Spojené kráľovstvo uzatvorilo v máji 2025 dohodu s Mauríciom o prevode suverenity Čagoských ostrovov z Veľkej Británie na Maurícius. Dohoda je považovaná za ďalší krok v procese dekolonizácie. Táto dohoda má ale aj svojich odporcov, pretože na jednom z ostrovov, atole Diego Garcia, sa nachádza významná americká vojenská základňa. Dohoda medzi Britániou a Mauríciom zabezpečuje pokračovanie americkej vojenskej prítomnosti na atole – najväčšom ostrove súostrovia. Hoci dohoda medzi Spojeným kráľovstvom a Mauríciom bola uzavretá v máji, britský parlament ju zatiaľ neratifikoval, takže Čagoské ostrovy zostávajú britským územím.
Súostrovie Čagos: História a význam
Čagos je odľahlý reťazec viac ako 60 ostrovov v Indickom oceáne, 9 332 km juhovýchodne od Veľkej Británie. Súostrovie je pod britskou kontrolou od roku 1814, keď ho Británia získala od Francúzska a väčšinu času spravovala ako časť „Britského Maurícia“. V roku 1965, pred udelením nezávislosti Mauríciu, Spojené kráľovstvo oddelilo Čagos a začalo ho spravovať samostatne ako „britské územie Indického oceánu“. Britská vláda zaplatila samosprávnej kolónii Maurícius ako kompenzáciu sumu 3 milióny libier.
V roku 1966 uzavreli Spojené štáty s Britániou tajnú dohodu o 50-ročnom prenájme atolu Diego Garcia. Atol má významnú geostrategickú polohu v „strede“ Indického oceánu, južne od Indického subkontinentu a na polceste medzi Afrikou a juhovýchodnou Áziou a jeho kontrola zohráva dôležitú úlohu. Británia následne vysťahovala z ostrovov približne 2 000 obyvateľov, aby USA mohli vybudovať vojenskú základňu. Veľké skupiny obyvateľov Čagosu sa presunuli na Maurícius, Seychely a do Anglicka. Základňa bola dokončená v roku 1973 a stala sa významným námorným a leteckým centrom. Dnes na základni pôsobí asi 2 500 amerických pracovníkov a približne 40 britských príslušníkov ozbrojených síl. Základňa je kľúčová pre americké bezpečnostné operácie na Blízkom východe, v južnej Ázii a východnej Afrike. Bola využívaná pri vojenských operáciách od Vietnamu po Irak a Afganistan a v roku 2008 USA priznali, že slúžila aj na tajné presuny podozrivých z terorizmu. Nedávno boli na základni nasadené bombardéry B-2 Spirit pri útokoch na povstaleckých Húsíov v Jemene. Podľa britských a amerických predstaviteľov sa na základňu nevzťahuje Zmluva o vytvorení zóny bez jadrových zbraní v Afrike, známa aj ako Pelindabská zmluva a Diego Garcia bola počas vojny v Perzskom zálive domovom strategických jadrových bombardérov Boeing B-52 Stratofortress. Strategicky je Diego Garcia vnímaný ako jedna z anglo-amerických „nepotopiteľných lietadlových lodí“.
Medzinárodný tlak a rokovania o odovzdaní suverenity
V posledných rokoch silnela kritika britskej kontroly nad súostrovím a spôsobu, akým Británia vysťahovala miestnych obyvateľov. OSN aj Medzinárodný súdny dvor vyzvali Spojené kráľovstvo na ukončenie „koloniálnej správy“ a odovzdanie suverenity Mauríciu. V roku 2019 Medzinárodný súdny dvor uviedol, že odtrhnutie Čagosu od Maurícia nebolo založené na slobodnom vyjadrení vôle dotknutých ľudí a Spojené kráľovstvo by malo čo najskôr ukončiť správu ostrovov. V roku 2021 špeciálny námorný súd OSN v Hamburgu potvrdil, že Británia nemá právoplatnú suverenitu nad Čagosom.
