Na konci roku 2025 sa spustila ďalšia mediálna kampaň proti vedeniu SND. Dôvodom mali byť údajné čistky proti piatim hercom Činohry SND. Nadmerne sebavedomí herci vyvolali z tohto kroku zbytočnú hystériu a vyhlásili sa za obete režimu. Keby však vedenie SND chcelo robiť ozajstné čistky, robilo by to inak a sofistikovanejšie. Mimochodom, hercom Činohry SND nie sú čistky ako také proti srsti a v minulosti ich proti iným umelcom podporovali alebo na ne aspoň vyzývali. Napriek svojim moralistickým pózam pritom nepodporili tých, ktorí sú za svoje legálne politické názory v súčasnej EÚ verejnou mocou poškodzovaní.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Ďalšia falošná hystéria
Čistky proti iným umelcom?
Ako sa dnes potláča sloboda?
Ďalšia falošná hystéria
Na konci decembra 2025 sme sa dozvedeli o tom, že päť hercov (Pauhofová, Poláčik, Šalacha, Žulčák, Hroboňová) dostalo od vedenia SND výpoveď. Ako obvykle, v médiách sa okamžite spustila lavína ostrých obvinení – čistky, normalizácia, revanš, komunistické praktiky, atď. Objavovali sa aj ďalšie tvrdenia typu „prepustiť akéhokoľvek umelca je absurdita“. Po tejto alarmistickej erupcii útokov však začali postupne na povrch prenikať odlišné informácie – zrazu sa začalo hovoriť o dohodách s hercami a vedenie SND uviedlo, že čelí konsolidácii „rovnako ako ostatné inštitúcie a celkovo ruší takmer 10 % miest… že ide o všetky útvary SND… Všetky personálne opatrenia boli prerokované s jednotlivými šéfmi útvarov…“ Samozrejme, že o konsolidácii v Činohre by sa dalo diskutovať, ale zarážajúca je miera hystérie v tejto diskusii. V porovnaní s inými „obeťami“ konsolidácie totiž herci nedopadli najhoršie: to, že im vedenie divadla ponúklo dohodu o externej spolupráci, pre nich výrazne zmierňuje negatívne dopady. Také privilégium väčšina osôb prepustených počas konsolidácie verejných financií v SR nemala, hoci boli často pre chod svojich inštitúcií rovnako potrební ako dotknutí herci Činohry.
Keď sa ukázalo, že konanie vedenia SND má od normalizácie ďaleko, začali herci písať statusy o tom, že podľa nich je finančná úspora minimálna a že navrhovali konsolidáciu v inej podobe. Zvlášť zaujímavý bol výrok: „Prechod našich kolegov do externého pomeru nie je dobrovoľný, aj keď sa v závere roka udial dohodou…“ Herci mali jasnú voľbu: buď podpísať alebo nepodpísať a prípadne sa s divadlom súdiť. Oni však opäť zvolili pózu: podpísali, aby nestratili zárobok, ale vraj „nedobrovoľne“, aby sa „obetovali“ pre divadlo. Lenže podľa § 37 Občianskeho zákonníka musí byť vôľa pri dohode slobodná, inak je celý právny úkon neplatný. A ak teda herci podpísali dohodu „nedobrovoľne“, mali by sa domáhať jej neplatnosti na súde. Potom by SND možno ušetrilo ešte viac… Mimochodom, keby sa malo vedenie SND riadiť predstavami hercov o konsolidácii, tak by sa zrejme nič neušporilo. Spomeňme si, že napr. pri minuloročnej petícii proti Anne Netrebko herci tvrdili, že z nákladov na jej koncert by „mohli byť vyprodukované minimálne dve veľké operné predstavenia alebo niekoľko premiér činoherných hier“. Až sa nakoniec ukázalo, že náklady koncertu boli kryté zo vstupného či od sponzorov, čiže peniaze na „vyprodukovanie premiér“ sa neminuli…
V súvislosti s mediálnou hystériou treba tiež povedať, že keby išlo skutočne o čistky v Činohre SND, generálna riaditeľka by postupovala úplne inak. Samotní herci jej totiž poskytli veľké množstvo príležitostí, aby v rokoch 2024-2025 vyvodzovala pracovno-právne následky. U väčšiny hercov by mohlo byť dôvodom sankcií čítanie politických prejavov po skončení divadelného predstavenia: tam nešlo len o porušovanie etického kódexu, ale aj o porušovanie viacerých zákonov (pozri tu). Z ďalších verejne známych prípadov možno spomenúť napr. konanie Romana Poláčika, ktorý generálnej riaditeľke SND vysypal pred dvere smeti či nenávistný prejav Ľuboša Kostolného proti ministerke kultúry počas predstavenia. V prípade Tatiany Pauhofovej bol pracovno-právne závažný fakt, že počas rodičovskej dovolenky chodila hrávať do konkurenčného Divadla Aréna a točila i množstvo filmov, hoci v SND účinkovala len v jedinom divadelnom predstavení. Skúsme si predstaviť štátnych zamestnancov alebo zamestnancov v súkromnej firme, ktorí by sa správali podobne: pre nich by boli pracovno-právne následky rýchle a tvrdé. Treba tiež dodať, že keby sa vedenie SND skutočne usilovalo o čistky v Činohre, tak by s hercami neuzatváralo externé dohody, ale u viacerých z nich by pristúpilo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru bez možnosti ďalšieho pôsobenia – a vedeli by pre to nájsť relevantné dôvody.
