Na úvod rýchla rekapitulácia. Politické vedenie Spojených štátov amerických po viac ako 30 rokov trvajúcom tlaku Benjamina Netanjahua – aktuálne predsedu izraelskej vlády – rozpútalo prebiehajúcu vojnu proti Iránu. To sa stalo 28. februára tohto roku. Aktívna vojna tak prebieha už dva mesiace a ak pripočítame aj 12 dní vojny proti Iránu z minulého roka, tak o dáke 2 týždne to bude štvrť roka aktívneho vojnového konfliktu plného zabíjania a ničenia.
Ak si chceme spraviť názor, ako dlho potrvá predmetná vojna a za akých podmienok sa skončí, bolo by dobré pripomenúť si hlásané stanoviská útočníkov i Iráncov.
Izraelsko-americké podmienky pre ukončenie vojny zneli (skrátene) takto:
- zastavenie iránskeho jadrového programu a vzdanie sa vysoko-obohateného uránu,
- obmedzenie iránskeho raketového arzenálu,
- zastavenie podpory iránskym spojencom (tzv. Osi odporu) v Iraku, Sýrii, Libanone, Jemene a v Palestíne.
Iránske podmienky pre mierovú dohodu zneli približne takto:
- odchod americkej armády z regiónu Blízkeho východu,
- vyplatenie finančných náhrad za škody spôsobené vojnou,
- zrušenie všetkých proti-iránskych sankcií,
- zastavenie útokov proti iránskym spojencom z Osi odporu,
- žiadne obmedzenia na raketovú výzbroj Iránu,
- pravidlá pre prechod Hormuzským prielivom stanoví Irán,
- uznanie práva Iránu na civilné použitie jadrovej energie.
Už na prvý pohľad je zrejmé, že podmienky bojujúcich strán pre uzavretie mierovej dohody sú úplne protichodné. Jediné, o čom by Iránci mohli skutočne chcieť rokovať, je to, na čom sa už v minulosti dohodli – čiže na spôsobe a podmienkach využívania jadrovej energie pod dozorom Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu (od ktorých však Trump odstúpil). Všetko ostatné by znamenalo vzdať sa útočníkom bez boja a plne sa podriadiť ich nadiktovaným požiadavkám.
Pravdepodobnosť, že by iránske vedenie (politicko-vojensko-náboženské) bolo ochotné vyhlásiť vlastnú bezpodmienečnú kapituláciu bez svojej úplnej vojenskej porážky je blízka nule. Rovnako absurdná je predstava, že Iránci by boli ochotní prijať také mierové podmienky, ktoré by pre nich znamenali praktickú nemožnosť do budúcna sa brániť. Iránci nie sú ani hlúpi, ani naivní. Vedeli, že sú na izraelsko-americkom zozname štátov, ktoré mali byť už dávno súčasným tandemom agresorov napadnuté a na vojnu proti nim sa preto pripravovali po desaťročia.
Rovnako je nepravdepodobný scenár, v ktorom by vedenie Spojených štátov amerických súhlasilo s navrhovanými iránskymi mierovými podmienkami. Tie sú postavené obdobne maximalisticky ako podmienky útočníkov. Na rozdiel od nich sú však logické a racionálne. No splnenie iránskych mierových podmienok by znamenalo, že Irán by na tom bol po vojne lepšie ako pred vojnou. Takýto výsledok vojny by bielo-oranžový veľký otec z Wošingtonu svojim republikánskym voličom nebol schopný zdôvodniť… a už vôbec by ho neakceptoval jeho riaditeľ z Tel Avivu.
Vie si snáď niekto predstaviť, že by Izrael a Spojené štáty americké dobrovoľne platili vojnové reparácie štátom, ktoré aktuálne alebo v minulosti napadli a ničili? Či už by sme hovorili o Iráne alebo o niektorom inom štáte – tak napríklad o… Afganistane, Iraku, Sýrii, Libanone, Jemene, Líbyi, Juhoslávii, Venezuele…? Asi sotva, či? Vojnové náhrady platia porazení, nie víťazi. To je klasický poznatok reál-politiky.
