Odišla nám Claudia

Dňa 23. septembra opustila tento svet filmová hviezda mojej mladosti Claudia Cardinale. Podobne ako v prípade je predchodkýň na talianskom filmovom nebi (Giny Lolobrigidy a Sophie Loren) ju my starší máme v živej pamäti z čias rozkvetu talianskej kinematografie od 50. po koniec 70. rokov minulého storočia. Jej aktivity v nasledujúcich rokoch (okrem jej vlasti najmä v USA a Francúzsku) si čitateľ môže nalistovať na internete. Pre moju generáciu bola predovšetkým kráskou, ktorá vládla talianskej kinematografii po dvoch spomínaných hviezdach, čomu v roku 2019 venovala filmový dokument Tri podoby ženskosti francúzska režisérka Sophie Adacini. Okrem umeleckej dráhy v prípade Claudie (ako to už pri filmových hviezdach býva) vzbudzoval pozornosť aj jej súkromný život. Narodila sa 15. apríla 1938 talianskym rodičom dlhodobo pobývajúcim v Tunise. Bola odchovankyňou francúzskych škôl, vďaka ktorým popri sicílskom dialekte výborne ovládala aj francúzsky jazyk, kým v spisovnej taliančine mala dlhší čas medzery, ktoré ju znevýhodňovali v jej hereckých začiatkoch.

Ako 18-ročná vyhrala v Tunise súťaž krások, vďaka čomu sa dostala na filmový festival do Benátok, ktorého účastníkov očarila svojou fyzickou krásou. Do Tunisu sa však vrátila tehotná a len vďaka producentovi Francovi Cristaldimu (od roku 1966 prvému manželovi) porodila tajne dieťa v Anglicku a pred verejnosťou ho ešte sedem rokov neskôr prezentovala ako mladšieho brata. Filmové vzdelanie budúcej herečky predstavoval len jeden trimester na rímskom Cetro internazionale del cinema.

Jej prvým filmom, ktorý sme mohli vidieť aj Československu (v hradnom amfiteátri v roku 1958 v rámci Filmového festivalu pracujúcich) bola skvelá Monicelliho komédia Omyl neplatí (v taliančine I soliti ignoti), kde hrala menšiu úlohu popri talianskych hviezdach, aké predstavovali Totó, Mastroianni, Gassman a Salvatori. Nasledovalo málo úspešné pokračovanie tohto filmového príbehu, ktorého hrdinovia namiesto vylúpenia banky sa prevŕtajú do susedného bytu a tam sa dobre najedia špagiet.

No ozajstnou školou herectva bol pre ňu film Pietra Germiho Prekliaty podvod. Následne v 60. rokoch nakrúcala so všetkými významnými talianskymi režisérmi s výnimkou Vittoria de Sicu, s ktorým sa stretla ako herecká kolegyňa len v malej úlohe filmu Abela Ganceho o Napoleonovi. Bologniniho film Krásny Antonio (podľa románu Brancatiho) som videl počas študijného pobytu na Kube a hrala v ňom po boku Marcella Mastroianniho ženu nevydareného impotentného Dona Juana.

Vo filmoch Luchina Viscontiho si zahrala dve málo významné úlohy (Rocco a jeho bratia a Rodinný portrét), ale zato vytvorila dve mimoriadne úspešné kreácie v jeho filmoch Gepard a Veľké hviezdy Malého voza. Najmä jej Angelika vo sfilmovanom Lampedusovom románe bola úchvatná, pohybujúca sa medzi budúcim manželom (A. Delon) a svokrom (B. Lancaster), takže divák musel hádať, ktorého z nich viacej očarila. Pre Federica Felliniho bola zasa symbolom čistoty a pokoja v jeho filmovej spovedi Osem a pol. Jednoduchým dievčaťom z ľudu bola a v Zurliniho filme Dievča s kufrom, Comenciniovom Bubovom dievčati a v Damianiho mafianskom filme Deň sovy (po boku Franca Nera).

Z mladších talianskych režisérov neskôr spolupracovala s Belocchiom (sfilmovaný Pirandellov Henrych IV.) či Cavaniovou (Koža podľa Malaparteho románu).V roku 1971 si zahrala vo filme Luigiho Zampu odohrávajúcom sa v Austrálii s názvom Pekný charakterný Talian hľadá ženu, v ktorom jej partner komik Alberto Sordi vôbec nebol krásavcom a ona nie počestnou Taliankou, ale bývalou prostitútkou.

Foto: Flickr

Len málokto ju nevidel v slávnom italowesterne Sergia Leoneho Vtedy na Západe, z ktorého je snímka, kde jej cesta zo železničnej stanice a jazda na kočiari po planine Ďalekého západu za sprievodu krásnej Morriconeho melódie pôsobila mimoriadne emotívne. Čosi menej významné sú jej filmy nakrúcané v Anglicku (Ružový panter), vo Francúzsku  (Catourche s Belmondom, Pištoľníčky spolu Bardotovou vo filme Ch. Jacquea), kým kuriozitou bol Červený stan (1969) sovietskeho režiséra Kalatozova (presláveného filmom Žeriavy tiahnu).

Po roku 2000 sa konečne odhodlala vystúpiť aj na divadelných doskách v renesančnej hre Benátčanka, v Pirandellovej hre o žene hľadajúcej svoju  pravú identitu Akou ma chceš mať či vo Wiliamsovom Sklenenom zverinci. Claudia Cardinale získala za svoje umelecké výkony celý rad filmových cien, napríklad päť Donatellových Davidov a rovnaký počet Strieborných stúh, okrem iného v roku 1984 aj cenu za stvárnenie Mussoliniho milenky vo filme Claretta. Čitateľov bulvárnej tlače by mohol zaujať aj fakt, že popri hviezde päťdesiatych rokov Antonelle Lualdi bola jedinou herečkou, ktorú v roku 1967 prijal pápež Pavol VI. aj napriek tomu, že prišla v minisukni.

V roku 1963 bratislavský Kultúrny život publikoval rozhovoru ktorý s ňou viedol spisovateľ Alberto Moravia. Nevenoval sa však jej herectvu, ale jej fyzickej kráse s tvárou dievčiny a telom zrelej ženy. Takže naposledy ciao, Claudia.