Včera bolo 34. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky

Foto: Pavol Slota

Včera bolo 34. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky, najstarší poslanec, ktorý za ústavu vtedy hlasoval, Arpád Matejka, a poslankyňa zo srdca Zemplína (ako o sebe hovorí), Evka Copáková, spolu s vtedajším podpredsedom SNR Jozefom Prokešom pozvali bývalých poslancov a priateľov osláviť tento sviatok. Prišla nás zo 150 a 99 žijúcich len hŕstka, lebo to nebola nijaká papalášska oslava. Evky som sa pýtala, aký je dress code, obe sme sa zasmiali. Pred budovou v lešení bolo kopa policajtov, ochrankárov, ale nie kvôli nám – v Zimnej záhrade Bratislavského hradu vláda predstavovala Víziu Slovenska. Nás zo schodiska, po tom, ako sme sa stihli odfotiť, poslali k múru. Prúdili okolo nás Japonci, smetiarske autá, ba o chvíľu sa z Matiášovej brány začali posúvať limuzíny so zatienenými sklami a peši pár známych poslancov. Môj bývalý kolega Janko Richter (SDĽ) sa začudoval nášmu skromnému zhromaždeniu, a keď sa spolu s podpredsedom NR SR Tiborom Gašparom dozvedeli, ako sme sa ocitli my, zakladatelia štátu, takto pri múre, zaskočilo ich to. „Je to nedôstojné!“ zhodli sa. A prisľúbili dôstojnú debatu tam, kde by nás malo byť počuť.

Jozef Prokeš vtedy na slávnostnom zasadnutí parlamentu v jazdiarni Bratislavského hradu niesol spolu s Milanom Ftáčnikom a Vladimírom Bajanom text schválenej ústavy, teraz pripomenul jej nespočetné novelizácie a zásahy Ústavného súdu. „Všetci, ktorí do textu ústavy zasahujú, by mali ovládať slovenský jazyk. A upravovať text tak, aby mu rozumel každý občan Slovenskej republiky,“ pripomenul. A aj v tom malom hlúčiku sa strhla zaujímavá polemika – Ján Čarnogurský obhajoval svoj postoj a postoj KDH nehlasovať za text ústavy: pretože nikto nespomenul medzinárodné súvislosti a to, že s Mečiarom by nás nikdy do EÚ nevzali a Slovensko nemalo garantovanú existenciu. Bola to jeho obava. (Ja si spomínam na jeho zaujímavý a podľa mňa rešpektovateľný prejav pred prijatím ústavy, kde zdôraznil, že pri vzniku nového štátu – a ústava dávala novému štátu základ, aj keď nerušila ten spoločný – budeme mať päť miliónov obyvateľov proti 10 miliónom Maďarska… To bola jedna z jeho obáv.) S Jánom Čarnogurským prudko nesúhlasil Anton Hrnko, bol v tom čase podpredsedom zahraničného výboru SNR a mal kontakty na všetkých významných predstaviteľov demokratických štátov. Napokon – život tie obavy vyvrátil, už o polnoci roku 1993 Slovenskú republiku uznali USA a ďalšie štáty…

Foto: Igor Jurečka, TV Raptor

Pridala som svoju spomienku na rozhovor s podpredsedom ODS Miroslavom Mackom, mojím kolegom vo výboroch sociálnych a kultúrnych FZ ČSFR. Pred voľbami v roku 1992 som sa ho okrem iného pýtala, ako budú viesť spoločný štát, keď na Slovensku vyhrá HZDS a v Čechách ODS. „Prosím tě, jakej spoločnej stát…?!“ To nebolo preto, že by sa Česi a Slováci nemali radi alebo si seba nevážili. Išlo o výkon moci. Česi vnímali spoločný štát ako český, aj po prijatí zákona o československej federácii bola medzi SR a ČR asymetria vo výkonných orgánoch. Predseda vlády Slovenskej republiky Peter Colotka mi rozprával o prípravách rozpočtu, keď sa dostával do tvrdých sporov s „federálom“. Sama si pamätám nekonečné spory o kompetencie – čo má byť slovenské a čo federálne. Pretože parlament bol dvojkomorový a v Snemovni národov ČSFR bol podľa zákona o čs. federácii zákaz majorizácie. Čo znamenalo, že Slováci museli, hoci menší, mať presne rovnaké možnosti a práva, takže mnohá zákony dokázali blokovať. Proste – právo veta. To zdržovalo. A treba si to pamätať dnes, keď sa o zákaz práva veta pokúšajú byrokrati v EÚ. Tam bol základ nezhody, a preto spoločný štát zanikol.

Občania Slovenska, mali ste sviatok a je úplne jedno, či voľný deň. Viem, že pre mnohých je jazyk slovenský krasota, milota… (Hviezdoslav), a pre iných spuchnutý jazyk obesenca (Šimečka), ale tak to chodí.

(Status na FB, 2. septembra 2026)