ich pozíciou hegemóna, prípadne i s fatálnym dôsledkom (rozklad suveréna v dôsledku vnútorných rozporov). Pocit byť súčasťou svetového hegemóna je totiž významným príspevkom k spokojnosti indivídua, stačí spomenúť na hrdosť sovietskych ľudí na úspechy v kozme a s tým spojenú ochotu uspokojiť sa s málom v oblasti osobnej spotreby (tu šlo o snahu dvoch superveľmocí o hegemóniu).
Pre ostatných hráčov by prehra mala len obmedzené negatívne dôsledky, azda s výnimkou suverénov, ktoré mali historickú skúsenosť s ruskou dominanciou (Poľsko a baltické štáty). Dôsledky by nakoniec pre mnohých hráčov mohli byť i pozitívne, po normalizácii situácie a obnovení dodávok ropy a plynu cez ukrajinské potrubia.
Možno teda podobne ako v prípade klimatickej zmeny uzatvárať, že snaha o minimalizáciu vlastného príspevku a podnecovanie ostatných hráčov k maximalizácii ich príspevkov povedie k vzniku vzájomnej nevraživosti, a bez podriadenia sa jednému z nich (najmocnejšiemu, čo by ale znamenalo stratu suverenity) povedie k prehre, a teda prehru či remízu aliancie ochotných v boji s Ruskom možno predpokladať.
Na druhej strane je však koncepcia suverenity v dnešnom globalizovanom svete neaktuálna, fakticky nik nie je suverénny, každý nejakým spôsobom závisí na ostatných, teda ja rôznym spôsobom vydierateľný. Typická je obmedzená suverenita členských štátov EÚ, ktoré sú čistými príjemcami európskych fondov.
Platnosť predchádzajúcich uzáverov je preto do značnej miery otázna, sú len určitými indikáciami budúceho vývoja.