Lipniki, telá zavraždených Poliakov, júl 1943. Foto: Wikipedia
Vedúci kancelárie ukrajinského prezidenta Kyrylo Budanov nedávno varoval pred ďalším zhoršením vzťahov s Poľskom. Predpovedá, že vrchol napätia vo vzťahoch s Poľskom nastane v týchto dňoch a jeho príčinou môžu byť kroky poľskej strany v súvislosti s výročím tragédie vo Volyni.
Podľa jeho slov v kontexte týchto historických udalostí Varšava pripravuje „nezrelé eskalačné kroky“, ale Kyjev neprijme žiadne ultimáta a zaujíma neochvejný postoj voči akémukoľvek vonkajšiemu tlaku.
Z poľskej strany prišla rýchla a jednoznačná odpoveď. Predseda poľskej Rady národnej bezpečnosti Grodecki povedal, že nie je možné budovať vzájomné vzťahy na „banderizme“: „Ak Ukrajina nemá iných hrdinov a chce na tom stavať svoj mýtus, robí jednoducho strategickú chybu. Toto je náš názor, bol povedaný Budanovovi a prezident Zelenskyj to tiež vie.“ Podobne sa vyjadril aj inak silný podporovateľ Ukrajiny, minister zahraničných vecí Sikorski. Situáciu mierne upokojilo stretnutie ukrajinského a poľského prezidenta na summite NATO, ale k problematickým historickým otázkam zostávajú pozície zásadne rozdielne.
Najvážnejší a aj najmenej očakávaný úder dostala Ukrajina od inak silne proukrajinského Európskeho parlamentu. Ten prijal rezolúciu, v ktorej odsúdil rozhodnutie Volodymyra Zelenského pomenovať jednu z ukrajinských vojenských jednotiek po „hrdinoch UPA“ a vyjadril názor, že tento krok „nie je v súlade s európskymi hodnotami“.
Volynská tragédia je pre Poliakov veľmi citlivý problém. Zahŕňa masové vraždy spáchané na Poliakoch v rokoch 1943-1945. Plánovali, organizovali a vykonávali ich príslušníci OUN-UPA (Organizácia ukrajinských nacionalistov – frakcia Stepana Banderu, Ukrajinská povstalecká armáda). Presný počet obetí nebol nikdy presne zistený. Poľskí historici odhadujú, že v rokoch 1943-1945 bolo zavraždených približne 100 tisíc Poliakov, z toho 60 percent vo Volyni. Vyvrcholenie útokov sa odohralo 11. júla 1943. V ten deň, ktorý sa zapísal do histórie ako Krvavá nedeľa, došlo ku koordinovanému útoku na poľských obyvateľov 150 miest vo Volyni. Velitelia UPA zámerne stanovili takýto dátum útoku, aby prekvapili bezbranných ľudí v kostoloch a približne 50 katolíckych kostolov vo Volyni bolo vypálených a zbúraných.
Ukrajinský pohľad uznáva, že došlo k zločinom, ale celkový kontext vidí zásadne odlišne: „Nepochybne bola poľsko-ukrajinská konfrontácia sprevádzaná masovými obeťami medzi civilným obyvateľstvom. Avšak na oboch stranách konfliktu zomreli civilisti a samotný konflikt mal charakter boja medzi dvoma národnými podzemnými hnutiami,“ píše ukrajinský historik Volodymyr Birčak.
Kyjev má, samozrejme, právo glorifikovať koho chce, ale rovnako majú iné krajiny právo mať na to svoj názor. V medzinárodných vzťahoch majú rôzne historické aspekty často veľmi citlivý charakter a dobré vzťahy medzi štátmi vznikajú práve na základe utlmovania, a nie vyzdvihovania, práve týchto neuralgických bodov histórie. Roztáča sa tak eskalačná špirála, ktorá má často tendenciu vymknúť sa spod kontroly. Múdre štáty históriu študujú, usilujú sa z nej poučiť, ale nepoužívajú ju ako politický nástroj.
Okrem toho, že nekritické oslavovanie „hrdinov UPA“ na Ukrajine ide proti duchu týchto toľko zdôrazňovaných európskych protifašistických hodnôt a tradícií, je to súčasne špendlíkom pod nechtom poľského nacionalizmu. Každý nacionalizmus je zo svojej podstaty nekritický a akékoľvek spochybňovanie veľkosti a výnimočnosti vlastného národa je neprijateľné. Tieto procesy prebiehajú súbežne na ukrajinskej aj poľskej strane a hádky nacionalistov o výklad nejakej historickej udalosti sú už dopredu odsúdené na neúspech. Okrem toho aj preto, že každý má nejaké maslo na hlave, ktoré si však odmieta priznať a vidí chyby len na druhej strane. Na tento problém poukazuje aj ukrajinský portál „Európska pravda“: „Stálo by tiež za to predniesť prejav v Európskom parlamente, že tragické udalosti vo Volyni majú tragickú prehistóriu spôsobenú činmi vtedajšieho poľského štátu proti Ukrajincom. A že na druhej strane etnické čistky robila aj poľská Armia Krajowa, ktorá je dnes v Poľsku oslavovaná.“
Pokiaľ však Budanov hovorí o nejakých „nezrelých eskalačných krokoch“, tak v tomto smere majú prvenstvo Ukrajinci. Ich ignorovanie názorov zahraničných partnerov je v príkrom protiklade s ich potrebami finančnej a materiálnej pomoci. Ukrajina je v dôsledku vojny klientsky štát, ktorého fungovanie je existenčne závislé od zahraničnej pomoci. To, samozrejme, neznamená, že nemá právo na vlastné názory a postoje. Je však nepochopiteľné až arogantné ignorovanie názorov partnerov, od ktorých bytostne závisí. Je to totiž aj otázka dlhodobej udržateľnosti, pre Ukrajinu životne dôležitej podpory, ktorá úzko súvisí s verejnou mienkou v partnerských krajinách. Politické sily nielen v Poľsku, ale aj v iných krajinách si nebudú môcť dovoliť ignorovať dopady, ktoré môžu mať ukrajinské kroky na nálady v spoločnosti. Ďalšie voľby ich totiž môžu pripraviť o moc, a to kvôli Ukrajine nikto nebude riskovať.
Ukrajinskí nacionalisti si robia radosť nekritickým oslavovaním Ukrajinskej povstaleckej armády, ale vôbec im nedochádza, že verejná diskusia, ktorú v tomto smere v Poľsku podnecujú, pre nich môže byť smrteľne nebezpečná. Nedávny prieskum verejnej mienky v Poľsku ukázal, že takmer 60 % respondentov vníma Zelenského postoj k Poliakom ako negatívny. Podľa iného prieskumu si 45 % Poliakov myslí, že vojenská pomoc, ktorú Poľsko poskytlo Ukrajine od začiatku rozsiahlej ruskej invázie, bola nadmerná. Ďalší prieskum hovorí, že takmer 60 % Poliakov nepodporuje vstup Ukrajiny do Európskej únie. Ukrajina má stále silnú podporu ako obeť ruskej agresie, jej kroky však nemôžu túto podporu podkopávať, pretože politická podpora nie je dlhodobo možná bez podpory verejnosti. A v tomto smere sa Ukrajina vydala zlou cestou a je otázne, či ju nielenže dokáže, ale či ju vôbec bude chcieť zmeniť.
