Podpis mierovej dohody, Moskva 27. júna 1997, medzi vládou Tadžikistanu a Zjednotenou opozíciou Tadžikistanu. Vľavo dnešný prezident E. Š. Rachmon a predstaviteľ opozície S. A. Nuri, vpravo. V strede špeciálny predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Gerd Dietrich Merrem. Predseda vlády RF V. S. Černomyrdin v pozadí v strede. Foto prevzaté z: www.asiaplus.news.tj
Dňa 27. júna si Tadžikistan štátnym sviatkom – Dňom výročia národného zmierenia – pripomenul, že 27. júna 1997 bola podpísaná Všeobecná dohoda o nastolení mieru a národnej dohody v Tadžikistane (Общее соглашение об установлении мира и национального согласия в Таджикистане), ktorou sa ukončila päťročná bratovražedná občianska vojna v krajine[1].
Dokument podpísal v nádhernej Georgijevskej sále moskovského Kremľa prezident Tadžikistanu Emomali Šaripovič Rachmon (vtedy Rachmonov) a predstaviteľ Zjednotenej opozície Tadžikistanu Said Abdulla Nuri a špeciálny predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Gerd Dietrich Merrem.
Podpisu sa zúčastnil prezident Ruskej federácie Boris Nikolajevič Jeľcin a taktiež predseda vlády Viktor Stepanovič Černomyrdin a ďalší.
Svetlo na konci tunela
Zavŕšil sa tak komplikovaný proces na ceste k mieru v Tadžikistane. Celkom sa konalo osem kôl rokovaní oficiálnych delegácii, šesť stretnutí na vysokej úrovni a niekoľko konzultácii v rôznych častiach sveta, pričom na procese aktívne participovali mnohé krajiny: Irán (Teherán, Mashad), Ruská federácia (Moskva), stredoázijskí partneri – Kazachstan (Alma-Ata), Kirgizsko (Biškek), Turkménsko (Ašchabad), ale aj Uzbekistan (Taškent). Taktiež Afganistan (Kábul, Hosdeš) a Pakistan (Islamabad)[2].
Treba ešte pripomenúť, že proces sa realizoval pod patronátom Organizácie Spojených národov. Tento široký formát sa v tej dobe stal príkladom (a skvelou kapitolou v dejinách mierovej diplomacie), ako regionálne a medzinárodné sily sú schopné koordinovane prispieť k nastoleniu reálneho mieru.
Všeobecná dohoda o nastolení mieru a národnej dohody v Tadžikistane je ešte aj komplex nasledujúcich príloh – dokumentov[3]:
- Protokol o základných zásadách nastolenia mieru a národnej dohody v Tadžikistane zo 17. augusta 1995 (Протокол об основных принципах установления мира и национального согласия в Таджикистане от 17 августа 1995 года);
- Protokol o politických otázkach z 18. mája 1997 a súvisiaca Dohoda medzi prezidentom Tadžickej republiky a vodcom Zjednotenej tadžickej opozície po stretnutí v Moskve 23.decembra 1996 (Протокол по политическим вопросам от 18 мая 1997 года и относящееся к нему Соглашение Президента Республики Таджикистан Эмомали Шариповича Рахмонова и Руководителя Объединенной таджикской оппозиции Саида Абдулло Нури по итогам встречи в Москве от 23 декабря 1996 года);
- Protokol „O hlavných funkciách a právomociach Komisie pre národné zmierenie“ z 23. decembra 1996 (Протокол «Об основных функциях и полномочиях Комиссии по национальному примирению» от 23 декабря 1996 года);
- Nariadenie „O Komisii pre národné zmierenie z 21. februára 1997“ (Положение О Комиссии по национальному примирению от 21 февраля 1997 года);
- Dodatkový protokol k protokolu „O hlavných funkciách a právomociach Komisie pre národné zmierenie“ z 21. februára 1997 (Дополнительный протокол к Протоколу «Об основных функциях и полномочиях Комиссии по национальному примирению» от 21 февраля 1997 года);
- Protokol o vojenských problémoch (Протокол по военным проблемам);
- Protokol o utečeneckých otázkach z 13. januára 1997 (Протокол по вопросам беженцев от 13 января 1997 года);
- Protokol o zárukách na vykonávanie Všeobecnej dohody o nastolení mieru a národnej dohody v Tadžikistane z 28. mája 1997 (Протокол О гарантиях осуществления общего соглашения об установлении мира и национального согласия в Таджикистане от 28 мая 1997 года).