Ďalšou dôležitou otázkou, ktorú by sme si mali zodpovedať, ak chceme uvažovať o budúcom výsledku vojny proti Iránu je, čo pre bojujúce štáty v prebiehajúcej vojne znamená zvíťaziť.
Pre Spojené štáty americké je táto otázka nanajvýš otázna. Z vojny proti Iránu ako štát nemajú veľmi čo pozitívne získať – okrem vysokých cien ropy a vysokých nákladov na vedenie vojny. Žeby práve to malo byť cieľom hry? Možné to paradoxne je. Vysoké ceny ropy síce na jednej strane komplikujú život americkým voličom i väčšine „amerických spojencov“ – najmä tých zo štátov EÚ, no na strane druhej sú to práve vysoké ceny ropy, ktoré podporujú existenciu „petrodolára“. Skutočnosť, že ropa, plyn (a produkty z nich) sú jednými z najdôležitejších vývozných tovarov hospodárstva USA je tiež vhodné mať na pamäti. Aktuálne dokonca platí, že Spojené štáty americké sú najväčším vývozcom ropy na svete / objemovo ide o cca 4 milióny barelov ropy denne.
Obdobne je to s vysokými nákladmi na vedenie vojny, s ktorými väčšina amerických občanov nie je stotožnená, no ich názor je zaujímavý iba z času na čas vo volebnom období… zatiaľ čo záujmy ľudí z vojensko-priemyselného komplexu sú platné neustále (a sú aj dobre odplatné). Že do nebies rastúci americký štátny dlh takúto politiku dlhodobo neunesie? No, neunesie. Ale koho to zaujíma? Aj tak je ten dlh nesplatiteľne vysoký (cez 39 tisíc miliárd USD), tak čo? Až do doby, kým systém neskolabuje… bude možné sa na ňom ešte priživiť a zmeniť doláre za zlato či niečo skutočne hodnotné. Investori si s touto dilemou určite poradia.
Taktiež sa zdá, že ľudia z okolia Donalda Trumpa (a možno aj on sám) zarábajú na výrazne rozkolísanej cene ropy. Akékoľvek vyjadrenie prezidenta Spojených štátov amerických ohľadne jeho prebiehajúceho konfliktu s Iránom sa totiž odráža v burzovej cene ropy. Ak Trump vyhlási, že vojna sa končí, že Hormuzský prieliv bude po dohode otvorený, či naopak blokovaný…, tak cenou ropy to významne pohne. Každý, kto by mal dôvernú informáciu ohľadne toho, čo Donald Trump najbližšie v tejto súvislosti vyhlási, by mal jedinečnú príležitosť dobre si investovaním na burze privyrobiť. V angličtine to má aj svoj terminus technicus – a nazýva sa to „insider trading“ – čiže obchodovanie s poznatkom zvnútra. V polovici marca 2026 zo svojej funkcie šéfky Komisie pre cenné papiere a burzy – ktorá má v kompetencii stíhanie „insider trading-u“ – odstúpila Margaret Ryan. Žeby to bolo tým, že na podvody spočívajúce v prepojení politikov a podnikateľov sa už nemohla pozerať? To vie asi iba ona sama. Oficiálny dôvod nebol zverejnený.
