V nedávnom rozhovore herec Alexander Bárta spupne vyhlásil, že on vie zobrať do ruky krompáč. Vie aj variť či dokladať tovar. Že s tým nemá problém. Ale vraj nie každý sa dokáže naučiť Shakespeara.
A presne v tejto jednej vete je celé pohŕdanie ľuďmi práce.
Ako keby manuálna práca bola niečo primitívne. Niečo, čo zvládne každý medzi dvoma predstaveniami. Niečo podradné. Jednoduché. Bez hodnoty.
Lenže pravda je opačná.
Skúste si postaviť divadlo bez murárov.
Skúste odohrať Hamleta bez osvetľovačov, kulisárov, technikov, vodičov, údržbárov, upratovačiek, krajčírok a desiatok ďalších ľudí, ktorých mená nikdy nevidíte na plagáte.
Shakespeare bez elektrikára svetlo neuvidí.
Zaujímavé je, že takíto herci si myslia, že vedia robiť robotníka.
Ale málokto z nich by vydržal týždeň za pásom, na nočnej zmene, pri peci alebo na stavbe či s krompáčom v ruke. Obdivuhodné nie je zobrať do rúk krompáč. Ale zvládnuť roky živiť sa ním a vytvárať ním hodnoty.
Spomenul som si na to dnes, keď sme so zamestnancami Železiarní Podbrezová pomáhali obnoviť les pri Čiernom Balogu. S krompáčmi v ruke. A úprimne – po pár hodinách mám dosť. Tak ako by mal dosť aj herec Bárta.
Krompáč nie je rekvizita, pán Bárta. A fabrika nie je kulisa pre vaše pseudointelektuálne poznámky. Robotník nie je človek, ktorý „to nejako zvládne“.
Často je to človek, bez ktorého sa zastaví celá krajina. Na Slovensku máme zvláštny zvyk: ľudí, ktorí nás živia, učíme hanbiť sa za svoju prácu.
A ľudí, ktorí nimi pohŕdajú, voláme elitou.
Potom sa čudujeme, že nám chýbajú zvárači, vodiči, elektrikári, sústružníci, obrábači kovov, murári aj zdravotné sestry.
Možno problém nie je v mladých ľuďoch. Možno problém je v tom, že im už roky médiá a celebrity hovoria, že skutočná hodnota človeka začína až tam, kde si nezašpiní ruky.
Nie, pán Bárta.
Dôstojnosť človeka neurčuje Shakespeare.
Ale to, či jeho práca drží tento štát pohromade.
(Status na FB, 25. apríla 2026)
3 Odpovede
Artur, už viac ako 35 rokov verejnosť „nepočuje“ a „nevidí“ nič dobrého o robotníkoch, o práci. Od novembra 1989 počujeme iba to, že „chvalabohu už televízia nevysiela tie správy, z ktorých ruky od roboty boleli“ a po júni 1990 ( nová vláda i s Klausom) boli velebení „podnikatelia“ a umelci, lebo oni vedia predsa zarábať oveľa lepšie ako „roboši“…pamätám na bratanca električkára a druhého – elektrikára, ako sa kasali v 1990, že „sa im lepšie dýcha“ a oni teraz začnú podnikať a zbohatnú…skončili v chudobe a dlhoch.
…vraj mám „príliš dlhý komentár, tak ok…bude i II.diel…
…II.
Veľa nepomohli ani „súdruhovia z KSS a iných ľavíc“, pretože protichodne velebili „proletariát“,ale nevysvetľovali a neobhajovali celý ten nárast bohatstva slovenskej spoločnosti po roku 1948. Furt len „o buržujoch“ a furt len „proletariát“, kto to má počúvať, najmä ak mladé ročníky, čo už vôbec nezažili socializmus, narodené po 1990, sú tie „najmúdrejšie“ v hodnotení socializmu vôbec.
Až teraz sa dvíha nie nostalgia, ale pretretie očú aj ekonómami, keď napríklad českí J.Ungerman a J.Šulc a na slovensku profesor J.Husár a nejaký Ing.P.Zajac-Vanka tvrdia, že práve Slovensko zažilo v období od 1948 povznesenie na modernú priemyselnú a poľnohospodársku krajinu, spoločnosť vysokoškolákov a stredoškolsky i remeselne odborných ľudí, ktorí vybudovali to celé národné hospodárstvo a celkovo v ČSSR dokázali nemožné – počet obyvateľstva orientáciou na rodiny a deti narástol od 1948 do 1990 o 2 milióny osemstotisíc ľudí! (a bez imigrácie, z vnútorného demografického rastu… a to ženy začali masovo chodiť do práce tiež).
Mimochodom, iný čs. ekonóm ( bol v exile v Londýne) si poťažkal, že to bola „krádež“ národnej ekonomiky po 1990, pretože Československý socializmus iba vo výrobných investíciách odovzdával k 31.decembru 1989 štát s majetkom päť tisíc miliárd aj 138 miliárd Kčs ( už to berte ako menovú jednotku 1:1 k euru). A toto všetko obhospodarovali a pracovali na ňom „tí roboší“, nie umelci, študenti, herci…
Súhlasím s autorom článku. Menovaného herca som na javisku obdivovala, ale netušila som, že je tak … ani neviem ako to nazvať „namyslený, neempatický a či čo?“ Aj ja som študovala hereckú školu ešte za čias šéfa činohry SND J. Budského, M. Hubu, pani Meličkovej, L. Zachara, ktorý nás učil spievať trávnice, ale nikdy som od nich nepočula že herci sú nejaká privilegovaná kasta, stojaca nad všetkými a majú právo kohosi poučovať. Našou povinnosťou bolo ovládať herecké remeslo tak, aby sme diváka po celodennej práci zaujali, nadchli pre myšlienky autora. V. Záborský nám do konca odporučil, aby sme cez prázdniny išli na Liptov učiť sa ľúbo-zvučnej slovenčine, ktorú v Bratislave už nepočuť.