Pár týždňov pred dňom nula…- element postkonfliktnej stabilizácie
Vychádza to, že rok 1997 sa tak stal rozhodujúcim míľnikom v procese mierového urovnania a budovania štátu po občianskom konflikte v Tadžikistane.
Počas tohto obdobia bol proces rokovaní nasmerovaný k logickému záveru a dosiahnuté dohody boli inštitucionalizované a spoločnosť bola, nielen symbolicky, konsolidovaná. Kombinácia politických, právnych a symbolických krokov z roku 1997 zabezpečila nezvratnosť mieru a vytvorila základ pre ďalšiu stabilizáciu a rozvoj národnej štátnosti.
V dňoch 26. februára – 8. marca 1997 sa v Moskve konalo siedme kolo medzitadžických rokovaní. Hlavné zameranie bolo na dohodu o mechanizmoch vykonávania budúcich dohôd, vrátane rozdelenia politických právomocí a bezpečnostných záruk. Toto kolo odrážalo prechod od diskusie o zásadách k vývoju praktických nástrojov riadenia po skončení konfliktu[4].
Ďalej v dňoch 9. – 16. apríla 1997 (čo len potvrdzuje frekvenciu rozhovorov) sa v Moskve uskutočnila prvá etapa ôsmeho kola rokovaní, ktorá pokračovala 22. – 28. mája 1997 v rámci druhej etapy.
Rozdelenie procesu rokovaní na fázy svedčilo o vysokej zložitosti diskutovaných otázok a potrebe postupného kompromisu.
Z analytického pohľadu tento formát naznačoval zrelosť procesu rokovaní, záujem o riešenie a inštitucionalizáciu dialógu medzi stranami.
Tri roky diplomacie – dosiahol sa mier
Už na stretnutí v máji v Moskve bola dohodnutá agenda pozostávajúca z troch – z pohľadu budúceho mieru – kľúčových blokov[5]:
- opatrenia na politické urovnanie;
- riešenie problému utečencov a vnútorne vysídlených osôb;
- ako aj základné otázky ústavného poriadku a upevňovania štátnosti.
Táto štruktúra blokov de facto určovala obsah celého ďalšieho dialógu. Treba vedieť aj to, že druhé kolo rokovaní (jeseň 1994, Teherán) bolo jedným z najťažších a najzložitejších, pretože zúčastnené strany nedokázali dohodnúť prakticky na ničom.
Napriek tomu bola v Teheráne podpísaná dočasná dohoda o prímerí. To bol prvý hmatateľný výsledok, ktorý sa potom opakovane predlžoval.
Piate kolo v Ašchabade sa tiahlo v troch etapách od konca roku 1995 do júla 1996 a prebiehalo na pozadí prudkých bojov v centrálnych oblastiach Tadžikistanu, takmer bez pokroku. Rozhodujúcu úlohu v zmene paradigmy zohrali osobné stretnutia medzi E. Š. Rachmonom a S. A. Nurim.
Aj tak, osobitné miesto v tomto diplomatickom maratóne má stretnutie v decembri 1996 v afganskej dedine Hosdeš v rezidencii Achmada šáha Masúda (vplyvný vojenský veliteľ pochádzajúci z etnického tadžického sunnitského moslimského prostredia v v severnom Afganistane), ktoré sa konalo za zvláštnych podmienok – bez základného vybavenia vrátane nedostatku (výpadkov) elektriny.
Práve tam bol odsúhlasený návrh Dohody… a obnovený režim prímeria, čo prekyprilo a pohnojilo pôdu pre rýchlu sériu ďalších dohôd v roku 1997.
Konečný prielom však nastal v máji 1997 v hlavnom meste Kirgizska v Biškeku, kde bol podpísaný dokument o politických otázkach, ktorý položil základy povojnovej štruktúry krajiny[6].
