Tí najhlasnejší a najagresívnejší antikomunisti majú spravidla len minimálne, ak vôbec nejaké, porozumenie socializmu či komunizmu. Nevedia, čo tieto tradície predstavujú, aké sú ich historické ciele ani aké hodnoty presadzujú. No rovnako nerozumejú ani kapitalizmu, demokracii či geopolitike a rade ďalších termínov, ktoré s obľubou komentujú. Ich pohľad na svet nevychádza z pochopenia faktov, ale zo zjednodušených naratívov a naučených floskúl.
Táto ich povrchnosť a nevedomosť nie je nikdy nahlas odsúdená ani spochybnená aj napriek tomu, že práve oni sa považujú za tých „osvietených“. Sú užitoční ako nástroje status quo. Propagandu dominantného systému absorbovali do takej miery, že už nedokážu rozpoznať jej rozpory a vnútorné protirečenia. Ich hlavnou úlohou nie je viesť racionálnu diskusiu o ekonomických systémoch, spoločenskom usporiadaní či možnostiach správy spoločnosti. V prvom rade ide o potrebu útočiť, delegitimizovať a vylučovať všetko a každého, kto je akokoľvek spojený so socializmom alebo s alternatívou voči dominantnému neoliberálnemu poriadku.
A keďže sami nerozumejú politickej ani ekonomickej teórii, pri tejto agresívnej obrane deklarovaných hodnôt nejde o racionálnu snahu chrániť systém, z ktorého údajne profitujú. Ich antagonizmus je hlbšie zakorenený v mechanizmoch tvorby identity. Freud vo svojej analýze skupinovej psychológie upozorňuje, že kolektívna identita nevzniká iba prostredníctvom spoločných hodnôt či cieľov, ale aj prostredníctvom opozície voči vonkajšiemu „inému“. Konflikt medzi kapitalizmom a socializmom preto nepredstavuje len geopolitický alebo ideologický zápas. Je zároveň psychologickým a symbolickým procesom, prostredníctvom ktorého si spoločnosti upevňujú vlastnú identitu a pocit spolupatričnosti.
Dôležitý je tu aj princíp súťaže. Tá neposilňuje kolektívnu súdržnosť iba vytváraním pocitu vonkajšieho ohrozenia, ale prináša aj určitý pôžitok z kontrastu, exklúzie a potvrdzovania vlastnej nadradenosti. Víťazstvo Západu v studenej vojne nebolo iba politickým potvrdením legitimity liberálneho kapitalizmu. Stalo sa symbolickým triumfom, ktorý uspokojuje hlbšiu túžbu po odlišnosti, dominancii a morálnej nadradenosti. Tento pocit sa následne udržiava neustálym diskreditovaním socialistickej minulosti a všetkého, čo je s ňou spojené. Socializmus v dominantnom diskurze pretrváva nie ako komplexný systém, ale predovšetkým ako negatívny referenčný bod voči ktorému si liberálny kapitalizmus neustále potvrdzuje vlastnú legitimitu.
A tak sa samozvaní ochrancovia slobody a demokracie neustále stavajú do pozície odporu voči socialistickej minulosti, ale aj možnej budúcnosti. Snažia sa odlíšiť cez estetiku, privilégium, kultúrny kapitál a projekciu statusu. Ide o neustále signalizovanie vlastnej „výnimočnosti“ a zdôrazňovanie odstupu od tých, ktorých považujú za menejcenných alebo zaostalých. Klasický Bourdieu.
Sú všade — v médiách, politike, na univerzitách, v kultúre aj v parlamentoch. Oduševnene argumentujú pod mojimi statusmi. Ich vzťah k realite je hlboko neúprimný. Ich argumenty sú nevyhnutne nekoherentné, pretože ich zjednodušené naratívy sa neopierajú o skutočné koncepty, ale iba o symboly a frázy, ktoré už dávno stratili kontakt so svojím pôvodným významom. Práve preto nedokážu zachytiť komplexnosť sveta, ktorý sa snažia vysvetliť.
