Vo voľbách máme slobodu vyjadriť svoje hodnoty. Hlasy sa spočítajú, a potom nastane doba – prečíslenia hodnôt. Lebo nie každý hlas má rovnakú váhu, ak má možnosť ovplyvňovať verejnú mienku. Videli sme to na Slovensku, videli sme to v USA, vidíme do v Česku. Výsledok volieb treba rešpektovať, to sa opakuje síce ako mantra, ale myslenie voličov sa pri vhodení lístka do urny nezmení. A ono vo verejnom priestore naďalej funguje. Studená mediálno-voličská vojna býva dobre viditeľná, no ťažko poraziteľná. Aj politika je taký moderný šoubiznis, no a ako zistil dávno Majster Karel Gott – bojovať s médiami nemá nijaký zmysel. Pretože ony budú mať vždy posledné slovo.
Sme si rovní, ale niektorí majú v rukách zbraň, a preto sú rovnejší. Tou zbraňou je mediálny priestor. Sloboda je z ústavy zaručená, ale s ručením obmedzeným.
Slovenská politická opozícia je vo výhode, pretože na jej strane je prakticky celá mienkotvorná trieda – od médií, cez privilegované povolania a mimovládky až po držiteľov mešcov – oligarchov. Mimovládky a nadáciami sýtené médiá sa môžu tešiť, sponzori spojenca nenechajú trpieť.
Najnovšie je táto scéna sýtená postavičkou, ktorú si možno pamätáte z výživnej kauzy Evka. Pripomeniem – stážistka na Lajčákovom ministerstve zahraničných vecí Zuzana Hlávková prišla s bombou: v rámci príprav na Predsedníctvo SR v EÚ zadal minister istému Drličkovi a jeho firme Evka financie, ktoré Hlávková odhalila ako neprimerané. Bol z toho škandál, Drlička chodil do médií obhajovať svoje provízie, bol nasrdený – a médiami aj mimovládkami (TI) súdený, hral vtedy na zlej strane. Matej Drlička už je v ažurite, lebo hrá teraz v správnom drese, ale vynorila sa nám nie Hlávková, ale jej vtedajší spolupracovník. Volá sa Pavol Szalai a oblieka dres mimovládky Reportéri bez hraníc, ktorá zostavuje zoznamy nepriateľov médií. Z predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorý žije len vďaka nepresnej muške teroristu Cintulu, spravil vraha Jána Kuciaka. A sú toho opäť plné médiá, aj hlavného, aj bočného aj neviem akého prúdu. Jedni sú nadšení, že zase dostal goliáš Fico do zubov od „bezmocného Samsona“, druhí sú zhrození z cynizmu a lži. „Predátor“, ktorý ani vtedy, keď jeho vláda bola vo vláde sama, nikdy neprijal žiaden zákon, ktorým by zmenšil či zúžil slobodu médií, je odrazu nielen vrahom nešťastného Jána Kuciaka, ale celých slovenských médií. Zbláznili sa? O čo ide? Myslím si, že podstatou útoku je – atentát. Nie na Jána Kuciaka, ale na premiéra SR: vo verejnom priestore aj v zahraničí nie je zotretý naratív, že Fica takmer zabili, atentát na premiéra je predsa len nezanedbateľná vec. A tak nestačí len obrana v podobe útoku, že si to premiér spôsobil sám. Treba Ficovi vypáliť znamenie vraha! O tom je zaradenie na potupný rebríček.
Ako sa k tomu postaviť? Žalovať mimovládkára? Žalovať médiá, ktoré túto ohavnosť šíria? Veď tým len potvrdí, aký je nepriateľ slobody slova a slobody názoru a slobody…, skrátka, predátor.
Podľa mojej mienky, tudy cesta nevede, ako hovoria Česi. Treba nechať mimovládky a ich vykonávateľov, aby sa slobodne ZOSMIEŠŇOVALI. Viem, že v zamorenom mediálnom ovzduší sa zdá, že nikto na Slovensku nerieši nič iné, len nejakého Szalaia, no stačí vyjsť z tejto zaclonenej komunity a človek zistí, že vzduch je čistý. Overila som si to na mojom nedávnom stretnutí bývalých maturantov. V spotenom ovzduší mediálnej Bratislavy sa mlátili prívrženci odporu k zmene ústavy a prívrženci zmeny ústavy – a iba 400 km od Bratislavy si to na našom stretnutí nikto ani len nevšimol. Ani slovkom! Mali sme iné témy – premiéru našej spolužiačky, ktorá aj v zrelom veku vie hrať ako za mlada, výlety pre dôchodcov, ktoré organizuje naša iná spolužiačka, knižničné fondy v mestskej knižnici, z ktorých sme sa učili milovať literatúru, tvorbu rodokmeňa, ktorému sa venuje iný spolužiak, neduhy veku, no a deti, ich úspechy… – skrátka, každodenný život. Jedinečný, tu a teraz. Normálni ľudia v normálnom svete. Lebo aj taký jestvuje, fakt! A nie je to žiaden výnimočný jav, ani stav.