Čistky proti iným umelcom?
Veľmi zaujímavý bol aj postoj hercov Činohry SND v prípade iných umelcov, voči ktorým SND v minulosti postupovalo oveľa tvrdšie. Spomenúť treba najmä máj 2022, keď prišlo k veľkému prepúšťaniu v Opere. Vtedy členovia Činohry SND v spoločnom vyhlásení vyjadrili podporu generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi, ktorý prepustil desiatky operných spevákov. Išlo pritom o masívnejšie zásahy než na konci roku 2025, a vôbec nie vo všetkých zložkách, ale len v Opere – výsledkom boli viaceré žaloby proti SND. Neskôr zamestnanci Opery napísali ministerke kultúry list, v ktorom kritizovali Mateja Drličku a sťažovali sa, že po prepustení takmer polovice funkčného sólistického súboru uvádza Opera SND len minimum predstavení. Ďalej uviedli: „Umelci, ktorých názor nebol kompatibilný s názorom vedenia Opery SND, boli nahradení novoprijatými, neskúsenými, zato však lojálnymi osobami. Uvedené skutočnosti majú negatívny dopad na kvalitné umelecké výkony členov orchestra…“ Na celej veci však bolo najsmutnejšie, keď zamestnanci Opery v liste uviedli, že sa boja prehovoriť o problémoch, pretože sú predmetom osobných útokov a dehonestácie zo strany iných zamestnancov… Necitlivé zásahy do Opery z nedávneho obdobia boli závažné pre celé SND: hoci nepodceňujem ani Činohru, práve Opera a Balet najlepšie reprezentujú Slovensko v zahraničí – majú napr. skvelé meno medzi náročným viedenským publikom, ktoré práve kvôli nim Bratislavu často navštevuje.
Za ďalší pokus o kultúrnu čistku, tentokrát s rusofóbnym kontextom, možno považovať petíciu hercov Činohry SND voči koncertu Anny Netrebko s názvom Netreba nám Netrebko – vraj je „vývozným artiklom kremeľského režimu“. Téme som sa už venoval (tu a tu) a faktom je, že speváčka nie je žiadna zaslepená podporovateľka Kremľa. Naopak, dokázala jasne odsúdiť protiprávnu agresiu Ruska na Ukrajine vo februári 2022. Na druhej strane sa však nenechala kúpiť. Pre ňu ako umelkyňu, ktorá spieva hlavne na Západe, by bolo jednoduchšie hovoriť to, čo si želá západná vrchnosť – napriek tomu si zachovala svoje autentické názory. Ako zložité je zvoliť si v podobných situáciách správny postoj, možno vidieť na príklade amerických hercov, ktorí (až na výnimky) nikdy nedokázali odsúdiť protiprávne agresie USA. A keď v marci 2003 pri vyhlasovaní Oscara moderátor Steve Martin venoval toto podujatie okupačným vojskám USA počas ich krvavej agresie v Iraku, tak predstavitelia hollywoodskej smotánky v publiku nadšene tlieskali. Bruce Willis dokonca vypísal odmenu na hlavu Saddáma Hussajna… Dané správanie však herci Činohry SND veľkému Hollywoodu nikdy nevyčítali, sami totiž nie sú o nič lepší. Protestovať proti západným agresiám nedokázali ani vtedy, keď na nich participovala SR. Chápem, že keby napr. Tatiana Pauhofová ako začínajúca herečka protestovala proti agresii v Iraku 2003, tak by kariéru v ČR a SR neurobila. Aj preto by však mala byť pri hodnotení Anny Netrebko opatrnejšia.
Ako sa dnes potláča sloboda?