Hľadať odpoveď na otázku, čo znamená víťazstvo pre Irán, sa mi javí o dosť jednoduchšie. Na prvom mieste to bude prežitie štátu ako entity v jeho súčasných hraniciach. Klasická existenčná vojna – tak pre samotný iránsky štát ako aj pre jeho politické, vojenské, ekonomické i náboženské elity. Boj o udržanie sa pri živote i pri moci. Hra s nulovým súčtom. Väčšina občanov Iránu – napriek svojej etnickej i náboženskej rôznorodosti – túto skutočnosť očividne chápe… a bez ohľadu na svoju prípadnú nespokojnosť s vnútro-iránskymi pomermi nemá vôľu aktívne sa podieľať na štátnom prevrate a zdá sa, že skôr podporuje snahu iránskej vlády (často označovanej ako „režim“) vojensky sa útočníkom ubrániť. Aktuálne to dokonca vyzerá tak, že Iráncom sa svoj nárok na existenciu podarí obhájiť. Karty majú relatívne silné, obyvateľstvo pod kontrolou a zdá sa, že cieľom ich vyjednávaní je snaha o presadenie nového usporiadania pomerov v priestore celého Perzského zálivu.
Záujmy Izraelu v tejto vojne sú známe. Ide o zabránenie iránskej možnosti – akokoľvek hypotetickej – získať jadrové zbrane, zlikvidovať Iráncami vedenú „Os odporu“ proti Izraelu a v ideálnom prípade docieliť aj zmenu iránskej vlády. Ak by sa k tomu podarilo Irán ako štát rozložiť na samostatné menšie celky, určite by sa tomu sionisti v Tel Avive potešili. Vzhľadom na priebeh vojny izraelské nápady ohľadne obmedzenia či zničenia iránskeho raketového arzenálu úplne spadli zo stola. Ak by na nich napriek tomu veľmi trvali, ľahko by sa im mohlo stať, že tie rakety im pristanú na stole, na ktorom ich kdesi v Tel Avive spisovali. Naivné predstavy o neprekonateľnom izraelskom protiraketovom systéme – Železnej kupoli – sa akosi nepotvrdili a bude preto nutné pouvažovať nad zmenou prístupu. Na úvod by bolo fajn, ak by štát Izrael prestal presadzovať svoj sionistický aparteidno-genocídny projekt. Pravdepodobnosť, že sa tak stane, je však minimálna. Izraelské politické vedenie sa tak s pravdepodobnosťou blízkou jednej bude snažiť udržiavať túto vojnu pri živote – a to s kratšími či dlhšími obdobiami prímerí – až do porážky niektorej z bojujúcich strán.
Iránci pomerom svojho regiónu určite rozumejú a robia, čo musia, aby v ňom prežili. Určite taktiež chápu, že vojnu proti tandemu americko-izraelskej armády nemôžu viesť ako rovný s rovným. Je im jasné, že ich bojová taktika musí byť asymetrická a súperov budú musieť vyčerpať – tak vojensky, ako aj politicky –, a to za podmienok útokov agresorov na desať-tisíce objektov po celom ich štáte.
Uvidíme, či si útočníci trúfnu nariadiť aj vševojskovú pozemnú operáciu do Iránu. Podľa mnohých analytikov by v takom prípade dopadli horšie ako ruská armáda na Ukrajine. To však neznamená, že sa o takúto inváziu – minimálne v priestore Hormuzského prielivu – nepokúsia (ďalšie a ďalšie presuny amerických vojsk do oblasti Blízkeho východu prebiehajú naďalej). Vojenské i politické dôsledky takéhoto rozhodnutia potom na seba nenechajú dlho čakať… Ak Donald Trump nedožije koniec svojho druhého prezidentského obdobia, nebude to nič prekvapujúceho.
Najsilnejšou iránskou kartou, s ktorou v prebiehajúcom konflikte Iránci hrajú, je ich schopnosť obmedzovať dodávky ropy a plynu na svetový trh. Robia tak jednak čiastočným uzatvorením Hormuzského prielivu a súčasne ničením ropnej i plynovej infraštruktúry nachádzajúcej sa v priestore Perzského zálivu. Používanie kombinácie oboch týchto možností sme od vypuknutia konfliktu videli už mnoho-krát. Cena ropy na burze (bez prirážok) sa tak v dnešných dňoch pohybuje medzi 90-timi a 110-timi dolármi. Zásoby ropy v rezervách rôznych štátov po celom svete sa každý deň zmenšujú a príde doba, kedy dôjdu, čo bude mať za následok enormný nárast ceny tejto komodity. Čas hrá v prospech Iránu a svetová ekonomická kríza sa blíži. Politická zodpovednosť za tento stav padá na vlády Spojených štátov amerických a Izraela… a bude mať svoju cenu, ktorú bude treba zaplatiť.