Rokovania o odovzdaní ostrovov Mauríciu sa začali v roku 2022 a pokračovali po nástupe labouristov k moci v roku 2024. Proces bol komplikovaný zmenami vlády na Mauríciu a spormi o finančné aspekty. V októbri 2024 dosiahli krajiny dohodu, podľa ktorej Maurícius získa suverenitu nad Čagosom, vrátane Diego Garcia, pričom Londýn si prenajme atol na ďalších 99 rokov a program návratu pôvodného obyvateľstva sa nebude vzťahovať na Diego Garcia. Dohoda z mája 2025 stanovuje, že Spojené kráľovstvo bude mať počas prenájmu suverénne práva potrebné na prevádzku základne. Okolo Diego Garcia vznikne približne 40-kilometrová nárazníková zóna, zahraničné vojenské a civilné sily budú mať vstup na iné ostrovy zakázaný a Británia si ponechá právo veta. Nájom môže byť predĺžený o ďalších 40 rokov. Zmluva nadobudne účinnosť po schválení parlamentmi oboch krajín. Celkové náklady na prenájom majú byť 4,6 miliardy dolárov.
Približne 10 000 vysídlených obyvateľov Čagosu a ich potomkov žije dnes prevažne v Británii, na Mauríciu a Seychelách. Mnohí sa chcú vrátiť na ostrovy a roky neúspešne bojovali na britských súdoch za právo na návrat. Tvrdia, že boli z politických rokovaní vynechaní a nie je jasné, či im alebo ich potomkom bude umožnený návrat. Dohoda ráta s vytvorením fondu 40 miliónov libier na presídlenie vysídlených ostrovanov, okrem Diego Garcia, ktorý nebude možné znovu osídliť, detaily však zostávajú nejasné.
Reakcie na dohodu
Dohodu kritizuje mnoho opozičných politikov v Británii, ktorí tvrdia, že vystavuje krajinu riziku vplyvu Číny a Ruska. Konzervatívci ju označili za „akt národného sebapoškodzovania“, ktorý oslabuje bezpečnosť Spojeného kráľovstva a posilňuje väzby Číny na Maurícius. Líderka konzervatívcov Kemi Badenoch uviedla, že dohoda „oslabuje bezpečnosť a odovzdáva suverénne územie“. Líder Reform UK Nigel Farage obvinil premiéra Starmera, že uprednostňuje zahraničné súdy pred britským záujmom. Podľa neho darovanie Čagosu Mauríciu hrá do karát Číne.
V záverečnej fáze rokovania Bidenova administratíva dohodu podporila. Vtedajší prezident USA Joe Biden vyhlásil, že ide o dôkaz, že diplomacia a partnerstvo môžu priniesť mierové a prospešné výsledky.
Veľmi variabilný postoj zaujal k dohode americký prezident Donald Trump. Trump ešte pred samotným podpisom dohody, počas návštevy britského premiéra Starmera v Bielom dome vo februári 2025, naznačil ochotu podporiť plány na Čagos. Vyjadril sa, že ide o „veľmi dlhodobý, silný prenájom, vlastne asi na 140 rokov“. Po podpise dohody v máji 2025 americké ministerstvo zahraničných vecí pod vedením Marka Rubia vydalo vyhlásenie: „Po komplexnom medzirezortnom preskúmaní Trumpova administratíva rozhodla, že táto dohoda zabezpečuje dlhodobú, stabilnú a efektívnu prevádzku spoločného americko-britského vojenského zariadenia na Diego Garcia. Ide o kľúčovú základňu pre regionálnu a globálnu bezpečnosť. Prezident Trump vyjadril podporu tomuto monumentálnemu úspechu počas stretnutia s premiérom Starmerom v Bielom dome.“ V januári 2026 však Trump názor zmenil a na sociálnej sieti napísal: „To, že Spojené kráľovstvo sa vzdáva mimoriadne dôležitých území, je čin veľkej hlúposti a je ďalším z veľmi dlhého radu dôvodov národnej bezpečnosti, prečo musí byť Grónsko získané.“ Aktuálne ale americký prezident opäť zmenil svoj názor a po telefonáte s britským premiérom 5. februára 2026 uviedol: „Chápem, že dohoda, ktorú premiér Starmer uzavrel, je podľa mnohých to najlepšie, čo mohol urobiť. Ak sa nájomná zmluva niekedy v budúcnosti rozpadne, alebo ohrozí americké operácie a sily na našej základni, ponechávam si právo vojensky zabezpečiť a posilniť americkú prítomnosť v Diego Garcia.“
Kritika však zaznela od časti amerických republikánov, podľa ktorých dohoda ohrozuje bezpečnosť a vyhovuje Číne. Napríklad republikánsky senátor John Kennedy varuje, že takýto krok posilní čínske postavenie v Indickom oceáne a ponúka odkúpenie ostrova Spojenými štátmi. Generálny prokurátor Maurícia Gavin Glover uviedol, že suverenita Čagosu „by už nemala byť predmetom diskusie“. Očakáva rýchlu implementáciu zmluvy v súlade so záväzkami. Premiér Navin Ramgoolam označil dohodu z mája 2025 za „veľké víťazstvo pre maurícijský národ“, ktoré zavŕšilo proces dekolonizácie.
