Goran Lenčo: Fetišizácia až idolatria robotov

Začalo to v Japonsku, pokračuje v Číne: fetišizácia až idolatria robotov.

V mojich očiach je to rovnako smiešne, ako aj úbohé. Samozrejme, téma robotov a robotiky je príťažlivá a až nadužívaná v science fiction, ale je niečo iné prečítať si naozaj hodnotnú beletriu od Isaaca Asimova a vnímať ju aj v dobovom kontexte očarenia technikou, keď si ľudia mysleli, že cesta vedy je priam „samospasiteľská“, a čosi celkom iné je byť svedkom tejto podivnej, nechcene humornej travestie – trendu posadnutia humanoidnými robotmi. A práve ten prívlastok a tá charakteristika je kľúčová – „humanoidný“.

Ide teda o poľudštených robotov – androidov, tí sú v sfére záujmu človeka. Človek je taký malý nedokonalý bôžik a vytvára človiečika, teda robota, na svoj obraz. A to nie je nejaký literárny tróp alá personifikácia, nie, človek je taký sám – samotný, a cíti sa tak opustene, je na tom tak zle, že potrebuje umelého kamaráta, ktorý mu bude robiť spoločnosť. Nemôže to byť len pomocník, napríklad robot na kolesách či so štyrmi nohami a desiatkou rúk, ktorý by bol iste praktickejší na špecializovanú prácu a výpomoc, kdeže, treba čo najvernejšiu umelú kópiu človeka… Taký partner/partnerka ti umyje riady, imituje náklonnosť, pokonverzuje si s tebou podľa sofistikovaného algoritmu a pekne večer ti aj otrčí, aby si človek mohol i svoje chúťky bez odvrávania realizovať. Krásne vyhliadky, dokonalé. A už vidím obhajobu tých veľkých mysliteľov a pokrokárov: je to veľmi praktické a aspoň človek nebude sám, všetci budú spokojní. Iste, veď život je len o naplnení túžob, najlepšie tých najnižších a uskutočnení svojich potrieb, najlepšie tých telesných.

Úbohé. Trápne. Hanba. Ako veľmi musí človek klesnúť, ako sa musí biologicky a len na základné (po)city redukovať, aby sa uspokojil s imitáciou, falzifikátom, podvrhom, maketou. Pretvárka, a zároveň chiméra, planá fatamorgána na púšti. Je to ako keď sa malé dieťa zhovára a hrá s bábikou či plyšovým zvieratkom. Ale to, čo je milá fáza v živote, keď si človek osvojuje kognitívne funkcie, má byť východiskom dospelého života… Ako biedne je na tom jedinec, keď sa citovo upne na vec, a keď dokáže sám sebe predstierať, že neživý mechanizmus je živá bytosť, dokonca bytosť ľudská?

„Veď si občas podebatím s mojou AI frajerkou, tá je na mňa aspoň milá…“ nemôžem k takému konaniu a k takému človeku cítiť ani porozumenie, ani súcit. Iba sa hanbím za druhého.

Mojou víziou je človek hrdý, človek bojovník, človek vznešený, človek triumfujúci, taký, čo nikdy neupadne do klamstva, taký, čo nikdy nepokľakne pred druhým človekom a už vôbec nie pred vecou – zlatým teľaťom. Len v bázni a úžase, pokore skloní hlavu pred Bohom.

Človek bez duše… a to myslím o človeku z mäsa a kostí, nevravím o androidovi budúcnosti, nie je človekom. Je to mŕtva biohmota. Ešte nič nie je stratené, ak sa naučí výdobytky techniky prakticky a rýdzo pragmaticky ovládať pre zjednodušenie života, ak sa v lacnom, infantilnom ohúrení „zázrakmi“ techniky nenechá on ovládať.

A zaslepeným materialistom, ktorí vôbec spochybňujú dušu a ducha a človeka oklieštia len na biologický stroj, odpovedám: vy ste sa naozaj polohovali do úlohy biorobota, po čase budete mať v sebe tak málo ľudského, ako vami obdivovaní androidi. Takže ako plnohodnotného Človeka vás nevnímam. Nekonečne ráz milšie a mne obohacujúcejšie sú zvieratá, ako vy.

(Status na FB, 9. augusta 2026)