Pre zaujímavosť uvediem zopár základných dát súvisiacich s ropou – objemom jej dennej ťažby, či objemom jej exportu.
Denná svetová spotreba ropy sa pohybuje okolo 105 miliónov barelov. Z tohto objemu cca 45 až 50 miliónov barelov ide na export do iných štátov, ako sú tie, kde sa ropa ťaží. Čiže približne 60 miliónov barelov ropy spotrebujú štáty, ktoré ropu ťažia a nikdy sa nedostanú na export.
V tejto súvislosti je dobré mať na pamäti, že objem ropy, ktorá je denne exportovaná na svetový trh cez Hormuzský prieliv predstavuje cca 21 miliónov barelov – čo predstavuje približne 40 % všetkej vo svete vyťaženej ropy určenej na export. Ak by sme chceli vyjadriť objem ropy, ktorá je na svetový trh exportovaná v tankeroch (čiže po odpočítaní tej ropy, ktorá je exportovaná ropovodmi), tak by sme zistili, že cez Hormuzský prieliv prechádza až cca 50 % svetovej produkcie na export určenej ropy.
Vnímať tieto čísla je dôležité. Vyplýva z nich, že iránska armáda má možnosť znížiť objem ropy, ktorý sa dostáva na svetový trh až o 40 %! Samozrejme, to by platilo, ak by iránska armáda uzavrela Hormuzský prieliv pre všetky štáty sveta – a to sa zatiaľ nestalo. Pre iránskych spojencov (Čína a Rusko) je Hormuzský prieliv otvorený. Podchvíľou sa dokonca zdá, že je otvorený aj pre tankery plávajúce pod vlajkami iných štátov – no situácia sa mení zo dňa na deň. Ak prieliv neblokujú Iránci, blokujú ho pre zmenu Američania rozhodnutím ich prezidenta. Analyzovať takéto rozhodnutia Donalda Trumpa je záležitosť buď pre psychiatra alebo pre kontrolné orgány Komisie pre cenné papiere a burzy (o ktorej už padla zmienka zopár odsekov vyššie).
Záverom sa vrátim k prvotnej otázke, ktorá je aj v názve článku: Ako dopadne vojna s Iránom? Odpoveďou sa v túto chvíľu zdá byť, že vojna bude pokračovať – či už s kratšími či dlhšími prestávkami alebo dokonca aj bez nich. Sionistický Izrael očividne nestojí o mierové diplomatické riešenie svojho konfliktu s Iránom a jeho spojencami. Izraelská vláda chce pomery v regióne vyriešiť silovo a to prostredníctvom svojho vplyvu na Donalda Trumpa a ľudí z jeho okolia.
Benjamín Netanjahu si uvedomuje, že sila Spojených štátov amerických zo dňa na deň klesá… a lepšie to už asi veľmi nebude, takže ak si chce presadiť naplnenie svojich sionistických cieľov silou, teraz je tá správna doba. Zdá sa dokonca, že je to aj posledná možná doba, v ktorej by mohlo byť uskutočnené silové riešenie sionistického sna. Kombinácia oslabovania Spojených štátov amerických, zvyšovanie vplyvu Číny a nezápadných štátov spolu s významnou stratou západnej podpory pre apartheidno-genocídny režim môže pre Izrael do budúcna môže znamenať až existenčný problém. Žiaden normálny človek nesympatizuje s režimom vyvražďujúcim civilistov (vrátane detí a žien). Propaganda, ktorá takýto postoj nazýva antisemitizmom, je nanajvýš odporná, trápna, pokrytecká a očividne stráca svoj niekdajší výtlak. Nuž, svet sa zmenil, akurát sionisti ostali tí istí.
