Nezabiješ!

Oficiálny trailer filmu Pán Nikto proti Putinovi /Dánsko, Česko 2025/, r. David Borenstein, Pavel Talankin, h. Pavel Talankin

Film družinára Pavla Talankina z Čeľabinskej oblasti na Urale (Mr Nobody Against Putin) získal Oskara za najlepší filmový dokument. Film vznikol v roku 2025, peknú recenziu o ňom napísala v Pravde Helenka Dvořáková. Protiruských ukrajinských filmov, ktoré naše distribučné siete ponúkajú, je dosť, toto je z iného súdka – rovno od nepriateľa! Tak som si ho išla pozrieť.

Pavel Talankin, teda Paša, hlavný hrdina filmu, zároveň autor a spolurežisér, žil podľa UNESCO v najšpinavšom meste na svete. Karabaš mi silno pripomenul slovenské Krompachy, kým sa v nich ťažila medená ruda a stráne nad mestom boli samý pahýľ umierajúcich stromov. Mesačná krajina. Dnes je už zalesnená. Napriek tomu v Krompachoch žili krásni a múdri ľudia, podobne ako v tom nešťastnom uralskom Karabaši, kde sa ťaží a spracúva meď. Brezové háje vôkol mesta, no stráne ako tie krompašské, s pahýľmi ihličnanov. Paša v úvode filmu hovorí s úsmevom, že to nie je také zlé, ako sa o meste hovorí, poznajú sa tu všetci, mesto má sotva 10 tisíc obyvateľov, on má svoje rodné mesto rád. S mrazmi mínus 45, keď človeku okolo úst a nosa v sekunde vyrastú chuchvalce inovati, so sivými panelákmi, s pospletanými rúrami závodu na výrobu medi, s veľkou školou, ktorá musela byť za nova krásna – veľké presklené plochy, široké chodby, svetlé triedy. Aj tu však postovietsky zub času urobil svoje, olejovou farbou natrené steny už aj popukané, toalety ako na opustenej stanici, síce čisté, no ošumelé. Ale deti sú krásne! Paša túto školu navštevoval a hovorí, že bol iný a ešte o tom nevedel, prečo je iný, nemal kamarátov. Potom v škole nastúpil ako organizátor voľného času, má svoj kabinet a kameru. Sníma školské besiedky, deti v bielych košeliach polorecitujú, polospievajú Pusť vsegda budet solnce, medzi Pašom a deťmi cítiť dôveru. Pašovi sa v jeho deviatich rokoch utopil otec, vo filme má zábery aj na jeho mŕtvolu (tento kult snímaných mŕtvych v otvorenej rakve som nikdy nepochopila), odvtedy ich so súrodencami vychovávala mama sama. O súrodencoch reč nebude, Paša žije s mamou v dvojizbovom byte, mama v školskej knižnici lepí rozpadajúce sa knihy, Paša ukáže svoju knižnicu, v ktorej, ako hovorí, je 147 kníh, usporiadaných podľa farby obalov. Na prvých záberoch je Paša je taký trošku, povedzme to obrazne, chlapec, ktorý nemá rád telocvik. Neskôr v Hollywoode, keď si preberá Oskara, už vidíme vyfešákovaného umelca v dobre padnúcom obleku, so strihom od kaderníka, módny rám okuliarov, azda len široká slovanská tvár pripomenie toho dávneho Pašu.

Nebyť Špeciálnej vojenskej operácie by bol Paša Karabašanom, ktorý chodí na školské besiedky, do jeho kabinetu by naďalej chodili deti pokecať si, kamaráti by ho na narodeniny vyhadzovali na rukách do vzduchu a on – keďže stále by bola medzi nimi silná dôvera – by vedel, že ho nikdy nenechajú padnúť.

Kto zavinil, že sa putá pretrhali?!

Paša je po vtrhnutí armády Ruskej federácie na Ukrajinu zhrozený. Vidí, ako deťom začali vtĺkať do hlavy vojnovú propagandu, učiteľka ani nevie vysloviť tú denacifikáciu a demilitarizáciu, on s tým nemôže súhlasiť. Vo svojom kabinete má na nástenke svoju vlajku – v bielom poli modrý pás. Russian Anti War Protest Flag.A len tak odpovie na akýsi inzerát na internete, medzitým sa však rozhodne v škole skončiť. Nechce snímať deti, ktoré každé ráno pochodujú, vztyčujú vlajku, spievajú hymnu, počúvajú učiteľov a samé rozprávajú naučené propagandistické vety, a tak dá v škole výpoveď. No medzitým sa mu na ten jeho inzerát z internetu ozve ktosi, aby všetko ďalej nahrával, preto svoje rozhodnutie odísť zo školy berie späť. A nakrúca už nie besiedky, ale deti a učiteľov, ktorí dostávajú „zhora“ pokyny, ako vychovávať deti v patriotickom duchu. Ani učitelia, ani deti o jeho plánoch nevedia, stále panuje medzi nimi dôvera, na záverečnom koncoročnom poslednom zvonení a po Pašovej rozlúčke so školou, kde im všetkým hovorí, ako ich ľúbi, si utierajú slzy dojatia. Potom Paša s filmovým materiálom odíde do Dánska, má síce kúpenú spiatočnú letenku, ale už sa nevráti.

Ten film je nesmierne smutný.

V Ruskej federácii posudzoval film čeľabinský súd a zakázal ho premietať, vraj pre tú antivojnovú vlajku – tak znel verdikt.

Pašova mama vo filme hovorí, že chlapi vždy chodili na vojnu, bojovať, oni radi strieľajú, vždy to tak bolo. Paša namieta, že on nie a mama hovorí – ale ty si iný.

Najstrašnejšia filmová scéna v tom dokumente je tá, kde nevidno nič. Na plátne tma, znie iba zúfalý nárek. „Arťóm! Arťómuška, Arťom, nie, nie nie!“ Takto plače za synom, Pašovým spolužiakom, jeho mama. To Paša nefilmuje, na pohrebe sa to nejak nepatrí, ale zaznamenať to musí. Chlapci, sotva osemnásťroční, majú z vojny ešte srandu, strihajú sa dohola a idú… a potom už za nimi iba mama plače. V Rusku, na Ukrajine, v Gaze, v Iráne…

Je mi ľúto Pašu, je mi ľúto jeho mamy, ktorá zostala v Karabaši, ale je mi veľmi ľúto, že sa tá vojna pripravuje a zasiahne – ako vždy a všade – nevinných. A len dúfam, že tá vojnová propaganda, ktorá aj tu už naplno funguje, prebudí ľudí. My nie sme nepriatelia ani s Rusmi, ani s Ukrajincami, ani s Izraelčanmi, ani s Palestínčami, ani s Američanmi, s nikým na svete! To z nás nepriateľov robia kdesi v kabinetoch, kde kujú vojnové plány. Smrť vojne! Zjednoťme sa za mier!