Zásadné politické zmeny v dni po…[7]
V ten istý deň – po podpise dokumentu v Moskve, čím bola daná bodka za päťročnou občianskou vojnou[8] – bol deň 27. júna v Tadžickej republike ustanovený ako oficiálny štátny sviatok – Deň národnej jednoty (День национального единства).
Konsolidácia dátumu podpísania mierovej dohody v kalendári štátnych sviatkov prispela k vytvoreniu kolektívnej spomienky na zmierenie a legitimizáciu postkonfliktného politického poriadku v Tadžikistane.
27. júna 1997 bola ďalej rozhodnutím svojho tretieho zjazdu premenovaná Ľudová strana Tadžikistanu na Ľudovodemokratickú stranu Tadžikistanu. Tento krok v tej dobe symbolizoval prispôsobenie straníckeho systému podmienkam mierového politického procesu a inštitucionalizáciu nového modelu vlády v krajine.
7. júla 1997 začala svoju činnosť Komisia pre národné zmierenie zriadená v súlade s ustanoveniami Všeobecnej dohody…
Komisia zahŕňala čiastkové komisie pre politické, vojenské a utečenecké otázky a stala sa kľúčovým mechanizmom vykonávania mierovej dohody. Počas obdobia činnosti komisie získala Zjednotená tadžická opozícia zastúpenie v parlamente krajiny a miestnych samosprávach (chukumátoch – tadž. ҳукумат), administratívne pozície v rôznych podnikoch a radoví opoziční bojovníci sa integrovali (dobrovoľne) do armády Tadžikistanu. Začal sa proces návratu tadžických utečencov z Afganistanu.
18. júla 1997 bolo založené Hnutie národnej jednoty a obrodenia Tadžikistanu (Движение национального единства и возрождения Таджикистана), ktoré spájalo hlavné politické strany a spoločenské organizácie krajiny. Táto udalosť bola v danej chvíli dôležitá pre konsolidáciu spoločnosti a vytvorenie širokej sociálnej základne podpory mierového kurzu.
V ten istý deň bol E. Rachmon zvolený za predsedu Ústrednej rady Hnutia národnej jednoty a obrodenia Tadžikistanu. Toto rozhodnutie v zásade zhmotnilo a posilnilo symbolický a politický rozmer smerovania ku konsolidácii spoločnosti a vytvoreniu národného konsenzu. Lenže tiež znamenalo – ako ukázal čas – že Tadžikistan si vlastne zahatal modernizačné smerovanie.
Bola však iná cesta?
Slovenská stopa...
Na ukončení občianskej vojny v Tadžikistane v roku 1997 má nezmazateľnú zásluhu aj (nepriamo) Slovensko, (priamo) slovenský diplomat (neskôr aj ako dvanásty minister zahraničných vecí SR), absolvent (1976) Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO) Ing. Ján Kubiš.
Ten zohral kľúčovú úlohu pri ukončení občianskej vojny v Tadžikistane ako osobitný vyslanec generálneho tajomníka OSN, v rokoch 1997 – 1998 riaditeľ Centra OBSE pre prevenciu konfliktov a neskôr ako generálny tajomník OBSE.
Stručne a jasne, ako bolo uvedené aj na stránkach SLOVA, J. Kubiš „…významne prispel k mierovým rokovaniam a implementácii mierových dohôd…“[9]
Inšpirácia pre dnešok
Tvárou v tvár k súčasnej rozkolísanej geopolitickej realite čelia krajiny regiónu – Tadžikistan nevynímajúc – ťažkej voľbe.
Na jednej strane možno vidieť snahu o vytvorenie a realizáciu vlastnej viac menej suverénnej stratégie, ktorá sa opiera o historické korene, tradície…, kultúrne vlákna ako protozáklad posilnenia svojej vlastnej suverenity.
Na druhej strane existuje nebezpečenstvo zamotania sa do hry (podľa pravidiel diktovaných zvonku) niekoho iného, pričom dôsledky môžu byť nielen nepredvídateľné, ale aj fatálne pre vlastnú štátnosť.