Spojené štáty americké sa zatiaľ – pod vládou Donalda Trumpa – správajú ako plne riadené izraelské aktívum. Vojna s Iránom navyšuje americký štátny dlh, pripravuje ich o vplyv a spojencov (na Blízkom východe i vo svete), odhaľuje limity americkej vojenskej sily, zhmotňuje pokryteckosť amerických téz o akomsi „svete založenom na pravidlách“ a všestranná podpora americkej vlády v prospech apartheidno-genocídneho a kolonizačného sionistickému režimu Izraela ju univerzálne kompromituje – tak doma ako aj na medzinárodnej scéne.
Otázkou je, či sa uvedeným spôsobom Donald Trump správa preto, že je vydieraný alebo z dákeho iného dôvodu. Ak by to bolo kvôli vydieraniu – najmä ak by bolo spojené s video nahrávkami pedofilných alebo až kanibalizačných praktík, ktorých sa podľa ,,Epsteinových dokumentov“ dopúšťali mnohí vysokopostavení ľudia, tak by to dávalo zmysel. Či tak robil aj Donald Trump sám, je nateraz otázne, nakoľko množstvo mejlov, v ktorých je súčasný americký prezident spomínaný, nebolo ešte stále zverejnených alebo ich verejné verzie boli začiernené. Rozpútať vojnu, v ktorej umierajú iní a na ktorej sa dá aj dobre zarobiť a súčasne vyhovieť vydierateľom, je z pohľadu konkrétneho politika určite lepšia možnosť, ako sa nechať „uškvariť“ v elektrickom kresle – čo je v USA praktizovaný trest za spáchanie vážnych zločinov. Ale to sme už, samozrejme, v rovine úvah, nie analýzy známych faktov a dát.
Čas ukáže, ako sa izraelsko-americká vojna proti Iránu dohrá a taktiež to, kto zaplatí politický účet za jej rozpútanie. Už teraz však vieme, že ekonomický účet za túto izraelskú vojnu zaplatíme my všetci, a to nielen vo vysokých cenách energonosičov. Vládna propaganda sa medzitým snaží navodiť atmosféru, z ktorej by vyplynulo, že ak to niekto vnímal ako problém vytvorený sionistami… určite je to iba odporný náckoidný antisemita. Izrael má predsa právo na existenciu i na vyhladzovanie Palestínčanov a kradnutie ich územia ako aj územia Libanončanov a Sýrčanov. Sionistickí Židia majú predsa právo na obranu svojich záujmov! A keďže iní ho nemajú… mali by sme Izraelu držať palce, nech všetkých pekne a rýchlo vyvraždí. Boh si to takto žiada a aj tak sú to všetko teroristi! Kto sme my, aby sme s tým nesúhlasili?
Jedna odpoveď
Zajímavé je, že nikdo nemluví o možnosti zbavit Izrael jaderných zbraní. Izrael je prokazatelně má, nepodepsal dohodu o jejich nešíření na rozdíl od USA.
Dokud tento rozpor nebude vyřešen, nedočká se Blízký východ míru. Buď recipročně Izrael i Írán bez jaderných zbraní (což neřeší otázku Pákistánu), nebo vyhlásit celou oblast Blízkého východu za oblast bez jaderných zbraní.
P.S.
Dne 27. dubna (místního času) byla v sídle Organizace spojených národů v New Yorku (USA) oficiálně zahájena 11. hodnotící konference Smlouvy o nešíření jaderných zbraní (NPT), které předsedá Vietnam.
https://www.vietnam.vn/cs/viet-nam-chu-tri-phien-khai-mac-hoi-nghi-kiem-diem-hiep-uoc-npt-lan-thu-11