Ako bolo uvedené, herci Činohry SND a ďalší umelci radi a často používajú hrubý jazyk voči vládnym politikom. Niektorí z umelcov majú možno subjektívny pocit, že štát im veľmi ubližuje, ale mali by si uvedomiť, ako by sa ich výroky posudzovali v iných štátoch EÚ. Práve v západnej Európe sa v súčasnosti zvyšuje represia voči názorový oponentom. Typickým príkladom je Nemecko (pozri tu). Tam od roku 2022 aplikujú zostrený trestný čin Urážka a ohováranie zamerané proti osobám politického života (§ 188 StGB). Ustanovenie je jedným z dôvodov extrémneho nárastu trestných oznámení zo strany politikov – rekord za roky 2021-2024 drží zelený ex-minister Robert Habeck (805 trestných oznámení). Keby tam niekto nazýval ministerku kultúry pojmom „nacistka“, ako Matej Drlička v SR, trestné konanie by sa mu nevyhlo. To by zrejme hrozilo aj v prípade Ľuboša Kostelného za jeho „hate speech“ proti ministerke kultúry počas predstavenia a podobne by stíhali ďalších umelcov či iné osoby, vrátane študenta Mura za jeho kriedový protest s otázkou pre premiéra „Ako chutí Putinov k…?“ Všetci títo ľudia však majú šťastie, že žijú vo „Ficovej totalite“.
Žiaľ, v EÚ rastie aj oveľa nebezpečnejší jav, keď sa čoraz častejšie využívajú extrémne mimosúdne tresty, najmä v podobe protiruských sankcií (pozri tu). Tieto sankcie znamenajú nepriame vyvlastnenie sankcionovanej osoby (oficiálne zmrazenie majetku), zákaz opustiť krajinu, zákaz zamestnať sa, atď. Danej osobe nemôžu iní poskytnúť ani žiadny finančný prospech, napr. pozvať ju na obed. Čo na tom, že postihnutý jednotlivec vôbec neporušil žiadny zákon, nebol odsúdený za žiadny trestný čin, neprebehol nijaký súdny proces a nemohol sa pred udelením sankcií ani len vyjadriť? Po zaradení na sankčný zoznam by mu mal štát zo zmrazeného majetku vyplácať životné minimum, ale aj to v praxi funguje oveľa komplikovanejšie. Napr. sankcionovanému občanovi SR Jozefovi Hambálkovi (pozri tu) dlho neposkytovala SR z jeho zmrazených peňazí ani životné minimum na prežitie ani úhradu zdravotného poistenia. Sankčný režim tiež priviedol jeho firmu do úpadku, kvôli zmrazeným kontám nemohol platiť pohľadávky, a tak mal na všetko exekúcie. Herci nemusia s Jozefom Hambálkom súhlasiť, ale mali by vedieť, ako systém zdecimoval občana, ktorého žiadny súd neodsúdil. Žiaľ, v EÚ už zďaleka nie je jediný a počet občanov EÚ pod podobnou represiou narastá. Napr. nemecký novinár Hüssayin Dogru popísal svoju situáciu v tomto rozhovore: uviedol ako sankcie dopadli na neho, na jeho tehotnú manželku, či na ich malé deti. Paradoxne, ako novinár sa Ruskom skoro vôbec nezaoberal a na sankčný zoznam sa dostal očividne za kritiku nemeckej politiky voči genocíde v Gaze…
Nemožno vylúčiť, že po roku 2027 príde na Slovensku i vďaka aktivitám hercov Činohry SND k zmene. Rešpektujem ich politický názor, avšak mali by sa zasadiť o to, aby tí, ktorým dnes pomáhajú, nevykonávali žiadne podobné excesy ako v rokoch 2020-2023. Aby v prípade víťazstva vo voľbách neumožnili likvidáciu „ďalšieho Jozefa Hambálka“. Aby sa opäť nezačali blokovať nepohodlné weby, ktorým NBÚ neoznámi ani dôvod blokovania, ani to, čo predstavuje „škodlivý obsah“. A aby v brutálnych podmienkach kolúznej väzby nekončili na viac ako rok a pol ľudia, ktorým nakoniec nevznesú ani len obžalobu. Napokon, herci by si mali uvedomiť, že podobné praktiky tu nebudú fungovať večne a za niekoľko rokov sa spoločnosť začne s touto smutnou dobou vyrovnávať. Mali by sa preto snažiť, aby potom nemuseli hovoriť presný opak toho, čo hovoria dnes. Tak ako z herečiek, ktoré za socializmu podpisovali Antichartu, sa dnes stali hlasné rusofóbky, čím sa snažia prekričať svoje svedomie. Na záver zostáva iba dúfať, že celú hystériu s „čistkami“ nerozpútali herci iba preto, aby mali negatívnu reklamu – od konca roku 2025 bude tých päť „obetí režimu“ poznať určite oveľa viac ľudí.
Jedna odpoveď
Výborne, trefne a objektívne.