Medzinárodný kontext
Svetové mocnosti, v tomto prípade konkrétne Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké, presadzujú svoje globálne záujmy, ktoré vnímajú ako oprávnené. Za legitímne považujú udržiavanie vojenskej prítomnosti na vzdialených územiach, získaných počas koloniálneho obdobia, pokiaľ to považujú za nevyhnutné pre svoju bezpečnosť, alebo presadzovanie vlastných záujmov aj ďaleko za hranicami domovských štátov.
Takýto prístup však neuplatňujú univerzálne. V otázke rozširovania NATO o Ukrajinu západné krajiny odmietali bezpečnostné obavy Ruska ako neopodstatnené a nelegitímne. Argumentovali, že Ukrajina má právo slobodne si zvoliť vlastnú bezpečnostnú orientáciu a nikto nemá právo do tohto zámeru zasahovať. Tento princíp však neaplikujú rovnakou mierou vo všetkých prípadoch – ak ide o krajiny, ktoré sa nachádzajú v oblasti záujmu západných mocností, tak ich možnosť prípadného „slobodného“ výberu zahranične-politickej orientácie, napríklad nadviazanie bližších vzťahov s Čínou, je, naopak, považovaná za neprijateľnú a ohrozujúcu ich bezpečnostné záujmy. V takých prípadoch považujú vlastné zásahy do týchto procesov za oprávnené a legitímne.
Rozdielny prístup Západu k podobným otázkam názorne ukazuje prípad súostrovia Čagos, kde Spojené kráľovstvo a USA zdôrazňujú svoje vlastné bezpečnostné obavy, zatiaľ čo v prípade Ruska a Ukrajiny rovnaký prístup odmietajú. Ich argumenty a bezpečnostné obavy sú prirodzené a majú racionálne opodstatnenie. Medzinárodné vzťahy sú o záujmoch, moci a schopnosti ju uplatňovať. Ale neochota Západu uznať, že aj Rusko má svoje bezpečnostné záujmy a odmietanie dialógu o týchto otázkach patrili medzi zdroje ruskej invázie na Ukrajinu. Hoci tieto ruské obavy neospravedlňujú agresiu proti Ukrajine, je potrebné ich zohľadniť, ak chceme hľadať skutočné príčiny tejto vojny. Cieľom analýzy príčin vojny nie je obhajoba ruskej politiky, ale snaha poučiť sa z minulosti a kriticky zhodnotiť nielen kroky protivníka, ale aj vlastné rozhodnutia.
Keď bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová nedávno uviedla, že v roku 2021 bolo potrebné rokovať s Putinom, jej slová neboli vo vládnucich kruhoch na Západe prijaté pozitívne, podobne ako jej vyjadrenia o Minských dohodách. Išlo však o prejav sebareflexie a snahu zhodnotiť, či sa v tej dobe nedalo z našej strany urobiť viac pre zabránenie konfliktu.
Rusko nesie plnú zodpovednosť za agresiu. Malo k dispozícii aj menej radikálne možnosti reakcie na vývoj udalostí. Pokus o zmenu režimu na Ukrajine vojenskou silou vyústil do vojny. Ak by sme sa však uspokojili len s častým povrchným konštatovaním, že Rusko je, vždy bolo a bude agresívne, neodpovedali by sme na základné otázky: prečo k vojne došlo, aké boli jej korene a príčiny. Vojna je výsledkom dlhého procesu prípravy a rozhodovania. Preto je dôležité pýtať sa, či sme z našej strany urobili všetko pre to, aby sme Rusko od takéhoto rozhodnutia odradili, keďže ruské obavy zo Západu boli jedným z kľúčových motívov tejto tragickej udalosti.