Môžu sa označovať za progresívnych, či moderných, no v skutočnosti často stoja v ceste akémukoľvek skutočnému pokroku. Nedokážu nič zásadne posunúť vpred, pretože za uhladenou formou sa často skrýva intelektuálna prázdnota. Zostáva len estetika bez obsahu, schránka tváriaca sa ako pevná štruktúra. Chýba stratégia, hĺbka aj skutočná vízia. Za pekným vonkajškom, uhladeným jazykom a naučenými frázami je iba chaos, povrchnosť a strach zo spochybnenia veľmi krehkého systému zdania, ktorý im poskytuje pocit identity a nadradenosti.
(Status na FB, 13. mája 2026)
3 Odpovede
Skvěle napsáno, paní Hubinská. Pěkná sonda do hlubin nemyšlení českých a zřejmě i slovenských liberálů a certifikovaných zápaďáků. Já se někdy nedovedu udržet smíchy, když naši mladí, pokrokoví a dokonale amerikanizovaní zápaďáci vyjadřují svůj údiv nikoliv pomocí českého citoslovce „jééé“, ale amerického „wow“, čímž jaksi dávají najevo kam se propracovali a kam tudíž patří. Bohužel, u nás lidí – tedy alespoň u těch kolem mne – je to z hlediska ochoty poznávat dění kolen sebe tak, že drtivá většina nehledá pravdu, ba ji ani nechce poznat, ale chce se někam zařadit. A zařadit se k těm, kteří vypadají úspěšně a chovají se řádně sebevědomě, je přece tak snadné.
Dobrou noc a vše dobré přeje, Jiří.
Prosím, neidealizujte si to tak. Autorka je asi primladá na to, aby si pamätala „studenú vojnu“ a predtým päťdesiate roky, v ktorých západné centrály veľmi cynicky vpúšťali jed do života krajín, ktoré sa rozhodli ísť cestou socializmu. Antikomunizmus je vlastne JED, pomocou ktorého sa riadene a cielene podarilo otráviť verejné ovzdušie – a nielen v krajinách RVHP, či na Kube, či inde…
…a ten jed rozložil múdrosť a ostražitosť verejnosti aj u nás do takej miery, že „november 1989“ bol „prijatý“ ( dnes sa módne hovorí „adorovaný“ širokou verejnosťou bez toho, aby vtedy zazneli aspoň osamelé hlasy pýtajúce sa, či nebudeme o pár desiatok rokov hladní, chudobní, bez práce…
Práve mne možno ťažko vyčítať nejakú hystériu okolo antikomunizmu, vždy sa pousmejem, ak mi nejaký mlaďas narodený po roku dvetisíc vysvetľuje, aké hrozné to bolo v „tej totalite, v tom komunizme“…asi som žil na inej planéte.
Ale treba si dávať veľký pozor – lebo áno, antikomunizmus aj zabíja – únos lietadla OK, bratia Mašínovci, …len či ešte budú protiargumenty ako séra proti jedu, až my starší odídeme…
Živá voda Lucie Hubinskej…
V poslednom období sledujem, ako mladíci z DAV2 rezignujú, veteráni v KSS špekulujú o odvrhnutí názvu (v druhej vlne, s oneskorením troch dekát za „komunistickou“ nomenklatúrou). A prepadám depresii v obkľúčení progresívnych eurohujerov, ktorých ideologickú bázu vytvára vulgárny antikomunizmus.
Lucia je sviežim závanom rozumu, nádejnou adeptkou racionálneho prístupu k realite.
Musela si vopred zodpovedať, kde sa rodí, ako vzniká antikomunizmus!
A jej úvahu o tom, že v jeho pozadí, respektive, jeho podhubím je deformované sociálne a kultúrne prostredie sa nedá nesúhlasiť.
Úvaha je cenná aj tým, že nová úroveň technológie nemení len „technológiu“- mení civilizáciu a nielen potvrdzuje životaschopnosť komunistickej ideológie, ale je burcujúcou výzvou po jej aplikácii.
Tvorivej, nie mechanickej!
Musíme nahradiť diktát zisku (trhu)- konfrontácie, efektívnym systémom spolupráce -sociálneho humanizmu.
To nie je samoúčel ideologického víťazstva…
Potrebujeme lepší globálny a lokálny systém, aby ľudstvo dokázalo čeliť vesmírnym i svetovým výzvam vyčerpania planetárnych zdrojov a prevencie pred konfrontáciou s AI.
Bravo Lucia Hubinská!