Šéfka európskej diplomacie Kallasová v reakcii na únos venezuelského prezidenta Madura uviedla, že Únia opakovane tvrdila, že Maduro nemá legitimitu demokraticky zvoleného prezidenta. Je to tradičné bezobsažné vyhlásenie, ktoré pri bližšom pohľade vyvoláva viac otázok, ako odpovedí a najmä nemá nič spoločného s podstatou problému. Ten totiž spočíva v tom, že došlo k vojenskej akcii jednej krajiny na území iného štátu v rozpore s normami medzinárodných vzťahov. Legitimita Madura je v tomto prípade druhoradá. Kallasová síce priamo neospravedlnila akciu Spojených štátov, no tým, že namiesto jasného odsúdenia porušenia medzinárodného práva zdôraznila Madurovu „nelegitímnosť“, relativizuje situáciu a odpútava pozornosť od jej podstaty.
V OSN je v súčasnosti 193 krajín a vzhľadom na absenciu jednotnej a presnej definície demokratických postupov je veľmi ťažké jednoznačne určiť, ktoré štáty sú demokratické a ktoré nie. Podľa rôznych medzinárodných indexov, ktoré majú aj odlišnú metodiku vyhodnotenie (napr. Economist Intelligence Unit, Freedom House) je približne 90 až 100 krajín sveta označovaných za demokratické alebo čiastočne demokratické. Máme tu teda približne polovicu členských štátov OSN, ktoré majú iný spôsob výberu svojich lídrov, pričom v rámci našej európskej „hodnotovej“ politiky to u niektorých krajín prekáža a u iných nie. Tradične spochybňujeme legitimitu vedenia krajín, s ktorými máme politické rozpory, ako napríklad Bielorusko, Rusko, KĽDR, Kuba a podobne. Naopak, odvaha označiť za nelegitímne vedenie krajiny chýba napríklad pri Číne alebo Vietname, kde sú tieto procesy rovnako odlišné od európskeho štandardu. Pri našich blízkych partneroch, ako je Saudská Arábia, nie je vôľa spochybňovať legitimitu lídrov vôbec prítomná.
V mnohých kultúrach a krajinách je ponímanie legitimity odlišné od nášho. Niekde sa moc dedí, inde pochádza od boha. Nie je to len v Iráne alebo Afganistane, ale aj v srdci Európy, vo Vatikáne, kde pápež nie je len duchovnou autoritou, ale aj hlavou štátu, ktorého moc je legitimizovaná apoštolskou postupnosťou, teda vierou, že je priamym nástupcom sv. Petra, ktorého poveril Ježiš Kristus. Túto legitimitu ale rešpektujeme, aj keď nemá nič spoločného s nejakým demokratickým procesom.
Podľa World Population Review je náš spojenec v NATO Turecko „hybridným režimom“, podobne ako Hong Kong alebo Mexiko. Medzi autoritatívne režimy sú okrem už spomenutých zaradené napríklad Jordánsko, Kuvajt, Katar, SAE, Omán, Pakistan, Egypt alebo Bahrajn. Z pohľadu našich európskych demokratických pravidiel sú ich vládcovia taktiež nelegitímni, ale v ich prípadoch sa to nepripomína a EÚ má s nimi normálne diplomatické aj obchodné vzťahy. Je preto oprávnená otázka, prečo v niektorých krajín takáto „nelegitímnosť“ prekáža a v iných nie? Nepopierajú sami európske elity týmto selektívnym prístupom hodnovernosť deklarovanej „hodnotovej politiky“?
Niekedy ale ani legitimita nestačí. Janukovyč bol legitímne zvolený prezident, ale väčšine európskych demokratov vôbec neprekážalo jeho nelegitímne odstránenie. V tomto prípade vraj išlo o spontánne hnutie, ktoré vyjadrilo vôľu ľudu. Akoby vôľa ľudu vyjadrená v prezidentských voľbách mohla byť nahradená pouličnými protestmi. Vyjadrenie Victorie Nulandovej, že oni neinvestovali 5 miliárd dolárov do Ukrajiny len tak a jej slová „And you know, fuck the EU,” dokresľujú kolorit celej situácie, že legitimita alebo nelegitimita je len účelovým politickým nástrojom na kritiku nepohodlných lídrov niektorých krajín.