Guru PS Šimečka starší, ktorý chodí na vystúpenia v DPOH a na jeho psychoterapeutických sedeniach mu za jeho depresívne názory aplaudujú „osvietení“ voliči PS, napísal novú knižku a nazval ju „Výnimočný stav“. Fašizmus, kam oko dohliadne! „Už z názvu je zrejmé, že situácia je naozaj vážna. Fašizmus je vraj skutočne prítomný a nájdeme ho všade okolo nás,“ so správnou dávkou irónie napísal redaktor Štandardu Matej Gašparovič a cituje z rozhovoru Šimečku so šéfredaktorom Denníka N. Šimečka vysvetlí, že knihu napísal po tom, ako si uvedomil, že situácia je taká zlá, že už nemôže mlčať. Fašisti sú podľa neho naozaj všade okolo nás. Ak je niekto voličom fašistickej strany, je predsa fašista. Hlási sa predsa k strane, ktorá je fašistická. Ale Šimečka nehovorí len o nejakých voličoch kotlebovcoch, či voličoch Republiky.
„Novela ústavy nie je nič iné, ako zadefinovanie kresťanského nacionalizmu priamo do ústavy,“ tvrdí a hneď aj pripomenie, že šlo o hlavnú ideológiu vojnového Slovenského štátu: „Ten však bol zároveň aj fašistický alebo klérofašistický… Dokedy sa budeme presviedčať, že ide len o populizmus, a ešte to nie je fašizmus?“ pýta sa Šimečka: „Vidím tie znaky tak jasne, že hovorím, že fašizmus je už tu… Slovensko je v niektorých veciach bahno, hnojisko, proste príšerné. Na tom hnojisku však vyrastú nádherné kvety.“
To, že ľudia ešte aj dnes volia Roberta Fica a Igora Matoviča, je pre neho dôkazom, že ako mladý národ prežívame ešte len zrod. Lenže Šimečka nevie, či sú to „predsmrtné kŕče alebo kŕče pôrodné“. Zistíme to vraj tak o 50 rokov… „Dnes veľa ľudí hovorí o koncepte zmierenia. Znie to veľmi pekne: poďme sa zmieriť. Ale pozrime sa, kam to speje. Nič proti tomu nemám, nech to skúša, kto chce… Ja si s fašistom k sebe cestu hľadať jednoducho nebudem. Podľa mňa je to strata času.“ A o ktorých fašistov to ide? No, o tých, ktorí hlasovali za zmeny v ústave… „Nie som si istý, či by mohli patriť do paralelnej polis,“ hovorí o kresťanských konzervatívcoch, ktorí presadili zmeny v ústave. „Ja o takom človeku nerozmýšľam ako o menejcennom. Naopak. Fašista je pre mňa autonómna bytosť. Je to jeho právo byť fašistom, voliť fašistov. Preto tam nie je možnosť porozumenia, kým nepochopí, že sa mýlil…“
Po voľbách, ak náhodu vyhrá PS a KDH (teda fašistov) bude potrebovať k hernému stolu, to bude do popuku, ale kým nebudú môcť kádeháci vyskakovať, tak sa s nimi bude dať😊. Lebo, čo narobíš, všade sú tí fašisti!
„Teraz som však čítal vo Financial Times pekný text o tom, že na Západe je panika a veľa ľudí uvažuje, že by aj odišli, ale nemajú kam. Planéta dnes naozaj neposkytuje veľa možností, kam odísť, aby si sa tam cítil naozaj dobre… Možno by sa dalo ísť na Nový Zéland, ale tam by ti povedali, že to tiež nie je ružové.“
Po každom takom výstrele spisovateľa a ideológa Šimečku nastáva na sociálnych sieťach a v médiách trma-vrma. „Šaleny dom,“ povedala by moja mama. Matovič perlí na sieťach, Šimečka a podobní vtáci na tribúnach, na javiskách, v knižkách. Ľudia si zdieľajú výroky blázna ľudového, aj blázna salónneho. A chtiac-nechtiac do toho bláznovstva vťahujú celú spoločnosť. Samozrejme, neminie to ani „predátora“, lebo nikto nemá nervy zo železa. A už ho majú, kam ho chceli dostať!
Ak by som ešte bola poradkyňa predsedu vlády, poradila by som mu: nech sa blázni vyšantia, toto nie je premiérska téma. A premiérska téma – ako napísal náš spolupracovník z USA Peter Dolina – nie je ani keš z európskych fondov pre matku Šimečku mladšieho. S tým by si mali hravo poradiť publicisti. Pravda, ak by vládna koalícia mala pod palcom nejaké médiá… – ale to je už iná téma.
Konzumentom týchto šialenstiev, radím – buďte slobodní! Nečítajte, nešírte. A ak sa vám to už dostane do uší, neurážajte sa. Veď to iba blázni šantia a provokujú vás. Tým, že sa cítite byť dotknutí, dávate najavo útočníkom, že vás ranili a to je voda na ich mlyn. Ale ako vás môže raniť niekto, kto vami pohŕda, považuje vás za hnoj, na ktorom má vyrásť jeho krásny progresívny (s)kvet?
Áno, môže to mať vyústenie – v dave sa skrýva nejeden Cintula. Preto vážne radím – neurážajte sa, lebo nestrieľa sa slepými, bláznov aj v publiku sa vždy nájde neúrekom. Vyhýbajte sa im.
Premiér Fico to môže potvrdiť. Nie on išiel vraždiť, to jeho takmer zabil sfanatizovaný človek, ktorý ani po odsúdení necíti nijakú vinu. Nie je hoden nášho súcitu, ale ani našej pozornosti. Ani tí, ktorí mu k hroznému skutku dodávali energiu. A ani tí, ktorí zostavujú potupné rebríčky.
(Autor úvodnej fotografie: Alexander Piekov)