Tadžikistan, majúc skúsenosť s občianskou vojnou, veľmi dobre chápe, že nie je možné neplniť odkaz, resp. opustiť ducha, či filozofiu ustanovení moskovskej mierovej dohody z roku 1997.
Bývalý minister zahraničných vecí Tadžikistanu (1992-1994 a v rokoch 2016-2018 generálny tajomník Šanghajskej organizácie spolupráce) Rašid Rašidovič Alimov sa (v roku 2022) vyjadril: „… podpísanie dokumentu položilo základy novej etapy politického, hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho a duchovného života Tadžikistanu. Dohoda dosiahnutá sprostredkovaním Ruska, krajín regiónu a medzinárodných organizácií bola pevným základom národnej jednoty a zjednotenia národa a otvorila krajine novú cestu…“[10]
Lenže pozerajúc na vnútropolitický vývoj v krajine dodnes sa javí, že nie sú naplnené všetky požiadavky fixované v dokumente. A to konkrétne, že sa bude budovať demokratický a slobodný štát.
Ak by tomu tak bolo, tak by sme nemohli byť svedkami toho, že prezident v Tadžikistane má možnosť byť na svojom poste prakticky a legálne večne, alebo sa môže prezidentské kreslo posúvať formou dedičstva.
V zásade v Tadžikistane dnes funguje forma stredovekej stredoázijskej monarchie, čo nemá s duchom moskovskej mierovej zmluvy (1997) nič spoločné.
A čo je horšie, v jednej postsovietskej krajine, ktorá sa tlačí do Európskej únie, práve s požehnaním tejto Európskej únie sa síce nebuduje stredoázijská monarchia, ale totalita – s prezidentom po záruke na čele – dokonca (ako ju sami v Bruseli nazývajú) vo forme ľudomilného banderovského typu!
Takže aj kritiku Tadžikistanu v tomto smere zo strany Európskej únie treba brať s rezervou a v globálnom kontexte…
To čo sa udialo v moskovskom Kremli by sa mohlo – ako skúsenosť- využiť ako príklad mierovej diplomacie v širšom kontexte.
Inak povedané, aj po rokoch systém typu (à la) Dušanbe je možné použiť ako referenčnú hodnotu pre rozhodovanie o riešení situácie napr. v krajine na východnej hranici Slovenska.
Kľúčové riešenie všetkých konfliktov totiž spočíva v mieri a nie v pestovaní napr. kultu vytvorenia štvrtej ríše s pomocou outsourcingovaného banderizmu v praxi…
Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ
SÚVISIACE
Tragický február v Dušanbe – tridsať rokov po
[1] Pozn.: Viac ako 100 000 ľudí zomrelo počas občianskej vojny v rokoch 1993-1998 a milióny tadžických občanov sa stali utečencami. Toto obdobie bolo najťažšou etapou v živote Tadžikov.
[2] https://old.rtsu.tj/ru/news/15061/
[3] Kompletný balík mierových dokumentov, t.j. dohoda + jednotlivé protokoly pozri: https://www.un.org/ru/events/missions/past/unmotagr.htm
[4] https://institute-history.tj/ru/node/771
[5] https://asiaplus.news/2026/06/27/16-raundov-peregovorov-i-tri-goda-diplomatii-kak-tadzhikistan-dostig-mira/
[6] Počas občianskych sporov v rokoch 1992-1997 republika utrpela ekonomické škody vo výške viac ako 7 mld.$.
[7] Spracované podľa:
https://web.archive.org/web/20190913011559/https://tj.sputniknews.ru/Tajikistan-moscow-history/20190910/1029632965/kremlin-tajikistan-mirnyy-dogovor.html, taktiež: https://islamnews.ru/20-let-mezhtadzhikskomu-soglasheniju-rahmo
[8] https://www.bbc.com/russian/features/2016/06/160627_tajikistan_peace_accord_anno
[9] Pozri: https://noveslovo.eu/komentare/zvyseny-vyskyt-prezidentov-v-dusanbe/
[10] www.centrasia.institute/rol-rossii-v-dostijenii-mira-v-tadjikistane.html
